Rozhovory 2012


XII / 2012
František Mihály z Lučenca sa chcel dozvedieť všetko (všetko?) o životopisných dátach, spovedal dôkladne a dostal aj dôkladné odpovede. Dôkaz: prvé tri otázky. Stačí.
 
Pán Kadlečík, mohli by sme sa úvodom nášho rozhovoru zastaviť pri vašom rodokmeni? Predkovia akoby sa množili delením a geometrickým radom, toľko ich je. Keby žili naraz tu a teraz, bol by ich plný Pukanec, a človek ani len všetkých Pukančanov nepozná osobne. Naviac mnohí predkovia sa z rozličných dôvodov potratili, nenechali stopu, takže nám v rodostrome ostáva len zopár hrozienok v bábovke, z ktorých si možno vybrať ako vzorku zo strany otcovskej i materskej, lebo ženy sú geneticky rovnocenné, rovnako nesú genetický kód, hoci ich meno sa ľahko stráca vydajom, starými právnymi normami, zvyklosťami a predsudkami. A tak si najradšej vyberám Emmu Julianu Máriu z Czapkay (1861-1937), ktorú si zobral za manželku v Sabinove mladý farár a spisovateľ Ján Kadlečík, môj starý otec. Páči sa mi aj jej matka Zuzana, rodená Geitner (Nemka? Židovka?) aj babkin otec Natanael de Czapkay. Ich mená a priezviská znejú nádherne cudzo – podobne ako stará mama z matkinej strany Amália Demicher. Amália sa vydala za učiteľa-organistu Jána Miloša Cibulku (1883-1944), ktorého exaktne zistení otcovia a praotcovia Ján, Martin, Michal, Georg, Gašpar (1643-1722) siahajú v mojich záznamoch do 17. storočia ako mešťania a cechoví majstri v meste Pukanec. Kadlečíkovcov nemám zachytených až do takej diaľky. Otec mi hovoril, že podľa ústneho podania prišiel akýsi protestant Kadlečík so siedmimi synmi po bitke na Bielej hore do Veľkých Levár, odkiaľ sa jeho potomstvo rozšírilo po Trenčianskej stolici. Môj pradedo Ján (1821-1876) z Malých Stankoviec bol už mešťanom a garbiarom v Trenčíne, kde sa narodil môj dedo Ján (1851-1910), farár v šarišských Nemcovciach a v Hošťálkovej na Morave. Otec sa zase vrátil na Slovensko ako správca sirotinca v Modre a farár v Rači a Pustých Úľanoch do smrti v roku 1962. K pobelohorským emigrantom patrí aj moja žena. Jej prapredok, príslušník nižšej českej šľachty Ludvík de Kusy sa usadil v Slovenskej Ľupči, jedna vetva rodu neskôr v Brezne.
Čo etymologicky znamená vaše priezvisko?
Etymológia priezviska by mohla hypoteticky naznačovať povolanie tkáč. A naozaj, veľa exulantov sa na panských majetkoch usadilo ako hrnčiari, tkáči, garbiari a kožušníci. Tvar Tkadleček – Kadleček a poslovenčené ako Kadlečík neznamená zdrobnelinu, teda nejakého zakrpateného tkáčika, nejakého menej schopného remeselníka, malého tkáča. Ide o identifikáciu krstného mena od tých, z tých, čích, z rodu Tkadleciech, prípadne Tkadlecých, Tkadlecových. Začali nový život v novej zemi a staré otcovské meno nechali v krajine, čo ich vyhnala. Zmenili identitu, nestratili ju ako "moderný" človek, ale prijali, získali novú. Inak priezviská, ktoré označujú remeslo a povolanie, sú historicky mladšieho dáta, sú akoby nepôvodné, dodatočne pridané. Lebo je takmer axiómou, že najstaršie slovenské priezviská majú za základ mená krstné, pochádzajú z dôb predkresťanských, no najčastejšie z čias prijatia kresťanstva a zavedenia organizačného systému a poriadku mladého Uhorského štátu. Mnísi pokrstili dieťa menom kresťanského svätca, jemu ho zasvätili, bol patrónom a celoživotným ochrancom človeka. Povedzme Gregor, možno aj Georg, otec rodu. Odkiaľ a čí je potom jeho syn Ján, Juraj, dcéra, manželka Anna, vnuci? Pochádza od Gregých, z Gregiech, Gregé – podľa daného dialektu a regiónu. Z toho časom, cez stáročia, vzniká Greguš, Gregáč, Grega, Grešák, Groško, Grešo, Hreško, Hraško, Hruška, Hruškovič, Hrušovský a tak ďalej. Meno bolo pôvodne sakrum, bolo tabu, preto človek nemohol mať meno rastliny ani zvieraťa – bolo by to rúhanie. Mená v dnešnej podobe vznikli neskôr morfologickým a hláskoslovným a zvukoslovným pripodobňovaním. Z toho vyplýva, že moji predkovia Cibulkovci v nijakom prípade nemohli byť malí pestovatelia malej cibuľky, ale pôvodné pozadie treba hľadať v zahmlených hlbinách jazyka a času (Sebastian, Šavel, Severín, Ctibor?). Meno a priezvisko znamenajú vonkajšiu úradnú identifikáciu, ale aj vnútornú integritu, teda úctu a zodpovednosť, zaradenie do širších vzťahov a nenáhodných súvislostí, ktoré sú viac než malicherný egocentrizmus. Ich zmysel a obsah je teda nielen pragmatický, ale aj kultúrny, biologický, historický, etický, filozofický, lingvistický. Jadro bunky. Znak, signál, posolstvo i proroctvo, mystérium, pravda aj falzifikát. V každom prípade ho treba brať vážne, nenarábať s ním svojvoľne a hriešne. Ak sa dnes ľudské mená dávajú zvieratám, komolia sa a deštruujú, je to príznak i prízrak dekadencie, civilizačné klesanie na dno, dekadencia civilizácie a spoločnosti. Ale to len tak mimochodom, lebo o tomto probléme by bolo treba napísať niekoľko fundovaných štúdií.
Poslaním vašich priamych predkov (deda i otca) bolo kňazstvo. Prečo ste sa aj vy nestali kňazom?
