Rozhovory 2010


Na záver roka neobvyklý rozhovor: spytovalo sa ma tridsaťdva osobností slovenskej kultúry (na čokoľvek, čo komu napadlo)
 
1 Dušan Dušek
Milý Ivan, tvoje knižky mi svojou hutnosťou a krásou vždy pripomínali aj báječné pekáče, taniere, hrnčeky či inú pukanskú keramiku. Niekoľko srdcu blízkych kúskov máme vďaka vám, tebe a Ive, aj v našej kuchyni. Okrem toho, že naozaj skvele slúžia, stále znovu vedia potešiť aj naše pohľady. Napokon - vždy sa mi páčilo, že bývaš na Hrnčiarskej ulici. Z akej dobrej hliny bude tvoja najbližšia kniha a kedy ňou potešíš naše duše?
?
Dovtedy chodí džbán na víno, kým sa nerozbije. A krčah, kým sa nepokrčí.
!
2 Mila Haugová
Rozoznáš na jar podľa vône kvet jablone od vône hrušky?
?
Nie som si vôňou istý, ale rozoznám dobre drevo hrušky od jablone, ich rôznu kôru, list, plod, kvet, vlastne všetko, dokonca v pálenke. Je to zvláštne, ale my niektorí (polo)slepci sme vlastne a v podstate zrakové typy.
!
3 Oleg Pastier
Neďaleko Pukanca, v Tekovskej Novej Vsi, ktorú neviem kto a prečo dosť nezmyselne premenoval na Novú Dedinu, pristávajú už niekoľko rokov (desaťročí, storočí, atď.) lietajúce taniere s ufónmi. Je to viac menej overené z postvedeckých zdrojov blízkych magickému nadrealizmu tekovských bardov. Podľa všetkého žiješ v oblasti, ktorú by básnik Jiří Olič nazval Spojené štáty nebeské. Žiješ nielen v priesečníku - alebo ohnisku? - rozmanitých kultúr, ale aj civilizácií. Nepochytí ťa občas túžba nasadnúť do lietajúceho taniera a vzdialiť sa od tohto stredoeurópskeho maglajzu na takých, povedzme, stotisíc svetelných rokov?
?
Vaculík veľmi rozšíril niekdajší môj výrok, že telo sa nemá veľa v priestore hýbať. A keď sme ešte mávali slúžky, tato hovorieval, že tie hepy sa musia furt a porád niekde trajdať. Nuž ak človek nie je slúžka, ale spisovateľ, má sedieť doma v pracovni, aj keď nepracuje: tam má svoj presný energetický pól.
!
4 Milan Adamčiak
Je to pravda, že pukanská cibuľa je najsladšia a pukanské víno najkyslejšie v celej Európe?
?
Obávam sa, že všeobecný úpadok zmierňuje hrany a protiklady. Aby cibuľa bola sladšia, jemnejšia a menej ostrá, vyžaduje si po celý rok veľa drobnej ručnej prpľavosti, starodávnych technologických skúseností v hnojení, presádzaní a polievaní - a dnes na to neostáva veľa času. Na druhej strane moderné odrody viniča, chemické prípravky a spôsoby obrábania dokážu vyrobiť aj sladké víno, hoci aj z vody.
!
5 Eugen Gindl
V Pukanci sa narodil prvý naozajstný svetobežník (bez pasu) Samko Šikeť. Vieš kde, kedy a za akých okolností zomrel?
?
Môj tato hovorieval, že trajdanie nikdy nedopadne dobre. Možno to tak bolo aj s naším Samíkom, keď asi štyridsaťročný sa stratil kdesi v Tanzánii v roku 1902.
!
6 Ivan Štrpka
Ivan, držíš ešte pre nás flek v pukanskej krčme?
?
V normálnych pomeroch by správna krčma mala prežiť jednotlivca, ba celé generácie. Nie je teda dobré, že ja som tu už za pár rokov prežil niekoľko: jednu podpálil ktosi, iná zanikla pre nerentabilitu, ďalšia len tak. Občas vznikne nová krčma, takže nádeje sa nevzdávame, nezúfame, miesto držíme. Som miestodržiteľ.
!
7 Ján Litvák
Pán Kadlečík. Ako autor nadčasových statí a textov ste iste uvítali, že záručná doba na všetky druhy výrobkov sa u nás zvýšila. Nemali by aj ľudia, ktorí robia z literatúry tovar, poskytovať aspoň nejakú záručnú dobu na svoje slová?
?
Podľa zákonov trhnutého trhu by mal každý zákazník, teda čitateľ právo reklamovať, vymeniť, opraviť, pýtať náhradu za každý môj text, azda aj slovo. Keby prišiel, pošlem ho do čertovej matere, záruku neposkytujem. Literárne výrobky a tvary, ktoré dnes dávajú spoľahlivú záručnú lehotu povedzme na jeden rok, naozaj trvajú najviac jeden rok.
!
8 Ján Štrasser
Ivan, spomínaš si, ako si v Košiciach pred viac ako štyridsiatimi rokmi - blonďavý kučeravý fešák v dlhom koženom kabáte - prišiel za študentom štvrtého ročníka strojníckej priemyslovky, aby si od neho vypýtal básne do pripravovaného literárneho zborníka východoslovenských autorov Dovolíte? Vieš, že si tým podstatným spôsobom ovplyvnil ďalší literárny život?
?
Súčasťou životnej kompozície, scenára a predstavenia sú aj kostýmy a kulisy. A to aj v prípade, že v živote som nemal dlhý kožený kabát, ale skôr módny "italák" tmavohnedej farby, teda akýsi ľahký balónový plášť, pašovaný z Talianska cez Maďarsko. Tak som vošiel do zborovne priemyslovky. Keď sme zostavovali zborník Dovolíte?, priniesol Albín Bagin skadesi niekoľko básní, ktoré nás zaujali, od akéhosi Štrassera zo strojníckej priemyslovky. Vošiel som tam teda do zborovne a pýtal som sa, či by som nemohol hovoriť so súdruhom profesorom Štrasserom. Odpoveď znela, že taký u nich nie je, ale že majú v ktorejsi triede študenta Jána Štrassera, možno toho hľadám. A naozaj, bol si to ty. Si to ty?
!
9 Dušan Mitana
Ivane, čo si myslíš ako protestant o tzv. ekumenizme?
?
Väčšinu najlepších kamarátov i niektorých rodinných príslušníkov mám iného vyznania či nevyznania. Jeden ide do horného kostola, druhý do dolného, ďalší do nijakého. Všetci sa potom stretnú v krčme na pive alebo pri obede a nikto nemá z toho problémy. Svojbytné, kultúrne a vnútorne integrované osobnosti sa dokážu slobodne a otvorene zhovárať a tvorivo spolupracovať. Každý si drží svoje. Neistotou a neurčitosťou dezintegrovaný jednotlivec nedokáže pevne stáť na svojom a za svojím. Začne podliehať cudzím nesystémovým vplyvom, vzorom a predstavám, ani nie tak staršej katolíckej sestre, ako skôr sektárstvu, alebo akémusi postmodernému importovanému šoubiznisu. Ak toto robí cirkev - a moja rodná to veru robí - ekumenizmus sa mení na pokryteckú frašku, na kašovitú, neurčitú zmiešaninu. Zo starobylej sakrality sa stáva muzikál a kabaret. Ak sa do toho ešte zamiešajú politici, už je tu gýč ako hrom. A toto všetko neplatí len o cirkvi, ale vôbec a všade.
!
10 Tomáš Janovic
Milý Ivan, nezatrpkol si, čo je na Slovensku malý zázrak. Ako sa ti to podarilo?
?
Možno nie som súčasník. A možno nie som Slovák, už sa podozrievam a pochybujem, lebo dnešnej slovenčine, najmä v "médiách", už takmer vôbec nerozumiem. A naopak, neraz mám pocit, že veľa okolo stojacich a okolo idúcich nemá ani zbla poňatia, o čom hovorím. Mám z toho radosť a celkom ma to baví. Práve som aj Hrúzovi do nemocnice napísal - nech vydrží, ešte sa nasmejeme na tejto živej fraške a autentickej improvizovanej komédii nazvanej Demokracia za groš.
!
11 Jozef Bžoch
Splnili sa vám nádeje, ktoré ste vkladali do zmeny režimu a ak aspoň jedna, ktorá?
?
Vôľu a pravdu staviam nad nádej, ktorá je tvorom naivným a vrtošivým. Režimy na tom nemenia nič, napokon o dobrom režime som ešte ani nepočul. Obyčajne ide len o zmenu spôsobov zla. No jedna vec by tu možno bola. Pri eštebáckych výsluchoch som sa vždy najviac bál basy a poníženia. Toho sa dnes báť nemusím. Ale i tak som si nie celkom istý, lebo, ako som povedal, nádej je dáma vrtošivá a nespoľahlivá. Nikto nevie, čo urobí o chvíľu.
!
12 Ivan Kolenič
Nechýba ti v Pukanci literárny hrmot veľkomesta?
?
Hrmot k nám prichádza ako mor cez médiá a iné telekomunikačné siete. Príde sám, netreba za ním chodiť. Neunikneme zo siete, z pasce, ale to neznamená, že sa treba báť.
!
13 Marián Kubica
Ako dlho možno bežať celkom osamelo?
?
Najlepšie celý život. A ešte lepšie nejaký čas ešte aj potom. Osamelí bežci krásne bežali traja, ešte krajšie je bežať jeden za troch. Osamelosť je sloboda, aj keď vlastne nejestvuje. lebo vždy sme s niekým spolu: iba sme s hocikým a každým. Samota zvyšuje možnosť výberu a voľby intenzívneho, hlbšieho spoločenstva.
!
14 Jela Krajčovičová
Čo sa vám sníva, keď sa vám sníva?
?
Verte neverte, v snoch mi chýba sloboda a pravda, je tam veľa bezmocnosti a manipulácie. Je to deformovaná, nekontrolovaná realita, nijaké tajomstvo, zázrak, ani predpoveď. Vedomý život je krajší. Musím a chcem sa dostať napríklad do Trnavy, ale nejde autobus, alebo ho zmeškám, lebo nemôžem nájsť topánky. Mám hrať na organe v kostole, ale nie je tam klávesnica. Som z toho vyjašený, nešťastný, zmätený. Zobudím sa a zistím, že na nijaký autobus ísť nemusím, topánky sú v skrini, klavír v kúte perfektne funguje. Som doma a cítim sa ako doma, skutočnosť je domov aj pravda. Som hore, pri vedomí, všetko je naozaj, systém je opäť organizovaný. Vzdychnem si: chvalabohu, vďaka, stal sa zázrak.
!
15 Milan Hamada
Napísal si kdesi, že si so sebou berieš knihy Friedricha Nietzscheho. Asi si ich čítal. Mohol by si mi povedať, akú stopu v tebe zanechalo čítanie tohto aj dnes kontroverzného filozofa-básnika?
?
Keby bol Friedrich agresívny demolátor, antihumánny nihilista, ako sa to neraz z nepochopenia traduje, nezobral by som ho ani na malé pivo. Lenže on je obeť: malomeštiackeho egocentrizmu a ideologickej zadubenosti ľudí. Nietzscheho humanizmus je v tom, aby sa človek neuspokojil s pohodlným status quo, ale smeroval vyššie, nad seba v zmysle mravnom aj intelektuálnom: ak sa toto má podariť, veľa hnilých vecí a javov treba aj deštruovať, preto filistri rôzneho zamerania urobili z neho strašiaka bububu, alebo blázna. Bolestne a poctivo hľadá skutočné hodnoty európskej civilizácie, zmysel človekovho bytia. V tomto je opäť dnešný. A už nehovorím o tom, že na cestu do hory si múdry človek berie extrakt, nie odvar. Kompozícia, štýl jeho písania, je extraktná, hustá v skrátenej priamej logike bez vedľajšieho a povrchného tárania. Je to básnik, komponista.
!
16 Pavel Vilikovský
Majú sitnianski rytieri mobil, alebo aspoň e-mailovú adresu?
?
Áno. Majú, ale adresu a číslo nedajú každému chmuľovi, hoci aj tak by im skoro nikto nevolal: veď komu už len dnes chýba ich nemoderný charakter, odvaha, česť, obetavá nezištnosť, kultúra a noblesa, intelekt a chrabrosť, ľudskosť a súcit? Totiž iba rytieri vedia správne používať všetko moderné technické haraburdie - a to tak, že ho nezneužijú, ale použijú a využijú na zošľachtenie človeka a kultúry, nie na uspokojovanie nízkych egocentrických chúťok a zábavy. Len rytier sa nedá zotročiť a podmaniť technike, technológii a technokracii, ba ani demokracii. Rytier je pánom a vládcom toho všetkého. Veď aj ja mobilke hovorím len čuvik a kompjúteru počítadlo, a pozerám sa na nich zvrchu ako z konského sedla, trocha zhovievavo a s dobromyseľnou iróniou, lebo nie je dobre, keď si človek z poddaného sluhu urobí nepriateľa a bojí sa ho.
!
17 Ivan Mojík
Zemská kôra je podľa vedcov v neprestajnom pohybe, čo sa prejavuje tak, že jej určité časti - napríklad v oceánoch - sa posúvajú aj o niekoľko centimetrov ročne. Myslíte si, že aj slovenská literatúra (a umenie) sa pohybuje? A o koľko centimetrov ročne?
?
Všetko sa hýbe, mechrí, myká, natriasa, preskupuje, a z toho vzniká veľké nedorozumenie: že ten pohyb je priamy, merateľný, smeruje k pokroku a vpred. Z toho pre somárov vyplýva záver, že dnešný režim, spoločnosť, my, poznanie, vlastne všetko je vyspelejšie, lepšie, modernejšie, múdrejšie než naši otcovia a dedovia. Je to tragický optický klam. V literatúre to potom vyzerá tak, že hocijaký dnešný literát grafoman natrieska do počítača, čo mu len na um príde bez ladu a skladu - a tým prekonáva nielen Kukučína, Tajovského a Timravu, ale aj Johanidesa či Hrúza. Ešte aj u Kalinčiaka a toho "zlého" Vajanského vnímavý človek nájde neporovnateľne viac ladu a skladu, teda štylistických a kompozičných, estetických a etických vzácností, než u väčšiny našich súčasných poviedkových quasi-post-modernistov. Jéjdanenky! Kto sa len trochu lepšie pozrie na našu literatúru staršiu i novšiu, zbadá, že sa hýbe a teda žije - a to na porovnateľnej životnej úrovni s hociktorou okolitou literatúrou a jazykom.
!
18 Pavol Matejovič
Vo svojej tvorbe ste viackrát odmietli aroganciu moci. Toto odmietnutie nemalo len charakter kritiky najočividnejších mocenských praktík degradujúcich ľudskú bytosť na akúsi štatistickú veličinu, s ktorou sa kalkuluje v strategicko-vojenských plánoch, ale zároveň ste ako alternatívu ponúkli svoj vlastný svet čerpajúci z literatúry, histórie, hudby, prírody. Nemáte pocit, že komunistickú aroganciu dnes vystriedala iná arogancia, ktorá rovnako túži po svetovláde? Neobklopili nás opäť rozliční ideologickí horlivci, ktorí trúbia do boja pod pláštikom údajného boja za "demokratické ideály"? Neuvažuje sa o nás opäť len ako o štatistickej veličine či ako "cieľovej skupine" v plánoch najrozličnejších marketingových stratégov? A konečne, nenastal opäť čas pre disent? Pod disentom myslím principiálne odmietanie akýchkoľvek podôb mocenskej svojvôle a manipulácie.    
