Rozhovory 2011


V tomto rozhovore o literárnom živote Košíc odpovedajú na otázky Jána Beňa v piatom čísle Romboidu v roku 1967 literárni kritici Albín Bagin a Ivan Kadlečík. Rozhovor je uverejnený aj v novej knihe Ivy Kadlečíkovej Čítanie myslenia o príbehu časopisov Krok a Matičné čítanie.
 
Ako vieme, Košice sú druhým najväčším mestom na Slovensku. Zodpovedá ich účasť na našom literárnom dianí tomuto postaveniu? Pociťujete u seba aj u ostatných literárnych pracovníkov v Košiciach snahy a ambície vytvoriť tam po Bratislave najvýznamnejšie stredisko literárneho života? Alebo si myslíte, že táto pozícia patrí niekde inde?
?
Bagin: Otázka Košíc ako druhého najvýznamnejšieho strediska literárneho života na Slovensku naráža na koncepčnú neujasnenosť rozvoja slovenskej kultúry vôbec. Doposiaľ veci vyzerali tak, že sme sa všetci tešili akémukoľvek prejavu slovenskej kultúry v Bratislave, kým ostatné centrá ostávali v pološere. Zdá sa, že v poslednom čase sa situácia mení; svedčia o tom krajské vydavateľstvá (zatiaľ viac existenciou ako kvalitou a výsledkami), pokusy o vydávanie mimobratislavských časopisov, opätovné sebauvedomenie Matice slovenskej a o niečo väčší rozptyl kultúrne činných ľudí na Slovensku. Tieto veci majú v každej národnej kultúre svoj čas, ktorý by bolo škoda premeškať; z tohto hľadiska treba už teraz uvážiť charakter, "špecializáciu" práce v jednotlivých strediskách, aby sme sa vyhli permanentnému začínaniu istých projektov a nezdravej závisti! Napriek tomu považujem osobne pre túto chvíľu za najdôležitejšie integrovať a aktivizovať všetky kultúrne schopné sily na celom východnom Slovensku, nielen v Košiciach, a vo viacerých odvetviach, nielen v literatúre. Diferenciáciu (generačnú, názorovú atď.) považujem za druhý krok, ktorý je výsadou už aspoň minimálne rozvinutých kultúrnych pomerov. Ak bude čo povedať, spôsob sa nájde. A bude dokonca možné vytvárať zdravý - teda vonkoncom nie regionalistický - korektív bratislavským kultúrnym a literárnym úsiliam. V tejto súvislosti nebude dôležité, či sa druhým v poradí a význame stane Martin (hovorí preň tradícia, poloha a zázemie), Košice (hovorí pre ne veľkosť a tempo rozvoja) alebo iné mesto, ale skôr to, či budú kultúrne existovať na úrovni svojich možností.
!
So sympatiami sledujeme, ako váš Krok - hlavne tohto roku, keď sa stal dvojmesačníkom - vyrastá na literárny časopis, ktorý nechce byť iba úzko košickou a východoslovenskou záležitosťou a usiluje sa hovoriť ku všetkému, čo v slovenskej literatúre vzniká a čím táto žije. Získavate príspevky aj od autorov z Bratislavy, priam húfne sa k vám pridali matičiari v Martine i ďalší zo stredného Slovenska. Čím si vysvetľujete, že sa vám tak darí získavať spolupracovníkov? Aké sú vaše ďalšie plány a čo by podľa vás mohlo na ich realizáciu negatívne pôsobiť?
?
Kadlečík: S Romboidom sme vlastne vrstovníci: narodili sme sa v tom istom roku, i keď o dve čísla vedieme. A je pre nás pohladkaním, že nás sledujete, lebo aj tento cieľ - pravda, popri cieľoch iných - chceme dosiahnuť, totiž, aby nás sledovali. Prítomnosť Kroku začína byť všeobecnejšie a širšie známa iba veľmi pomaly a pozvoľna; aj a najmä preto, lebo sme do pospolitosti literárnej vstúpili ak aj nie celkom bez zaklopania comme il faut, tak aspoň - nehľadiac na pravidlá kurtoázie - bez vizitky ohlásenia, a už určite bez fanfár a bubnov. Ale to nie je skromnosť, lebo - podľa Goetheho - skromní sú len lumpi; naša cnosť pochádza hlavne z núdze. Začínali sme totiž vo všetkých pravých zmysloch tohoto slova z ničoho a prvé čísla, t. j. vlastne celý vlaňajší ročník, považujem za akési experimentálne sondy, nenápadnú rekognoskáciu terénu a možnosti, a hlavne - nesporná a hmatateľná existencia týchto štyroch čísiel je jedným zo základných argumentov potreby takéhoto časopisu, argumentom pre neveriacich, ktorých, najmä v našom historicky zľahostajnenom, opatrnom a pohodlnom okolí, bolo ešte včera veľa a dnes ich je akurát dosť. Teda postup trochu nezvyklý vo svojej opačnosti: najprv časopis a potom postupne ostatné, čo súvisí s normálnou redakciou. Dodnes sme v dosť nepríjemnom a neurčitom štádiu konsolidácie a teda i štruktúra a koncepcia Kroku, zatiaľ hybridná medzi sborníkom a časopisom, je diktovaná či obmedzovaná týmito možnosťami a nemožnosťami. Za príspevkami sme siahali predovšetkým do blízkeho krajského okolia. Pravdaže, pre umenie a literatúru sú hranice akéhokoľvek kraja tesné a ak je pravdou, že domovom literatúry je národ, ba svet, a že teda v tomto zmysle nejestvuje literatúra regionálna, nemôže existovať ani krajský, prípadne miestny literárny časopis (čo nechápu u nás tí, ktorí sú príliš pochopiteľne spokojní s krajským šťastím). Môže tu však časopis vychádzať, formovať sa, rásť v inom prostredí. Domnievam sa, a nielen ja, že Košice dnes potrebujú časopis. O dôvodoch sa hovorí už dlhšie a teoreticky sú vlastne rovnako známe ako nesporné. Nie je chyba len na našej strane, ak oblasť od Popradu na východ stála v kultúrnom vírení temer vždy akosi stranou; náš časopis, neskromne povedané, je krokom k duchovnej integrácii tejto tretiny Slovenska s jeho národom, najmä ak integráciu nevidíme v uniforme, ale v orchestri rôznych hlasov. Centralizácia kultúry a jej časopisov do Bratislavy - a čo s tým súvisí - sa čím ďalej, tým viac ukazuje nezdravá, takže nie sú celkom absurdné ani hlasy, ktoré volajú po emigrácii aspoň jedného časopisu na "vidiek". Tieto a podobné otázky širšie a v zásade správne rozviedol Pavol Vongrej v predchádzajúcom rozhovore Romboidu. Niet sa potom čomu diviť, ak sa nám už v prítomnom ročníku Kroku do značnej miery darí orientácia na autorov a spolupracovníkov mimobratislavských - nastala asi zhoda pocitov; to je aj súčasť nášho zámeru, nie však dogma. Spolu s nimi chceme vniesť do súčasnej slovenskej literatúry, zasa neskromne, ale všeobecne povedané, nový vzruch alebo aspoň trochu iný pohľad, a vychádzajúc z národnej tradície, snažiť sa hľadať skutočné etické a umelecké hodnoty v dnešnej polohe sveta, pravda, ak - a toto ak nie je iba gramatická spojka, ale niečo ovela vážnejšie - sa nám podarí prekonať všetky úskalia. O tom však už nemôžem hovoriť ja, lež dalšie jestvovanie a akosť nášho Kroku.
!
Zdá sa mi - a nie som vôbec proti - že niekedy sa snažíte vytvárať aj istú opozíciu proti tomu, čo sa tvrdí a píše v Bratislave. Vychádza vám to tak len náhodou alebo si "na východe" uvedomujete potrebu takejto zdravej opozície? V čom by táto - či sa už k nej hlásite alebo nie - mala spočívať a čo užitočné by mohla prinášať?
?
Kadlečík: Už dávno vzniesol Ján Lajčiak takú žalobu na Slovensko, že tu je netečnosť, ľahostajnosť, lieň a že akákoľvek zdravá nová idea ťažko sa prebíja. On to bol, ktorý slovenskú povahu definoval ako ľahostajnosť. Smutno by bolo, keby som dnes musel s tým do bodky súhlasiť, jedno je však isté, že opozície a kritičnosti tu nikdy nebol prebytok, iba ak osobné spory. A možno je aj v kultúre taký zákon, že sily "periférie", ktoré sa derú hore, inklinujú k tendencii kritickejšej, kým "centrálne" sú konzervatívnejšie a nepružnejšie. No ak sily oponujúce nedosahujú úroveň tých druhých, ich opozícia je iba závisťou a ohováraním. Kde je však rovnocenná, tvorivá opozícia, moment korigujúci a vyrovnávajúci, tam je malá pravdepodobnosť vzniku jednostranností a vôbec špatností slovenského života. Tým som vlastne veľmi všeobecne odpovedal na poslednú časť vašej otázky, a z toho súčasne, hoci viac teoreticky, vyplýva naša snaha byť tak trochu v opozícii voči Bratislave. Táto opozíca, alebo lepšie - priateľsky polemický postoj, dialóg, je zatiaľ skôr iba našou túžbou, no už to, že nedýchame tú istú atmosféru, žijúc inde, v trošičku iných podmienkach a problémoch, s ktorými sme nútení sa vyrovnávať, eo ipso môžeme vniesť a priniesť niečo nové; žijeme ďalej od centra (a jeho kaviarní) administratívneho, a priznajme - i duchovného, sme viac odkázaní sami na seba, preto nemáme natoľko ošúchané hrany, i keď táto známa dialektická palica má aj svoj druhý koniec, t. j. niektoré možnosti, ktoré Bratislavčanom závidíme. Či si toto všetko uvedomujeme v podobe zámeru? V konkrétnych prípadoch je ťažko presne oddeliť náhodu od zámeru, je však našou ctižiadosťou zachovať si vlastnú podobu. Inak by totiž existencia Kroku stratila svoj zmysel a opodstatnenie.
!
S akými ťažkosťami sa stretávate vy a ostatní literárni pracovníci z vášho okolia? Čo vám najviac chýba v porovnaní so svojimi kolegami v Bratislave?
?
Bagin: Predpokladám, že ťažkosti, ktoré stretávame v Košiciach, by sme v takmer rovnakej podobe stretávali aj v Bratislave alebo inde. Sú to totiž ťažkosti väčšinou subjektívneho charakteru: nie dosť vieme, nie dosť hlboko myslíme, veci nám vždy nevychádzajú tak, ako by sme si predstavovali. Ak by som však predsa mal spomenúť isté "obmedzenie", je to hádam skutočnosť, na ktorú upozornil doc. Miko: nie vždy existuje pocit, že vlastná práca rezonuje aspoň v blízkom okruhu, chýba sympatia a kritičnosť prijatia. Za týchto okolností hrozí jednak myšlienka bezozvennosti, ba vzduchoprázdna, jednak celkom nepríjemné praktické následky (napríkla nepochopenie, resp. ľahostajnosť k snaženiam "nejakého" Kroku atď.). Na druhej strane skutočnosť, o ktorej vedel pred desiatkami rokov A. P. Čechov - človek, činný v literárnej oblasti potrebuje ako conditio sine qua non výmenu názorov, prostredníctvom ktorej by si veci uzrejmoval, utvrdzoval alebo sa ich vzdával. A v tomto smere možno konštatovať stále určitú artériosklerózu v krvnom obehu názorov, vyplývajúcich chvíľami z toho, že niet prílivu zvonku, aj keď myslím, že v poslednom čase sa jednako začala "objavovať" prítomnosť slovenských kultúrnych snažení aj na východnom Slovensku. Pomoc, lebo aj pomoc by tu bola potrebná, nechápem v manifestačnom zmysle ako odobrenie alebo utvrdenie užitočnosti tejto práce, ale celkom prakticky v podobe dialógu, polemiky alebo príspevkov. Nehovorím o tom, že chýbajú isté kultúrne zážitky, ktoré dnes už Bratislava môže sprostredkovať (divadlo, výstavy), vyvažované na druhej strane možnosťou sústredenia. Čo je podmienkou výhodnejšou, neodvážim sa povedať; je to záležitosť prísne individuál­na.
!
December 2011

Nekonečno možností - sloboda, povedala Andrea Žumárová tesne po vyjdení mojej štvrtej oficiálnej knihy Rapsódie a miniatúry (Brno, Atlantis 1992), nasledujúcej po knihe Tváre a oslovenia (Martin, Osveta 1990), Vlastný hororskop (Bratislava, Slovenský spisovateľ 1991) a Epištoly (Bratislava, Archa 1992)
 