Pamätám sa, že ako prebúdzajúci sa a dospievajúci chlapec som nejaký čas chcel byť dôstojníkom, azda pod vplyvom vtedajších vojnových filmov víťazných, páčila sa mi vyžehlená uniforma a akási frajerina. Potom, neviem prečo, strojný inžinier, ktorý jazdí na aute a na motorke. Potom som sa chcel stať kňazom, lebo som mal pred očami Hurbana, Sládkoviča, Kollára, Kuzmányho. Dalo by sa povedať, že to bola vlastne utajená túžba stať sa spisovateľom, akosi sa mi tieto veci spojili do jednej pod vplyvom našej kultúrnej histórie. Neodvážil som sa sám pred sebou priznať si vôľu stať sa spisovateľom, išiel som na to okľukou, pretože slovo spisovateľ mi bolo temer posvätné, totiž nedosiahnuteľné. V priateľskom i nepriateľskom okolí sa aj samozrejme očakávalo, že budem generačne tretím. Otec mi to neodporúčal, lebo bol čestný a otvorený, vychádzal z vlastných praktických skúseností – bol sklamaný a deprimovaný: nie z Boha a náboženstva, ale z ľudí, z reality; nie z cirkvi a Krista, ale z bratov v Kristu a v cirkvi. No i tak sa možno domnievať, že vnútorne a podvedome si to prial, lebo pokračovať sa musí, inak niet významu a zmyslu. Čo urobíš dnes, je dobré, ale ak dynamicky a energeticky nepokračuje, je to mŕtve, zastavené. Hospodin je dianie, vlnenie, pulzovanie kladnosti. Just budem farár, nech tato hovorí, čo chce, netreba sa vzdávať a rezignovať. A keď som za dverami počúval debaty a klebety farárov a cirkevníkov, otcove poznámky a detaily, ako ho závistne odstránili z modranského sirotinca a z fary v Rači, moja mladá nenávisť voči podlosti sa obrátila nielen voči cirkvi a jej kolaborantskému vedeniu, ale konzekventne, voči náboženstvu vôbec. Paradoxne – bojujúc v duši za otca a otcovu pravdu, obrátil som sa vlastne proti nemu. Na vysokej škole ma zo zmätkov a pochybností vyviedol marxizmus, historický a dialektický materializmus, lebo sa mi videli pochopiteľné, logické. Našťastie som skoro začal tušiť, že logické, teda jednoduché a zjednodušujúce vysvetlenia a riešenia sú iba zdanlivé a mätúce. Zvedavo a dychtivo som čítal, študoval, materialistickú, ale aj teologickú literatúru. A neprišiel som na nič, sprostý som ako aj vtedy dávno. Ale milosť Božia je nad nami a záver je ten, že som sa nestal kňazom, ale spisovateľom. Zdá sa mi, že toto je najlepšie možné povolanie, čestné a spravodlivé, totiž koherentné: stalo sa to, čo sa stať má, pravdu má otec. Akoby to niekto riadil. Ale možno je to len spätná reinterpretácia, lebo dopredu nevidíme nič a dozadu iba približnosti priveľmi neurčité.

XI / 2012
S Igorom Zmetákom, ktorý si prečítal najprv knihu Taroky a potom prečítal možno všetky moje knihy, je jediným hráčom tarokov v súčasnosti, ktorého poznám a spája nás ešte mnoho iného najmä v súvislosti s knihami
 
Vlastný hororskop, ktorý pôvodne vyšiel v roku 1991, symbolicky rozdeľuje  vašu tvorbu na disidentskú (prvá časť pod názvom Dvanásť) a postkomunistickú (aj postmodernú) druhú časť, nazvanú ako celá kniha. Oba texty spolu zvýrazňujú potrebu historickej pamäti, ale aj odpútanie sa od negatívnej minulosti. Vo vydaní z  roku 2002 text Dvanásť už nevyšiel. Ako vnímate svoj Hororskop s odstupom času vy?
Texty som písal v roku 1988 ako fejtóny-besednice pre český samizdatový mesačník Obsah. Z týchto materiálov som zostavil knižku Dvanásť, ktorá vyšla začiatkom roka 1989 v knižnej edícii slovenského samizdatového časopisu Fragment K. V tom istom roku som začal pracovať na ďalšom rukopise Vlastný hororskop. Po novembri  1989 však už oba rukopisy mohli vyjsť knižne v  Slovenskom spisovateli pod spoločným názvom Vlastný hororskop. Obidve knihy sú teda pôvodom "disidentské". Aj ich metóda písania, štýl a pohľad sú takmer rovnaké, čo sa týka istej vedomej dekompozície a "postmodernej" deštrukcie slova i vety. Nikto to nechápal ako módnu napodobeninu a odvar či kópiu svetovej postmoderny, ale ako trik a chyták pre pomýlenie štátnej polície a zároveň dôvodné presvedčenie, že v zatuchnutom, statickom boľševickom znehybnení treba aj búrať, provokovať, rozkladať, deštruovať.  Súčasná deštrukcia túto funkčnosť, zdôvodnenie nemá, je samoúčelná. Dnes, keď je takmer všetko deštruované, treba skôr hľadať sklad, kompozíciu, tvar. Keď sme s vydavateľom Kertészom Bagalom uvažovali o reedícii, uprednostnili sme Vlastný hororskop, lebo sa nám videl formálne sústredenejší, stručnejší, "čitateľnejší". A keď som si v korektúrach text po rokoch opäť čítal, zaujal ma takmer ako práve otvorená, odzátkovaná fľaša starého vína.
Mottom jedného albumu Karla Kryla je: „Never ostnatému drôtu, aj keby sa stokrát tváril ako stonka ruže.“ Myslíte si, že druhé vydanie Hororskopu by mohlo viesť aj k určitému oživeniu kritického myslenia novej generácie čitateľov voči autokratom, ktorí radi zneužívajú historickú zábudlivosť občanov, alebo k reedícii došlo z iných dôvodov?
Bolo by dobre, a možno ani nie, keby literatúra mala takú moc a silu, aby oživila kritické myslenie. Napokon ani kritický intelekt nestačí, ak nie je spojený aj s tvorivosťou, s kreativitou. Zábudlivosť autokratov je zákonitá, nedá sa odstrániť ani mojím Hororskopom, bez vymývania mozgov by politika pravdepodobne prestala fungovať. Musí tu byť diktatúra politiky a komerčnej reklamy ako pranie a žehlenie špinavých mozgových blán a závitov. Na vine nie je nejaký totalitný diktátor s menom a priezviskom, ale viac menej každý z nás. Spisovateľ to nezmení ani nepremôže, ale mal by to pomenovať, definovať, zaznamenať, stanoviť diagnózu, upozorniť, varovať. Lenže aj on podľahol skrytej ideológii nepochopenej postmoderny a zle pochopenej slobody a demokracie a stavia na strate pamäti, vyškrtáva dejiny, vlastnú historicitu, akoby sa hanbil za ňu. Lenže ona i tak jestvuje, pôsobí, funguje. Predkovia sú v nás a okolo nás – a vedia byť aj zlí, ak prekročíme stanovenú medzu. Literatúra tak plní anonymné a zašifrované priania a príkazy kupcov a politikov: aby sme ich "slobodne" zvolili, aby sme zjedli hamburger, hneď naň zabudli a kúpili si ďalší, lebo všetko, čo bolo, nie je – a ak bolo, bolo blbučké a tak ďalej škoda o tom hovoriť. A tak reedíciu proste zoberme ako vydavateľský žartík. Keď odsúdenec žartuje, je to aspoň dôstojné, nie ponižujúce a služobnícke. Sranda víťazí.
S Karlom Krylom vás spája vzácna vlastnosť, že ste dokázali počas všetkých vládnych garnitúr kriticky myslieť a s nadhľadom verejne poukázať na tých, ktorým priveľmi  "zachutila moc". Odmenou bol nezáujem oficiálnych štruktúr. Výnimka nastala až na sklonku roka 2002 pri prezentácii Malých prelúdií, na ktorú zavítal aj minister kultúry Rudolf Chmel. Nie je to "prelúdium" zmeneného postoja kultúrneho etablishmentu k vám v novom miléniu?