?
Na strednej škole som bol niekoľko týždňov predsedom triedy, na vojenčine niekoľko hodín veliteľom čaty: nebol som bez hnusu a smiechu schopný povelom prinútiť kamarátov, aby sa postavili do pozoru alebo sa obrátili čelom vzad. Ako šéfredaktor Matičného čítania som vydržal niekoľko mesiacov, skoro rokov. Dával som si dobrý pozor, aby nebolo treba "podriadeným" rozkazovať a zakazovať, lebo rovnako nás bavilo robiť dobrý kultúrny časopis, a tak sme všetci redaktori pospolu prekážali vrchnosti, až nás onedlho po sovietskej okupácii zlikvidovali aj s časopisom. Neraz sme hovorili a uvažovali o mystickom efekte X, možno až zákone, že ak sa niekto stane hoci vedúcim kancelárie alebo výťahu, začne prejavovať mnohé príznaky akejsi nedefinovateľnej nenormálnosti, straty súdnosti, akoby ho vymenili. Tuším Palo Hrúz vyslovil hypotézu, že pri získaní nejakého postavenia či funkcie začne u postihnutého v mozgu žľaza s vnútornou sekréciou vylučovať niečo podobné droge, od ktorej sa stáva závislý natoľko, že sa väčšinou už tej závislosti ani nezbaví. Takto nejako to môže byť aj v celosvetovom meradle, nielen v našom štátiku. Ako presne hovoríte, sú tu zase a opäť gangsterské sily, čo nielen šialene túžia po svetovláde, ale ju aj bezohľadne uskutočňujú silou vojenskou, ekonomickou i mediálnou. Tá hŕstka slušných, kultúrnych a mravných jednotlivcov je vždy len bezmocným ostrovčekom kladnej deviácie. Nazvime ich trebárs disidenti. Chcel by som k nim patriť, bolo by mi cťou, lebo sú veční.
!
19 Julo Vanovič
Pomyslel si si v 70. rokoch, keď ťa vypočúvali eštébáci, že raz ak dáky prevrat príde, budú v parlamente znovu sedieť aj eštébáci a budú formulovať i odhlasúvať zákony, ktoré budeš musieť poslúchať; že vôbec, namiesto jednej strany budú sa komunisti, alebo ich dietky, rozhadzovať vo všetkých, ba že aj prví traja poprevratoví prezidenti budú "bývalí" komunisti - tí takzvaní "vývojaschopní"?
?
Je to celkom tak a je to tragické a tristné. Ale vždy si možno aj zažartovať, napríklad: keď tí eštébáci a boľševici sedia v parlamente, v rôznych funkciách, v dozorných radách a v bavorákoch, aspoň nemusím k nim chodiť na výsluchy, nerobia mi domové prehliadky, nekontrolujú mi poštu a priateľov, neprídu mi do predajne Slovenskej knihy "preoblečení" za kontrolóra, aby mi zmanipulovali manko. Vždy som túžil, aby si ma nevšímali, aby som mal pokoj, aby ma ani nevideli - no a dnes ma nevidia, nezaujíma ich, čo píšem a publikujem, či vôbec žijem, kašlú na mňa a ja na nich k obojstrannej spokojnosti. A hlúpe zákony neformulujú v parlamente len eštébáci a komunisti, ale rovnako aj veľkí demokrati, kresťania, konzervatívci i liberáli a vôbec ľudia, čo s boľševizmom nemajú nič spoločné. Keď uveríme téze, že všetko zlo pochádza z marxizmu a leninizmu, potom veľmi ľahko nezbadáme, že aj dnes a teraz je tu odpočúvanie, zastrašovanie, psychická manipulácia, skrytá cenzúra, vydieranie, terorizmus, týranie a únosy, mučenie a zabíjanie, porušovanie ľudských práv. To všetko robia len bývalí eštébáci a kágébáci? A to nielen v tejto krajinke, ale v celom svete v záujme zisku a moci vojská obsadzujú iné krajiny. A že sa tu deje plošná likvidácia duchovnej podstaty človeka a prírody, kultúry, jazyka, morálky, za to môžu aj civilizované, vyspelé demokracie. Gulagy a koncentráky nie sú a neboli len na Sibíri, ale aj v Afganistane, v Iraku a inde. Predovšetkým toto treba ostro vidieť a s týmto treba niečo robiť v záujme zajtrajška, pričom, pravdaže, nezabudneme na včerajšok a predvčerajšok. Materializmus nie je len dialektický a historický, ale aj tento náš, démonický. Ešte raz si zažartujme: teror reklamy sa veľmi podobá na teror tajnej polície.
!
20 Peter Jaroš
V eseji Iskry si napísal, že sa pred vlastným detstvom neúspešne maskuješ fúz(a)mi a okuliarmi... Oholíš si ešte raz fúzy, zložíš okuliare?
?
Okuliare používam zriedka, lebo mi už takmer nepomáhajú, už ich odkladám, až ich napokon raz definitívne vyzlečiem a odhodia sa do komunálneho odpadu. Na rozdiel od zraku aspoň fúzy bujnejú a vzdorujú a nevzdávajú sa - dokonca k nim pribudla brada, takže nie je pravda, že všetko sa stráca a všetkého ubúda, ako hovoria pesimisti a defetisti. My optimisti sa naviac domnievame, že chlpy rastú nejaký čas ešte aj potom, keď človek zatrepe krpcí, otrčí krpce, ako sa vraví. Preto som dal dedičom a pozostalým prísne inštrukcie, aby nijaká kaderníčka či umelecký dizajnér a vizážista z pohrebnej služby Cool a syn, s. r. o. sa neopovážili kradmou britvou siahnuť na moju hustú bielu srsť a ochranné ochlpenie, lebo budem zlý. Hovorím to s obavou a preto, lebo dnes by každý každého najradšej oholil a vyholil dohola, do zniku a tla - ako lesný požiar, víchrica a povodeň - všetko, čo sa len dá, vraj je to hygienickejšie. Božebože, ešte aj po smrti sa bude treba brániť. Každý vlas sa podobá stromu a každý strom je chlp.
!
21 Juraj Mojžiš
Ivan, keby som ti mohol položiť jedinú otázku, nevedel by som sa ťa spýtať na nič iné, ako sa pýtam sám seba. Takže: si sám, svet ti mámivo vsugerúva, že sa rapídne mení. Zmeny, ktoré prežívaš, ale vnímanie sveta zacieľujú tak na dva, tri záchytné body. Bolí to?
?
Ihlan sa pomaly zaguľaťuje. Záchytné body Chcieť, Vedieť, Odvážiť sa tvoria jeho hrany. A čo ma zaokrúhľuje ako dokonale večné vajíčko, ako horu Sitno alebo barokovú fúgu, je mlčanie.
!
22 Pavel Hrúz
Ivan, ak si kde na niečo jednoznačne odpovedal, koľko ti trvalo, kým si veril, že si ešte veríš?
?
Aj keď jednoznačne vedia odpovedať len vševediaci podvodníci, pokúsim sa. Ak som si príliš veril, bola to väčšinou póza, možno úprimná činohra, predstieranie a trik, dúfam, že nie nepoctivý pokus o lesť - čo malo presvedčiť predovšetkým mňa samého. Zároveň ukázať zlým silám, démonom, že sa ich nebojíš, aj keď sa od strachu trasieš ako lístoček z brezy, čo dolu vodou pláva, alebo veľký list javora osikového, široký a šikmý, čo zachytí aj vánok ako plachetnica: signalizuje. Radši sa bát, jak sa zlaknút. Dosť to funguje. Sústrediť dobrú vôľu do jedného lúča a vtiahnuť do toho ľudí defetistov, neraz aj veci, prístroje, zvieratá a rastliny. Je to lepšie než dopredu hlásať, že sa to nepodarí, že sa to neodplatí, že to nemôže dopadnúť dobre - toto všetko priam privoláva rozklad, dekompozíciu. Je to skôr čosi ako dôvera v bytie než sebadôvera. Mobilizovať hoci aj slabú silu proti deštrukcii nie je nikdy márne a má to oveľa väčší význam než sa na prvý a krátky pohľad zdá. V dlhšom časovom intervale a úseku sa môže ukázať podozrenie, či podobnosť, že to niekto kdesi riadi, organizuje. Krivky a odbočenia, potknutia, rázcestia, strminy a cúvania akoby sa vracali k smerovaniu. Narozprával a narobil som v živote dosť hlúpych dekompozícií vinou vlastnej nedostatočnosti (subjekt) alebo okolností (objekt). Z mnohých nástrah, pascí, sietí by sa človek nedokázal vždy vymotať vlastnou silou a rozumom. Možno mali pravdu naši otcovia a matky, keď hovorili, že milosť Božia je širšia a vyššia ako naša spupnosť, viera v seba samého, nadutosť, pokora a všetky naše previnenia. Aby to človek začal tušiť, obyčajne mu aj zuby vypadajú, vlasy zbelejú, oči stemnejú.
!
23 Vlado Petrík
Ostáva národné hodnotou aj v ére globalizácie?
?
Dúfam, takmer som presvedčený, že národné ostane hodnotou vždy, v akejkoľvek globalizácii. Ide však aj o to, čo pod tým spodstatneným adjektívom chápeme. Aby som mohol presnejšie odpovedať, zúžim si problém na jazyk, pretože do tohto svojho pracovného nástroja, vlastne spôsobu života, sa relatívne najviac rozumiem. Zhruba pred sto rokmi napísal Albert Schweitzer veľkú knihu o Bachovi. Napísal ju po francúzsky a vydal v Paríži, potom o dielo prejavil záujem aj vydavateľ v Lipsku a Nemec Schweitzer začal text prekladať do nemčiny. Vtedy s prekvapením zistil, že nedokáže sám seba prekladať, lebo každý jazyk vidí tú istú vec v inom jemnom odtieni, timbre, v inom osvetlení - odložil knihu a začal ju písať celkom znova a lepšie, od začiatku, po nemecky. "Dokonalost francouzštiny tkví v tom, že dokáže vyjádřit myšlenku nejjasnějším a nejkratším způsobem, kdežto dokonalost němčiny ji vystihne v její mnohoznačnosti." Musel si ujasniť, aký spôsob písania zodpovedá jeho povahe. Mojej povahe, môjmu spôsobu myslenia, cítenia a vôbec jestvovania je adekvátna slovenčina. Ona mi dáva obrovskú slobodu a bohatosť, radostnú voľnosť vyjadrovania sa vôbec, nielen pri písaní literatúry. Som Slovák z jazyka a reči, Slovák jazykový. Akoby som tú reč vymyslel ja sám, akoby som ja sám bol tou rečou a ona mnou. Skoro by sa dalo povedať, že táto reč vytvorila tento národ, hoci platí možno aj opak. Dokonalosť slovenčiny je v tom, že je moja, vystihuje ma podstatne. To by, pravda, nestačilo, bola by to len osobná a súkromná záležitosť. Myslím si však, že toto platí a funguje aj u iných, viacerých a mnohých. Je to reč živá, schopná a pružná, dynamická a presná: je totiž ustavične živená a napájaná tepnami a cievami dialektov od Záhoria po Šariš. Umožňuje mi vnútornú pravdivosť.
!
24 Andrej Hablák
Majstre, čo robiť, keď máte pocit, že sa na vás celý ten bohopustý svet vykašlal?
?
Lebo čo - povedané slovami Písma a písmenami Slova - by mal človek z toho, keby celý svet získal a dušu svoju stratil?
!
25 Ľudmila Piatková
Hovorí sa, že deti opakujú chyby svojich rodičov a rodičia - po šesťdesiatke - zdetinštievajú. Je to tak aj vo vašej rodine?
?
Nikdy ma veľmi nebavilo byť deckom a túžil som byť dospelý: závidel som im slobodu a poznanie, neskôr aj ženy. Tuším sa mi to začína dariť, najmä od šesťdesiatky mám pocit, že konečne dospievam - a nemám na mysli len slovnú hru. A kiežby naše deti opakovali aj naše prednosti!
!
26 Peter Zajac
Ivan, myslíš, že ešte rozumieš dnešnému svetu?
?
Nemám také heroické ambície, radšej sa usilujem pokiaľ možno pochopiť včelstvo, organ, otca, mladú kaplánku, víno alebo Alberta Schweitzera. Roboty je s tým dosť, na celý život. Mám aj problémy vyznať sa vo vlastnej knižnici, aj keď ona nie je až taký labyrint ako Komenského svet a raj srdca, ktorým je teraz zábava, "pohoda", špás a plný bampeľ. Život a svet treba jesť (ničiť), nie poznávať a chrániť a dobre zveľaďovať. Aby sme v tomto svete nepoblúdili ako Slovák vo vlastných dejinách, spoľahlivo nás povedú obchodné katalógy a volebné zoznamy. Životným programom a ideálom sa stáva nemyslenie, lebo pri jedení a kozmickom pažravom prežúvaní stačí grgať a bzdiť. Bez súcitu sústo uchytiť, aj moc. Manipulácie sa tvária ako obrovsky bohaté informácie infoveku, takže tomu všetkému rozumieť ani netreba, ak sa má človek ubrániť. Niekto na nás skúša taký trik: keď začneme veriť, že tejto elektronickej virtuálnosti už nevládzeme rozumieť, zapochybujeme o vlastnom rozume a budeme ticho, alebo sa pôjdeme spýtať nejakého vševedka ako žiť, cítiť, myslieť, písať, čo jesť a ako sa obliekať a na čom sa smieť smiať. Podľa Goetheho Fausta vraj na počiatku bol (tvorivý) individuálny čin - teraz počiatkom všetkého je propaganda, reklama komerčná i politická, slogan, klip, schéma, bilbord, klišé, ideológia, fráza. Tomuto by som mal rozumieť a pokúšať sa  to pochopiť? Celkom dobre sa obídem bez pochopenia žumpy. Stačí mi vedieť, že napriek ohurujúcej technologickej zdanlivosti platí ono Nihil novum sub sole, čo nie je povzdych starého hebrejského zúfalca, ale optimistu, ktorý vie, že v zmätkoch a trasoviskách jestvujú podobenstvá archetypov, orientačné body, navigácia. A tak si z knižnice vyberám baťka Schweitzera (1875-1965), nielen preto, že sa mu blížia jubileá, ale predovšetkým, že neviem zabudnúť na Romanov Bergerov výrok asi v tomto zmysle: Naša cesta do Európy, a možno aj cesta Európy do sveta vedie cez Lambarene, nie cez Irak. Skôr treba chápať Schweitzera než dnešný svet: "Na otázku, jsem-li pesimista či optimista, odpovídám, že mé poznání je pesimistické a má vůle a naděje optimistická. I když mě problém bídy ve světě tak zaměstnával, nezůstal jsem u pouhého reptání, ale držel se vždy myšlenky, že každému z nás je uloženo, aby trochu té bídy odstranil. A tak jsem postupně dospěl k přesvědčení, že jediné, co na tomto problému můžeme pochopit, je to, že bychom měli jít svou cestou jako lidé, kteří chtějí přinášet vysvobození." A tak ďalej a tak ďalej a dosť, lebo toto je vážna literatúra a lektúra, teda vlastne gýč väčší ako supermegamarket: v podobnom zmysle sa totiž vyjadruje nejeden slovenský literárny adolescent, práve to čítam v akejsi tlačovine a nerozumiem tomu, hlúposť je ťažko pochopiť.