"Ako začať, keď je tak hrozne veľa možností?" Dovoľte mi začať náš rozhovor, pán Kadlečík, týmto vaším citátom z knihy Rapsódie a miniatúry. Takže - ako začať, keď je tak veľmi veľa možností, od lásky, spravodlivosti, nádeje, ľudskosti až po to posledné... Vyberte si, pán spisovateľ.
?
Nuž ono je naozaj ťažko si vybrať, lebo tých možností je skutočne obrovské množstvo. Ale práve to mi je na skutočnosti i na literatúre sympatické. Človeka by to mohlo znechutiť a zdesiť, lebo možno by sa jednoduchšie žilo a možno niektorí ľudia by boli aj šťastnejší, keby tých možností nebolo tak veľa. Mohli by si povedať tak ako v kvíze: zakrúžkujte a alebo b. Toto by však mňa naozaj netešilo. A skutočnosť taká jednoduchá ani nie je, takže nám to sťažuje situáciu. Aj keď si dám do stroja biely papier, vzniká táto ťažká situácia, že mám pred sebou, pred očami alebo kde nekonečne veľa možností. A vtedy ma to začína baviť a začínam sa cítiť slobodný. Vyberiem si jednu, a ešte lepšie je, keď to nie je jedna, ale je ich toľko, na koľko mi stačí mozog, srdce - alebo čím to píšeme. Blúdiť, blúdiť a nejakým spôsobom sa orientovať v tom nekonečne možností.
!
Dospeli sme až k nekonečnu, k nekonečným možnostiam, ako v tej kotúľke, ktorú spomínate vo vašom texte. Kotúľka, tak nazval obrúčku váš otec, a vy do nej vkladáte to nemenné, to nekonečno, čo nemá začiatku ani konca.
?
Na kotúľke sa mi páči už to slovo ako také, neviem, kde to otec zobral, zrejme funguje v nejakom nárečí, asi západoslovenskom. A potom, po druhé, ten kruh, tá kotúľka, by zdanlivo mohla byť neslobodná, pretože je uzavretá - ale keďže začiatok ani koniec tam vlastne neexistuje, alebo začiatok a koniec je totožný, tak tam vzniká vlastne to nekonečno možností - a teda sloboda. Toto slovo ma zamestnáva každý deň a cítim sa až skoro posadnutý slobodou... Neviem, či je to dobrá posadnutosť, ale asi áno.
!
Asi áno, aj keď sloboda má aj záporno.
?
Sloboda je vlastne nebezpečná. Vidíme dnes, keď sme akože slobodní. Alebo slobodnejší? Keď tak pozorujem dianie okolo seba, dalo by sa dokonca povedať, že niektorí ľudia slobodu nechcú, že im nevyhovuje, boja sa jej. Ale to je v podstate ich problém.
!
Vrátim sa k literatúre. Písali ste o nej v čase minulom, v čase totality, že až na málo výnimiek intelektuálne a morálne sklamala, lebo - a toto sa mi osobne veľmi páči - klamala. Klamala nielen tým, čo hovorila, ale aj tým, o čom mlčala, čomu sa vyhýbala. Sklamala - klamala. To je vaše typické kadlečíkovské hranie sa so slovíčkami.
?
Hranie so slovíčkami sa mi páči - som rád, že sa to páči aj vám. Ale dôležitý je zmysel toho hrania. Klamať sa naozaj dá aj tak, že niektoré veci nevidím. Je síce fakt, že niektoré veci bolo zakázané vtedy vidieť, ale ja si myslím, že spisovateľ musí dať aspoň najavo, povedzme narážkou, že ich vidí, že sú, a nie tváriť sa, že nie. V tom je to klamstvo. A tento problém je tu vždy, aj dnes. Spisovateľ, ak "má rozum", sa pri veciach, o ktorých sa nemá hovoriť, tvári, že ich nevidí. Klame mlčaním. V tom je tá myšlienka, nazvime to bonmot. Je pravda, že literatúra klamala. A keby sme sa obrátili k dnešku, myslím si, že sa už nejako otvorila. Samozrejme mám teraz na mysli vrcholky slovenskej literatúry, a tých je vždy málo, chvalabohu. Lenže vždy sú spisovatelia, a dnes takisto ako pred sto rokmi alebo pred desiatimi, ktorí považujú za účelnejšie klamať, či už jazykom alebo mlčaním, neviem, z akých dôvodov, neviem, ale tak sa mi to vidí.
!
Majme teda radšej literatúru, ktorá sa nám prihovára, ktorá nás neklame ani mlčaním, ktorá sa s nami rozpráva. Dovoľte poprosiť vás o definíciu literatúry, ktorá sa prihovára, ktorá, keď ju stretnete, sa vás opýta, kde ste boli, kam kráčate...
?
Budem to formulovať nie celkom literárnovedecky. Jedno slovo na to som si našiel: literatúra má byť presná. Tým mám na mysli povedzme už vetu, dokonca slovo, ktoré musí byť presné. Ťažko je to definovať, ale možno, že sa to dá rozoznať aj inštinktom. Aby som bol konkrétnejší: nedávno som čítal najnovšiu knihu Pavla Vilikovského, a teraz sa mi dosť zle číta, s námahou musím písmenká hľadať, ale keď som dočítal jednu vetu, začal som byť zvedavý na druhú, tak som sa šplhal po vetách, šmátral po nich, a tak mi vznikla otázka, prečo som ja vlastne zvedavý. Toto pokladám za isté kritérium pre literatúru: že žiadna veta tam nie je zbytočná, že to nie je taká vypchávka kvôli riadkom, náhodné hromadenie slov, ale každé slovo tam, povedzme ako nota, presne sedí. Málokedy som mal pocit, že by som niekde povedzme ja dal iné slovo. Presnosť je v tom - vybrať presne to slovo, ktoré zodpovedá konkrétnej situácii. Nechcem povedať skutočnosti, lebo skutočnosť je aj tá veta. To je nová skutočnosť. A práve preto som na ňu zvedavý.
!
Dobre, to je teda presná literatúra. Aká je podľa vás krásna literatúra?
?
Zvyčajne sa pri umení a literatúre hovorí o kráse, to je možno nie presný termín, skôr romantický. Mali by sme hovoriť o kráse a estetike - a ja hovorím o presnosti ako matematik. Ale naozaj to tak bude, že tá presnosť by sa dala nazvať aj pravdivosť a takto to skrátiť: presnosť, teda pravda, je krásna. Asi aj vo vesmíre je to tak, že to, čo je presné - mesiac, zem, vzťahy planét - funguje. Inak by to vôbec nemohlo byť. Tak isto môže v toto zmysle nefungovať literárny text, báseň. To je to, že veta od vety k vete má vzťah, drží v napätí moju zvedavosť. Je to funkčný systém, alebo koherentný.
!
Čo s takou literatúrou, ktorá koketuje s čitateľmi a presnou a krásnou sa nazvať nedá? Napriek tomu má svojich priaznivcov.
?
Musíme s tým rátať, pretože to jestvuje. A možnože sa s tým ani nedá nič robiť, ani netreba s tým niečo robiť. Keď mám na mysli čitateľa, lebo to je dôležitý faktor v literatúre, trochu sa nad tým usmievam. Zdá sa, že mnohým takáto literatúra vyhovuje, podobne ako sme spomínali, že mnohým vyhovuje nesloboda a v istom zmysle ju majú dokonca radi. Majú radi podvod, švindel, gýč, je im to akési blízke. Nechcem tým urážať ľudí, iba konštatujem, že to funguje nielen v literatúre, lebo všetko so všetkým súvisí a literatúra je jedna z alternatív života. Funguje to v politike, v rodine, medzi priateľmi alebo nepriateľmi. Úžasne funguje lož, táto milá vec, gýč - je taký teplý, domáci. Zrejme tým sa dá vysvetliť, že to ľudia majú radi. Ale ja od toho utekám, pokiaľ sa dá.
!
"Je taká spomienka..." - tak začínate jeden zo svojich textov v knižke Rapsódie a miniatúry. Začnime teraz, prosím, "kováčovským": Je taká krajina...
?
To mám teraz hovoriť o Pukanci alebo o Sitne alebo...
!
Vidíte, sám ste rozhodli, o čom chcete hovoriť, čo vám napadlo ako prvé.
?
Minule som si pozeral nejaký svoj starší text a tam som písal o organe. Jeden čas som mal veľmi rád jeden kratučký kánon pre mňa neznámeho skladateľa. Niektoré miesta sú v ňom silne emociálne. V tom texte som zrejme matematicky presne napísal tak trošku gýčovo, že na tých miestach, keď ich hrám, sa rozplačem. Slzy mi stekajú po vráskach a tuto do brady a tak ďalej - a z toho sa mi vytvoril obraz krajiny. Keď sa pozriem na Sitno, pripomína mi môj nos. A tak som sa hral s tvárou a s takými obrazmi možno nadrealistickými, občas možno aj vtipnými, až som prišiel k tomu, na čo ste sa pýtali: že moja krajina, v ktorej žijem, je moja tvár. Podľa toho ma spoznáte, podľa mojej tváre. To je kraj, v ktorom žijem.
!
Našla som vo vašich textoch vetu, že symbolom rodiny a domova je komín a priznávam sa, že skôr, než som čítala túto vašu myšlienku, som aj ja bola presvedčená o komíne, že je symbolom domova. Rozmýšľajme spolu, kde nájsť symbol nový, kde hľadať v sídliskách, v panelákoch ten komín.
?
Máme práve na stole sviečku - zapálenú. Nechcem hovoriť, aký je to symbol, ani neviem, ide mi o ten oheň, prihrali ste mi, lebo ja mám rád oheň. Nebývam v paneláku, ale je tu ústredné kúrenie, čiže ten živý oheň tu nemám, preto mám na stole svietnik a sviečku a takto si to vynahradzujem. Takže tu by sa mohla hľadať cesta. A potom mám tu jednu takú izbičku, kde nie je ústredné kúrenie. Je tam pec a niekedy sa mi žiada priložiť do nej a pozerať sa do pece. Možno sme naznačili nejaký smer. Za seba hovorím, že oheň mi niečo vytvára, je živý, priateľský, dá sa s ním komunikovať.
!
Neopýtam sa vás, ako ďalej, či to ešte stále chcete ponechať na prekvapujúcu vševedúcnosť dejinného času. Na tieto myšlienky ma priviedli teraz vaše riadky v časti Hane v Epištolách, kde píšete: "Ozaj si myslíš, že nás pohltia ako tú rybu s omáčkou? Asi možno." Čo by ste k tomu dodali?
?
To bolo písané na rozhraní, ale na tom nezáleží, tá otázka je dôležitá vždy. Aby sme vniesli trošku optimizmu do týchto chmúrnych dní: ja si myslím, že nás nemôžu pohltiť, nikto nás nemôže pohltiť, pretože, pateticky to povedzme, texty, ktoré napíšeme, ostávajú, nie sú vytesané do kameňa, ale do obyčajného papiera, ktorý je ľahko zničiteľný, ale myslím si, že keď sa vytvorí nejaká myšlienka, alebo ešte lepšie povedané nejaký tvar, koherentný útvar, báseň, esej, akékoľvek umelecké dielo, vzniká tu nové bytie z tých nekonečne veľa možností vesmíru, povedzme alternatív možností, ktoré sa naplnia alebo sa nikdy nenaplnia. Vzniká nové bytie, vzniká nové umelecké dielo, a keby som aj ten rukopis spálil, niekde tu je, nič sa teda vo vesmíre nestratí, ani jedna myšlienka, povedal by som ani slovo.
!
"Som unavený ako beznádej, bezláska, som ukonaný ako viera," povedali ste v Epištolách túto vetu. Slovo bezláska je nádherné slovo, mne sa takým javí.
?
Sem-tam sa mi slovo možno podarí, aj mne sa páči. Jazyk je živý organizmus, pracuje a kvasí a to je na ňom krásne, fascinuje ma to. Jazyk ako fenomén. Proste v tomto jazyku pracujem, iný neviem, nebudem sa tým chváliť. Je to atmosféra, vzduch, zvuk. Som v ňom ako v tejto izbe. V tom jazyku spolupracujem a spoluvytváram ho, on spätne vytvára mňa. Ide tu tiež o presnosť, keď sa to človeku podarí. Niežeby som si vymýšľal nové slová len tak zo žartu. To slovo, čo ste vyhľadali - bezláska - vzniklo z túžby alebo smerovania k nej pomenovať niečo... Pretože kde nie je láska, je neláska, nenávisť, slov je koľko chceme, ale to nie je to, čo som chcel povedať...
!
A to by ste neboli vy...
?
Áno... Neviem, mal som čosi pred sebou, asi nejakú víziu, ktorú som potreboval do slova vtesnať a zrejme toto slovo mi tam sadlo, asi toto je to, čo chcem pomenovať.
!
Takže tak by sme mohli ukončiť v kontexte s vašimi slovami "Čo máme na tomto svete okrem pár viet, ktoré sa nám zdajú by krásne?" náš rozhovor, pán spisovateľ.
?
To je tá krása, o ktorej sme hovorili. Možno to nie je celkom tak, ako som to napísal, ale to som sa tak utešoval, že naša robota nie je celkom zbytočná. Možno, že iné ani nejestvuje, všetko je v pohybe, je neisté. Čo je dobre, lebo to sú tie možnosti, čím sme začali. Možno jestvujú len slová a možno ani my nie sme. A možno len my sme a slovo. Ja neviem.
!
November 2011

So Slavomírou Očenášovou som sa zhováral dávno, dávno mala vyjsť jej kniha rozhovorov so spriaznenými dušami a veru neviem, či vyšla, je mi to ľúto
 