Toto nie je môj problém, je to problém médií. Rudolf Chmel bol s Pavlom Vilikovským  kmotrom knihy Lístoky aj ako ne-minister v decembri 1999 v Pukanci, dokonca je kmotrom aj jedného z mojich detí podobne ako Palo Hrúz alebo Albín Bagin. Etablishmentu a mocným tohoto sveta sa odjakživa vyhýbam, pokiaľ sa len dá. Oveľa viac ako minister je kamarát. A oveľa viac ako obyčajné priateľstvo je vzájomná úcta, rešpekt voči práci, ktorú jedinec koná v spolupráci na zmysluplných projektoch.
S Chmelom sme intenzívne spolupracovali pri vydávaní časopisu Krok v Košiciach v rokoch šesťdesiatych, potom pri redigovaní dvojtýždenníka Matičné čítanie, v  rokoch 70. práce na textoch Jozefa Miloslava Hurbana, potom ešte niektoré publicistické aktivity v čase, keď už moje meno i priezvisko válkovskí, šmatlákovskí, plávkovskí a iní normalizátori vygumovali z národnej kultúry, akoby som sa nikdy nenarodil. Ja som sa však narodil celkom bez pričinenia strán a vlád a režimov.
Posledné desaťročie je vo vašich knihách prítomná aj hra s jazykom, slovami a ich významom. Dokážete bez pátosu do textu vkladať historické udalosti, postavy a zabudnuté kultúrne súvislosti. Hravo, ale s úctou. V skratke: Kadlečíkova postmoderna so Schweitzerovou etikou?
Aj keď si slovenskí postmodernisti myslia, že objavili Ameriku, prvky a znaky postmoderny možno nájsť už v Starom zákone, prípadne – len tak z luftu – u Rabelaisa, Voltaira, Nietzscheho, ak chcete aj v niektorých textoch Martina Luthera a iných. Ak je hudba hra s tónom a zvukom, sochárstvo a architektúra s priestorom, maliarstvo s farbami a svetlom, literatúra je hra s jazykom, slovom a jeho významom – a všetky tieto oblasti spolu sú aj hra s časom. Ide teda o fyzikálny pojem priestoročasu, ktorý literatúra navyše aj pomenúva a označuje s pokusom dať mu ľudský význam a zmysel. Áno, hravo, ale s  úctou, nie s postmoderným cynizmom a výsmechom, ktorý likviduje, ruší, anuluje, kým napríklad irónia a paródia dianie a existenciu akceptujú. Irónia je hra intelektu, vedomie vertikálnych i horizontálnych súvislostí, preto potrebuje vzdelanie, kým cynizmus vystačí s hlúposťou. Kultúra znamená úctu, uctievanie, ba až milosrdenstvo voči zázraku, akým je život nielen človeka, ale celej tejto planéty. Etika úcty k životu nielen v teórii a v kampaniach a petíciách a nadáciách proti týraniu "zvieratiek", žien, nevychovaných detičiek a podobne, ale etika v dennej praxi: lekár Schweitzer neliečil len černochov, ale ochraňoval aj termitov, hoci mu rozhrýzali základy nemocnice v džungli a slovo ekológia ešte ani nebolo. A tak je doktor z Lambarene priveľmi aktuálny v čase, keď insitní politici a žiaľ aj mnohí intelektuáli zatemňujú hrozný pojem vojny, akoby išlo o ozbrojenú turistiku alebo o filmový triler na obrazovke. Vojna nie je slovná hra.
Na začiatok apríla 2003 je vo vydavateľstve LCA pripravená reedícia vašej čitateľsky veľmi úspešnej knihy Hlavolamy, za ktorú ste v roku 1995 dostali Cenu Dominika Tatarku. Zároveň 8. apríla oslávite aj 65. narodeniny. Je to symbolický darček?
Dar musí byť ozajstný a skutočný, zároveň nech obsahuje symbol, metaforu, transcendenciu. Vnúčatá "trestám" svojimi knihami, nie seba. Narodeniny a jubileá sú smutné ako memento mori, ale aj veselé, ak si uctíme rodičov, ktorí za to všetko môžu. Alebo nie? Darujem im knihu ako seba. Cítim sa nepríjemne, ak som viditeľný len 8. apríla, keď som tu so svojou robotou aj inokedy a skoro stále, ak náhodou nespím. Všetci sme tu vždy a jubileá máme každý deň. Akoby sme boli kniha, ten krásny popol predkov, šedivých ako unavená hmla a svetlo sviečky.
Možno konštatovať, že v zahraničí ste dostali doteraz viac ocenení za literatúru ako doma na Slovensku. Naposledy to bola cena z Visegrádskeho fejetonu 2002, kde zo slovenských autorov bol ocenený ešte Miro Kollár. Škoda, že sa o takýchto veciach nedá dozvedieť z médií. Alebo je to inak?
Všetko je inak, ale aj presne tak. Tak teda fakty a fakty. V roku 1999 mi v Brne ocenili fejtón Osivo, o rok hlavná cena za text Kosti, ktorý sa nachádza aj v knihe Malé prelúdiá. Tam je aj ocenená Suita pre sólové violončelo a komputer. Akoby zvonili, keď to v Brne čítam, keď jazyk číta mňa. Reč číta človeka a poznáva ho ako vlastnú dlaň. Som jednou nohou v Brne, hovorím Chmelovi v Pukanci 14. decembra 2002, lebo v tej istej chvíli, keď odovzdávajú ceny Visegrádskeho fejetonu, vítame s Andrejom Chudobom a Tomášom Janovicom Malé prelúdiá. Nádherný pocit: byť doma, zároveň v Európe a všade. Ak nie si inde a všade, nie si ani doma, kde občas niečo napíšeš, aj keď netreba. Reč píše sama, takú má  povahu.
Verejne menej známym a dostupným dielom je váš historický románik Taroky (Štúdio F Námestovo, 1997), ktorým ste výrazne oživili historickú i súčasnú tému stredoeurópanstva. "Stredná Európa je tam, kde sa varí guláš a hrajú sa taroky." Nakoľko ide o vynikajúce a nadčasové dielko, určite by nebolo nové vydanie na škodu. Chýba aj v mnohých regionálnych knižniciach a nebolo dokonca distribuované ani ako povinný výtlačok.
To znova vydanie nie je zlý nápad. Bude to treba povedať pánu Kertészovi Bagalovi, je to človek chápavý. (Dnes už vieme, že druhé vydanie naozaj vyšlo v LCA 2004.)
Tarokmi ste vytiahli zabudnutý tromf zo slovenskej kultúry. Dnes hľadané vedomie kontinuity historického vývoja, nadviazanie na generačnú reťaz predkov, ktorí vedeli myslieť bytostne slovensky a prirodzene stredoeurópsky. Lebo "zajtrajšok sa začína pradávno".  Vydarený románik Taroky je postmoderne experimentálny a eklektický (ironický, hrajúci sa s jazykom, výrokmi, citátmi, historickými postavami i literárnymi štýlmi) a zároveň tradičný a kultúrne kontinuálny (archaický jazyk, historická kontinuita vývoja, dobové dokumenty a citáty).