!
27 Jana Bodnárová
Žijeme v turbulentnom svete, v ktorom sa deje mnoho nespravodlivého - majú spisovatelia licenciu na vyjadrenie sa (alebo i nevyjadrenie sa) k tomuto "iba" cez literatúru, alebo by mali apelovať na čoraz degenerujúcejšie sa svedomie aj mimoliterárne ako občania?
?
Spisovateľ je občas občan, aj keď druhoradý u nás a dnes. Ale pokúsim sa odpovedať príbehom, ktorý sa mi pred pár rokmi stal, alebo vyjadriť sa - ako robili evanjelisti - podobenstvom. Náš mladý pán kaplánko si uzmysleli, že päťdesiatročné smreky a jedle okolo kostola treba zoťať, lebo zbytočne tienia a šíria vlhkosť, šišky a ihličie upchávajú dažďové odkvapy. Keď som ako protestant protestoval, pán kaplán povedali, že nemám na to "licenciu", ani to nie je moje právo ani povinnosť, lebo že aj tak nechodím do kostola. Nedalo sa vysvetliť, že mám súcit so živými stromami, že som proti deštrukcii a dekompozícii, že si vážim tradíciu i prácu predkov. Nedalo sa vysvetliť, že sa ma zmocnilo osobné a individuálne zweigovské svedomie proti násiliu, estetický cit, zdravý rozum, alebo úcta a pokora voči životu. Napísal som dosť ostrý článok do regionálnej i cirkevnej tlače - ako spisovateľ, nie cirkevník. Na to pán kaplán použili argument, že nie som spisovateľ, a ak som, nuž len taký nijaký. Argument veľmi nezabral a nezapôsobil, nuž musel vytiahnuť ďalší tromf: že som ožran a narkoman. Človek si nijako nepomôže, arogancia moci je nekonečná. No aby som bol spravodlivý, v tomto prípade je pointa príbehu taká, že stromy na námestí dodnes šumia a chvejú sa strachom, teda životom. A pán kaplán káže milosrdenstvo v nejakej inej dedinke, veď aj celý tento náš svet je len dedinka.
!
28 Valér Mikula
Milujete bezvýhradne celú slovenskú literatúru, alebo sú v nej aj veci, ktoré vám - esteticky, eticky, osobne - ublížili? Ako riešite takéto ublíženia? Ešte väčšou láskou?
?
Bezvýhradne milujem najmä vajanskovsky vozvýšené patetické otázky a dávam pred nimi dolu klobúk aj so strieškou. Ako kôpor. Keď kôpru dáme dolu strechu nad hlavou, ostane kopor, čo je skoro ako kapor. Vyprážaného kapra nemilujem veľkou láskou, ale chutí mi na Štedrý večer aj preto, lebo sa už nebojím - ako nás v detstve rodičia vystríhali - zlomyseľných tenkých kostičiek s drobnými háčikmi, čo sa vraj zaseknú do hrdla. Dogmatickej ortodoxnej komisii, ktorá kriticky a s nevôľou posudzovala a mala schváliť jeho vlohy a oprávnenie pre humanitnú prácu a poslanie v tropickej Afrike, povedal Albert Schweitzer: "D´etre muet comme une carpe." Do prdky, ako vidno, ešte aj ten francúzsky jazyk a literatúra milujú striešky skoro ako my.
!
29 Daniel Hevier
Pán Kadlečík, ste známy aj svojou kompetentnosťou v hre na organe. Vaša práca s textom, istá rozkošatenosť a "fugatívnosť" (ospravedlňujem sa za tento diletantský termín) sa mi javí ako paralela s hudobnou sadzbou Bacha a vôbec baroka. Čím a ako korešponduje hudba s literatúrou všeobecne a čo pre vašu slovesnú prácu znamená vaša inštrumentálna skúsenosť s organom?
?
Priateľ ma nedávno upozornil na Schopenhauerovu a najmä Nietzscheho fascinujúcu a inšpiratívnu tézu, že dionýzovská antická tragédia vznikla "z ducha" hudby. Ide o akúsi mystickú vizualizáciu hudby, teda azda o zvecnenie a konkrétne sprítomnenie abstraktnej Večnosti. Čosi podobné nájdeme u Schweitzera, ktorý hovorí o tkanive Bachovej hudby, že ju takmer vidno ako farby obrazu a poézie, že je priestorová ako socha, možno v nej nájsť oblúky a lomy gotickej katedrály. Opäť ide o konkrétnu vizualizáciu, zhmotnenie a stelesnenie večnej idey. Čiže aj výtvarné umenie, poézia, dráma a architektúra majú archetypálnu prapodstatu a pôvod z ducha hudby. Ťažko to pochopiť, no človek sa vo vzácnych chvíľach akéhosi zjavenia čiastočne k tomu môže priblížiť. V marci 2004 na Bachove narodeniny sme to na koncerte počuli akoby na vlastné uši v prievozskom evanjelickom  kostole. V prestrihu textov o Bachovi a hudbe s autentickými organovými interpretáciami vznikol v človeku nedefinovateľný pocit vnútornej pravdivosti a ťarchy nefalšovanej eucharistickej liturgie. Po koncerte sme o tom hovorili s recitátorom Františkom Kovárom a s koncertnými organistami Stanislavom Šurinom a Annou Predmerskou, ktorí si cenili zriedkavú reflexiu ich práce prostredníctvom slova. Presne definovať nedokážeme tento jav, ale zhodli sme sa aspoň na domnienke, že jazyk, reč a hudba musia mať kdesi v temnom dávne svoje súrodenstvo, príbuznosť, spoločný pôvod ako predkovia človečenstva.
!
30 Kornel Földvári
Ako sa dnes cítite pri pohľade na Maticu, ktorej ste obetovali štyri neľahké a v nejednom ohľade kľúčové roky života?
?
Naša slovenská mamička dosť výrazne zmenila môj život, akoby mu prehodila výhybku (prejsť na inú koľaj napokon nemusí byť vždy zlé), keď nás viacerých vyrazila na ulicu hneď na počiatku normalizácie. Kolega Pavel Hrúz ma považoval takmer za vizionára, keď som mu raz v krčme povedal, len čo sme začali vydávať kultúrno spoločenský dvojtýždenník Matičné čítanie: - Toto nám raz lokálni diletanti, regionálni géniovia, ustrašení úradníci a malí provinční karieristi poriadne zrátajú aj s úrokmi. - Najradšej sme totiž "úradovali" a redigovali vo vinárni U čiernej panej a v kaviarni Jadran pri srbskej fazuli, údenom kolienku s chrenom a dvoma tromi pohárikmi červeného. Tam sa v kreatívnom a inšpiratívnom prostredí hercov a výtvarníkov slobodne diskutovalo, polemizovalo s autormi a prispievateľmi, rodili sa nápady a koncepcie. Byrokrati nevedeli pochopiť, že dobrý časopis nevzniká podľa vyhlášok a nariadení v zatuchnutej kancelárii. Historik Ján Mlynárik v Slovenských rozhľadoch 2003 ešte dnes takto hodnotí našu prácu: "Časopis, vychádzajúci už po okupácii republiky, ako jediný po dva roky udržiaval kontinuitu slobodného myslenia na Slovensku, keď už zakázali Kultúrny život a do redakcií iných časopisov nasadili cenzúru. Týždenník sa rozsiahle venoval pripomenutiu štefánikovského jubilea, priblížil život a dielo slovenského národného hrdinu, a uverejnil seriál Dominika Tatarku o obcovaní a kultúre, v čase, keď už Tatarka nemohol nikde publikovať." Laco Novomeský nás na zasadnutí predsedníctva MS verejne označil za filiálku českých Listov a suplentov Kultúrneho života, že oponujeme línii strany a vlády. Nečudo, že postupujúca husákovská normalizácia výhodne prihrala malým karieristom a nás sa čoskoro zbavili. Skončila sa jedna zo zriedkavých "hviezdnych" chvíľ Matice slovenskej, "mamina" zaspala a ani November 89 ju celkom neprebudil. Provincializmus sa napokon vždy stane gýčom, čím nemám na mysli odbornú činnosť knihovnícku, archivársku, bibliografickú a biografickú.
!
31 Karol Chmel
Myslíte si, že preklady vašich textov do iných jazykov neubrali nič z ich kvality?
?
Keď si pomyslím na prekladateľa svojich obskúrnych textov, príde mi ho neraz tak  ľúto, že by som ho aj pohladkal, keby to pomohlo. Rozhoduje tu totiž nielen profesionalita, ale aj srdce, poctivosť, verbálna i emocionálna inteligencia. Výsledok v inom jazyku neviem posúdiť. Ale rozumný prekladateľ sa poteší z faktu, že autor pôvodiny ešte žije, skontaktuje sa s ním a konzultuje, lebo jestvujú subtílne jazykové a štylistické fintičky, pri ktorých nepomôže ani dvadsať lexikónov a encyklopédií. Pri prekladaní knižky Das eigene horrorskop (Wieser Verlag 1995) sme s Renátou SakoHoess sedeli nad textami niekoľko dní. Portugalský prekladateľ Rapsódií a miniatúr Lumír Nahodil, ktorého osobne nepoznám ani sme sa nevideli, posielal nejasné a nejednoznačné slová, výrazy a spojenia elektronickou poštou a obratom dostával jasné upresnenia. Bol rád, že žijem, rovnako ako ja. Kvalitu prekladov by mali posúdiť odborníci, naši germanisti, romanisti, rusisti. Lenže u nás sa väčšinou ani nevie, že slovenskému spisovateľovi vyjde niečo v zahraničí. Ľahšie je fňukať, že naša literatúra nikoho nezaujíma, lebo nie je cool, rada nemoderne obťažuje čitateľa názorom a uvažovaním, je staromódna, zápecnícka a taká konzervatívna, že ani nevie, čo je poriadny vulgarizmus, nafetovaná lesba, počítač a supermarket, a potom namiesto mekáča ide si kúpiť hambáča do sekáča. Samozrejme, že je to nezmysel, naviac kvantita prekladov do iných jazykov nie je jediným ani prvoradým kritériom akosti. Medzi najprekladanejšie texty by asi aj tak patril sektársky živý gýč ako bič sestier Royových, hoci treba pre objektivitu spomenúť aj Milov Urbanov Živý bič
v čase medzi dvoma vojnami.
!
32 Michal Gáfrik
Ako hľadíš na všeobecne (aj inštitucionálne) presadzovaný jediný model literatúry a kultúry - depersonalizovaný, odetizovaný a odhistorizovaný? Nezdá sa ti, že stádovitosť je naším novodobým údelom?
?
Okrem iného ide snáď aj o inverziu socialistického realizmu, keď dospelí a niektorí už šedivejúci pionieri nosia pod košeľou a motýlikom červené šatky. Súdruhovia demokrati. Schematické delenie literatúry na reakčnú a pokrokovú nahradia slovami ako patetická, tradičná, konzervatívna, romantická, dedinská - na druhej strane moderná, cool, trendová - ako v súťaži Poviedka (nikto nečíta, každý píše). Opäť je dôležité "čo", nie matuškovské "ako", teda téma a povrch. Namiesto združstevňovania dediny či budovania priehrad sú tu témy ako drogy, homosexuáli, naturalistické popisy telesných funkcií, supermarkety a podobne. Cynický pragmatizmus, dogmatické videnie literatúry, neproletársky internacionalizmus. A kádrovníci, ktorí s "triednym pohľadom" vyčiarknu z dejín literatúry takmer všetko od štúrovcov cez Vajanského, slovenskú modernu až po Jilemnického, Fraňa Kráľa a Mináča. Výsledok je taký, že nemáme nijakú literatúru. Nejestvuje, lebo vážne a vysoké umenie je gýč (povedal mladý literát v tlači). Nie je, lebo nespĺňa jedinú funkciu, ktorou je zábava a špás (povedal trochu starší literát v jedinej televíznej relácii o literatúre: pozoruhodne nekompetentnej, no dosť zábavnej). A tak tu máme zase kolektivizmus módy, trendu, vkusu, diktatúru a skrytú cenzúru médií, vydavateľov, verejnej mienky, trhu. Všetko možné, len nie sloboda. Nielen kniha je tovarom, ale aj tvorca, proces tvorby, čitateľ i literárny vedec a historik a kritik. Je to menticída. Tovar totiž musí byť sériovo jednotný a uniformovaný a nesmie mať individuálnu, osobnú dušu, vedomie ani svedomie - bol by to nepodarok. Personálnu subjektivitu možno akceptovať len ak má podobu malomeštiackeho egocentrizmu. Výrobok nesmie mať dejiny a ani budúcnosť, treba ho minúť a použiť dnes a zajtra si kúpiť novší. V ankete miestnej základnej školy sa ukázalo, že slovenčina patrí medzi najmenej obľúbené predmety. Na prijímacích skúškach istej pedagogickej fakulty mala väčšina uchádzačov v diktáte chyby v každom druhom slove. Načo by tovaru a výrobku bol pravopis a široká slovná zásoba? Keď sme robili skazu a neplechu ako loptoši, huncúti, lapaji a corgoni, povedala nám starká, aby sme nerobili herberk, huriavk a garazdu, ale aby sme sa išli hrať von. Dnešné deti by jej nerozumeli ani slova, čo by bolo dobre v prípade, ak by im to povedala v lietadle nad Atlantikom. Deti, choďte sa hrať von! A možno by detičky aj poslúchli babkin žartík, veď slovo a veta sú len taká zábavná a nezáväzná hračka uprostred nudy a vnútornej prázdnoty. Trestná podstata skutku nebola preukázaná, lebo babička si len trocha "v pohode" pošpásovala, vnúčatká mali aspoň pár sekúnd "adrenalínový" zážitok, ktorý si vychutnali. Po nás potopa.
!
December 2010