Morálka, mravnosť, hodnoty. Možno ich zdediť po rodičoch? Možno ich dostať ako dar a potom s nimi v živote naložiť podľa seba? Možno sa im priučiť, odkukať ich od iných? Možno tieto fenomény definovať po ľudsky?
?
Nie som si istý, či som práve ten, čo má hovoriť o morálke. Naviac je to práve nemoderné, skoro až smiešne a zakázané. A predsa sú to stĺpy ľudskej civilizácie. Dedenie, to by bolo dosť jednoduché a mechanické a genetika je poriadne zamotaná rybárska sieť, možno ruleta. Najmúdrejšie by bolo povedať trochu nekonkrétne, že je to milosť Božia. Odkukávanie od iných, zdá sa, neveľmi funguje, aspoň tak to vidíme okolo seba. Chce to dosť námahy, sebadisciplíny, skoro by som povedal, že až týrania seba samého. Znásilňovanie seba tak ako naučiť sa čítať, jesť príborom, hrať na klavíri, negrgať pri stole a tak ďalej.
Dnes počujeme všade naokolo: Aký som, taký som. Chcem byť prirodzený, užívať si a "byť v pohode". Som úprimný, autentický a bez pokrytectva, mám právo na svoj názor a slobodu, nuž si vyložím nohy na stôl pri slávnostnej večeri a na hlavu si dám roztrhanú čiapku s veľmi "vtipným" nápisom. To je neporiadok, teda opäť neorganizovanosť systému.
Všetko má však svoju mieru, o tom hovorí etika i estetika. Kultúra je vlastne namáhavé prekonávanie egocentrizmu, ktorý je súkromným peklom. Nejde teda o to, aby sa po smrti človek nedostal do večného pekla a zatratenia, skôr bude pravdou asi otázka a problém, ako sa dostať von z toho pekla, v ktorom už dávno je, hoci o tom egocentrik a "malomeštiacky" egoista ani nemusí vedieť. Lebo on veľa vedieť nepotrebuje, nič sa ho netýka okrem vlastného piesočka. Napríklad bombardovanie Bagdadu by sa ho dotklo len vtedy, keby mu trieštivá raketa vletela do obývačky a rozbila farebný televízor alebo chladničku. Áno, toto je pravé peklo.
!
Ktorí vedia, tí chcú a odvážia sa mlčať aj o Bohu. Radšej mu pomáhajú, ako dokážu a vládzu, aby zlá energia neprevŕšila... - čítame vo vašom Orešení. Mohli by ste uvažovať, akým "spevom spevnejú" vaši literárni pokračovatelia a akým vaši človečenskí nasledovatelia smerom k Najvyššiemu?
?
Skoro všetko, čo som horšie či lepšie popísal a počarbal, je vlastne o tomto. To je moja hlavná téma: trvanie a stálosť napriek všetkému. Tu stojím, inak nemôžem. Pre mnohých smiešny konzervativizmus, idealizmus, utópia, romantizmus a tak ďalej. Možno to nazvať aj živou kontinuitou. Kontinuita je to, čo vždy kráča, teda napreduje a stúpa hore, hoci sa to na prvý pohľad nezdá. Som s Romanom Bergerom utopicky presvedčený, že skôr či neskôr musí prísť von Weizsäckerova "premena vedomia", skok do vyššieho systému ako biblická nová pieseň, ktorou spevnieme. Ak nie, nebudú ani nijakí človečenskí nasledovatelia. Nebude nič. Alebo bude Nič?
!
Možno podstatné je očami neviditeľné, ale možno práve presným pomenovaním je možné zviditeľniť ho. Očarúvate schopnosťou imaginácie, poetickej vnímavosti, pomenúvate veci príznačne a láskavo, až dostávajú oblejší tvar a krehkejší výraz. Ako sa dnes mávajú pukanské lastovienky, lásočky, lístoky, slobodienky a Jozef Druhý? Čo k nim pribudlo? A prečo práve?
?
Aj podstatné možno vidieť. Korene stromu nevidíme, ale aj kmeň a koruna, listy, kvety a plody sú podstatné. Pomenúvaním na tom nič nezmeníme, iba hľadáme vlastnú presnosť, zápasíme o seba, aby sme sa uskutočnili.
Učíme sa vidieť slovami. Lebo všade a vo všetkom sú signály, kódy a šifry Transcendentna. Čo takmer vôbec nevidíme, je zajtrajšok, nanajvýš jeho možnosť. Budúcnosť akoby vrhala tiene a záblesky na dnešok, dokonca na minulosť v spätnej väzbe. Je to azda preto, lebo dianie je súvislé a neprestajne dynamické, a tak ako v prítomnom okamihu je integrovaná celá predchádzajúcnosť, v dnešku sú prítomné mnohé znaky budúcich alternatív. Väčšina z nich je v našich rukách, lebo sme slobodní a máme volebné právo postaviť sa na stranu deštrukcie, dekompozície, užívania a spotreby, alebo sme na strane vytvárania, uchovávania, ochraňovania. Aj preto som minulú jeseň opäť zasadil aspoň jeden strom k desiatkam a desiatkam už v živote zasadených.
Tridsaťročný orech, ktorému sme hovorievali Jozef, zahynul vo víchrici, ale z jeho plodu neďaleko vyrástol Jozef Druhý a už rodí. Na lastovienky dnes už očami nedovidím, ale stromy ešte ako tak. Jesenná marhuľa sa na jar váhavo prebúdzala, napokon sa prebrala nie celkom v plnej sile. Navštevujem ju a polievam skoro denne v mene zajtrajška, lebo nič nie je isté, kde je sloboda. Nesloboda je pasivita. Ak prežije, bude sa za mňa modliť, lebo nie je možné, aby sa stromy nemodlili nejakým svojím spôsobom a jazykom, ktorý je azda presnejší ako literatúra. Ak strom z milosti Božej umrie, bude treba zapríčiniť iný: Alžbetu alebo Katarínu Druhú, aby mal kto ďakovať a prosiť ako sýkorky.
!
Október 2011

Rozhovor spred roka s farárom Jánom Ľachkým pre časopis Evanjelický východ
 
Ako sa žije v Pukanci?
?
V Pukanci sa žije podobne ako na Slovensku. To znamená, že dobre aj zle. Dnes mnohí hovoria, že v tejto krajine sa nedá slušne žiť. Ale keď tu, dokonca v Pukanci, žili generácie mojich predkov v dobrom i zlom, nie som ani lepší, ani múdrejší, takže nie je dôvod, prečo by som tu nemal žiť. Treba vydržať a byť stály, pevne zakorenený. Keď človek začne behať hore dolu a stále hľadať len to príjemnejšie a "pohodové", stane sa ničím, trávou vo vetre. Pukanec a Slovensko som si slobodne racionálne aj emocionálne vyvolil. Vôbec netúžim vyzliecť sa z vlastnej pokožky, ktorá mi prirástla ako slovenčina, dejiny a kultúra, krajina a predkovia. Som rád, že je to tak. Takisto som slobodne, s individuálnym svedomím a zodpovednosťou prijal slovenský luteranizmus. Je to vnútorný zápas, nekončiace sa hľadanie, nie vonkajškovosť a formalizmus určovaný, predpisovaný a hodnotený inými. Človek si sám pre svoj každodenný život, konanie a myslenie má dešifrovať Kristovo evanjelium, aby bolo živé, dnešné a moje, nie frázy a citácie. To evanjelium je kreatívne a oslobodzujúce, ako smerovka a kompas. Nemá nič spoločné s pokrytectvom a farizejstvom väčšiny.  
!
Majstre, kultúrna i naša evanjelická verejnosť zaregistrovala vydanie vašej nateraz poslednej knihy s nezvyčajným názvom Škoda knižke nerozpredanej ležať. Čo sa skrýva za týmto názvom?
?
Pred vyše sto rokmi môj starý otec Ján napísal a vydal vlastným nákladom a distribúciou knihu Život Pána Ježiša Krista. Našiel som odozvu na ponuku, list farára a spisovateľa Pavla Beblavého a názov knihy som si požičal z toho listu. Pôsobí to prekvapujúco, archaicky i moderne zároveň, múdro, pôvabne a zároveň akoby "komerčne".
!
Vnímate nejakým spôsobom spoločenský zlom po tohoročných voľbách do parlamentu, alebo ste voči politike skeptický? Myslíte si, že je v politike možné nájsť etické jadro, dozrieva naša spoločnosť k vyšším európskym štandardom?
?
Politika, na rozdiel od tvorby a kultúry, je manipulácia. Je to nutné zlo, ktoré je riadené mocou a mamonou, takže s etikou, mravnosťou a duchovnom nemôže mať nič spoločné ani keby trochu a v ojedinelých prípadoch chcela a mohla. Voľby sú len iluzionistický trik, kaukliarske predstavenie pre občanov. V súčasnom storočí sa demokracia, nielen u nás, stala utópiou 20. storočia, ktorej nik neverí a iba predstiera. Žijeme v dobe postdemokratickej, dokonca možno postkapitalistickej. Tento jav azda až s odstupom pomenujú a definujú historici.
!
Tohoročné voľby ukázali rastúcu úlohu internetu nielen v politickej kampani. "Internetové strany", resp. ľudia komunikujúci v sieti Facebook žiadajú rýchlu a radikálnu odluku cirkví od štátu. Ako sa staviate k tomuto trendu, myslíte, že odluka je skutočne jedinou možnou budúcnosťou cirkvi?
?
Z hľadiska etiky a slobody a ducha by náboženstvo a cirkev nemala byť korumpovateľná, mocensky ovládaná a závislá. Ale z ekonomického hľadiska, do ktorého sa nerozumiem, to zrejme nie je možné.
!
Veríte ešte v kultúrno-spoločenský potenciál ev. a. v. cirkvi?
?
Možné je všetko, ale pri pohľade na skutočnosť som mimoriadne skeptický, až zúfalý.
!
Ste rodinne založený človek. Naše čitateľky bude určite zaujímať úloha a postavenie manželky vo vašom živote. Čím je pre vás rodina?
?
Rodina je povinnosť a záväzok a zodpovednosť. Samozrejmosť, o ktorej civilizovaný človek ani neuvažuje a nemusí sa to učiť od živočíchov. A keď si uvedomím, že so ženou sme spolu polstoročie, je to vlastne celý môj život. Toľko rokov človek nemá ani matku, tá moja sa toľko rokov ani nedožila. Toto sa nedá oddeliť, je to zrastené do jedného tvaru. Roky a roky spoločnej práce, myšlienok, spomienok, citov, radosti aj utrpenia. Už neviem, kde sú hranice medzi mnou a ženou, ono to splýva. Pomohla mi žiť. Je to môj život.
!
Pre náš časopis je ťažiskovým východné Slovensko. Vy ste skôr svojimi koreňmi, tvorbou i osobnosťou "západniar", aspoň z pohľadu cirkevnej geografie. Čo pre vás znamená východné Slovensko? Máte k nemu nejaký osobitý vzťah či spomienku?
?
Moja stará mama Ema Czapkay bola zo starého zemianskeho rodu v Šariši. So starým otcom sa sobášili v jej rodisku Sabinove. Starý otec Ján bol niekoľko rokov farárom v Plavnici a v Nemcovciach koncom 19. storočia. V 60. rokoch minulého storočia som zase ja žil a pracoval v Košiciach, tam sme sa so ženou sobášili, tam sa narodili naši prví dvaja synovia.
!
Máte nejaké tvorivé plány, resp. rozpracovanú tému, na ktorú by sa mohli naši čitatelia tešiť?        
?
O svojej literárnej práci by som mohol povedať: Dokonáno jest. Ale každý deň niečo prináša a vyžaduje, a vzdať sa nemáme právo. Veliteľom je tu Hospodin. Takže možno bude ešte aj nejaká knižka.
!
Váš odkaz čitateľom Evanjelického východu?
?
Vydržať! Tu stojím, inak nemôžem.
!
September 2011

Dávny rozhovor so Zuzanou Bukovskou pre Nový život Turca (1998) je uverejnený aj v jej knihe rozhovorov Rozdané zostáva (2006)
 