Podtitul Historický románik treba vnímať aj ironicky, a vôbec celý text má parodický nádych, hoci málokto to zbadá, pretože by musel dobre poznať parodovanú predlohu. Lenže u nás sa nečíta. Potom sa stane, že kritik zacituje napríklad Vajanského sentimentálne patetickú vetu, ktorú v kontexte ironizujem, no on výrok pripíše mne a označí ma ako sentimentálne konzervatívneho autora 19. storočia. Zosmiešni tak seba, nie mňa, a ja si môžem pokojne uťahovať z našich i svetových klasikov a súčasných autorov. Ktorých? To si nechám pre seba, nech je veselšie v tejto smutnej dobe, ktorá nechápe, že paródia a irónia nie sú popieraním, ale kontinuitným nadväzovaním na iných. Je to vedomie celku a súvislostí. Parodovaného autora nelikvidujem a nezabúdam, ale vidím, cítim, vnímam a paradoxne si ho vážim a ctím ako inšpiráciu, recykláciu, oživenie a inovované uvedenie do krvného obehu kultúry a literatúry. Je to aj pokus o hru s čitateľom, podobne ako inteligentná a takmer zabudnutá kartová hra taroky, ktorá tu zároveň poslúžila aj ako kompozičný prostriedok. Možno je to zbytočná snaha, márne volanie. Volať však treba.
Výberom témy tarokov ste dokázali zamerať pozornosť na  historickú kontinuitu  vývoja slovenskej kultúry a zároveň sa inteligentne zahrať s našimi kultúrnymi dejateľmi, minulými i tými súčasnými a rovnako aj s čitateľmi. Kartová hra taroky patrí k najstarším zachovaným matematicko-logickým hrám v Európe. Do polovice 20. storočia  na Slovensku i v celej strednej Európe patrila znalosť tarokovej hry k samozrejmým spoločenským znalostiam pre každého, kto sa považoval za vzdelaného. Platilo to rovnako pre pánov i pre dámy, vedeli ju hrať všetci slovenskí kultúrni dejatelia. O tom, že sú živou hrou dodnes svedčia internetové stránky v mnohých jazykoch - aj v slovenčine. No dnes si u nás pojem taroky mnohí mýlia s egyptskými vešteckými kartami - tarotom. Vaša kniha má okrem vynikajúcej literárnej kvality v sebe zakódovaný  nenásilný a nepatetický spôsob poučenia o význame histórie, ktorá nám môže pomôcť pochopiť a orientovať sa aj v súčasnosti. Tak ako význam legendy o sitnianskych rytieroch nie je v "trblietavých pancieroch", ale v charaktere, tak je namiešaná aj partička tarokov v knižnej podobe. Stačí prijať výzvu rozdávajúceho...
Značná časť našej literárnej vedy, kritiky a histórie však veci ako etos, pátos, mystérium, cnosť, krása, vznešenosť, sakrálnosť a podobné vraj romantické a idealistické rekvizity minulosti nie je schopná akceptovať, a kladie dôraz na deštrukciu jazyka i formy, na chaos, dekompozíciu, bezcitnosť a výsmech, najmä ak mechanicky a povrchne aplikuje teoretické závery a východiská zahraničných postmodernistov, ktorí čerpajú skúsenosť z celkom inej sociálnej a kultúrnej tradície. Je to vlastne dogmatické (dosť podobné socialistickému realizmu) popieranie alternatívnosti a variabilnosti literatúry, života a kultúrnej integrity a identity. Teda slobody. Týmto bludom potom podliehajú aj vydavatelia, médiá, kníhkupci a čitatelia. Áno, sloboda je krutá. A krásna.

X / 2012
Zodpovednosť oslobodzuje. Otázky kládol Vladimír Petrík v Tvorbe T 1996
 
Vo svojich textoch sa rád dovolávaš predkov. V časoch minulých ruptúr a diskontinuít bolo vari nevyhnutné zdôrazňovať trvanie. Čo pre teba vôbec znamená minulosť; i rodová a rodinná  minulosť?
Krátka pamäť je nebezpečná, môže byť až katastrofická pre jednotlivca i širšie spoločenstvo. Trváme iba vďaka pamäti a písmu, inak povedané‚ kultúre. Aj naše genetické ustrojenie má pamäť. Exaktné doklady a dokumenty, týkajúce sa osobných predkov do viacerých a mnohých pokolení, nám neraz a často chýbajú, preto si predkov niekedy aj svojvoľne a ľahtikársky vymýšľam podľa svojich predstáv, položení a ponížení, s tým rizikom, že ma neposlúchnu, vzpriečia sa a robia si svoje nie tak, ako by som si prial: podobne je to s našimi potomkami. Ale táto "hra" na praotcov nie je pre mňa nezáväznou kartovou zábavkou o peniaze: je to hra na život a smrť. Je to hra na osobnú zodpovednosť. Pridávam si tak "zbytočné" starosti namiesto toho, aby som si pokojne, spokojne labužnícky konzumoval prírodu, kovy, stroje, nerasty i rasty, pravdu, zvieratá, blížnych, literatúrku, masmediálne hračičky a kratochvíle, počítačové zábavky. Namýšľam si radšej zbytočne a hrdo, že predkovia, takí čestní, silní, charakterní a múdri a kultúrni že až, ako som si ich vymyslel v dobrej viere a naivite, čosi odo mňa chcú, niečo mi prikazujú, akoby som od nich dostal nejakú domácu úlohu a poslanie, ktoré ma trápi a zaväzuje; je to diktatúra minulosti, bez ktorej sa nestane budúcnosť. Cítim sa byť pravou rukou svojich predchodcov, nimi identifikujem svoju totožnosť a integritu, som vykonávateľom ich vôle a toho, čo nestihli kvôli partičke tarokov, čo nevládali dokončiť; som vykonávateľom ich testamentu, zmluvy a táto otrocká poslušnosť mi - paradoxne - dáva slobodu uprostred márnosti lživých chvíľ. Toto sa týka každého, ale predovšetkým básnika a mysliteľa, lebo ním, dobrým poslom, môže byť len ten, čo kruto pociťuje zodpovednosť. Je to vlastne schweitzerovská zodpovednosť za život. Vždy nám niekto tvrdí a zrazu príde povedať, že sme stáročia bezmenne trvali, alebo sme iba pred rokom-dvoma spadli z čerešne na zelenú lúku, aby sa dalo nami ľahšie narábať a usmerňovať nás podľa potrieb mocných. Nie a ešte raz nie. My, čo máme skutočných alebo kladne vysnívaných predkov v zadku, sme slobodní. Zodpovednosť nás oslobodzuje.
Žiješ dlhé desaťročia na vidieku, ale patríš do centra slovenskej literatúry a kultúry; nie si regionálny autor. Prihovára sa ti nejako región, v ktorom žiješ, alebo vnímaš Slovensko ako celok, prípadne malý celok v rámci vúčšieho celku, povedzme Strednej Európy alebo Európy?