Jeden z prvých verejných rozhovorov z roku 1993 s Ivanom Mojíkom
 
V súbore vašich esejí Vlastný hororskop ste svojho času napísali, že spisovateľ-médium je všetkým a každým, najmä sebou: cirkuluje okolo svojho jadra ako letokruhy košatého stromu, čo tichý a počúvajúci visí nad morom... Myslíte si, že tieto vaše slová platia i dnes, v čase takých dynamických a doslova tektonických premien, aké prežívame?
?
Som postihnutý akýmsi verbálnym genetickým syndrómom, ktorý sa prejavuje tak, že verím i nedôverujem slovu, teda aj slovu svojmu v spätnej väzbe. Čo poviem, toho sa držím - a čoho sa držím, to aj poviem. Je to presvedčenie o záväznosti povedaného. Niekedy sa slov až bojím: majú schopnosť zaklínať, privolávať osud, stávajú sa, uskutočňujú. Všetko, čo je napísané, sa stane - a čo sa stane, tak preto, lebo bolo napísané. Chcem teda, pán Mojík, aby slová, ktoré ste citovali, platili aj dnes, usilujem sa o to - okrem iného aj preto, aby som dodržal slovo, zostal verný, teda bol sebaidentický, homogénny a stály, aby môj život bol komponovaný a nebol kľučkovaním podľa náhodného smeru víchrice a vánkov. Nesmiem znehodnotiť slovo, nemám právo devalvovať literatúru ani vlastnou slabosťou a nedostatočnosťou. A nemyslím si celkom, že naša doba je priveľmi a nejako zvlášť výnimočne dynamická a tektonická. To tu už raz bolo: vždy nejaký historický jedinečný prelom a neopakovateľný medzník: vzrušenie sa koná najmä v novinách, taký šuchot. Pred chvíľou som v rádiu začul istého-neistého politika nášho, ktorý sa až tak nafukoval z toho, aké historické okamihy prežívame. Aj tomu, myslím, veril, lebo chcel mať ilúziu, že on je na čele tých dejinných premien najmenej tisícročia, že on a jeho kamaráti sú toho tvorcami, oni zapríčinili dejiny, píšu ich, usmerňujú a vedú: to je megalománia. Pozeral som sa z okna na dedinu, kde bývam, a nič sa, hľa, nedeje: stromy rastú a opadávajú ako vlani a pred sto rokmi, obyčajní ľudia vykonávajú svoje prosté, mnohoročné, mnohoznačné, stáročné stereotypy: tie stereotypy sú vlastne archetypy, mytologické pratypy, hlboko siahajúce do ľudskej histórie a kolektívnej pamäti. Blížia sa Vianoce. Na dvoroch sa dymí, ľudia údia klobásy a slaninu. Stáčajú víno. A keď sa pozerám, ako moja nevesta pečie pradávne oblátky, hektickosť súdobosti sa mení na melodramatický gýč.
!
V období disentu ste si - pokiaľ viem - vymenili celú hŕbu listov s Ludvíkom Vaculíkom. Dostanú sa nám do rúk v knižnej podobe? A - ospravedlňte bezočivosť - dopisujete si s pánom Vaculíkom aj teraz?
?
To je tá zázračnosť slova. My sme si iba písali obyčajné listy, aby nám nebolo i pusto i smutno, potrebovali sme normálnu človečiu, bežnú, dennú, vnútorne dynamickú, nehistorickú komunikáciu, neurčenú pre publikovanie, prirodzenú - ako keď sa pečú vianočné oblátky. Ani sme pri tom písaní bratskom nezbadali, že prešlo dvadsať rokov, a keď sme si listy (niektoré sa stratili) dali dokopy, počtom strán je z toho kniha: kniha aj obsahom. V rokoch 1991-92 vychádzala korešpondencia na pokračovanie v Slovenských pohľadoch pod názvom Poco rubato. Keď si to teraz čítam, pripadá mi to ako zázrak: je tam dianie, humor, perspektíva, symbolika, večná aktuálnosť, je tam všetko, čo dnes tamtí namáhavo hľadajú a zmätene formulujú: totiž normálny kultúrny a ľudský, rovnocenný vzťah Slováka a Čecha, ich vzájomnej kultúry a etiky, ktoré sa po stáročia blahodarne opeľujú, oplodňujú. Je to historické dielo - práve preto, že sa tak netvári, nepredstiera, že také nechce byť: je veľké, dynamické a tektonické práve tým, že je normálne ako človečí prazáklad, archetyp. Podstatné dianie je tiché. Prajem si len to, aby táto a takáto naša vzájomná korešpondencia neprestávala, neprestala, trvala ešte dlhé roky: je to fakt i metafora zároveň. Knižné vydanie korešpondencie z rokov 1969-1989 sa zdá reálne, lebo rukopis je vo vydavateľstve.
!
Čo hovoríte na rozdelenie Československa a vznik dvoch nových, samostatných štátov?
?
Keď prší, človek to nemusí brať do úvahy, môže to i ignorovať: vystaviť kamennému vetru tvár i zobrať si dáždnik, plášť, dušu svoju na pomoc. Keď prišli kedysi spojenecké tanky, boli sme proti tomu všetci, potom menej, potom len zopár, skoro nikto: podpisovali sa súhlasné a odvolávajúce rezolúcie. Zmierili sme sa s realitou, podrobili sa skutočnosti, rešpektovali ju. Len pár bláznov proti tomu stále protestovalo, nesúhlasilo, nezmierilo sa. Tvorba a intelekt v pozitívnej pýche neberú do úvahy reálnu skutočnosť. Stále ako gýč kapitulujeme - kvôli výhodám - pred realitou a hovorí sa tomu (odpornému, nechutnému alibizmu) múdrosť, dobrý nos, zmysel pre skutočnosť, prakticizmus, pragmatizmus, zdravý rozum, prezieravosť a tak ďalej. Ale diktát danej a prítomnej skutočnosti a tyraniu histórie treba negovať, opovrhovať ňou, odstrčiť do kúta. Pán Mojík, pozývam vás do Pukanca na kapustnicu s klobásou a oblátky, čo napečie moja dcéra, nevesta, vnučky... Príde aj Vaculík, Pavel Hrúz, mladý Šimečka, básnik Kabeš, rabín Karol, Jitka Uhdeová, Machonin, Oleg, Maruška, Ota Filip, Jirko Kratochvil, Václav a mnohí iní a iní mnohí. A mnohí iní nie - nie! povieme mnohým.
!
Hlas disidentov (bývalých) akoby sa teraz na Slovensku (azda okrem Martina M. Šimečku) trocha strácal alebo aspoň stišoval. Je to naozaj tak, alebo je to len môj skreslený, približný a nepresný dojem?
?
Stále mi chýba veľký Šimečka. Chýba tu aj Tatarka. Bolo nás disidentov málo. Niektorí sa v slobode dnes mierne pomotali. Nejde však o matematický počet. Ak trochu mierite na mňa tým stišovaním a strácaním sa, odpoveď je na začiatku rozhovoru. Nazdávam sa, že nemlčím, iba sa prejavujem inak, stlmenejšie a šerosvitnejšie než napríklad priateľ Martin M. Šimečka. Záleží aj na tom, ako pôjde u nás ďalší vývin v kultúre a etike. Keď bude veľmi treba, zakričím; som tichý - no keď veľmi zabolí, zjajčím. Spisovateľ je nahý, vyzlečený nerv. A myslím, že nás bude viac než v rokoch minulej totality.
!
Ako sa pozeráte - ak vás môžem pasovať do postavenia futurológa - na našu budúcnosť? Na budúcnosť našich dvoch štátov, na ich spoluprácu, ale aj na budúcnosť celej Európy?
?
Som vášnivý pesimista. Pretože dejiny sú vždy zlé, neľudské, protičlovečie. Všetci múdri boli a sú pesimisti, ak prijmeme toto zjednodušené delenie. Optimizmus - tá kratochvíľa - je nedostatok fantázie, invencie, vzdelania a predstavivosti, optimizmus je len lenivosť. Bude zle. "Útecha" je v tom, že vždy bolo zle, často aj horšie. Myslíte, že európsky Bach sa mal dobre, že bola pred ním krajšia budúcnosť? Predtým i potom boli vojny, mor, šialení vládcovia, hlad, bieda, asi aj smrť. A my - pesimisti aj optimisti - sme stále tu, žijeme, trváme. Čaká nás tragédia, len to najhoršie je pred nami (i za nami). A Johann Sebastian napísal Tokátu a fúgu d mol. Ľudskú tvár tohoto sveta zachraňujú a zachovávajú pesimisti: optimistami sú len skorumpovaní politici. Skutočné, hlboké, večné dianie (aj dobrá literatúra) je, chvalabohu, beznádejné: len ono trvá a tvorí hodnoty a pokus o krásu, ten stereotypný archetyp. Kultúra, tvorba, myslenie - tie o hraniciach a štátoch nič nevedia ani vedieť nechcú. A čo sa týka našich dvoch národov a štátov? Na to som trochu odpovedal hovoriac o korešpondencii s Ludvíkom Vaculíkom.
!
November 2010

S Martinom Levinnom do knihy, ktorá zatiaľ nevyšla
 
Ako sa má Vaša duša?
?
Moja duša sa trápi nad otázkou, čo je to duša, kde prebýva, kade a kam ide a prečo.
!
Čo považujete za najkrajšiu vôňu?
?
Je to vôňa vody. A vôňa ohňa.
!
Kto alebo čo je Vaša múza alebo inšpirácia?
?
Inšpirujú ma zázraky. Napríklad strom, zemiak, sýkorka, vietor, jazyk a reč, sneh a iné.
!
Čo je Váš najväčší  "průšvih"?
?
Smrť.
!
Čo iné by ste v živote rád robili, keby ste neboli tým, kým ste?
?
Stal by som sa spisovateľom.
!
Na čo práve myslíte?
?
Na tieto otázky a odpovede.
!
Keby ste odomkli svoju 13. komnatu, čo by v nej bolo?
?
Strach a úzkosť. Pochybnosti.
!
Kto je Váš anjel strážny?
?
Anjelom strážnym je každý, kto ma mal a má rád a naopak. Láska ochraňuje.
!
Október 2010

Śéfredaktor literárneho časopisu Fragment Oleg Pastier si vymyslel použiť zopár myšlienok Fernanda Pessoua, aby nimi vyprovokoval "odpovede" - aj ja som si s ním rád podebatoval
 