Vaše korene, pán Kadlečík, sú spojené s koreňmi známych slovenských evanjelických duchovných. Ako vás tieto väzby poznačili? Zohrala viera na vašich cestách nejaký význam?
?
Viera - či nás podržala? Dôvera - v seba, v bytie. Moja luteránska viera sa spája najmä s organovaním. Viera je abstraktná vec. Pánboh je abstraktná vec, lebo nič o tom nevieme, aj keď tu všetko funguje nejakým spôsobom. Skôr ma zaujíma, ako to funguje u ľudí. Môj otec ma vychovával podľa svojho presvedčenia. Neviem si spomenúť, že by bol niekedy klamal, a viem, že sa u nás nešlo za peniazmi, že sa dodržiavalo slovo, že bolo veselo, že nebola pretvárka, nekradlo sa. To je moje náboženské presvedčenie. V ťažkých chvíľach som si spomenul na otca, na starého otca alebo hoci aj na Martina Luthera, Vajanského, Tranovského, Michala Miloslava Hodžu, Sládkoviča, Kuzmányho, že vedeli, kde stoja, že sa nebáli, že si povedali svoje. Toto si vážim, ich prácu, ich morálne postoje, nie svätuškárske rečičky.
Podobne je to s nádejou. Neviem, čo to je nádej. Mal by som sa čestne správať aj dnes aj vždy, bez ohľadu na to, či je tu nejaká nádej na odmenu alebo na večné spasenie. Inak to nemá hodnotu, je to kupčenie v podstate. Alebo dokonca korupcia. Byť čestný bez nádeje, napriek nádeji!
Alebo slovo láska. Teraz vám niekto povie v Matici slovenskej, teda z jej vedenia, že miluje slovenský národ a robí preň všetko. Keď sa lepšie pozrieme, sú to tí istí ľudia - hovorili jedno a žili inak. Nedávno milovali Sovietsky zväz, teraz rozprávajú o tom, ako milujú tento národ. Ja neviem, čo je to milovať národ. To je väčšina ľudí, ktorých nepoznám, tak ako ich môžem milovať? Navyše, je medzi nimi strašne veľa podvodníkov a grázlov, ktorých nemôžem milovať. Slovo milovať je sprofanované. Alebo príde ochranca prírody a povie, že miluje všetky zvieratká. Sú to nezmysly. Ja to robím tak, že keď stretnem zviera, nerobím mu zle, strom radšej vysadím ako vytnem, ale hovorím tomu súcit a milosrdenstvo.
Nerád sa hrám s takýmito slovami, ktoré sú nič nehovoriace heslá na úrovni komunistických alebo aj dnešných. Ide vždy o konkrétny deň, o konkrétnu chvíľu, o konkrétnu osobu, a v tom prípade sa k tomu môžem vyjadriť - či som sa zachoval čestne, alebo som niekomu ublížil. V tom, čo robíme, je zmysel, v konkrétnej činnosti, len tú sa môžeme snažiť hodnotiť.
!
Z Martina ste odišli za dosť zložitej situácie. Zostali vám naň predsa nejaké spomeinky? Alebo meno Martin koluje vo vašom dome len ako meno syna či brata?
?
O Martine som vedel niečo ako o meste kultúrnom, takže som bol rád, že som sa tam zastavil na cestovaní životom. Po čase som bol trochu sklamaný intelektuálnou okresnou úrovňou, lebo ja som si Martin spájal s Vajanským, Krčmérym...
!
Predsa ste tam zanechali kus poctivej práce, bolo to veľmi tvorivé obdobie vo vašom živote.
?
Som rád, že som robil v Matičnom čítaní, aj ma to bavilo. Bola to poctivá a tvorivá práca.
No keď ma z Matice vyhodili ako psa, slušne povedané, vznikol problém, za čo kúpiť rožky, cigarety... A potom - človek chce niečo robiť, čo vie, nechce sa zlumpačiť, ale udržať si odbornosť. A hovorí sa, že pluh nemá stáť, má orať. Alebo, s Vajanským povedané, nechcel som byť tupý ako kosa v zime. Sprvu som publikoval pod menami svojich kamarátov, ale príležitostí ubúdalo, strach sa šíril ako vírus. Popritom som excerpoval noviny a časopisy pre Biografický a Bibliografický ústav Matice slovenskej.
Samozrejme, muselo sa to robiť konšpiratívne. Moje meno sa muselo utajiť pred účtovníkmi a správcami a robilo sa to tak, akože to robí niekto iný. Napríklad pani profesorka Viera Štetková. Myslím, že som sa s ňou ani osobne nestretol. Mala s Maticou zmluvu, ale prácu posielala mne a ja akoby som jej pomáhal. Hotové kôpky lístkov nosila späť do Matice, zaplatili jej, peniaze putovali ďalej ku mne. Strach bol všeobecný, ale premáhali sme ho. Gitka Ďurovčíková, Gusto Maťovčík, Pavla Kováčová, pani Pikulová... To už človek ani nevie, kto všetko ešte, lebo o tom sa nikde nerozprávalo, aby sa tí dobrí ľudia nedostali do nejakých vyšetrovačiek. Čestný postoj takýchto ľudí nám pomohol. Aj morálne, čo je možno ešte dôležitejšie. Vedel som, že niekto je pri mne a že to má aj konkrétny význam - môžem deťom kúpiť napríklad topánky. Pani farárka Štanclová mi pomáhala tak, že ma občas zavolala hrať pri sobášoch. Zahral som svadobčanom, dostal som päťdesiat alebo sto korún, išiel som domov, hneď bol nedeľný obed.
!
To bol určite dobrý pocit, že medzi tými "lotrami" bolo aj mnoho dobráčiskov.
?
Radšej o takýchto ľuďoch treba hovoriť. Skoro by som bol na nich aj zabudol, lebo nerád spomínam na tie časy. Ale nemožno zabúdať na spravodlivých, ktorí sú vždy - aj dnes, aj vtedy boli. Nemôžeme hovoriť, že to zlo bolo v okupácii, normalizácii, v boľševizme. Zlo i dobro je vždy v ľuďoch. Aj vtedy boli normálni ľudia, vždy na svete sú.
!
August 2011

S Alexandrom Balogom v roku 1995 pre SME
 
Je známy váš skeptický a kritický hlas adresovaný našej súčasnej kultúre, v ktorej stále viac prevažujú tendencie masovosti a šoubiznisu. Myslíte, že dobrý vkus najvyššieho predstaviteľa rezortu kultúry pri výbere tria ocenených je signálom k pozitívnej zmene, alebo iba hlasom toho neveľkého zvyšku ctiteľov základných kultúrnych hodnôt?
?
Súčasnú kultúru vôbec nekritizujem, iba rozlišujem špinu od hodnoty. Hodnoty sú večné a platia vždy, o tom my nerozhodujeme, teda nejde o nijakú pozitívnu zmenu ani o neveľký zvyšok ctiteľov. Literárny kritik a vedec Rudolf Chmel to dobre a dávno vie. Vie aj to, že hodnoty literatúry sa nemerajú oceneniami, ani trhovými a inými cenami.
!
Napriek tomu sa vám ceny nevyhýbajú. Jedna z nich, nesúca Tatarkovo meno, má okrem literárneho rozmeru aj väzbu na jeho odkaz, životné postoje a hodnotové orientácie. Vnímate aj vy, ako jej laureát, túto cenu ako jedinečnú v množstve iných literárnych ocenení?
?
Na každej literárnej cene je dobré to, že najmä v čase vytláčania našej literatúry na perifériu, podceňovania, výsmechu a opovrhovania upozorňuje, že tá literatúra tu je, že nie je najhoršia, a že je celkom porovnateľná s inými európskymi literatúrami. Mám na mysli literatúru nielen dnešnú, ale aj minulú. My totiž stojíme na pleciach Hurbanových, Vajanského, Kukučína atakďalej. Im dokonca odmeny a ceny ani nemal kto dať. Keď mi minister kultúry podával ruku a diplom, prevzal som to ako vyslanec, posol či zástupca Vansovej, Timravy, Jozefa Gregora Tajovského a podobne. Taká je moja pokora a skromnosť - a zároveň pýcha. Taký je aj význam Tatarkovej ceny. Jednak kvôli Tatarkovi, jednak vzhľadom na dobrú spoločnosť tých, čo ju dostali a dúfam ešte dostanú.
!
Čo pre vás literárne a súkromne znamená (znamenal) Dominik Tatarka?
?
Literárne pre mňa Tatarka znamená to, čo slovenskí či iní spisovatelia. Niečo sa mi na jeho diele páči, iné sa mi páči menej. Je to postoj čitateľa, alebo literárneho kritika. Súkromne sme sa dostali do kontaktu menej. Iný je pohľad ľudský. Tým chcem povedať, že Tatarka ako  prenasledovaný, osamelý, starnúci človek počas normalizácie musí vzbudiť súcit, sympatiu, morálnu podporu i úctu práve vtedy, keď mu narúšajú ľudskú dôstojnosť. Za Dominika Tatarku sa treba postaviť aj dnes, keď sa jeho dielo nedostáva adekvátne na svetlo, prípadne sa "trendovo" spochybňuje jeho "disidentstvo", a jeho pátos, emocionalita, vrúcnosť a zaujatosť sa považujú za nemoderný gýč. Nečudujem sa, lebo veď pomaly sa za prežitok začne považovať aj jeho (a vôbec) myslenie, vzdelanie, individualita, autobiografickosť, mravná angažovanosť - a tak ďalej.
!
Váš literárny kolega Pavel Hrúz sa kedysi s jemu vlastným humorom vyjadril o Cene Dominika Tatarku, že "ešte donedávna sa vravelo, kto nebol komunista, nemôže tú cenu dostať, ale myslím si, že morálny rozmer ceny treba uchovať aj napriek všetkej tej spornosti". Aj keď je citát vytrhnutý z kontextu, čo si o tom myslíte?
?
Rád čítam a počúvam Hrúza, lebo niekedy dosť preháňa, provokuje, občas aj zjednodušuje, čo je veľmi užitočné, lebo tým upozorní na mnohé súvislosti, ktoré inak môžu uniknúť a stratiť sa. Nad citovanou vetou sa hodno zamyslieť a brať ju vážne, aj keď pravda je taká, že medzi laureátmi ceny nie je asi veľa komunistov. Neviem to presne, no viem, že ja som bol chvíľu členom strany. Môžem to považovať za svoju chybu, prípadne vinu - alebo aj nemusím. Je to zložitejší problém a žiadal by si dlhšiu reč, analýzu, fakty i konkrétne súvislosti. Sudcom je vlastné svedomie.
!
Čo je vôbec úlohou literatúry?
?
Literatúra nikoho nenúti, neprikazuje, nemanipuluje. Nemá nijaké úlohy, nedáva ich ani nedostáva a neprijíma. Tým naznačuje človeku, že je slobodná bytosť, ktorá sa môže rozhodnúť medzi tvorbou, literatúrou, umením a tvarom, alebo sa primkne k deštrukcii, chaosu, ničeniu a smrti.
!
Ak si odmyslíme komerčnú spisbu, má vlastne literatúra nejakú prvoplánovú úlohu? Alebo je "len" sebarealizáciami autorov, ktorých sumár však nakoniec formuje všeobecné kultúrne povedomie spoločnosti?
?
Odpoveď je už "výš udaná", ako by povedala Terézia Vansová v kuchárskej knihe. Keď som podľa nej varil, mal som radosť zo slova: vyšudaný. Jedlo bolo vynikajúce, priam vyšudané. A kto zaznáva a podceňuje umeleckú literatúru, ubližuje predovšetkým sám sebe.
!
Po tejto odpovedi sa nedá vyhnúť vášmu vzťahu k jazyku, narábaniu s ním, ktoré pripomína bezstarostnú hru, ale je súčasne tvorivým objavovaním jeho nekonečných možností. Ako ďaleko je na tom slovenčina z hľadiska nedosiahnuteľného ideálu "dokonalosti"?
?
Trafili ste presne klincovu hlavu. A slovenčina je dnes už konečne moderný, sýty a presný, samostatný jazyk. Ráno sa trasiem od strachu, že ho zničia politici, moderátori a žurnalisti - večer si poviem, že živý organizmus má imunitu. Niekedy aj choroba je ozdravením.
!
Júl 2011

Dialogický traktát o očkovaní proti kiahňam, alebo intonácia a variácia na Voltairove témy medzi A (Kadlečík) a B (tiež Kadlečík) ponúka ďalšiu dimenziu autorovej tvorby
 