Som Európan telom i dušou, náhodou, údelom i podľa mapy. Tak som sa aj rozhodol, zaumienil som si, aj predkovia si to tak želali. Občas sa mi vidí, že na vidieku žijú rozumnejší ľudia, dokonca aj tí sprostí; majú viac triezvosti, skepsy a odstupu, pokoja zeme, stromov, kameňov a ticha. Múdrosti sa nedá naučiť: treba ju odpozorovať a nažiť si na ňu v relatívne prirodzenom prostredí - ostatné všetko sa dá dozvedieť z kníh, hudby, z umenia. Informácie za múdrym priletia samy, nájdu si ho tak, ako si každá kniha, slovo, písmeno pohľadá svojho človeka. Kultúra, teda pamäť ľudstva je len jedna. Ak sa človek namáhavo stane kultúrnou bytosťou na Kysuciach, v Uľjanovsku alebo v Pukanci, je kultúrnou bytosťou zároveň a automaticky aj v Strednej Európe a inde, možno aj v hlavnom meste  Slovenska. Myslieť sa dá aj na rebríku, aj v Matici slovenskej je to teoreticky možné - zblbnúť sa dá hoci v Klube spisovateľov. A pre spisovateľa je dôležitý aj živý dotyk, dotyk takmer rukou, pokožkou, jazýčkom, živúci dotyk so živým jazykom, nie s umelo vyrobenou brblaninou masmédií a politikov. Navyše - ktovie, či aj to nie je dôležité - v obci, kde žijem, vdychujem čosi ako "genius loci", keďže tu dlho žili moji predkovia z matkinej strany, hoci som si veľa z nich aj tvorivo vymyslel.
Si nositeľom Tatarkovej ceny. Tá sa udeľuje aj v súvislosti s Tatarkovým odkazom, s jeho videním sveta a hodnotovými orientáciami. Aký bol vzťah medzi vami a ako by si charakterizoval jeho a seba?
S Tatarkom nemôžem mať veľa spoločného už len preto, lebo sme iná generácia, mohol by mi byť otcom. Sympaticky sme o sebe vedeli a poznali sa. Pochádzam z odlišného sociálneho i kultúrneho prostredia, z iného kraja i vzdelania, konfesie a duchovnej orientácie. Spája nás "iba" jazyk, tá pamäť spoločenstva, spoločné dejiny. Ale básnik a mysliteľ Tatarka bol a je slobodný človek, ktorý dokázal, napriek omylom a ľudským odbočeniam, pokorne vzdorovať moci. Pripomenul nám, že sme slobodní a zodpovední za život - a táto "zodpovednosť je čerpaná z milosrdenstva". V tomto
zmysle by som chcel byť Tatarkovým nasledovníkom, potomkom a povereníkom: takýto Dominik Tatarka patrí k mojim vymysleným a adoptovaným predkom, otcom. Voľne plodíme i predkov, ak chceme, vieme a mlčky nájdeme odvahu.

IX / 2012
S Ivanom Kadlečíkom si písala Vladimíra Dorčová a rozhovor uverejnila v slovenských novinách Hlas ľudu, Novi Sad, Srbsko, Vojvodina (21. 2. 2009 v čísle 8, príloha Obzory, číslo 2, strana 8) s nadpisom Podriaďovanie sa vnútorným zákonom textu
 
Váš životopis je zaujímavý – novinár, literárny kritik, redaktor, spisovateľ, organista. Začnime však s novinárstvom. Písali ste novinárske články?
Keď si tak spomínam, novinárom som vlastne nikdy nebol, aj keď som niekoľko rokov pracoval v denníku Pravda v Košiciach. Stále ma ťahalo k literatúre, teda k tomu, čo presahuje chvíľu a každodennosť. V Pravde som sa viac orientoval na technickú stránku veci a naučil som sa, ako sa robia noviny. To sa mi aj zišlo, keď som sa roku 1968 stal šéfredaktorom Matičného čítania v Martine.
Vyštudovali ste slovenský jazyk a literatúru – dobrý predpoklad pre spisovateľské pero. Kedy sa vo vás začal prebúdzať spisovateľ? Najprv to bol asi literárny kritik...
Áno, začal som ako literárny kritik. Zlé jazyky hovoria, že literárnym kritikom sa stane neúspešný spisovateľ, ktorý poúča a kritizuje iných, ako majú písať. Urobil som to naopak, vyplynulo mi to celkom prirodzene z okolností. Recenzie a úvahy o literatúre mi časom začali prerastať do textov s prvkami a kódmi prózy a poézie, najmä po okupácii vojskami Varšavskej zmluvy, keď ma režim zbavil možnosti oficiálne publikovať.
Pôvod, teda narodenie sa v rodine evanjelického farára je tiež zaujímavé pre vojvodinské slovenské auditórium – tu je viacej evanjelikov ako katolíkov. Ale nechcem robiť rozdiely medzi ľuďmi. Zaujíma ma ten organ vo vašom živote...
Syn luteránskeho farára má kľúč od kostola rovno pod nosom a dospievajúci chlapec je zvedavý na všetko, čo je v zákulisí, teda chrámová povala, veža, zvony, sakristia. Aj organ. Začal som to na ňom skúšať a fascinácia tým tajomným nástrojom ma neopustila dodnes. Ako stredoškolák a vysokoškolák som už hrával na službách Božích. Je len prirodzené, že organ a s ním Johann Sebastian Bach vnikli do môjho písania ako jedna z ústredných tém.
V období normalizácie ste boli “zakázaným" spisovateľom, dokonca vás prepustili z práce. Aké to bolo obdobie pre vás?
Niekoľko rokov som bol bez oficiálneho zamestnania, manželka bola zamestnaná a ja som bol doma pri deťoch. Nebolo to ľahké, ale mladosť znesie a vydrží všeličo.
Písal som "do šuflíka", sám pre seba, ale texty sa predsa len dostali ku kamarátom v Prahe, kde vychádzali ako zakázané "samizdaty". V roku 1977 sme sa presťahovali s rodinou z mesta na vidiek, do Pukanca, kde som sa zamestnal v kníhkupectve a popri tom som organoval v kostole.
Aké témy vás kedysi zaujímali, teda o čom ste písali, a čo vás teraz ohromuje, pokiaľ ide o spisovateľa vo vás?
Poviem to pateticky, teda tak, ako sa dnes nepatrí. Zaujímali ma vtedy i teraz otázky bytia, existencie. Pokus rozlíšiť a oddeliť dobro od zla, lož od pravdy. Počúvam teda radu Zbigniewa Herberta: "opakuj veľké slová, opakuj ich zaťato". Som presvedčený, že literatúra nie je prostriedkom ani cieľom zábavy, ale hľadania Pravdy, aj za cenu, že Pravda možno nejestvuje, rovnako ako krása a dobro. Ale opäť Herbert: "Opakuj staré zaklínadlá ľudstva, rozprávky a legendy, lebo tak dosiahneš dobro, ktoré nedosiahneš."
Vaša bibliografia je pestrá – literárne kritiky, eseje, fejtóny, epištolárna literatúra, próza a poézia... V čom ste “doma", teda kedy sa cítite najlepšie a kedy sa cítite, že ste sa realizovali, myslím teraz na písanie?
Už nerešpektujem učebnicové delenie literatúry na prózu, poéziu, esej a podobne. Píšem texty, tkanivá utkané zo všetkých zložiek a vrstiev reality. Podriaďujem sa len vnútorným zákonom textu, ktorý konkrétne a práve tvorím, jeho koherencii, výpovednej hodnote, kompozícii a schopnostiam jazyka ako hudobného nástroja.