Literatúra je umením spájajúcim sa s myslením a realizácia nepoškvrnená realitou zdá sa mi byť cieľom, ku ktorému by malo smerovať celé ľudské snaženie, ak je skutočne ľudské a nie živočíšne nepodstatné. Nič nie je v živote také skutočné ako to, čo bolo dobre popísané.
?
Nevidím tu, milý Fernando, nijaké otázniky, a teda neviem, či sú to z kontextu vytrhnuté definície, vojenské povely alebo slovné hry v intelektuálnych abstrakciách. Každá abstrakcia je pravdivá a nedá sa poprieť ani vyvrátiť, ani jej nemožno protirečiť, lebo nejestvuje. Preto pojem realizácie nepoškvrnenej realitou možno stotožniť s pojmom dokonalosti, ktorá je vraj neľudská. Aj toto, čo píšem, je naozaj skutočnejšie než v živote a skutočnosti.
!
Hľadanie pravdy, či už subjektívnej pravdy presvedčenia, objektívnej pravdy skutočnosti alebo sociálnej pravdy peňazí a moci, nesie vždy so sebou - pokiaľ sa o to snaží niekto, kto má nárok na odmenu - najkrajnejšie poznanie jej neexistencie. Veľkú životnú výhru dostane iba ten, kto si kúpil lós náhodou.
?
Jeden Číňan povedal, že všetci Číňania klamú. Teda aj on klamal a veta, že každý Číňan klame, nie je pravdivá. Teda mal pravdu, že všetci Číňania klamú, nuž aj on klame. A tak ďalej. Je to tuším príklad sofizmu z učebnice logiky pre základné školy. Vážený Fernando, najmúdrejšie je nekupovať si nikdy nijaký žreb, aby človek nevyhral náhodou nejakú zbytočnú pletku.
!
Ustavičná analýza našich pocitov vytvára nový spôsob cítenia, ktorý sa zdá byť umelý pre toho, kto analyzuje iba prostredníctvom inteligencie a nie priamo pocitom.
?
Nie je analýza pocitov pocitmi, ctený Fernando, nejakou logickou chybou, na ktorú možno prísť analýzou prostredníctvom inteligencie? Nie je takáto analýza živočíšne nepodstatná?
!
Zbožňujeme dokonalosť, pretože ju nemôžeme mať; hnusila by sa nám, keby sme ju mali. Dokonalé je neľudské, pretože ľudské je nedokonalé.
?
Ako môžeme vedieť, že dokonalosť by sa nám hnusila? To by sme vedeli povedať, keby sme ju mali. Možno by sme ju aj zbožňovali, veľactený Fernando. Ale aspoň sa nám podarila elegantná slovná hra, dobre sa počúva a máme z nej poetickú radosť, takže nijako nám neprekáža, že vo formálnej logike je to tautológia. Ale nič nie je v živote také skutočné ako to, čo bolo dobre popísané.
!
Všetky problémy sú neriešiteľné. Podstatou existencie problému je neexistencia riešenia. Hľadať nejaký fakt znamená, že žiadny fakt nie je. Myslieť je neschopnosť existovať.
?
Hrajme sa ďalej, drahý Fernando, teda zabudnime na formálnu logiku a pripusťme na chvíľu, že literatúra, umenie, tvorba, veda a tak ďalej nie sú schopné existovať, lebo myslia. Alebo aj človek nejestvuje, lebo myslí? Možno má človek schopnosť existovať, lebo nemyslí.
!
Sme smrť. To, čo považujeme za život, je spánok skutočného života, smrť toho, čo v skutočnosti sme. Mŕtvi sa rodia, neumierajú. Máme prehodené svety. Keď si myslíme, že žijeme, sme mŕtvi; ožijeme, keď sa blížime k smrti.
?
Na toto sa už dávno pýtal Hamlet a odpovedal tak múdro, že neodpovedal nijako. Pomocné pojmy, prípadne pocity ako život a smrť jestvujú len v našich hlavách, takže je jedno, či sme smrť alebo život - tak či onak z toho vesmírneho kolotoča nevystúpime a nevyskočíme. Niekto by teda mohol tvrdiť, že smrť nejestvuje, lebo ide len o inú formu a spôsob večného pohybu hmoty a energie v kozme. Azda je to preto, lebo sme dokonalí ako súčasť dokonalosti Kozmu. Keby kozmos a univerzum neboli dokonalo integrovaný systém, v ktorom aj poruchy a chyby a nedostatky sú naprogramované ako systémové opravy, nemohli by trvať, fungovať, regenerovať sa, zanikať a obnovovať sa. Myš je dokonalá, lebo jestvuje a pasca je dokonalá len vtedy, keď myš chytí. Keby neboli pasce, nebolo by myší. Alebo keby neboli pasce, načo by boli myši? Ale to je len taká hra a zábavka so slovami, ktorá znamená, že všetky problémy sú riešiteľné. A keď sa dajú vyriešiť, nie sú to problémy. Každý Číňan to predsa dobre vie, milý Fernando.
!
September 2010

Redakcia levických novín Nové Pohronie (neskoršie Prima noviny) sa zaujímala o moje fejtóny
 
Nedávno ste až dvakrát oslovili českých čitateľov. V 46. čísle pražských Literárních novin uverejnili v pondelok 10. novembra 2003 v slovenčine pod názvom Rukami sa dotýkať zeme váš rozsiahly rozhovor s Máriou Uhrinovou (Slovenkou, ktorá má príbuzných v Pukanci), nadväzujúci na októbrové stretnutie v Slovenskom inštitúte v Prahe (o ktorom sme písali aj v našich novinách). A v sobotu čítali v Brne váš fejtón Začiatok každej jari sa podobá na začiatok akejsi prírodnej vojny.
?
V konferenčnej sále pavilónu D brnenského výstavišťa sa 15. novembra vyhlasovali výsledky medzinárodnej súťaže Evropský fejeton Brno 2003. Táto akcia bola súčasťou knižného veľtrhu Svět knihy Brno 2003 (14.-16.11.).
!
Súťaž Evropský fejeton sa koná už viac rokov, vlani ste v nej získali prémiu za fejtón Suita pre sólové violončelo a komputer a v roku 2000 hlavnú cenu za fejtón Kosti.
?
Tohto roku na hlavnú cenu porota navrhla Milana Lasicu za text Kráčali sme a štyri prémie získali Jiří Dědeček, Iva Kratochvílová, Denisa Prošková a ja. Tohtoročnú súťaž podporilo Statutární město Brno a Ministerstvo kultury ČR, organizovali ju Obec spisovatelů, středisko Brno a nakladateľstvo Petrov, ktoré malo na starosti aj slávnostné vyhlasovanie výsledkov a vydalo aj zborník ocenených prác Evropský fejeton Brno 2003. Okrem ocenených prác v ňom uverejnili aj niektoré ďalšie pozoruhodné súťažné práce vybrané šesťčlennou porotou (napríklad Ota Filip: Kde je (jazykový) domov můj, Peter Breiner: Nasaďte si plutvy a utekajte, fejtóny Jiřího Kratochvila, Karla Hvížďalu a ďalšie).
!
Ako vidíme, konkurencia bola veľká.
?
Nuž... Do súťaže sa prihlásilo 56 autorov - 26 zo Slovenska a 30 z Českej republiky, ktorí poslali spolu 151 súťažných príspevkov. Všetci víťazi si prišli ceny prevziať osobne, ich texty prečítala Mariana Chmelařová z Hadivadla. Aj svojrázny hudobný sprievod Šárek bandu zaujal prítomných hostí. Na záver, pri pohári vína, sme sa porozprávali s Ludvíkom Vaculíkom, Madlou Vaculíkovou, Otom Filipom, Tomášom Janovicom, s členom poroty Břetislavom Rychlíkom a mnohými gratulantmi, čo si prišli dať podpísať zborník, ktorý vydavateľstvo veľkoryso rozdávalo všetkým záujemcom.  
!
August 2010

Miroslav Jankes z Martina ma oslovil cez internet
 
Pri čítaní vašich kníh sa mi občas stane, že ma prečítaný text vráti o dvadsapäť-tridsať rokov späť do rodnej dediny. Rád som sa vtedy túlal po lazovských kopcoch. Za prírodou sa vtedy nemuselo cestovať. Bola všade okolo a my sme v nej od malička vyrastali. Ako a kde ste vy prežili svoje detstvo a ako vás poznamenalo?
?
Dalo by sa povedať, že som mal najmenej dve detstvá. Okolo roku 1940 v sirotinci v Modre, v správcovskom byte, lebo otec bol správcom toho sirotinca a v našej modernej vile býval nejaký vysoký fašistický komisár. Potom niekoľko rokov v tej vile a jej veľkej záhrade: na pravom prstenníku mám doživotnú jazvu z ostnatého plota tej záhrady. Pochopil som existenciu plota, medze, hraničnej čiary, a ich prekonávanie. Teda poznávanie neznámeho, tajomstva. Cesta k poznaniu a orientácii je najzaujímavejšia na detstve rovnako ako na starobnom dôchodku - a nie idylka, šantenie, bezstarostnosť, šťastie a podobné výmysly.
Zlomená ľavá ruka pri zoskoku z vysokého plota. Ale to sme už v prírode v Rači, v roku 1945, presnejšie vo veľkej a esteticky členitej záhrade a zákutiach parku okolo kostola a fary. Povala, veža, veľká knižnica, lesy, vinohrady, kostol a organ, ulica, učiteľova palica a dlaň a strach, krásne i odporné učiteľky, hriechy a previnenia. Áno, príroda bola ešte všade, v podstate radostne slobodná, aj v knižnici a v knihách. Nebola oddelená od ľudskej duše a ohrady boli tam, kde patria: nie všade či nikde. Takže detstvo ma poznamenalo, nosím si ho na prstenníku pravej ruky i v reumatických bolestiach ľavého zápästia pri zmene počasia.
Inak detstvo netreba - ako Bratislavčan pradúcu mačičku - navlačovať so sebou po celý život ako romanticky falošný sentiment. Dospelý človek nech sa správa ako dospelý: ďakovať za milosť všetkého, čo v detstve bolo dobré, a poučiť sa, prípadne naprávať a vyhýbať sa falošnému a pochybenému. Na to je pamäť, na to sú jazvy a znamenia.
!
Hudba a najmä organ zaberajú dosť veľký priestor vo vašich knihách (a pravdepodobne aj vo vašom živote). Kedy tento vzťah vznikol a ako sa vyvíjal?
?
Len čo ako chlapec dočiahnem a vládzem utiahnuť veľkú šľapaciu páku, už ťahám učiteľovi-organistovi v kostole mechy, skrytý za telom veľkého nástroja, kde je veselo a voľne. Keď to robím zle a nedbanlivo, píšťaly kvičia alebo zmĺknu, učiteľ ma vyťahá za uši. Preto snívam sadnúť si na jeho miesto, byť pánom a vyťahať ho za uši. Z lavice za hracím pultom ho aj tak onedlho odstránia komunisti. Skúšam to sám a potajomky, veď kľúč od sakrestie visí doma na klinci hneď za dverami.
Organ je tajomstvo a zázrak, jeho vnútro labyrint a prekvapenia. Neskôr aj zdroj skromnej obživy v čase štúdií i biedy počas totality. Ale to vtedy ešte neviem, až oveľa neskôr, že najväčšie mystérium je Johann Sebastian, aj keď ho dodnes nedokážem poriadne zahrať. Bach je otvorený problém nielen hudobný, ale rovnako aj ľudský, etický, existenciálny, filozofický, kultúrny i historický. Bach je budúcnosť, totiž alternatíva voči záhube.
!
Ako sa z človeka píšuceho si svoj denník stáva spisovateľ a kedy sa napísané mení na literatúru?
?
Viesť auto sa človek učí, prípadne naučí, jazdením na aute. Písať sa učí, prípadne naučí, písaním. A čítaním - aj keď je pravda, že dnes máme u nás veľa písačov (nazývajú sa literáti), ktorí napísali, presnejšie vydali viac kníh ako prečítali.
Spisovateľ, to je predovšetkým určitý spôsob myslenia a konania, až potom písania. Môže sa to začať a stať písaním denníka a korešpondencie. Najprv sa treba pokúsiť neustále si formovať, formulovať, definovať, reflektovať a pomenovávať denné bytie, prípadne komponovať a tvarovať - len potom denník môže byť o niečom. Vždy je to však len úsilie a pokus. Takže človek sa nikdy nemôže stať celkom a naozaj spisovateľom. Môže a musí sa o to len celý život snažiť. Veď deliaca čiara medzi bytím a slovom je živá a teda sa chveje, pulzuje, nedá sa zachytiť: akoby unikala. Možno literatúra je všetko, čo bolo napísané, ktovie. A ešte jazyková neuróza, absolútny jazykový sluch?
Denník som si začal písať asi v pätnástich rokoch s menšími či väčšími prestávkami. Kým pauza v hudbe je dobrá a užitočná, interrupcia v autobiografických záznamoch je chybou, ktorú si možno čiastočne ospravedlniť tým, že najmä v 70. rokoch minulého storočia sme tu mali veľmi zvedavú štátnu politickú políciu.
!
V auguste 1968 som nemal ešte ani päť rokov. Napriek tomu si pamätám niekoľkodňové nepretržité prelety stíhačiek ponad našu dedinu a tiež susedovu vetu, že bude vojna. Čo sa vtedy naozaj stalo, som pochopil až po rokoch. Kde vás zastihla správa o okupácii a aké boli tie roky potom?
?
V ten krásny letný deň som ráno vstal, umyl si tvár a zuby a išiel do práce v Matici slovenskej v Martine. Kolegyne plakali, lebo vraj v noci nás obsadili Rusi a bohvie, čo teraz s nami bude. Potom sa na schôdzach a zhromaždeniach začali písať a podpisovať prehlásenia, protesty, rezolúcie, aby bolo čo o niekoľko mesiacov a rokov odvolávať, popierať, zabúdať, dištancovať sa. Ja som mal vtedy ešte dosť dobrú mladú pamäť, preto som často zabúdal odvolávať, zabúdať, dištancovať sa, až ma napokon tí s horšou pamäťou vyhodili zo zamestnania v roku 1971. A dobre urobili. Doma som sa ako nezamestnaný päť rokov staral o svoje malé deti, študoval som, čítal a mohol som si slobodne písať do šuflíka a samizdatov. Takže aj touto cestou oným súdruhom ďakujem, ak ešte žijú, lebo inak ich mená sú bezvýznamne zabudnuteľné. Zničila ich vlastná zbraň, totiž zlá a slabá pamäť, hlúpa zábudlivosť.
!
November v osemdesiatom deviatom som zažil už na vlastnej koži. Dokonca som sa (zhodou okolností) okolo dvadsiateho piateho ocitol v Prahe, v podchode na Václaváku. Pozeral som vysielanie nezávislej televízie na televízoroch vo výklade. Na Letnej práve prebiehalo obrovské protestné zhromaždenie. Vtedy som si uvedomil, že toto sa už tak ľahko nebude dať zakázať. Verili ste, počas sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, že sa raz celý ten systém môže zrútiť?
?
Keby sme pozorne počúvali jazyk dejín, pochopili by sme, že každý systém sa raz zákonite zrúti. Len kedy? Rátali sme s doživotným komunistickým odsúdením a uväznením, čo sa mi ešte aj teraz javí ako správny postoj: vždy treba rátať s doživotím, totiž nečakať na krajšie zajtrajšky, ale v každom dnešku si statočne konať svoju povinnú i nepovinnú prácu; byť identický, akoby sa nechumelilo.
Matematici a fyzici hovoria, že ak v danom systéme vzniknú dysfunkcie, poruchy, konflikty, treba vyskočiť na úroveň systému vyššieho radu. Nekričme hop!, kým sme nevyskočili. Donedávna bola etickým problémom pretvárka a pokrytectvo, dnes je to ostentatívny všadeprítomný cynizmus.
!
Čo robil súčasný slovenský spisovateľ dnes a čo sa chystá robiť zajtra?
?
Včera som bol vo Viedni čítať svoje texty, dnes píšem odpovede na tieto otázky a počúvam Bachovu zimnú kantátu Ich habe genug: je to neuveriteľné, ale Johann Sebastian sa tu úprimne teší, že zomrie, a ja by som chcel mať jeho odvahu a silu.
O zajtrajšku chvalabohu neviem ani len mäkké f. Ale ak sa mi dostane tej milosti, že zajtrajšok sa stane dneškom, chcel by som s vďakou robiť to isté, čo od malička. Životne dôležitá je kontinuita.
!
Júl 2010