A
Nedávno ktosi v spoločnosti rozvíril otrepanú a frivolnú otázku, kto bol najväčším človekom, či Cézar, Alexander, Tamerlan alebo Cromwell, Luther a Erazmus...
B
A čo ten ostrovný komediant William?
A
Ale o tom nikto nevie. Počul som opitých britských námorníkov v marseillskej krčme citovať nejaké lascívne žarty z jeho komédií, ale inak vraj je to nuda a Shakespeare nie je, ako sa vyjadrili, cool. Azda tým mysleli, že to nie je cooltúra, ale brak či lodný vrak. Vraj najhoršia je dráma a tragédia o akomsi bláznivom princovi. O málo akčnom, romantickom a konzervatívnom intelektuálovi, čo len pateticky tára.
B
Možno by pomohlo, keby sa z toho urobil muzikál pre malomeštiakov: bengálske ohne, herci by dobre predstierali tanec svätého Víta, rachot a buchot bicích, epileptická dynamika, capkanie diváckych dlaní rytmické. Návštevnosť a sledovanosť by sa šírili ako epidémia. Bolo by to demokratické.
A
Priznám sa vám, že aj ja by som sa vedel zmieriť s demokraciou. Nesúhlasím s filozofom, ktorý povedal prívržencovi ľudovlády: Začni s tým vo vlastnom dome a čoskoro budeš ľutovať.
B
Nezniesol by som, keby môj kaderník bol zákonodarcom, radšej by som chodil zarastený. Len tí, čo boli dobre vychovaní, môžu viesť a riadiť ľudí, ktorým sa nijakej výchovy nedostalo. Byť slobodný, mať okolo seba len seberovných, to je pravý život, prirodzený život človeka: všetko ostatné je nedôstojné, umelé, zlá komédia, v ktorej jeden hrá pána, druhý otroka, tretí parazita a ďalší pasáka.
A
Sú dva spôsoby ako stratiť slobodu: keď hlúpi boli podvedení darebákmi, a keď slabí boli podmanení silnými. Hovorí sa o porazených, ktorým víťazi dali vypichnúť oči. Sú však celé národy, ktorým povypichovali oči ako starým herkám zapriahnutým do mlynských kameňov. Ja si chcem zachovať zrak a myslím si, že v štáte aristokratickom vypichujú jedno oko a v monarchickom obidve. V demokracii vám dajú ešte jedno oko, tretie, takže zmanipulovaný a dezorientovaný zase nevidíte nič.
B
Vrcholom dokonalosti prístupnej ľuďom je, aby boli mocní a šťastní uprostred veľkých neporiadkov. Je nebezpečné prejedať sa, ale chcem mať svoj stôl dobre zásobený.
A
Máte chuť analyzovať všetky vlády sveta? Myslíte si, že by bolo potešením dôkladne rozoberať všetko od čínskeho cisára Hiao cez Uhorsko až po Ameriku a Blízky východ? Vráťme sa radšej k najväčšiemu človeku.
B
Súhlasím a tvrdím, že ním bol Izák Newton, ktorý osvietil seba aj iných ohníkom pravdy. Politici a dobyvatelia sú obyčajne len slávni ničomníci. Tomu, kto panuje duchom silou pravdy, nie tým, čo násilím zotročujú, tomu, kto poznáva vesmír, a nie tým, ktorí ho zohavujú a špinia, musíme vzdať úctu.
A
Ja by som začal slávnym barónom z Verulamu, ktorý je v Európe známy pod menom Bacon. Uprostred politických funkcií a intríg si našiel čas a silu, aby bol veľkým mysliteľom, dobrým historikom a elegantným spisovateľom: ešte viac udivuje, že žil v storočí, kedy nepoznali umenie dobre písať, o dobrej filozofii ani nehovoriac.
B
Keď markíz d´Effiat priviedol do Anglicka princeznú Máriu, ktorá sa mala vydať za budúceho kráľa Karola, išiel navštíviť Bacona, ktorý bol práve chorý a prijal ho za spustenými záclonami. Podobáte sa anjelom, povedal dˇEffiat, o ktorých sa tiež stále hovorí a verí sa, že vynikajú nad ľudí, ale človek nikdy nemá šťastie, aby ich videl.
A
Vieme však, že Bacon bol obžalovaný z dosť nefilozofického previnenia, totiž z korupcie, a odsúdený k pokute a strate hodnosti kancelára a paira. Bol, ako to už býva zvykom, viac vážený a ctený po smrti než počas života.
B
Niekedy musí prejsť niekoľko generácií, aby veci dozreli. Vrcholne vzdelaný európsky intelektuál, spisovateľ Ludvig Holberg, zdá sa, vôbec nepozná lipského kantora Johanna Sebastiana, ba ani iných severonemeckých muzikantov, ako Buxtehudeho, Pachelbela, Telemanna, hoci precestoval skoro celú Európu a veľmi príkro sa vyslovil o skladbách Corelliho a Vivaldiho, ktoré vraj neprinášajú harmóniu, ale len kakofóniu a disonanciu. Händel sa skrýva v londýnskej hmle.
A
Čudujete sa? Saskí a durínski filistri, merkantilisti, pietisti, niektorí presbyteri, teológovia a snobi považujú Bachovu hudbu za málo sakrálnu, sekularizovanú, bezbožnícku, plnú disharmónií. A že hrá rýchlo a dlho v studenom kostole aj v zime. Svetáci, pokrokári a modernisti zaraďujú Bacha medzi staromódnych konzervatívcov.
B
 Ale pruský cisár si ho vraj váži.
A
Ten flautista Fricko si najviac váži a miluje svoju flautu - a ešte väčšmi sám seba. Napokon čo už, je to len kráľ.
B
Akoby tu chýbalo vedomie osudovej spätosti s minulosťou a budúcnosťou. Netreba to chápať ako vzdanie povinného holdu predkom, ani ako poetizáciu striedania sa generácií, ale ako sústredený pokus ľudského indivídua zmerať si sily s časom, myšlienkovou syntézou dospieť k nadčasovosti. Ide tu aj o pokorné uvedomenie si naliehavosti kultúrneho dedičstva v čase, keď sa rozmýšľa asi tak, že netreba nám tu zanechávať nijaké stopy, lebo veď ani nám nemá minulosť veľmi čo povedať, je to len romantika a staromilstvo, čo bolo bolo, dnes máme už celkom iný svet. Som presvedčený, že ľudia, ktorí hlásajú takéto názory, nevedia ani tú prítomnosť prežívať opravdovo a intenzívne, kĺžu sa iba z okamihu na okamih, nevediac vlastne prečo.
A
Je to ako epidémia. Preto mi imponuje vaše dôsledné a nepodkupné sporenie sa s našimi merkantilistami, hlupákmi, macchiavellistami, nevzdelancami, pragmatikmi a nekultúrnymi tupiteľmi jazyka, ktorým sami hovoria a píšu, a literatúry, do ktorej chtiac nechtiac patria.
B
 Hovoria, že to je moderný trend, lenže mne sa bridí považovať choleru, mor a čierne kiahne za moderný trend.
A
Čerkeské ženy vraj majú od nepamäti zvyk prenášať na svoje deti kiahne už vo veku šesť mesiacov tak, že im trochu narežú rameno a do ranky dajú kiahňu opatrne odobratú od iného dieťaťa. Takto to stále koluje. Keď nanešťastie niet v krajine chorých na kiahne, mrzí ich to rovnako, ako keď iných trápi neúrodný rok. Jeden biskup z Worcestru nedávno kázal o očkovaní v Amerike; ako občan ukazoval, koľko poddaných a daňových poplatníkov to zachránilo štátu.
B
 Isteže, základom nášho blahobytu, prepychu, zdravia, šťastia sú dane, teda peniaze.
A
Totalitná diktatúra peňazí, zisku, úspechu. Tomu sa podriaďuje myslenie, konanie i cítenie, je to už vlastne vládnuca ideológia, dokonca viera a náboženstvo, podkultúra nemilosrdenstva, teda nesloboda, útlak, závislosť a militaristická podriadenosť. Menticída. "Holokaust" ducha, duše, duchovnosti. Aj prírody a životného prostredia. Povely a rozkazy sú nepočuteľné. Akoby ich človek počul z vlastného vnútra. A to je už takmer technicky dokonalá manipulácia a teroristické ovládanie jednotlivca: šťastne a veselo a dobrovoľne likvidovať sám seba.
B
Zohľadnenie princípov neklasickej paradigmy poznania je, zdá sa, conditio sine qua non toho, aby umenie ako sféra duchovných aktivít človeka sa stalo v tomto zmysle autonómne; iba vtedy bude môcť prispieť k duchovnej evolúcii človeka, k svätého Pavlovej premene vedomia, metanoia, ak bude imúnne voči zhubným sugesciám sveta zotročeného hmotárstvom a nespútanou túžbou po moci. Z hľadiska holonomného modelu Skutočnosti je naskicovaná štruktúra umenia modelom sveta v tom zmysle, že uvedené hierarchie úrovní vedomia, intencionality a kompetencie sa vzťahujú na ľubovoľnú oblasť ľudských aktivít. Z tohto modelu vyplýva, že osudy ľudstva sú, žiaľbohu, v rukách indivíduí, ktorých vedomie sa "scvrklo" na minimum a intencionalita sa vzťahuje k ich "egu", odcudzenému od živej Skutočnosti. Adaptácia na takto vymedzený svet nie je pre zodpovedné umenie mysliteľná.
A
Dá sa to povedať aj takto: Ničte hanebnosť a nevkus! Sú podľudské.
 
Jún 2011

Vladimír Barborík a Fedor Matejov sa pred šiestimi rokmi pýtajú a ja odpovedám
 
Ako ste vnímali postavenie a rolu spisovateľa u nás v období, keď ste vstupovali do literatúry, a ako to vnímate dnes?
?
Nikdy som nič nevnímal, ale usiloval som sa cítiť, myslieť si, domnievať sa, spomínať, reflektovať, vidieť, uvažovať, analyzovať. V rodine plnej kníh sme spisovateľa chápali ako božstvo, lebo kniha nebola konzumný produkt, ale vec posvätná, dar a duchovná hodnota a dedičstvo. Keď neskôr človek videl v kaviarni sedieť Smreka, Lukáča, zatajil sa mu dych podobne ako na autorských besedách s Mináčom, Matuškom či Hečkom. Keď som sa ako mladý redaktor v šesťdesiatych rokoch nesmelo priblížil v klube spisovateľov k Mňačkovi, poslal ma preč, aby som ho neobťažoval, pretože je tu ako súkromná osoba. Pomyslel som si, že je chrapúň, ale zároveň som to rešpektoval uvedomujúc si, že ja som ešte neznámy nikto a bude treba veľa pracovať, študovať, písať, aby si ma všimol. Keď sme sa stretli asi po tridsiatich rokoch, pripomenul som mu to ako anekdotu, zasmiali sme sa a on sa mi ospravedlnil. Je to vec slušnosti, úcty a kultivovanosti vkusu, hierarchie a poriadku - a to je oveľa produktívnejšie, ako keď vám hocijaký tvor s rukami vo vreckách a šiltovkou na hlave začne rovno tykať: čau, starec.
Spisovateľ je dnes zo spoločenského hľadiska degradovaná, bezvýznamná postavička na okraji verejného diania. Nedá sa presne povedať, do akej miery sú si na vine spisovatelia sami a za čo tu môže spoločnosť. Aj veľa spisovateľov samých seba považuje za šašov a zabávačov. Nechápem však, prečo by spisovateľa malo zaujímať, kde a kam ho daná spoločnosť a verejná mienka zaradia a postavia. To sme niektorí zažili už v disente. Ak spoločnosť a vládcovia rezignujú a kašlú na literatúru a na spisovateľa a jeho prácu, to ešte neznamená, že spisovateľ musí opustiť sám seba, svoje individuálne svedomie, etiku, estetiku a intelekt, že sa má dať zlomiť a nevzdorovať.
!
V poslednom desaťročí vzniklo na Slovensku viacero literárnych súťaží, ankiet, cien, festivalov, prezentácií, čítačiek a ďalších podujatí, čo výrazne zintenzívnilo tzv. literárnu prevádzku. Myslíte si, že to prináša adekvátnu pomoc pôvodnej tvorbe, alebo je to len prirodzený dôsledok medializácie kultúrnej scény?
?
Divadelné frašky s "krstami" kníh a bľabotaním moderátorov nemajú takmer nič spoločné s literatúrou. Literatúru treba čítať, debatovať o nej, odborne ju analyzovať, polemizovať, argumentovať. Toto je iba povrchné "vnímanie". Keď je literatúra taký odpadkový nezmysel, prečo chce každý chmuľo a celebrita vydať a "prezentovať" knihu? 
!
Ktorí autori súčasnej slovenskej poézie a prózy sú pre vás najzaujímavejší a prečo?
?
Vážim a cením si spisovateľov, ktorí nenaleteli na módnu deštrukciu a nezmyselnosť, povrchnosť a nevkus, neuverili falošnej estetike hnusu a kultu smrteľného tela, ktorým chcú zabávať znudeného, hlúpeho konzumného malomeštiaka. Mnohí intelektuáli nie sú o nič lepší než televízni Mojsejovci, ba dostávajú sa neraz pod ich úroveň. Ešte našťastie žijú aj autori, pre ktorých slovo je sviatosťou a tvorba poslaním, a posmech, nezáujem i materiálna bieda ich neodradia.
!
Máj 2011