Motívy viery a protestantizmu, domova, blízkeho vzťahu k prírode a k všetkému živému a neživému, ale aj motív hudby a hľadania a upnutosti na tradíciu a národné korene – to je príznačné pre vaše dielo.
Áno, tu stojím, inak nemôžem, hovorím si s Martinom Lutherom. Píšem len o tom, čo poznám, žijem a cítim, inak by moje texty zneli falošne.
Koľko publikácií je teda už za vami? Strašne veľa...
Mohol by som to spočítať presne, ale poviem radšej, že tucet, lebo to starobylé slovo sa mi páči, akoby bolo magické. Okrem toho viaceré moje knižky sú variovaním, akoby opakovaním, návratmi k tým istým a rovnakým témam, takže možno všetky publikácie sú len jednou jedinou knihou, ktorá sa nedá dokončiť, je otvorená.
Pokiaľ ide o ocenenia, čo ony pre vás znamenajú? Ste nositeľom Ceny Dominika Tatarku za knihu Hlavolamy (1995), Ceny ministra kultúry Slovenskej republiky za rok 2002, Rad Ľudovíta Štúra II. triedy (2003).
Ocenenia subjektívne a pre kvalitu tvorby neznamenajú nič. Dôležité a rozhodujúce je, aby autor písal podľa najlepšieho vedomia a svedomia, teda poctivo. Autorovo svedomie je samo sebe kritikom i kritériom. Ocenenie môže byť len čiastočným potvrdením zvonku, objektívne. Ceny a pocty sú hojivou mastičkou na tvorcove neistoty, skepsu a pochybnosti.
Vlani ste oslávili sedemdesiatku. Pri tej príležitosti vám vyšla bibliofília Dnes, tuším, náklad 70? Ešte stále však píšete... Dokonca máte aj svoju webovú stránku.
Usilujem sa neprestať písať. Kým píšem, hoci neveľa, mám pocit, že ešte žijem.
Vždy som zvedavá, nakoľko spisovatelia zo Slovenska poznajú slovenskú vojvodinskú literatúru...
Čo sa mňa subjektívne týka, hanbím sa, že viem takmer len o Michalovi Harpáňovi a Víťazoslavovi Hroncovi. Objektívne mám dojem, že naša informovanosť nie je taká, aká by mohla a mala byť. Ale konzumnú a komerčnú spoločnosť nezaujímajú už ani spisovatelia, ktorí žili a žijú na Slovensku, hoci v susednom dome. Vládne apatia, strata pamäti, naháňačka za majetkom a ziskom. Je to hanba. Pojem, ktorý už nepoznajú ani mnohí naši spisovatelia.

VIII / 2012
Andrea Hečková z regionálnych novín Týždeň na Pohroní robila so mnou rozhovor tak prirodzene, ako na návšteve, že som na to takmer zabudol. Celkom náhodou som ho práve objavil a týmto ju pozdravujem
 
V Pukanci ste si našli v  roku 1977 azyl. Váš dom neohradzuje plot. Ohraničujú ho a zdobia kríky a stromy. Kráčajúc po dlažbe, popri lavičke pod ihličnatým stromom, má človek pocit, akoby nebol uprostred dediny, ale na samote pri lese, v rozprávke.
Pukanec je pre mňa azyl – z viacerých hľadísk. Keď sme sem prišli bývať, bolo to trošku ako útek. Naivný, myslel som si, že keď ujdem z Martina, zmiznem. Človek občas zabudne, že zmiznúť sa nedá.
Bolo to v období Charty 77. Po tom, ako vás pre politické postoje vyhodili z redakcie dvojtýždenníka Matičné čítanie, vylúčili zo Zväzu slovenských spisovateľov, zakázali publikovať. A viac ako päť rokov ste boli nezamestnaný.
Možno to bolo aj tak, že keď ma všetci bili a cítil som sa opustený, chcel som utiecť niekam, kde sa ma niekto zastane. V Martine aj v Košiciach, kde som žil a pracoval, som bol cudzí, prindiš, ako hovoria v Pukanci. Tu som mal predkov,  aj keď už len na cintoríne. Ale aj korene vplývajú na človeka. A možno to bola praktická vec, niekde predsa musím bývať.
V Pukanci ste potom pracovali v kníhkupectve a hrali na organe v evanjelickom kostole. Z Pukanca pochádzala vaša mama. V nejednej zo svojich kníh sa vraciate k predkom, k hrobom. Nebol aj toto dôvod vášho príchodu do Pukanca?
Niektorí literárni vedci, ktorí rozmýšľajú, dokážu moje slová dať do polohy všeobecnej, nie osobnej. To je vedomie širšieho spoločenstva. Predkovia – to nie je iba taký žartík, sentiment, povinnosť, ale niečo viac. Počas komunizmu sa popierala minulosť, ktorá nevyhovovala strane, a dnes sa opäť stiera pamäť kvôli strachu zo zodpovednosti, manipulovateľnosti. Pre mňa je to etický alebo kultúrotvorný fenomén, ktorý funguje a vytvára pocit spolupatričnosti medzi ľuďmi.
V konzumnej spoločnosti sa podľa vás žije bez vzťahu k minulosti.
Aj v tých všelijakých hypermarketoch: človek si niečo kúpi, zožerie, papierik zahodí, zabudne – všetko je len na dnes, včerajšok neexistuje. A to sa týka vari všetkého, aj vzťahu k predkom.
Aj dnes, keď vás už neprenasleduje štátna polícia a opäť môžete písať, je pre vás Pukanec azylom?
Už nie pred štátnou bezpečnosťou alebo pred hlupákmi, ale pred mestom, pred hlukom. Aj keby som už nemusel žiť v Pukanci, neodišiel by som odtiaľto. Život v meste ma neláka.
Napriek tomu, že ste už takmer slepý, jedným okom schopný rozoznávať len veľké písmenká, nedokážete nečítať a nepísať. Manželka Iva Kadlečíková vaše texty písané rukou prepisuje na počítači a zväčšené vám ich dáva na pracovný stôl.
Z postele mám k nemu dva kroky. Od rána tam pijem kávu, fajčím cigaretu za cigaretou a zdravým okom občas zájdem cez okno smerom na ulicu, za svetlom. V Pukanci som už nebol niekoľko mesiacov. Skoro stále sedím na prdke vo svojej pracovni na Hrnčiarskej ulici. Deti mi na dvere napísali ceduľku Mníchov, lebo som čestným členom Bavorskej akadémie krásnych umení. Keď mi je v Mníchove už dlho a otupno, napíšem tam Paríž alebo Moskva. Pracovať treba všade. A v Moskve človeku dovolia ešte aj fajčiť.
V poslednom čase vraj na organe aj hráte, aj nehráte.
To máte ako s bicyklovaním, ktoré sa nezabúda. Teraz sa nebicyklujem, lebo nevidím. No, nie je to celkom presné. Skoro vôbec nehrám.
Na svojej internetovej stránke píšete, že v roku 2000 vaše prsty snáď anjeli viedli pri hre na organe v deň výročia smrti Johanna Sebastiana Bacha. Budete hrať aj v tomto roku v rámci festivalu Bach 2005?