S Máriou Uhrinovou v Prahe roku 2003 pre Literární noviny
 
Vo vašich textoch je neustále prítomná minulosť spolu s prítomnosťou i budúcnosťou. Je to tak pri vnímaní svojho osobného mikrokozmu i pri reflektovaní širších spoločenských a národných udalostí. Dedovizeň, sila rodnej hrudy, vlasť - sú  to vskutku posilňujúce atribúty pre dnešného človeka? A ako pre básnika?
?
Posilňujúce atribúty pre nášho dnešného človeka sú hamburgery, a pre Slováka, chvalabohu, ešte aj borovička s pivom. Aby človeku chutil hamburger, musí zabudnúť na bryndzové halušky alebo lokše s husacou masťou. Túžbou predavača je, aby zákazník nemal pamäť, ktorá je vlastnou sestrou slobody a tvorivosti. Aj tí, čo predávajú sami seba, totiž politici, nenávidia našu pamäť. Chcú, aby sme skonzumovali čokoľvek, čo nám hodia dnes, nie včera. Chcú, aby sme im žrali z ruky. Ale nedá sa nič robiť, lebo minulosť nie je len v mojich textoch, ale aj naozaj a všade. Všade, kde sa človek pohne a pozrie okolo seba, vidí minulosť,  prítomnosť i budúcnosť pomiešané do jedného hrnca, takže to ani básnik nerozozná. Napokon básnik je každý normálny človek, ktorý namiesto komerčnej a politickej reklamy počúva sám seba.
!
Často sa vraciate vo svojich knihách k histórii a so sebairóniou citujete seba cez klasikov. Keď glosujete súčasnosť, zdá sa, že situácia vo vnímaní literatúry sa v slovenskej časti Európy od dôb Dumy bratislavskej veľmi nezmenila. Bolo by pre nás všetkých dobré naučiť sa žiť v kontinuite vekov. Vám sa to zdanlivo darí. Hovoríte: moji predkovia - moji priatelia. Ako čerpať silu z rodokmeňa, keď mnohokrát si ani tí najbližší nemajú čo povedať?
?
 Je to problém v podstate etický a súvisí so zhubným nádorom materiálneho a psychologického egocentrizmu, ktorý je dnes módny, trendový. Znamená záujem len o svoj maličký piesoček a záhradku: nás sa to netýka, chceme si užívať v pohode dnešný deň, včerajšok a zajtrajšok nás nezaujímajú. Nepotrebujeme nič počuť a vedieť, nech si každý robí, čo chce, len nech mi dá pokoj. Z toho vyplýva v praxi strata komunikácie aj medzi najbližšími. Pokles kultúry a vkusu, umenia konverzácie, diskusie, polemiky, rozhovorov. Ľudská komunikácia, pestrá, bohatá, košatá a krásna, sa zúžila a zjednodušila na niekoľko vojenských povelov, zmenila sa na akúsi sústavu neosobných návykových signálov, zvieracích škrekov bezdôvodného rehotu. A toto, čo mi práve píše kamarát z Nemecka, ktorý vo vlaku počúval mladých gymnazistov, sa mi už ani veriť nechce: vraj ich vety boli krátke, nepoužívali ani rozdiely medzi gramatickými rodmi a pokiaľ som pochopil, opisovali všetko len v prítomnom čase. Jazyk prezradí všetko aj vtedy, keď už nie je jazykom a rečou.
!
Hovoríte, že čítanie má byť chlebom každodenným, lebo kto číta, pozerá sa dopredu a zároveň sa díva späť. Vychádza veľké množstvo kníh, ale číta ich vlastne niekto? Upozornite českých čitateľov na nejaké slovenské tituly, ktoré sa vám javia ako zaujímavé.
?
S pokorou, ak dovolíte, nebudem nikoho na nič upozorňovať. Upozorním len na to, že čítať sa musí, ak nechceme prísť celkom do záhuby. Každá kniha je svojím spôsobom dobrá ako artefakt, ako informácia - aj keď nulová či záporná. Vždy je to však príležitosť sústrediť sa na vlastnú dušu a čítať ju, zastaviť sa a spomaliť, medíitovať v samote a tichu, dať tak príležitosť mozgu a jeho centrám, aby fungovali v širokých a hlbších vrstvách emocionálneho intelektu, kreatívnosti, obraznosti, pamäti, reči. Pre mozgové bunky je to ranná rozcvička a hygiena, prísun energie.
!
Čo si myslíte o tvrdení, že dnešný človek je vývojom sveta taký unavený, že nemôže premýšľať, a tak úlohou literatúry, divadla a filmu je hlavne ho baviť?
?
Lajdák je unavený vždy a rád podľahne reklamno-ideologickým tvrdeniam a kampani a dá si hypnoticky vsugerovať, že je stádom, ktoré možno manipulovať. Len ten, kto nepremýšľa, dá sa ľahko presvedčiť, že namiesto myslenia má oddychovať, rehotať sa a tlieskať ako opica. Zábava je jednou časťou umenia, ale sú aj iné, veľmi široké a rozvetvené. Uprednostňovať však len jednu zložku a ostatné znevažovať, podceňovať, zakazovať a podobne znamená opäť akúsi čudnú neslobodu, jednostrannosť a zjednodušovanie skutočnosti a tvorby.
!
Hovorí sa o vás ako o prozaikovi. Niektoré vaše texty sú však básňami i formálne, niektoré sú básne v próze. Všetkým vaším písaním znie hudba, tóny slov a rytmus reči. Ako veľmi sa cítite "pevcom slovenským"?
?
Moje texty by sa asi dobre nespievali. Usilujem sa len poctivo a konzekventne rozmýšľať a hľadať k tomu priliehavé slová. Rozlišovanie prózy a poézie zaváňa schematickým formalizmom. Prirodzená ľudská reč aj napísaný text vždy obsahuje prvky, zložky a vrstvy prózy, básne, eseje a podobne - a to všetko vzájomne organicky prepletené, zrastené a previazané vytvára normálnu kontinuitu a uzavretosť, kompozíciu, tvar ako atóm, bunka alebo galaxia.
!
Jún 2010

S Antonom Vydrom o paradoxoch a iných pravdách
 
I. K. Áno, pokorný vzdor - to je pravdivé a presné, lebo len taký vzdor je zmysluplný, inak ide len o detské trucovanie zakomplexovaných. Toto vidím u Bacha a trochu mi to súvisí so spojením "vášnivý pokoj".
?
A. V. Vášnivý pokoj, pokorný vzdor - jedna z tém na našom seminári o Shakespearovi mala názov: Oxymoron ako prostriedok myslenia. Nie je to teda "vyhrotená hlúposť" (grécke: oxys moros), ale paradox, ktorý neplatí v pravidlách klasickej logiky. Nemožno ho v nej vložiť do logického úsudku, a predsa je pravdivý.
!
Áno, lebo poézia je poznaním, presnejšie poznávaním, nie citovým výlevom, ako sa bludne domnievali umelci romantizmu i dnešní grafomani. Sama skutočnosť, dianie obsahuje imagináciu, oxymoron i paradox, ktorý si ako logický pojem privolávame na pomoc, aby sme ako-tak pochopili, vytušili to, čo sa deje. Paradox je naša pomôcka, nástroj, metóda myslenia. Oxys moros = konzekventnosť? Metafora, oxymoron a možno aj iné oné nie sú teda elegantnými básnickými ozdobami, nie sú cieľom, ale cestou.
?
Elegantné básnické ozdoby... nie sú cieľom, ale cestou - tak nejako to vnímam aj ja. Sú cestou nielen pre autora, ktorý si nimi pomáha. Rovnako sú cestou pre čitateľa. Pokušenie zastaviť sa len pri ich krásnom zovňajšku rozhoduje o tom, či sa čitateľ dostane za text, za obraz, za imaginatívnosť, alebo ostane pri povrchu slov. Ako napísala jedna naša študentka v diplomovej práci, je rozdiel dívať sa na idol (zrkadliaci) a na ikonu (odkazujúcu za seba). Povedal by som to aj tak, že dívať sa NA okennú tabuľu, nie je to isté, ako dívať sa CEZ okennú tabuľu. Toto cez robí z okennej tabule práve to, čo ste už spomenuli: nástroj, cestu... dodal by som: spôsob transcendencie.
!
Dnešná okenná tabuľa je v podstate zrkadlo, cez ktoré nič nevidíme, ale hľadíme na seba, na tú falošnú, klamnú ikonu. Antickí Gréci akoby sa ešte pozerali za a cez to zrkadlo, a tak titansky sa "nebáli pozerať bohom priamo do očí", ako hovorí môj priateľ. My sme už len ich veľanásobná kópia, rozmazaná, vyblednutá, nečitateľná. Vinohradníci vedia, čo je druhák - víno z vylisovaných bobuliek a strapcov, po druhý raz vyprešované treštoriny. Pojem oxymoron, ako sa uvádza v učebniciach literatúry a v slovníkoch, znamená čosi celkom iné, vlastne nesprávne a nepravdivé, než - archetyp, origo - oxys moros. Aj jazyk sa vtedy ešte pozeral bohom do očí, Bohu do očú, čo môže znamenať, že viac videl celok, vzťahy, súvislosti (ikona) ako časť (idol), tušil čiaru, nie úsečku a bod. Alebo: my si dnes, opäť ako falzifikát, pseudo, nazveme ikonou čosi v počítačovej technike. Oveľa bližší skutočnosti bude asi terminus východnej ortodoxnej cirkvi - ikona ako prísna nemennosť starej Večnosti, čo na prvý pohľad vyzerá ako nedostatok, obmedzenie slobody indivídua. Ale kto už dnes, opitý druhákom, rozlišuje slobodu od svojvôle a bezuzdnosti? Takže sa mi zdá dosť krutý a hrozný momentálny nápad: že totiž v antike nie sú počiatky našej civilizácie a kultúry, poznania a vedy, ale jej koniec, začiatok konca. Ikona bledne a stráca farby, akoby ju zabudol ktosi premaľovať, obnoviť farby. Ale možno sa mýlim a moja nádej je v tom, že nemám pravdu. Moja mylná nedokonalosť (nedokonavosť) spočíva a vyplýva okrem iného aj z toho, že neovládam grécky jazyk.
?
A. V. Azda by sa dalo ísť aj ďalej za Grékov, azda až do Egypta. Vtedy naozaj hľadeli za a cez okno, nebáli sa metafyziky tak, ako sa jej desili mnohí včerajší intelektuáli a ako ju mnohí tí dnešní ignorujú. Starý grécky mág slova, Herakleitos, im dodnes adresuje tvrdú výčitku: "Nie sú schopní načúvať, ani hovoriť", a dodal by ešte: "súc tu, sú neprítomní". Dokonca aj zrkadlo je dnes málo, keď iba odráža. V renesancii bolo speculum považované skôr za ostrý skalpel, za röntgenový pohľad dovnútra, dnuká. Anglické divadlo nielen odráža svet, ale sa doň zarezáva, ide mu pod kožu, hĺbi, vŕta. Metafyzika nie je len to, čo je uložené za fyzikou, mimo fyzického, ale práve naopak: to, čo je vnútri fyzického, v centre, čo je jeho princípom. Na to je potrebné načúvať dunivým hlasom (basom) z hlbiny, ako by povedal Paul Tillich. Ak toto nazveme koncom, potom tu ostaneme na štartovacej čiare neprítomnosti vo svete. Budeme tu, ale akoby sme tu neboli. Ostaneme zmietaní (zmätení) v diskontinuite, rozfúkaní v nesúvislých poryvoch vetra, povedané antickým jazykom: ostaneme zabudnutí, teda nepravdiví, teda mŕtvi.
!
I. K. Teda Večnosť ako intenzívna prítomnosť, a my sme dnes naozaj dosť málo a povrchne prítomní. Kozmos funguje, alebo aspoň naša myseľ poznáva analogicky, to znamená, že naša babka Grécko, mamka Rímska ríša nepočali samy od seba, ale majú veľa predkov, učiteľov, prarodičov, možno múdrejších. Korene sú hlboko v zemi a v čase. Čo ak antické Grécko s celou svojou vedou, technikou a umením je "len" zahmleným a rozbitým zrkadlom čohosi zabudnutého? Platónova informácia o Atlantíde vraj pochádza od Egypťanov. V informačných databázach (pamäti) pyramíd je uložené množstvo odkazov a dôkazov Večnosti, ktoré ešte nevieme celkom "prečítať", dešifrovať. Sú to "epištoly" vo veľmi hrubej kamennej obálke: keby bola menšia, list by sa nedoručil, bol by sa býval stratil a zničil po niekoľkých desaťročiach v priestore a čase. Je to istý technický spôsob riešenia nesmrteľnosti ako faktu, reality, nie povery a naivnej viery, mytológie a rozprávok pre turistov a deti. V podobnom zmysle by bolo treba čítať a počúvať aj grécku mytológiu, báje: fakty nie vecné, kódy nie hmotné, ale verbálne, metaforické, pojmové. Nie pre zrak a hmat, ale pre sluch ako hudba. Egypt - matéria, konkrétno, Grécko - abstrakcia, reč pojmov, matematika, duchovno. I tak še da, i tak. Rovnocennosť, udržanie rovnováhy. Šifry Večnosti sa šíria, vysielajú a zachovávajú v rôznych podobách. Gréci (i Hebreji) o tom hovoria a píšu, Egypťania to ukazujú názorne.
Napredujeme späť. Čo ak Daidalos a Ikaros neboli počiatkom lietania, ale jeho nepodarené echo, nepresný odraz a zrkadlenie. Mimochodom, aj prvé znaky a stopy hudobného nástroja organu zaznamenávame v Alexandrii. Gordické uzly si žiadajú úctu, rešpekt, počúvanie a videnie, nie spupný a egocentrický meč, ktorý ich zničí. Podobne je to s "najdokonalejším" politickým vynálezom demokracie, vlády ľudu ako iluzionistického kúzla a triku na zakrytie mocenských chúťok, scivilizovať, skultúrniť tyraniu vtedy i dnes. Demos ako alibi, nástroj, prostriedok, clona a ospravedlnenka krutovlády, diktatúry jednotlivca i skupín. Dať legitimitu diktátu Atén, Sparty, Ríma, Moskvy, Washingtonu...
Ale čo mi najviac prekáža na gréckej starej mame a predkoch vôbec, je absencia etiky a osobného svedomia: vraždy, zabíjanie, chamtivosť, krutosť, zrada, klamstvo, podlosť. Ale to sa - ako vždy - zrejme týka mocných a ich rovnako perverzných prisluhovačov. Popri nich a napriek nim trvá obnovovanie, estetika, harmónia, homogenita, kladná demiurgia. Aj to je posolstvo, možno podstatné evanjelium, dobrá zvesť od Večnosti. Každá deštrukcia a dekompozícia je aj varovaním, vysiela teda etický kód ako paradox: postaviť, rekonštruovať zbombardovanú katedrálu, vydržať, overiť, preveriť energiu úcty a vôle k Životu.
?!
Máj 2010