S Emíliou Mihočovou pre Evanjelický posol spod Tatier v roku 2007
 
Narodili ste sa v rodine evanjelického farára. Ovplyvnili vás rodičia a prostredie, v ktorom ste vyrastali?
?
Nie je to len moja skúsenosť, ale byť farárskym synom znamená celoživotnú stigmu, biľag, poznačenie a frustráciu. Ale aj radosť a vyznamenanie: človek sa s tým ustavične musí vyrovnávať nejakým spôsobom, stáva sa akosi otužilejším a vnútorne imúnnym. Je to skúsenosť vzdoru a vytrvalosti. Aj otec bol farársky syn a už od detstva som prežíval ponižujúce situácie a sklamania, keď ho napríklad bratia vytlačili, vysánkovali, ako vravieval, z miesta správcu modranského sirotinca. Vraj akoby mu vytrhli kus srdca. Ale do smrti verne a statočne konal svoju prácu, svoje poslanie.
!
V dobe, kedy ste chodili na základnú a strednú školu, sa v ČSSR vykonávali takzvané monster procesy s údajnými nepriateľmi režimu. Medzi obete prenasledovania patrili aj viacerí farári. Dotkli sa postihy aj vašej rodiny?
?
V päťdesiatych rokoch odobrali otcovi štátny súhlas ako farárovi v Rači a zasunuli ho viac na okraj cirkvi a spoločnosti. Rodičia to ťažko znášali, ale vydržali. Pre mňa to všetko znamenalo zlý kádrový posudok pre ďalšie štúdiá, takže fakt, že som zmaturoval a vyštudoval Filozofickú fakultu UK sa podobá na zázrak.
!
Počas celého obdobia normalizácie ste nemohli publikovať. Vylúčili vás aj zo Zväzu slovenských spisovateľov. Aspoň vám to zdôvodnili? A prestali ste aj skutočne písať?
?
Mnohé veci sa vtedy diali v skrytosti, spoza chrbta, takže zo spisovateľskej organizácie ma ani len poriadne nevyhodili. Urobili výmenu členských preukazov a niektorým spisovateľom jednoducho nedali novú legitimáciu. Dozvedel som sa to len náhodou, lebo na slávnostné odovzdávanie preukazov som nedostal pozvánku. Akože sa nič nestalo, ide sa ďalej. V tejto krajine je to normálne, dnes ako vtedy. Robil som všeličo, aj som sa usiloval nebyť spisovateľom. Nepodarilo sa mi, nevládal som to uskutočniť. Možno sa podvedomie bránilo strate identity a skôr či neskôr som musel niečo načmárať. Texty rôzneho druhu potom vychádzali v samizdatových publikáciách v Prahe, v Bratislave, neskôr aj v zahraničí. Prvá moja naozaj knižne a tlačou vydaná knižka Rapsódie a miniatúry vyšla až v roku 1988 v Kolíne nad Rýnom a podarilo sa mi tajne zohnať niekoľko exemplárov takmer pašerácky. Bol to vlastne môj knižný debut k 50. narodeninám.
!
V roku vydania Charty 77 ste sa presťahovali do Pukanca. Prečo ste si vybrali práve toto miesto?
?
Musel som zmeniť miesto, aby som nezošalel. Priateľov, aspoň verejne, som už takmer nemal, ani prácu. Ohrozená zver sa vracia k svojmu brlohu, človek k predkom, aj keď sú na cintoríne. V Pukanci niekoľko storočí žili moji predkovia Cibulkovci z matkinej strany. Človek sa utieka k mŕtvym, keď uteká a bojí sa živých. V Pukanci sa mne a mojej rodine podarilo získať novú ľudskú dôstojnosť najmä ako organistovi v blízkosti silnej osobnosti seniora Ondreja Ponického. Nebolo to jednoduché, ale udržali sme sa nad hladinou potopy.
!
Ako ste vnímali Chartu 77 a jej signatárov?
?
Kamaráti v Prahe rátali aj s mojím podpisom, no po razantnom a rýchlom zásahu ŠtB sa ku mne text ani nedostal. Tatarka bol vtedy práve v Prahe na návšteve. Inak, ako vieme, na množstve nezáleží, nebola to nejaká masová petícia. Môj podpis tam priamo nefiguroval, takže pri výsluchoch som mohol tvrdiť, že som to nepodpísal, aj keď mi to eštebáci neverili. V tom čase sme si s priateľmi písali a ďalej posielali literárne fejtóny. V januári 1977 som sa vo fejtóne Komu zvonia? vnútorne prihlásil k ideám Charty asi v tom zmysle, že buď ťa spútajú humanitné ideály, alebo tyrani; v prvom prípade stratíš vonkajšiu slobodu, v tom druhom zmysel ľudského života. Vyber si, človeče, znejúci hrdo. A nepýtaj sa, komu zvonia. Zvonia tebe.
!
Mali ste aj osobný vzťah so spisovateľom Dominikom Tatarkom, s jedným z mála slovenských signatárov?
?
Moje a Dominikove cesty neboli súbežné. Vedeli sme o sebe, voľačo z jeho diela som aj recenzoval, uverejňovali sme jeho úvahy v Matičnom čítaní. Niekoľko mesiacov pred smrťou som ho bol navštíviť s Milanom Šimečkom. Dominik takmer bezvládne ležal vo svojej pracovni medzi knihami, cigaretový dym ako z pahreby smutno stúpal hore. A ešte mocný stisk ruky. Dotyk tepla.
!
Proti Charte sa okamžite rozbehla podpisová akcia, predovšetkým medzi umelcami a intelektuálmi. Žiadali o podpis aj vás?
?
Osobne ma nikto o nič nežiadal, lebo v tom čase som už nebol umelec ani intelektuál, ale pracoval som ako pomocná sila a radový pracovník v Slovenskom národnom múzeu v Martine. Veci sa v podnikoch, závodoch a inštitúciách konali kolektívne, masovo, riadené straníckymi orgánmi. Zvolala sa verejná stranícka schôdza alebo odborárska schôdza všetkých zamestnancov, dalo sa hlasovať a hotovo. Pracujúci ľud odsúdil zradcov a rozvracačov. Len čo som začul, že po obede bude schôdza a hlasovanie, vybavil som si priepustku k zubárovi. Radšej som si dal vŕtať zub. Bolí to, ale nie je to ponižujúce.
!
Obmedzili sa perzekúcie voči vám len na stratu zamestnania a vylúčenie zo zväzu spisovateľov, alebo pokračovali aj inými formami? Zasiahli i členov vašej rodiny?
?
Podoby zla nemajú konca. Výsluchy, domové prehliadky, psychologické manipulácie, vyhrážky, sledovanie, odpočúvanie telefónu... Žena pracovala ako redaktorka vo vydavateľstve Osveta, súdruhovia jej tam strpčovali život ako sa len dalo. Potom v Pukanci ju odstránili z miesta osvetárky, uchytila sa v novinovom stánku. Ale aspoň naše deti nechali študovať. V spisoch ŠtB ma evidovali v kategórii NO, nepriateľská osoba, s nádherným krycím názvom Spisovateľ.  Že by to mysleli ironicky? 
!
Udržiavali ste vzťahy aj s inými spisovateľmi, ktorých rovnako ako vás vylúčili zo spisovateľského zväzu? Neobávali ste sa, že vám budú otvárať korešpondenciu?
?
Bol som v kontakte najmä s perzekvovanými spisovateľmi, lebo tým to už nemohlo uškodiť. Občas sme sa aj stretávali v Prahe či v Bratislave. Korešpondencia nebola veľká a častá, lebo išlo o riziko. Pracovali sme akože konšpiratívnymi metódami, ale napokon sa to všetko ukázalo naivné, lebo politickí policajti mali vždy pomerne presné informácie. Čítali naše "utajené" listy, rukopisy, samizdatové časopisy Fragment i Obsah, "knižné" vydania, čo im slúžilo ako zábava i poučenie. Literatúra ich zaujímala, aj keď služobne, azda viac ako dnes väčšinu našich intelektuálov.
!
Čo pre vás znamenal November 1989?
?
Bol som chorý a "revolúciu" som väčšinou presedel doma pri televízore, no začiatkom decembra, aj keď nám viacerým nechceli organizátori udeliť slovo, som na spisovateľskom zjazde vystúpil s pár slovami. Hovoril som, že som tu medzi vami temer po dvadsiatich uhorských rokoch, a som tu vďaka združeniu spisovateľov Verejnosť proti násiliu, ktorí mi poslali pozvánku. Keď ma pred rokmi zo Zväzu vylúčili, resp. "zabudli" pri výmene v roku 1971 dať nový členský preukaz, založil som si vzápätí Zväz slovenského spisovateľa v Pukanci a v rámci kumulácie funkcií sa demokraticky jednohlasne zvolil za jeho predsedu, tajomníka i pokladníka. Bez usmerňovania, bez honorárov, bez cenzúry a bez nádeje bolo mi celkom dobre, nesťažoval som sa - nebolo ani komu. Dvadsať rokov je dosť dlho. Za ten čas sa zo semiačka brezy či lipy môžu stať husle, rakva, kyjak alebo organová píšťala ladená do tónu vysokého A, ktorým sa začína Bachova Toccata d mol. Tie brezy som si zasadil pred dom. Pozeral som sa, ako rastú a myslel si, že spisovateľ vlastne musí byť členom jednočlenného zväzu, že nevyhnutne a podstatne musí byť sám. Ale zároveň musí byť aj pospolu.
!
Priniesla nám vytúžená "nežná revolúcia" skutočnú slobodu, alebo sme opäť spadli do inej formy otroctva?
?
Spadli sme z blata do kaluže, z dažďa pod odkvap. Žijeme v otrockých okovách obkľúčení spleťou lží a presýtenej ľahostajnosti, mocenského egocentrizmu, chamtivého a vulgárneho materializmu a neporozumenia. Je to ako bujará panská zábava alebo cynický maškarný bál na okraji priepasti. V toľkom hluku Krista nepočuť ani keby kričal. O tomto všetkom prorocky hovoria napríklad filmy protestantského vizionára Ingmara Bergmana, ktoré vysielala aj slovenská televízia.   
!
Marta Mikitová o vás napísala, že ste sa neznížili k tomu, aby ste sa vo svojich literárnych textoch otvorene kriticky vyrovnávali s komunistickým režimom. Nikdy ste takú potrebu nepocítili?
?
Problém nie je len v komunizme, veď proti komunistom bojujú aj fašisti. Literatúra nie je vyrovnávanie sa s nijakými režimami, ale má svoje vnútorné zákony, neurčované vládou či ideológiou. Literatúra stojí na pozícii humanizmu bez ohľadu na všetko a ako práca intelektu je vždy kritická, svojím zmyslom a poslaním protirečí všetkému, čo je proti človeku. Proti ľudskosti a človeku nie sú len komunisti, ale neraz aj demokrati a iní. Literatúra nie je denná tlač. Jestvuje síce v danom čase, ale zároveň aj nad ním a vedľa neho. Má svoj vlastný čas ako hudba.
!
Nie je to tak dávno, čo sme sa rozlúčili so spisovateľkou Hanou Ponickou. Médiá jej odchodu nevenovali príliš veľa pozornosti. Je podľa vás normálne, že oslavujeme spevákov "super star" a moderátorky ako mediálne hviezdy, pričom skutočné osobnosti žijú a zomierajú takmer bez povšimnutia?
?
Naposledy sme sa s Hanou stretli na chodbe kardiovaskulárneho ústavu vo februári 2006. Za pomaranče sa revanšujem krátkou básničkou načarbanou na papieriku. Spisovateľka sa trpko sťažuje na nezáujem vydavateľov, časopisov i celej lžidemokratickej spoločnosti o jej dielo. Akoby sme vôbec neboli, vraví. Zomreli sme? A pýta sa ma, či už viem, kto bol tajomný pseudonym Ladislav Považský, ktorý v denníku Pravda (18. 11. 1977) v pamflete Falošný svedok sa poza humny zakráda rozpútal eštebácku poľovačku na bosorku Ponickú i na mňa. Básnik a publicista Miro Procházka? Išlo o jej neprednesený diskusný príspevok na 3. zjazde Zväzu slovenských spisovateľov, ktorý bol vzápätí uverejnený v parížskom Le Monde. Zastala sa prenasledovaných kolegov spisovateľov. Podrobnejšie o perzekúciách hovorí televízny dokument režiséra Homolku.
!
Za literárnu tvorbu vám udelili niekoľko významných ocenení. Čo bolo pre vás najväčším zadosťučinením za prežité prenasledovanie?
?
Prenasledovanie a utrpenie sa nedajú odčiniť ani nijako odmeniť. Odmena je len čisté svedomie, presnejšie pokus a stále úsilie zachovať si ľudskú tvár. Tu stojím, inak nemôžem. Ceny a vyznamenania netreba preceňovať, nie sú až také dôležité. Dôležité je, ak tie odmeny znamenajú, že moje texty, moja práca nie je celkom zbytočná a márna, ale že vôbec niekto si tú prácu všimne a niečo v nej našiel a hľadá. Preto mám radosť najmä z Ceny Dominika Tatarku za rok 1995, ktorá akceptuje etické i estetické hodnoty autora a diela.  
!
Osem rokov ste boli organistom v evanjelickom kostole v Pukanci. Má organová hudba čo ponúknuť aj súčasnému človeku?
?
Hra na organe je ťažká a v čase módnej povrchnosti je ľahšie poskakovať pri troch akordoch gitary alebo vrzúkať na umelom zvuku sériových výrobkov elektronického priemyslu. Klasický organ je zložitý ako indivíduum a osobnosť, preto aj hráč na ňom musí byť osobnosťou. Obávam sa však, že za tým môže byť aj niečo oveľa vážnejšie: že je to jeden z nástrojov a prostriedkov "odcudzenia sa luteránskemu učeniu", Cudzie, "moderné" amerikánske, sektárske a sekulárne a iné vplyvy majú zrejme záujem narušiť, deštruovať tradičný luthersko-bachovský chorál, rovnako v bohoslužobnom poriadku, v nosení kolárikov, v piesňovej tvorbe a interpretácii, ba až v chápaní duchovného života. Martin Luther nie je prekonaný ani zastaraný. Je stále aktuálny. Ak sa postupne a nenápadne vzdávame Luthera, naša cirkev stratí opodstatnenie. Komu to prospieva?
!
Štruktúru vášho literárneho priestoru tvoria aj motívy viery a protestantizmu. Hrajú vo vašom živote dôležitú úlohu?
?
Či chcem, či nechcem, je to moja identita, daná takmer až geneticky. Len slovo protestantizmus by som presnejšie nahradil slovom luteranizmus, ešte presnejšie slovenský luteranizmus ako ojedinelý etický a kultúrny fenomén, najmä čo sa týka histórie. Dnes sa od toho akosi odkláňame, no máme aspoň na čo nadviazať, ak nie je prineskoro. Nesmie byť neskoro. Netreba verejné vyhlásenia, celé moje literárne dielo a životné postoje so všetkými omylmi, protirečeniami a nedostatkami sú toho viditeľným svedkom a dôkazovým materiálom.     
!
Apríl 2011