To som sa ešte nerozhodol, sú lepší organisti ako som ja. Niektorí z nich mi vraj závidia, že viem o hudbe písať. Hudba sa dá vyjadriť slovami, lebo sú konkrétnejšie ako tóny. Hudba je v podstate abstraktná.
Aby človek vedel dobre písať, potrebuje poznať všetky nuansy svojho jazyka.
Slovná zásoba patrí k najdôležitejším veciam v živote. Oktáva má len dvanásť tónov, a napriek tomu sa nimi dá veľa vyjadriť. Je to zázrak. A slovník slovenského jazyka má neuveriteľné množstvo slov! Na jazyku je krásne, že sa ním dá vyjadriť hocijaký odtieň, záchvev. Z toho, čo sa so slovenčinou dá robiť, som niekedy až vyplašený.
Aby človek dobre poznal svoju materinskú reč, musí čítať a chodiť medzi ľudí, dokonca aj do krčmy, pretože ľudia sú nositeľmi jazyka. Treba počúvať ľudí. Televízia a noviny znalosti reči iba kazia. Slová, jazyk sú pre mňa aj návodom na písanie. Podobne ako v prípade skladateľa tóny.
Niektorí autori kníh si myslia, že v dnešnej dobe nesmú nútiť čitateľa premýšľať.
Nechápem to. Myslia si, že je to nejaký spôsob manipulácie čitateľa. Skutočný spisovateľ nepíše pre čitateľa. A aj keď píše, prečo by v ňom nemal vyvolať myšlienku? Ak je to manipulácia, tak iba pozitívna, podobne ako pozitívna diskriminácia. Spisovateľ by mal čitateľa aj prebrať, aby pri tých sprostostiach, čo sa okolo neho dejú, trošku rozmýšľal. Od jedného mladého spisovateľa som počul, že literatúra musí zabávať. Samozrejme, veď vždy zabávala, ale vždy obsahovala celé spektrum pocitov, odtiene, registre. Aj tie vážne. Prečo by mala literatúra, keď dnes nemusí bojovať za práva národa, ako to bolo za Štúra, alebo slúžiť ideológii jednej strany, iba zabávať?
Pád režimu, ktorý vám bránil publikovať, vás pri písaní nijako nezmenil. Akurát vás štátna bezpečnosť nevodí na výsluchy, keď o vás napíšu v zahraničí. Jediné, čo sa pre vás zmenilo je, že vaše knihy vychádzajú.
Nemôžeme žiť inak len kvôli nejakému novembru. Moja integrita sa začala mojím narodením a trvá dodnes. Zmenilo sa akurát to, že som starší, múdrejší. Na niektoré veci som prišiel, keď som mal päťdesiat rokov. A teraz, keď mám cez šesťdesiatku, si hovorím, to som bol ešte dosť sprostý, keď som mal päťdesiat. Dcére som nedávno povedal, že až v šesťdesiatke človek dospeje k skutočnému poznaniu. Témy ku mne prichádzajú zvnútra duše, aj keď zrak mi veľmi chýba. Cezeň sa prijímajú informácie, pocity, vnemy. Zážitky z akcií, ciest si zopakujem v plnej hĺbke a intenzite až doma, v pokoji, z fotografií, ktoré si prezerám tak, ako iný človek nie – celkom zblízka, s hlavou tesne nad nimi.

VII / 2012
Tina Čorná uviedla v roku 2008 v SME rozhovor slovami: Spisovateľ Ivan Kadllečík ako posledný slovenský mohykán z okruhu samizdatovej literatúry je stále srdnatý. Nemá dôvod na falošný optimizmus v spoločnosti, ktorá odstavila kultúru a etiku do geta. Tvrdí, že sa apaticky a odovzdane riadime pravidlami konzumu.
 
Stále platí vaše tvrdenie, že jediné, čo tu spoľahlivo funguje, je deštrukcia kultúry?
Skladateľ Roman Berger hovorí, že kultúra je zbavená vertikálneho, duchovného zmyslu. Súhlasím s ním, lebo funkcia umenia sa dnes celkom programovo zúžila na zábavu. Je to degradácia, lebo ako čistá zábava by umenie a literatúra nikdy neznamenali v civilizácii to, čo v skutočnosti znamenajú.
Týka sa to len nás?
Obávam sa, že je to problém celej západnej civilizácie, od ktorej preberáme, čo príde. Akoby sme po novembri vošli ako sedliaci do supermarketu a ostali celí vyvalení a dezorientovaní z toho všetkého.
Na druhej strane tvrdíte, že kultúra nikdy nezahynie.
Raz som až tak radikálne napísal, že je nezničiteľná. Mal som na mysli známe príklady toho, ako počas druhej svetovej vojny hladní a zmrznutí ľudia koncertovali v obkľúčenom Leningrade, ako mladá Židovka v Terezíne hrala pred vychudnutými väzňami, z ktorých išiel tichý jas a radosť z hudby... Ale dnes už ľudí, ktorí dobre poznajú zmysel kultúry, vôbec nevidno. Sú akísi stratení. Stretávame už len ohlúpnutú strednú generáciu, ktorá plošne nainfikovala zvyšok spoločnosti. Nekultúrnosť zasiahla celú populáciu - je to akási choroba, vírus, možno až genocída. Proste znudení otroci prídu domov z práce a čakajú, či ich ešte zvyšky umenia dokážu rozptýliť a zabaviť.
Takže dnes podľa vašich slov kultúra, etika, estetika chodia so žltou hviezdou na kabáte?
Sú odstavené do geta - technokratmi, biznismenmi a politikmi. Keď si pozriete komerčné televízie, nie je tam nijaká kultúra. Aj vo verejnoprávnej STV sa s ňou narába veľmi opatrne a skromne. Takmer akoby bola zakázaná, hoci sa, samozrejme, každý snaží ukázať, ako miluje literatúru, ako číta, chodí do opery a na plesy.
Cítite sa v našej spoločnosti ako duchovný disident?
Nie je to celkom presné, ale nemám na to lepší názov, hoci môžem verejne rozvíjať svoj kritický postoj. Nie je to však žiadna novinka. Kritické myslenie poznáme už od čias antickej civilizácie. Odvtedy sa vždy objaví nejaká skupinka, ktorá sa nemôže zmieriť s daným stavom vecí a má ostré pripomienky. No dobre nebolo asi nikdy, čo je povzbudzujúce, lebo napriek tomu sme tu, a prežila aj kultúra aj duchovný rozmer človeka.
Myslíte si, že sa vôbec duchovne vyvíjame?
Ten vývoj je stále niekde skrytý. Sú to akési vibrácie - niekedy viditeľnejšie, inokedy sa to javí ako úpadok. Ale tá fakľa, tí strážcovia ohňa tu budú vždy. Aj slovenský disent, ktorému sa vyčíta, že ho tvorilo len pár ľudí, dokázal uniesť dôležitú ideu. A ak by bol Tatarka jediný, aj to by stačilo. To nie je otázka počtu, ale hodnoty myšlienky, ktorú prenášal. A platí to aj dnes.
Máte pocit, že teraz je na tom Slovensko horšie ako v čase, keď ste boli disidentom bývalého režimu?