S Denisou Vojtényiovou pre Hospodárske noviny
 
Keď ste v roku 1977 - pár rokov po tom, ako ste boli prepustený z Matice slovenskej - prišli bývať do Pukanca, pôsobili ste ako dedinský organista a boli v úzkom kontakte s miestnym láskavým farárom. Po páde režimu prišiel nový kaplán, ktorý nemal čas na ľudí a chcel dať vyrúbať spred kostola stromy. Nezdá sa vám to paradoxné?
?
Je to paradox, ale aj ten sa dá vysvetliť. Keď sa na tento problém pozrieme generačne, zdá sa mi, akoby starší farári mali lepšiu výchovu a možno aj lepšie vzdelanie. Samozrejme, nie všetci. Navyše počas komunizmu ľudia nemohli veľmi vyskakovať. Potom je naozaj paradoxné, že ak je človek v postavení utláčaného, môže to pôsobiť na neho aj pozitívne. A keď sa ocitne v slobodnom prostredí, začne túžiť po takých veciach ako moc, peniaze atď. To však nie je len problém cirkvi. Mnohí z nich si možno povedali, že my sme sa nemohli vtedy realizovať, nikto nás nebral vážne, nikto nás nepočúval, a preto si to musíme vynahradiť. Rozhodne som sa proti vyrúbaniu stromov postavil. Nakoniec tie stromy mladý pán farár nespílil. A keď ma pred niekoľkými dňami prišiel navštíviť docent Mlynárik z Prahy, povedal mi: "Ako som si všimol, pán brat, stromy sú ešte na mieste." Je to, hm, môj jediný životný úspech. Stromy stále stoja a pán farár je preč.
!
Patríte k predstaviteľom slovenskej disidentskej literatúry, ktorá bola nútená aj mystifikovať. Dnes je sloboda a mystifikovať sa nemusí. Nechýba vám to?
?
Niekde som to už len tak zo zábavy formuloval, že nás eštebáci vlastne naučili písať, pretože sme museli používať rôzne kryptogramy, metafory a triky. My sme nepoznali to, čomu sa na Západe hovorilo postmoderna alebo magický realizmus. Napriek tomu sme sa k niečomu podobnému dostali, pretože sme nemohli ísť prvoplánovo, ale museli sme používať vnútorné súvislosti. Rovnako aj v korešpondencii, ktorú nám otvárali a čítali. Navyše napriek železnej opone sme mali rovnaký pocit zo života ako ostatní spisovatelia zo Západu. V konečnom dôsledku praktiky komunistov na nás pôsobili aj pozitívne. Samozrejme, ten strach, výsluchy, byť jednou nohou v base a tak ďalej nie je nič príjemné, ale pre literatúru to bolo obohacujúce. Aj keď nebola sloboda. Pretože sloboda nie je len to, že mi do stola nechodia eštebáci, ale aj to, čo cítim vnútri. A všetko, čo sme existenciálne zažili, sme vedeli lepšie napísať. Mnohí západní spisovatelia doteraz niektoré veci nechápu. Neslobodou sa totiž spisovateľ môže dostať k hlbšiemu existenciálnemu vnímaniu alebo pochopeniu sveta.
!
Takže bývalý režim a príchod do Pukanca vlastne podporil vašu spisovateľskú kariéru?
?
No, písal som už aj predtým. Dokonca som musel aj na chvíľu prestať, lebo som tu mal dosť roboty: staral som sa o včely, husi, ovce, záhradu, vinohrad, takže som nemal veľa času, ale rýchle som sa spamätal a niečo som si čarbal. Keby som bol režimový spisovateľ, bol by som menej slobodný. A vnútorná sloboda je podľa mňa najdôležitejšia. Rovnako je veľmi užitočné, keď človek nedostáva honoráre. Ale ani dnes nie je literatúra platená a spisovatelia musia robiť aj niečo iné. Nehovoriac o tom, že niektorí idú do reklamy, a to je podľa mňa koniec.
!
Možno je to údel spisovateľov, že nežijú v blahobyte. Väčšinou totiž platí, že trváce a kvalitné diela, či už literárne alebo výtvarné, musia byť vykúpené biedou, chorobou či smrťou.
?
Blahobyt možno nie je dobrý, ale normálna spoločnosť, v ktorej sa ohodnotí ľudská práca, áno.
!
Mnohí spisovatelia sa však nedožili ani uznania, vy áno. Po roku 1989 ste získali mnohé ocenenia, napríklad ste laureátom Ceny Dominika Tatarku.
?
Asi som sa teda narodil v šťastnom roku. To znamená, že keby som bol mladší, musel by som dnes niekde pracovať, a to by som už asi nezniesol. A keby som bol starší, už by som nežil. Ale skutočne, napríklad, keď sme prišli na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského, zastihli sme tam najlepších profesorov a veľmi kvalitné prostredie, napriek tomu, že to bolo koncom 50. rokov. Boli tam vynikajúci pedagógovia: Stanislav, Tomčík, Mráz, Pišút, Pauliny, Blanár, Ondruš, Rúfus, Ján Števček, ktorí patrili k európskym kapacitám. Bolo nás málo, asi dvadsať, a oni si nás doslova pestovali. Keď sme odišli, k filozofickej fakulte bola pričlenená aj pedagogická fakulta a vznikla masová výrobňa absolventov.
!
V knihe Lístoky ste napísali, že verejnosť si žiada gýče, pretože chce počúvať len to, čo vie, čo jej lichotí a dodáva sebavedomie bez námahy rozšíriť si vedomie a obraz sveta. Nie je vám ľúto, že literatúra k módnym hitom nepatrí?
?
Tvorba, a nielen v literatúre, je individualizovaná, osobná a s masovosťou nemá nič spoločné. Masovosť je pre umenie i ľudský charakter ako mor alebo rakovina.
!
Takže nikdy ste nepodľahli vkusu čitateľov?
?
Nie, lebo ja ich nepoznám. Mám možno - ktovie - sto čitateľov a z nich poznám len desať. A je mi veľmi smiešne, keď niektorí starší spisovatelia dedkovia - ale počul som to povedať aj mladých - hovoria: Ja píšem pre svojho čitateľa. Po prvé to nie je možné, po druhé je to podlosť, pretože on musí písať podľa svojich schopností a zákonov literatúry, a nie sa prispôsobovať vôli čitateľa.
!
Veď práve, pretože verejnosť dnes podlieha predovšetkým kultu mladosti, krásy, úspechu a zisku a ľudia sa boja starnutia a chorôb. Prečo?
?
Dá sa to prirovnať k situácii, keď mám otroka a chcem, aby stále bol zdravý a vládal robiť. Ale to nejde, a keď nevládze, je odpísaný. Niekto je hlúpy celý život, zostarne a je ešte hlúpejší, niekto je rozumný a je rozumný, aj keď je starší a správa sa dôstojne a slušne. A nerobí zo seba mladého len preto, že je to "v trende". Keď je človek starý, je normálne, že nie je celkom zdravý. Ľudia sa jednoducho boja pozrieť pravde do očí.
!
Apríl 2010