S Olegom Pastierom z nedávno vydanej spoločnej knihy Spytovanie
 
O tvojom priateľstve s prozaikom Pavlom Hrúzom čosi viem. Ale viac je toho, čo neviem. Kedy a kde ste na seba "narazili"?
?
Francúzi majú slovné spojenie la femme fatale a takú ženu aj mám. Ale význam sa dá rozšíriť nielen na ženy, ale na všetky ľudské bytosti, ktoré človek v živote stretne, ovplyvnia ho a určujú natoľko, že bez nich by bol chudobnejší, prázdnejší, necelý a neúplný, dokonca by nebol tým, čím je. Takýchto ľudí som mal a mám viac a Pavel Hrúz je jedným z nich. Ak odídu ako on, z človeka niečo ubudne, o niečo príde ako pri amputácii, akoby umieral nie naraz, ale po častiach. Ale vždy čosi ostáva, čo možno nazvať nesmrteľnosťou či aspoň pokusom o ňu a možnosťou.
Neviem sa rozhodnúť, či stretnutie a nájdenie osudových ľudí je náhoda alebo zákonitosť či oboje naraz. Kto nehľadá, nenájde. Čo sa má stať, sa skôr či neskôr stane, takže na dni a hodine až tak nezáleží. Približne v roku 1967 som bol ako redaktor košického časopisu Krok v Martine na nejakej besede o literatúre. Bol tam aj mladý spisovateľ z Banskej Bystrice Hrúz, s ktorým sme si večer sadli do vinárne U čiernej panej. Bol to okamih, bod alebo semienko jedného veľkého a dlhého príbehu, ktorý sa ešte neskončil.
Ten nekončiaci sa príbeh, tá rozprávka alebo životná poviedka sa možno ani nezačala v martinskej vinárničke. S menom spisovateľa Hrúza som sa už v časopisoch stretol a rozprávkár Sigmund Freud by sa azda potešil, že podvedomie naozaj jestvuje. Možno aj genetici a historici by mali radosť. Meno Hrúz mi začalo voňať raným detstvom a prázdninami u starých rodičov v Pukanci. Malo okrem iného vôňu drevených stružlín v čarovnej dielni u suseda kolárskeho majstra, ktorý sa volal Hrúz. Zvláštna zmyslová a emocionálna asociácia. Neskôr sme zistili, že Palovi predkovia naozaj žili v Pukanci. Kde sa príbehy končia a kde sa začínajú nikto nevie. Bez priamych dôkazov, ale s veľkou pravdepodobnosťou indícií moji a Palovi predkovia prišli pred stáročiami z Nemecka ako kolonisti, špecialisti na baníctvo a spracovanie rúd. Hrúz si uťahoval zo svojho priezviska, že je to taká malá rybička hrúz, hrúzik, no nie je vylúčené, že je za tým skryté nemecké gross, gras alebo gruss, podobne ako je to s mnohými slovami nielen v Pukanci. Ani moji predkovia Cibulkovci nie sú malé cibuľky, ale podľa stredovekého zápisu v matrike Zybulk by sme sa ľahko dostali ku koncovke Burg alebo Berg. Je to obvyklá hláskoslovná mutácia. Naše stáročné, azda aj pokrvné príbuzenstvo sme spečatili, keď sa v roku 1971 stali Palo so ženou Máriou krstnými rodičmi nášho syna Juraja. Príbehy a stretnutia sa stále dejú bez konca a kraja.
!
V 60. rokoch publikoval Pavel Hrúz svoje prózy v slovenských literárnych časopisoch, ty si sa intenzívne venoval literárnej kritike. Čo chválil Kadlečík kritik na Hrúzových textoch, čo mu bolo proti srsti? Ak bolo...
?
Texty sa nepíšu iba rozumom. Keď som mal recenzovať pre 3. číslo Kroku 1966 Hrúzovu prvotinu Dokumenty o výhľadoch, stále mi jeho kniha voňala drevom. Kniha sa mi neveľmi páčila, zdala sa mi nesústredená a rozhádzaná, povrchná a zle komponovaná. Mal som chuť dielo odsúdiť, neakceptovať, zavrhnúť, ale vždy ma pribrzdila čudná sympatia a sentiment a nostalgia, takže som dilematicky a vyhýbavo kľučkoval. Neskôr sa ukázalo, že debut si všimlo neveľa kritikov a prevažovali negatívne reakcie. Môj posudok nebol negatívny, skôr nemastný neslaný. Po rokoch sme sa na tom s Palom neraz dobre zabávali. Dosť podobne vyhýbavo som recenzoval v roku 1969 aj jeho Okultizmus. Neskôr sme si svoju tvorbu vzájomne nehodnotili ani v rozhovoroch, lebo náš spôsob písania bol dosť odlišný, na prvý pohľad a navonok až protichodný, hoci v základných hodnotových otázkach na problém tvorby, umenia a kultúry i etiky sme boli zajedno. Každý inou a svojou cestičkou sme išli k jednému cieľu ako bratia na rázcestí. Nech sme išli kamkoľvek, vždy sme sa stretli a preťali v jednom bode, aj keď sa vraví, že rovnobežky sa stretnú až v nekonečne.
!
V októbri 1968 začalo v Martine vychádzať Matičné čítanie. Ani piatim armádam Varšavskej zmluvy, ktoré od augusta hniezdili na našom zdanlivo zvrchovanom území, sa nepodarilo zabrániť existencii kvalitného časopisu. Aký bol vzťah teba ako šéfredaktora k redaktorovi Pavlovi Hrúzovi? Neskákali ste si pričasto do vlasov?
?
Odpoviem metaforou, ktorá metaforou nie je. Pri jednej debate príbuzenstva ktosi podotkol, že si nepamätá ani na jednu hádku či konflikt, skôr úctu, rešpekt, diskusiu a srdečnú otvorenosť pri rodinných stretnutiach, kde sa spolu ocitli luteráni, katolíci, ateisti či komunisti, umelci i technici, mladí a starí. Ako je to možné? Prečo? Jedinou presnou vetou to definovala moja mama: Lebo sa mali radi.
Okrem toho, že v redakcii Matičného čítania sme všetci boli priatelia, som si ako šéf dal veľký pozor neriešiť dianie rozkazmi, vojenskými či byrokratickými nariadeniami či reštrikciami, ale slobodnou dohodou. A ešte sme vedeli aj to, že skôr či neskôr všetci odvisneme na tej istej šibenici. To ľudí spája ako súcit. Nikto nezávidí druhému hrúbku povrazu.
!
V roku 1972 ste skončili obaja na znormalizovanej ulici. Publikovať vám zakázali a Hrúza dokonca vylúčili z komunistickej strany, ktorej nikdy nebol členom! Statky-zmätky. Statky okupovali okupantmi odobrení prikyvovači, zmätky zostali plebsu. Ako sa v tom a s tým dalo žiť? Kam sa podeli ešte donedávna dobrí priatelia? Hrúz v Banskej Bystrici, ty v Pukanci. Aká bola normalizácia na okraji gubernie, kde každý každému videl do hrnca?
?
Palo sa zvyčajne a nečakane zjavoval v Pukanci v jarnom čase mojich narodenín. Vo vyťahanom svetri a so starou tučnou taškou v ruke. Pripili sme si aj na zdravie priateľov a "priateľov".
S Hrúzom som priateľom dodnes, aj keď nežije, a to je oveľa väčšia prekážka ako normalizácia. Rozprávať sa dá aj s mŕtvymi, len sa nemôžeme spolu opiť. Ale je tu jeho korešpondencia, knihy, spomienky... A možno aj tá vôňa dreva, bukových a dubových pilín.
!
Nie každý existenčne a profesne postihnutý sa dokázal vyrovnať s obdobím nehybnosti a obnoveného poriadku bez škrabancov a odrenín na svojom charaktere. Niekto vyriešil problémy alkoholom, iný samovraždou. Aj emigrantov pribúdalo...
?
Najlepšie riešenie je alkohol, nevyžaduje si toľko námahy a riskovania ako emigrácia a samovražda, aj keď styčné body by sa našli. Ak alkohol nie je cieľom, ale prostriedkom, ak sa zo sluhu nestane pánom, je to vec pozitívna. Pôsobí antistresovo, zlepšuje komunikáciu, urýchľuje mozgové a fyziologické procesy, zvyšuje citlivosť, dodáva odvahu, aj keď sa občas vyšmykne spod kontroly a občas býva neposlušný či zlomyseľný. Nie je riešením, iba pomôckou  a odkladom. Riešenie sa dá skôr hľadať v rodine, v priateľstve, aj keď obmedzenom. Popritom literatúra, organ, záhrada, včely. Rozkvitnutá lúka, žart, strom, kosa, jazero, huby a veľa iných vecí, ktoré sú silnejšie než akýkoľvek teror vtedajší i dnešný.
!
V samizdate si publikoval od polovice sedemdesiatych rokov. Spolu s Hrúzom, Šimečkom, Kusým, Tatarkom... Niečo sa už o tom povedalo aj napísalo. Ale určite nie všetko.
?
Keby sa nebolo stalo, nebolo by sa rozprávalo. Život nie je jeden príbeh. Skladá sa z množstva paralelných sujetov a každý z nich je zároveň otázkou. Jeden z nich sa osudovo začal na jar 1969, keď som sa v Bratislave stretol s Ludvíkom Vaculíkom. Ludvík ma už začiatkom sedemdesiatych rokov vtiahol do písania samizdatových textov. Najprv to bolo poštové kolovanie kratších fejtónov, potom sťaby knižky edície Petlice, neskôr aj mesačník Obsah, v Bratislave Fragment. Tak som sa oslobodil od cenzúry a ponižovania sa pred oficiálnou literatúrou a mohol som sa konfrontovať s poprednými československými spisovateľmi a mysliteľmi, pričom texty z Prahy sa dostávali aj ďalej do Európy. Znamenalo to vykúpenie zo samoty a izolácie, intelektuálny rast, psychologický terapeutický účinok a posilnenie režimom ponižovanej ľudskej dôstojnosti. Bol tu prítomný aj akcent etický. Aj riziko a úskalia úzkosti. Vďaka za to.
!
Mnohí tvoji priatelia publikovali aj v období normalizácie v oficiálnych časopisoch. Vychádzali im knihy. Stačilo málo: podpísať alebo nahlas vyjadriť súhlas s augustovou okupáciou a husákovskou líniou komunistickej strany. Odpadnúť muselo všetko "váhavé" a "oportunistické"...
?
To, čo urobili viacerí spisovatelia, mi pripomínalo slabú paródiu spovede, pokánia a prosbu o odpustenie, rozhrešenie. V takúto kacírsku blasfémiu som nemal dosť viery. Nazývalo sa to sebakritika. Hanebné bičovanie samého seba. Viacerí dobráci ma na to nahovárali, dávali dobré rady, aby som neblbol a mal rozum. Nad tým sa dalo mávnuť rukou, ale smiech ma prešiel, keď som v roku 1977 od levických eštebákov dostal príkaz, že o týždeň si prídu pre písomné vyjadrenie sa k mojej podvratnej činnosti. Od strachu a naivity mi napadlo, že zamietavú odpoveď na ich žiadosť si sformulujem a pošlem poštou. Aj som to urobil a pošta im list doručila, hoci ich adresu som presne nevedel. Onedlho pristála pred mojou predajňou Slovenská kniha čierna Volga a dvaja zúriví páni sa na mňa rozkričali, vraj čo si to dovoľujem im písať, nie sú verejná inštitúcia, že som klamár a rafinovaný podvodník, lebo oni odo mňa nijakú sebakritiku nežiadali. Zametali za sebou stopy ako dobrí indiánski lovci v prérii. Vrátili mi to potom aj s úrokmi nehmatateľným psychickým terorom, zastrašovaním a šikanovaním
bez dôkazov. Príbeh bez slov, pantomíma zla alebo nemý hororový film. Absurdné ako hudba bez zvuku. Výkričník bez vety, pokrivený do otáznika.
!
Po Novembri 1989 si sa vrátil do oficiálnej literatúry. Rovnako aj Pavel Hrúz a ďalší "odsunutí" spisovatelia. Aký to bol návrat? Mohli nájsť spoločnú reč tí, ktorí ešte pred pár dňami "nemohli" s tými, ktorí "mohli" vždy, všade a s každým?
?
Dnes človek človeka používa ako vec, predmet bez včerajška a zajtrajška, tovar bez príbehu. Použiješ, odložíš alebo zahodíš. Po Novembri sme si naivne mysleli, že nás ktosi bude potrebovať, no čoskoro sme pochopili, že skôr zavadziame ako predtým, niektorí s maslom na hlave nás aspoň skryto nenávidia. Možno aj zopár karieristov a špekulantov sa chcelo vyšplhať vyššie po našom chrbte. Ako spisovateľa ma súčasná literárna paveda zaradila do akéhosi konzervatívneho, romantického, moralizátorského a patetického prúdu. "Lepšie" obišiel ironický Palo Hrúz, ktorého zneužívajú ako argument pre deštrukciu hodnôt literatúry a nihilizáciu postavenia spisovateľa v spoločnosti. V oboch prípadoch sú "odborníci" úplne vedľa a ja sa i naďalej pochabo mienim držať svojej spoľahlivej osamelej cesty a Hrúzovho odkazu z jeho posledného listu z jari roku 2008: "Spomínam to preto, lebo aj Teba, velebný kmete, chcem povzbudiť do ďalších bláznovstiev, o ktoré už síce nikto nestojí, ale asi by sa mali urobiť. Knižky tu budú ešte aj vtedy, keď už žiadne nové nebudú, farebné fotky vyblednú a CD nebude ako prehrať."
!
Marec 2011

S Marekom Vadasom po jeho návrate z ciest (2000)
 
Bol som v malom drevenom múzeu v africkom Lambaréné, kde stojí zaprášený klavír Alberta Schweitzera, na ktorom počas tropických nocí hrával Bacha. Podobný klavír stojí vo vašej pracovni a veľmi podobný vzťah k Bachovi máte aj vy. Čím vás Bach fascinuje?
?
Johann Sebastian Bach ma okrem iného fascinuje aj Schweitzerom, ktorý sa kdesi vyjadril, že Bacha pochopil práve v pralese. Ktosi zase napísal, že jediný Nemec, ktorý pochopil shakespearovskú či dostojevskovskú hĺbku utrpenia ľudského vnútra spisovateľa Martina Luthera bol Bach. Kruh sa uzaviera. Keď ste mi nedávno, milý Marek, na privítaní mojej knihy Lístoky v Pukanci povedali, že vás tu najviac prekvapuje množstvo bielych tvárí, lebo ste sa práve vrátili z Afriky, zobral som to ako múdry žartík. Keby som bol vtedy vedel, že ste boli aj v Lambaréné, nebol by som vás s Emanom Erdélyim tak skoro pustil preč a museli by ste mi dlho rozprávať o tom klavíri alebo harmóniu, či nemal dva manuály a pedál. Áno, Schweitzer sa smeje, napadla mi veta, ktorú vraj mladý Albert neraz dostal ako výčitku od pedagógov do žiackej knižky. Okrem veselosti ma na Schweitzerovi očarúva celá jeho práca a spôsob myslenia, no najmä to hlboké pochopenie organa a Bacha, ktorého znovuzrodil a moderne priblížil: jeho podstatnú úctu a radosť z bytia a obrovskú ľudskú normálnosť. Bach nebol nadrogovaný romantik či modernista, "výnimočný" exhibicionista, ktorého kope múza, ale normálny otec rodiny, občan, ktorý "len" vykonáva svoje povolanie cirkevného organistu a učiteľa za neveľký plat. Pracuje systematicky, cieľavedome a stále, v pokore študuje, učí sa, akoby nebol génius, ale včelár, prípadne poctivý drevorubač. V jednoduchých kontúrach zaznamenal, načrtol základnú geometriu hudby, harmónie a kompozície. Nekonečnú ľudskú úzkosť, pochybnosti, strach a bolesť a smrť doplnil o veselosť a dôveru v bytie. Bacha mi priblížil aj Luther, ktorý Bacha čiastočne aj zapríčinil. Obaja sa smejú, píšem im do žiackej knižky.
!
Zmenil sa váš život v Pukanci po páde komunizmu?
?
Pravdaže sa zmenil a to veľmi výrazne, lenže ľudský život nesúvisí s dejinnými a politickými premenami tak priamo a príčinne, ako si namýšľame. Život ide aj svojou nezávislou cestou, sme slobodnejší. Napríklad vek a zdravie. Súc kedysi mladší a zdravší venoval som sa záhrade, ovocným sadom, vínu, včelám i domácim zvieratám, aj potkanom. Kosil som trávu, rýľoval, kopal zemiaky. Bol som organistom v kostole a pracoval som pre cirkevný zbor. Potom zomrel starý poctivý farár a prišli mudrlanti a špekulanti, cirkevný zbor ide dolu vodou, nuž som sa s ním časom rozišiel. K tomu všetkému sa mi zhoršil zrak a nechal som aj organ a keby som si dnes chcel ísť zahrať, spupný farár by ma tam azda ani nepustil. Aj organ je v zlom technickom stave, nikto sa oň nestará. Pôjdem si niekedy zahrať do katolíckeho kostola alebo do Banskej Štiavnice - lenže aj tamojší organ by potreboval určitú rekonštrukciu. No a napokon po Novembri sa mi uvoľnila publikačná činnosť, aj cestovať sa trochu dá, takže ostalo menej času pre spomenuté aktivity. Začal som viac písať a stretávať sa s ľuďmi, vzrástla korešpondencia, lebo prestala zasahovať, dúfam, tajná polícia. Deti sa stali dospelými. Prišiel vytúžený dôchodok, z ktorého sa nedá žiť, honoráre skoro nijaké, ale to sa vyrovná radosťou zo slobody, oslobodením sa od stupídnosti pracovného času, obedňajších prestávok, dovoleniek a výkazov práce. Takže všetko sa mení, aj keď všetkému nie je na vine komunizmus či jeho ponovembrová transformácia. Skutočnosť je našťastie širšia a bohatšia.
!
Porozprávajte o tom, ako ste v Pukanci predávali knihy. Koľko ľudí tu číta a čo? Sme iní ako za hranicami?
?
Neviem, prečo by práve Pukančania mali čítať knižky, keď ich už pomaly nečítajú ani slovenskí spisovatelia. Keď sa slovo spisovateľ stalo takmer nadávkou. Čo sa tu dnes číta, neviem, lebo z okna to nevidno. Ale keď som dlhé roky tvrdol sám v malom kníhkupectve na námestí (Slovenská kniha, štátny podnik), vedel som presne, kto a čo a kedy. Predávať knihy je krásne a ušľachtilé, ak vás neponižujú dekádové, ročné, mesačné hlásenia o akciách k mesiacu knihy alebo večného priateľstva, tlačivá o nábore Leninových spisov a politickej literatúry, kádrové posudky. Ročný plán a prémie sú svätým písmom, na to sú kontrolóri, inšpektori, inštruktori, čo vás pokorujú, že tu nič nerobíte, švindlujete, nesplnili ste ani kvartálny plán, taký neschopný hlupák. Musíte preto ponúkať a propagovať pokrokovú sovietsku literatúru a režimové hviezdy slovenskej literatúry, pritom zatajovať z politických dôvodov, že sám ste spisovateľ. V prázdnom obchode  sa hodiny nekonečne vlečú - a tá osamelosť, bezvýchodiskovosť i absurdnosť situácie, to sa nedá vydržať. Som u lekára - píšem na dvere a idem pozrieť včely a dať si pohár vína vo vlastnej pivnici, napojiť barance, seno obrátiť, zahrať na organe. A ešte ste rád, že nie ste v base a dostanete rodinné prídavky na štyri deti. Žena, bývalá redaktorka, sedí neďaleko v novinovom stánku, kde je aspoň väčší ruch, lebo ľudia kupujú cigarety a obrázkové časopisy, známky a pohľadnice. Ja som v predajni aspoň prečítal a preštudoval, čo som len chcel, od zákonníka práce a trestného zákonníka cez časti Leninových spisov po samizdaty z pražskej edície Petlice, ktoré mi posielal Ludvík Vaculík. Ono všetko sa dá vydržať a všetko je na niečo dobré. Veď občas som za pultom napísal aj niekoľko strán miniatúr a fejtónov pre podzemie. Podpultová literatúra: keď som cez výklad videl, že na ceste zastáva čierna volga levickej štátnej bezpečnosti a v nej sedí istý "náčelník" Kováč, papier som strčil pod pult a prikryl výkazom o bezpečnosti práce a mesačnej spotrebe elektrického prúdu. Ozaj, ešte som v tom kníhkupectve chytal aj myši do pasce a sníval o krásnych zákazníčkach, ktoré nechodili.
!
Február 2011

S Andrejom Hablákom
 
Stretávame sa (nielen) pri príležitosti vydania vašej novej knižky Taroky (Historický románik). Viactvárnosť vašich textúr - na jednej strane vás ako literárneho historika a ako autora s jasným rukopisom na strane druhej - cítiť aj z tejto knižky. Čo pre vás tieto dva póly, ak sa to dá tak nazvať, znamenajú?
?
Nie som literárny historik. Ale minulosť nám zakrývajú knihy. Z nich vieme, čo sa dialo s našimi predchodcami, ktorí nás do istej miery formujú, identifikujú, určujú našu koherenciu. A keď sa zjavujú v texte, mohlo by to znamenať, že mi neformálne kolujú a pulzujú v krvi ako kvasnej muške. Som premočený vlastnou krvou od hlavy až po úpätie a po túto zem. Tvár sa mi podobá na krajinu, kde žijem. Podľa nej ma neomylne spoznáte v dave i na trhu, ak sa stretneme.
!
Čo dalo impulz na vydanie Tarokov, už druhej knižky po básnickej zbierke Srdce sa volá ň, v dosť neznámom vydavateľstve Rudolfa Juroleka v Námestove?
?
Mám rád okraje, lebo tam je poézia a viac čistoty než v centre. Múdrejšie o tomto probléme hovoril kdesi Pavel Hrúz, no nemám poruke ten text. A celkom som sa zhodol napríklad aj s Ludwigom Hartingerom, lektorom vydavateľstva Wieser Verlag v Klagenfurte na kraji Rakúska. A ešte som taký deviant, na dôvažok, že mi musí byť sympatický presný a spoľahlivý aj konkrétny človek (nie inštitúcia), ktorý s tým rukopisom, s knihou pracuje. Ďalšiu svoju knihu Vlani ako dnes vydávam v Tranosciu v Liptovskom Mikuláši. Na okrajoch býva aj viac pravdivosti, lebo nákazy vyžarujú skôr z centier.
!
Vo Vlastnom hororskope akoby vyvrcholila vaša cesta za deriváciou, obmenou slova. V následnej tvorbe už túto hru so slovom tak cítiť nie je.
?
Keď spisovateľ vstúpi, vojde alebo skočí dva-tri-štyri razy do tej istej rieky, zbadá, že je tam len voda. Ale trochu iná. V lete teplejšia, v zime - čo ja viem? trochu tvrdšia, kamenistá.
!
Narácie možností, kultivovanosti. Slová, vety. Významy predikácií, vážna literatúra. Na druhej strane In vino veritas. Dialektika? pýtam sa. Potreba protikladov na dosiahnutie pokroku? A - existuje vôbec pokrok, vývoj? Čo dodať? Čo dodáte vy?
?
To by mi ani na um neprišlo, že existuje nejaký pokrok či vývoj. Jestvuje len pohyb, pulzovanie. V tom je všetko obsiahnuté. Nie sú to nijaké dialektické protiklady, iba pluralita, alternatívnosť bytia a teda aj literatúry (ako jedného zo spôsobov bytia). Vesmír žije tepom, pulzom ako srdce, plné anjelov, vína, energie (ktorou je slovo), smrti, planét, jabĺk, kovov a buniek... Z koherencie vzniká chaos - a naopak. Niektorí to nazývajú aj čas.
!
Nepochybujúc, že úlohou otázky je pýtať sa a tak vlastne určovať smer (intenciu) odpovede, skúsme to bez otázky. Skúsme to len s možnosťou odpovede, ktorá si vlastnú otázku hľadá...
?
Na každom rozhovore ma zaujímajú predovšetkým otázky, ich forma, charakter, obsah a vnímavosť. Z toho sa potom rodia ďalšie otázky ako potomkovia plodného vzťahu.
Akú teda priliehavú otázku by sme našli napríklad na nasledujúcu odpoveď?
!
???
Práve som si do pohára, smädného ako krvná tepna, nalial mesiac december a chutí ako november, október, september. Do hrnčiny, z ktorej pijem, vletela malá kvasná muška s priateľom, aj keď naplnenú hrnčinu - ako zajtrajšok - prikrývam dopísanou knižkou. Prstom, ktorým náhodou práve nepíšem, vyberám mušku z pohára, lovím ju, aby sa nepotopila, akoby som ju mal rád - lenže práve naopak, ona mi vôbec nechutí na jazyku. Taký je teror nehy a milosrdenstva. Hovorím muške: Leť, muška, leť a leť a poletuj slobodne ako ja preč. Muška spadla, neletela, neposlúchla staršieho a múdrejšieho. Starší sa zatiaľ vznáša ako vonku sneh a krv, čo stúpa k pôvodnému pohoriu. Miesto, kde bývam, je jednou nohou v hore. Som plný, prepitý, sýty a premočený vlastnou krvou od hlavy až po úpätie.
!
Dýchame súčasnosťou (teda ako kto). Boje, tábory, niekedy (čoraz častejšie) až nenávisť na nebi slovenskom - a literatúra ako jeho obraz na hladine. V ktorom šíku kto stojí, tak viacmenej aj píše.
?
Ak metaforicky tvrdím, že minulosť a budúcnosť sú pozakrývané knihami, platí to aj o dnešku: aspoň čo sa týka spisovateľov (o politikoch a úradníkoch sa v slušnom intervjú nehovorí). Tým chcem povedať, že nad nenávisťou a nad tábormi a šíkmi hlupákov sa vznášajú knihy, pravdaže, tie dobré, ktoré budú trvať.
!
Január 2011

Ivan Kadlečík - Oleg Pastier: Spytovanie, F. R. & G. 2011xxxxxxxxIva Kadlečíková: Čítanie myslenia, F. R. & G.2011


Späť na Rozhovory