Tentoraz som rozhovor organizoval ja a kontroval mi Andrej Chudoba
 
I. K. Kdesi som čítal dosť záhadnú vetu, že vraj predkovia sú naša nádej, ktorá umiera posledná. Žijeme z väčšej časti v ich svete, nie len v tom, ktorý sme sami utvorili. Zrejme ide rovnako o dávnych prapredkov krvných, genetických a genealogických, ktorí sa v nás regenerujú a v metamorfózach či transformáciách žijú neprestajne, a to rovnocenne ich ženská "praslicová" línia ako aj tá "po meči". Moji niekoľkostároční predkovia Cibulkovci celkom logicky musia nejako súvisieť so starým pukanským rodom Bahnovcov, z ktorých pochádzala tvoja Katarína, preto ma to zaujíma a neraz o týchto veciach premýšľam. Nie je to záľuba a pustá zvedavosť, ale predovšetkým poznanie seba samého.
?
A. CH. Presvedčivo zneje tvoja úvaha o tom, že z väčšej časti žijeme vo svete našich predkov, že regenerujeme a metamorfujeme v ich časopriestore, čerpáme tvorivé podnety z ich duchovných a mravných prameňov. Skrátka, že žijeme z dedičného a zdedeného. Poznanie predkov a prapredkov ako poznanie seba samého sa stalo manifestom tvojej doterajšej tvorby, leitmotívom tvojich formálne i obsahovo vybrúsených esejí, reflexií a úvah. Napokon, genealogická previazanosť stáročných Cibulkovcov a o niečo mladších Bahnovcov (prapredkov mojej nebohej manželky Kataríny) je podľa pukanských kroník dokázateľná. Pritom sa priznám, že tvoje sebapoznávanie a sebaskúmanie skrze rodové histórie je nákazlivé a je aj pre mňa výzvou na užitočné nasledovanie.
!
Predkov však nemáme len fyzických v tele, ale aj v duchu - aj tí nás formujú a určujú, definujú, hoci vzdialení v priestore i čase. Myslím tým spisovateľov, mysliteľov, umelcov širokého spektra. Predpokladám, že aj takýchto máme veľa spoločných. Umožňujú ľudskú komunikáciu. Ak by sme ich nechali zomrieť vo svojej pamäti, ako sa to dnes a neraz deje, zanikla by naša ľudskosť, kultúra a civilizácia, teda naša európska i národná budúcnosť a nádej, ktorá má teda aj v tomto zmysle umierať na koniec ako záver.
?
Je vari nespochybniteľné, že naši predkovia nás formujú, určujú a definujú vo svojom priestoročase. Pre nás, potomkov s literárno-tvorivými ambíciami, sú to, pravdaže, a predovšetkým, spisovatelia, myslitelia a umelci širokého domáceho i zahraničného diapazónu európskeho i svetového formátu. Títo a takíto kultivujú našu kultúru, naše tvorivé snahy a úsilia. Vedieme s nimi stály dialóg v rámci našich spoločných humanistických tradícií. A v prerušení, ignorovaní, či priam v zániku tohto dialógu vidím aj ja veľké nebezpečenstvo pre našu ľudskosť, kultúru a civilizáciu, ako sa ona po viac ako dve tisícročia rozvíjala v našom stredoeurópskom a celoeurópskom priestore. Úfanie, že napriek dnešnej masívnej devastácii a barbarizácii kultúry európska anticko-kresťanská civilizácia nakoniec predsa len prežije, musí byť našou súčasnou veľkou nádejou. Pre nastupujúce generácie kultúrnych a kultivovaných Európanov by to mala byť hamletovská otázka života a smrti. Inak naša súčasná nádej bude márna a historicky naozaj posledná
!
Dôvera v bytie súvisí azda aj s tvojím spisovateľským presvedčením, že Slovo má aj etickú, estetickú i poznávaciu hodnotu, čo mi pripomína dávnych protestantských "písmakov", ale aj povestné Lutherovo Tu stojím, inak nemôžem, v tomto čase, keď kšeftári a politici likvidujú váhu slova, jazyka a reči, a spoločnosť dehonestuje kultúru vôbec ako príťaž, zbytočnosť a prežitok. Akoby mal ktosi záujem vygumovať, zmazať nám pamäť, aby sa dalo ľahšie manipulovať. Umeniu prisudzujú iba poklesnutú zábavnú a zabávačskú funkciu. Cítim sa v tomto zmysle dosť bezmocný a bezradný. Poraď mi, keď som ťa už nazval "optimistom". Možno by jednou z viacerých ciest mohol byť produktívny a aktualizovaný návrat k svetovej unikátnosti slovenského protestantizmu v zmysle mravnom a intelektuálnom, k jeho slobodnému individuálnemu vedomiu a svedomiu. Čosi také, o čo sa usiluje aj nie dosť doceňovaný časopis Tvorba. Keď sa však pozriem na svoju rodnú cirkev dnes, začínam byť "pesimistom". Čo ostáva, je už len milosť Božia a zdravý, "farboslepý" ľudský rozum.
?
Aktuálne spomínaš protestantských "písmakov". Zdá sa, že takíto sa nájdu aj v našej hudobovskej minulosti. Preto som, nie celkom bez príčiny, presvedčený, že hrubá kniha pod pazuchou jazdca v rodovom erbe je Kralická Biblia - alfa i omega etablujúceho sa luteranizmu. Pritom je pozoruhodné, že pri archeologickom odkryve podzemia rímskokatolíckeho chrámu v Badíne sa našli náhrobné tabule historicky prvých známych evanjelických Hudobovcov. Čas vynáša na povrch prekvapujúce a zaujímavé svedectvá. Ale vráťme sa k tvojmu lutherskému: Tu stojím, inak nemôžem. Prízvukuješ to vskutku v čase, "keď kšeftári a politici likvidujú váhu slova, jazyka a reči, a spoločnosť dehonestuje kultúru vôbec ako príťaž, zbytočnosť a prežitok". Veru, veru, ktosi má prvoradý záujem vygumovať našu pamäť a vyrobiť z nás povestných mankurtov alebo nemysliacich plechových robotov, akých neraz vidíme v stupídne primitívnych sci-fi filmoch. A tieto a takéto príšerné manipulácie s naším vedomím a svedomím vyvolávajú aj vo mne zmätok, bezmocnosť a bezradnosť. A tu je každá zodpovedná rada drahá. Pri tejto pálčivej otázke veruže zlyháva aj môj, tebou našepkávaný, optimizmus. Ty sám hľadáš východisko, ono zelené svetielko na konci stále temnejšieho tunela. Mal by a mohol by to byť návrat k mravným a intelektuálnym základom tradičného slovenského protestantizmu. Bude to však veľmi kľukatý a komplikovaný návrat a ťažký zápas budúcich generácií s falošným božstvom globálneho konzumizmu a deštruktívneho superliberalizmu. Ťažko tu nebyť pesimistom a ešte ťažšie byť optimistom. Ale ako sme konštatovali na začiatku - nádej umiera posledná.
!
Áno, lebo kým žije, je nesmrteľná, mohol by som parafrázovať svoj žartík, že kým človek žije, je nesmrteľný, teda nie je ešte mŕtvy klinicky a telesne. Ide len o logickú slovnú hru, čosi ako sofizmus alebo tautológiu, ktoré však rovnako môžu osvetliť kúsok poznania. Logika nám povie aj to, že nádej musí zomrieť súčasne s človekom, nie až po ňom ako posledná, dokonca ľudskosť môže jestvovať aj bez nádeje. Človek je viac než nádej, dúfajme, lebo ak sú ňou naši predkovia, a nie neznámi a neurčití, neistí budúci prapotomkovia, vôbec nemám na mysli biológiu, ale mravné hodnoty našej kultúry a civilizácie, dané v dávnych i nedávnych hlbinách nášho jestvovania: to sú naši rodičia a ak ich opustíme, zahynieme, zmizneme z povrchu zeme všetci ako druh homo sapiens. Že by nádej bola predposledná? A poslední zomrú naši predkovia? Čo ak my, hluché siroty, už iba živoríme? Sami seba sme osirotili, ak prekračujeme medze stanovené pred tisícročiami.
?!
Marec 2010

Zvedavé otázky mi kládla Tina Čorná
 
Boja sa ľudia vznešenosti?
?
Možno sa naozaj boja. Byť vznešeným je ťažšie ako robiť zo seba šimpanza. Vyžaduje to námahu, lebo kultúra - to je tiež týranie človeka. Aj celá civilizácia je vlastne námaha. Vyžaduje obrovské množstvo energie. Keď sa má človek slušne správať medzi ľuďmi, nehovoriť škaredo a byť zdvorilý, musí vynaložiť úsilie, aby sa ovládol. A dnes vám každý povie: ja som prirodzený, ja sa nebudem siliť, aby som bol slušný človek - to je pretvárka! Tak som taký, aký som - ako Mojsejovci.
!
Pozreli ste si ich?
?
Áno - zo študijných dôvodov. Chcem vedieť, kam až klesá tento svet.
!
Zistili ste to?
?
Bol som zdesený - ale nie z nich osobne. Oni sú len odrazom situácie, do ktorej sme sa dopracovali. Sú produktom televízie, ktorá na tom zarába. Nechcem sa osobne dotknúť Braňa, však ja ho ani nepoznám, možno je normálny, ale ako sa na to môžu ľudia pozerať? To je taká záhada! Na druhej strane, čo majú pozerať, keď sa im neponúkne niečo normálne a vážne? Možno by to chceli. Väčšina Slovákov, ktorá je v podstate slušná, je diskriminovaná menšinou hrubosti.
!
V inej - lepšej nálade ste raz napísali, že ak by človek chcel, mohol by byť sám ako hudba.
?
Hovoria to niektorí filozofi a Milan Hamada dodáva, že človek môže byť ako hudba iba chvíľu - keď ho tá hudba omámi, vtedy je dobrý. Je to len výnimka, ktorá je proti podstate človeka. Asi má pravdu, ale to neznamená, že sa o to máme prestať usilovať. Veď čo trvá chvíľu, môže trvať aj dlhšie, a čo sa stane raz, môže sa stať aj stokrát. To, že je vôbec takáto chvíľa ušľachtilosti, vznešenosti a čistoty možná, je opakujúci sa zázrak.
!
V knihe Matka všetkých slov v haiku Možnosti píšete: Okná hotové - okolo nich postaviť len múry domu. Táto kniha vznikla bez hnevu?
?
Áno, ale hnev ma prepadne naozaj len raz za čas. Aj o Ludvíkovi Vaculíkovi hovoria, že je to hundravý starec, čo všetko ofrfle. Ale veď pre takéto brblanie tu sú objektívne kritériá, ktoré sme nevymysleli my. Čo to dnes znamená, ak sa niekomu páči, keď sa vraždí, a inému nie? Stala sa z toho otázka osobného vkusu? Každý teraz bude merať len podľa seba? A prečo by som nemal považovať za správne robiť aj veci, ktoré mi vôbec nevyhovujú?
!
Ale individualizmus priniesla práve západná civilizácia, ku ktorej sa hlásime.
?
Veď protestantizmus je na ňom postavený. Raz som v krčme zažartoval, že to je dobré náboženstvo, lebo luteránovi stačí, ak je jeden, ale katolíkov musí byť veľa - potrebujú masu. Je to zjednodušené, ale ja individualizmus nechápem ako egocentrizmus, že som stredobodom pozornosti alebo niečo určujem za všetkých. Jeho podstatou je, že človek stojí sám voči Hospodinovi, zodpovedá za svoje činy a za nič sa neskrýva. Ide o osobné svedomie a vedomie. Toto je môj individualizmus.
!
Do akej miery zasiahla dnešná "ideológia apatie" umenie?
?
Dnes platná ideológia je vlastne materialistická ideológia konzumu. Nehlásajú ju povinné učebnice marxizmu, a napriek tomu prešla ľuďom do krvného obehu. Ten, kto ju vytvára, je asi zdrojom nejakej tajomnej mafie alebo - ako hovorili obrazne naši otcovia - satan. Nevieme, čo to je, ale ako metafora alebo pomocný termín obstojí. Slovom, satan víťazí v podobe toho, aký svetonázor a hodnoty produkujú médiá. Ak komerčná televízia ponúka takých "mojsejovcov", legitimizuje tým skrytú ideológiu, ktorá nie je presne sformulovaná, je utajená, tvári sa akoby o nič nešlo, ale jasne vyjadruje konkrétny postoj. Aj to sú satanove preoblečenia.
!
Spomenula som si na váš skvelý postreh, že pred každou bodkou môže vzniknúť veta, ktorá pripomína myšlienku. Nie sú už slovenské knihy len "spomienkami na myšlienky"?
?
Nedávno som telefonoval s Rudom Chmelom, s ktorým sme asi hodinu rozoberali problém okolo prvoplánového chápania, čítania a vlastne aj písania. Vravel, že mi pošle svoju novú knihu o Štúrovi, na čo som ho potešil, aby si nerobil problémy z toho, že okrem mňa to aj tak nikto nebude čítať. Odpovedal - áno, aj tak tomu nikto nerozumie. Načo som to celé zostavil a napísal? Tak načo to robíme? Takže sme nevyriešili načo, ale dohodli sme sa, že to aj tak budeme robiť.
!
Február 2010

Oleg Pastier pri rozhovoroch skôr provokuje ako sa pýta
 
Na úvod pár nevyhnutných otázok: Chce sa ti ešte zhovárať? Neotravujú ťa už otázky, ktoré sú ti kladené, ktoré si nekladieš sám? A vôbec: aký je tvoj vzťah k otázkam?
?
Celá ľudská existencia je jednou veľkou otázkou, na ktorú ešte stále nevieme odpoveď aj preto, lebo každá odpoveď generuje ďalšie otázky. Je však možné, že odpoveď ani nejestvuje a je len hľadanie nových a presnejších spytovaní seba a iných ako vo filmoch Ingmara Bergmana. Spytovanie svedomia, sebaspytovanie. Čo nám teda v zúfalstve ostáva, sú len otázky. Smrť sa už nikoho na nič nepýta. Nedebatuje. Nebeseduje. Ale poznám aj veľa ľudí, ktorí sa nikoho nepýtajú, lebo všetko vedia a bez prestania kvákajú tak, že nepočujú ani seba. Sú to najmä produkty aktuálnej spoločnosti na rozdiel od skutočných tvorcov umenia. A teda keď smrť mlčky koná, umenie nedá pokoja a ako malé decko otravuje otázkami: načo? ako? prečo? Aj keby odpoveď mala znieť "pre staré vreco", nikdy sa nesmieme vzdať otáznika. Lebo pýtať sa znamená aj počúvať, čo je rovnako dôležité. Je to akt demiurgický. Kedysi sa aj filológii či jazykovede vravelo jazykospyt, bol dejespyt aj prírodospyt.
!
Začal som nevyhnutnými otázkami. Teraz to skúsim inak: odcitujem časť z jednej tvojej eseje, ktorá ma (ale nielen ona) inšpirovala k tomuto rozhovoru. Napísal si: "Spisovateľ nespí: neprestajne očisťuje, obrodzuje ošúchané slovo, hlodá a podomieľa zvápenatenú frázu - produkt inštitúcie a nemyslenia." Takto si uvažoval presne pred štyridsiatimi rokmi... Časovo sme sa posunuli (alebo cúvli?) kamsi niekam. A nielen časovo... Teraz otázka: Očisťuje, obrodzuje, hlodá a podomieľa dnes spisovateľ pomocou svojich slov stále novšie a odolnejšie zvápenatené frázy nemyslenia? Má to ešte vôbec zmysel? Nie je to márnosť nad márnosť? A potrebuje spisovateľov súčasník, čeliaci najtvrdšej realite inštitucionalizovaného nemyslenia, spisovateľovo čisté, obrodené, neošúchané slovo?
?
Tvoj citát z mojej "starej" eseje mi takmer vyrazil dych, takže nemám k sebe čo dodať. Mohol by som byť pyšný zo svojho "vizionárstva". Zároveň to potvrdzuje smutný fakt, že to, čo píšeme a hovoríme a konáme je zbytočné a márne, nezmyselné, nikto to nepočúva. Možno absurdný zmysel toho všetkého je v tom, že trváme a nevzdávame sa, že to neprestávame robiť, aj keď nás vysmejú. Takto konám, inak nemôžem, nie napriek tomu, že je to absurdné, ale práve preto. Vlastne to nie je celkom a len môj problém, ale problém etiky a estetiky od čias vzniku ľudskej kultúry a civilizácie. Možno niečo podobné mal na mysli Zbigniew Herbert o zaťatom opakovaní nevyhnutných slov, keď napísal: Opakuj staré zaklínadlá ľudstva, rozprávky a legendy, lebo tak dosiahneš dobro, ktoré nedosiahneš, opakuj veľké slová, opakuj ich zaťato ako tí, ktorí šli cez púšť a hynuli v piesku, a odmenia ťa za to tým, čo majú poruke: bičom smiechu, vraždou na smetisku.
!
Január 2010

Späť na Rozhovory