V istom zmysle je to horšie. Do nebies sa vynášajú 60. roky, ale ich "zázračnosť" je trochu mýtizovaná. Potom sa hovorí o okupácii a normalizácii, aké boli strašné, ale veď ľudia ďalej žili a v rámci kultúry vznikali aj zaujímavé veci, lebo útlak spôsobil protitlak. No dnes tu vládne apatia. Dôvod robiť vážne umenie sa vytratil. Zisk sa stal cieľom každej činnosti, zo všetkého sa dá odrazu vyrobiť tovar, haraburda, ktorá sa dá predať. Aj z umenia. Knihy sa už nepíšu z vnútorného entuziazmu, viery, ideálu, vízie, lebo sú tovarom ako čokoľvek iné.
Prečo je podľa vás ťažšie písať ako žiť?
Písanie, ale aj iná ľudská činnosť, je sebarealizácia. Životy mnohých ľudí plynú len mechanicky - vezú sa na povrchu a neuvažujú tvorivo, lebo je to namáhavé. A písanie, práca s jazykom je myslenie. Neskúšal som sa ponevierať životom hore-dolu, takže to neviem posúdiť presne. Ale ak som aj prešiel nejakými zbytočnými lumpačkami, vždy som sa musel zastaviť a položiť si základnú otázku o zmysle ľudského života. Je to tá najťažšia otázka, na ktorú sa azda ani nedá odpovedať.
Napriek tomu si ju ľudia vždy odznovu usilovne položia...
Často spomínam filmy Ingmara Bergmana, v ktorých stále uvažuje o zmysle lásky, viery, vzťahov, umeleckej činnosti, a vždy mu vyjde, že nič z toho nemá zmysel. A to je poctivé, lebo napriek tomu sa tejto otázky nevzdáva. Hľadanie, vytváranie hodnôt, obohacovanie bytia a tvorivosť - to sa nikdy neskončí.

VI / 2012
Fiktívny rozhovor Ivana s mŕtvym ujom Mirkom, občas vstúpi doň aj dcéra Zuzana, napísaný pre Pala Hrúza, teda pre bystrický rozhlas, keď tam bol redaktorom
 
Dievča - dcéra Zuzana: Sme po matúre, sedíme vo vinárni Sitno so spolužiakmi. Ani som si nevšimla, keď vošli dvaja muži, blíženci, vlasy z popola brezovej kôry, len kamarát ma upozornil otázkou, ktorý z nich je môj otec. Okuliare boli v kabelke, nuž som zaváhala, sama prekvapená a neistá, pomohla som si chabým žartom, vraj ten krajný, ten krajší. Toho druhého nepoznám, nuž ma vec zaujala. Zvedavo naťahujem nežné ušká, aby som zachytila, ukradla aspoň úryvky rozhovoru. Človek by sa nazdal, že sa prudko vadia, keby sa nesmiali. Jochanán!
Hlas prvý - Ivan: Koho z nás volala? Keď sme vchádzali, tá dievčina v minisukni, vetrovlasá a rozvlasená, na druhej strane chodníka. Obaja sme sa obzreli a naraz vykročili k nej. Alebo to bol omyl a klam?
Hlas druhý - ujo Mirko : Hovorí sa, že mŕtvi nevravia, len počúvať vládzu. A možno je to naopak: niekedy v tichu, vo veľkom a hustom tichu počujem volať: Jochanán! Obrátim sa...
Hlas prvý: Tebe sa azda videla mŕtva? Choď do horúceho sitna! Ja som mal celkom iný pocit. Živá, divá, plodivá. Veľké veci sú pred ňou, v košíčku ich nesie, čakajú. Nevidel si?
Hlas druhý: Akoby nie. Košatú buúcnosť, aj dve, vždy dobre a rád vidím.
Dievča: Hovoria, hovoria, akoby rozprávajúc sa menej umierali.
Hlas prvý: Aj preto, ujo môj, som rád, že sme sa po rokoch stretli. Aspoň ti vrátim požičanú knihu a chcem sa ťa aj na pár vecí spýtať.
Hlas druhý: Počúvam.
Hlas prvý: Na titulnej strane tej knihy sú spoluhlásky tvojho mena - j ch n - písané veľmi starým atramentom a perom, nezdá sa mi, že si ich ty písal.
Hlas druhý: Pravdaže nie. Stačí trochu rátať, sto rokov sú asi tri generácie: Kollárov Výklad k Slávy dcere si v Pešti u Károliho kúpil môj dedo.
Hlas prvý: Potom by však, prepáč, bola kniha viac opotrebovaná, ošúchaná. Aj keď viem, že papier je ešte ručne vyhotovený z handár, nie z rozpadajúcej sa drevnej celulózy, aj tvrdá plátenná väzba čosi vydrží. Vidí sa mi, že ste v nej veľa nelistovali, hoci sem tam je čosi podčiarknuté.
Hlas druhý: Nelistovali, vravíš? Počúvaj teda jej záver v tej básnikovej kostrbatej češtine: V poezii čili v ideálním světě jest časnost a věčnost jednota...
Hlas prvý: Môžem pokračovať? V nej konajú anjeli a duchovia na zemi a ľudia v nebi: čas a priestor sú iba formy ľudského rozumu a teda nič skutočné. Strana 504.
Hlas druhý: Aha, tak ty si ten tretí.
Hlas prvý: Nerozumiem, čo chceš povedať.
Hlas druhý: Vlastne nič. Len som si spomenul na Jánov Kollárov epigram Spisovatelství slovanské, približne takto zneje: V ohledu, píšete-li, Slováci, tento věk nemajte. Vás čítať len tretí potomci budú.
Hlas prvý: Iste si, ujo, zbadal, že poznámky k Slávy dcere tvoria väčšiu a hrubšiu knihu – a možno aj zaujímavejšiu – než vlastná básnická kompozícia. Napokon autor sa v Predmluve priznáva, že vysvetlivky a komentáre ho aspoň trojnásobne viac času a práce stáli než text, ktorý vysvetľuje. On sám takú báseň za nedokonalú pokladá, ktorá potrebuje komentár.
Hlas druhý: To nie je len jeho vina. Za to môže aj fakt, že národ samému sebe je ešte dosť cudzí, krátko povedané – nízka vzdelanosť a kultúra. Dokonca básnik hovorí, že pre mnohých čitateľov ešte aj k tým výkladom a vysvetleniam treba výklady a vysvetlivky. Tak je to u nás. Tá dievčina pri susednom stole, až sa jej líca zazorili, čo sa sem stále pozerá, mi kohosi pripomína, akoby z oka vypadla – z očí, kvetov duše.
Hlas prvý: Komu? Pokús sa spomenúť si, je mi to veľmi dôležité.
Hlas druhý: Viem. Viem už. Moja sesternica z druhého pokolenia! Slavkina dcéra.
Hlas prvý: Teda tá tretia. Mal si s ňou niečo?
Hlas druhý: Nerozumiem, čo tým chceš povedať.
Hlas prvý: Vlastne nič: len som si spomenul na ten Kollárov – ako on hovorí – nápis: Vás čítať len tretí potomci vďačne budú. Ale aby sme to nezahovorili: mal si s ňou niečo?
Hlas druhý: Hm, hm. Takto som ju ľúbal, svoju družku: od čela dolu až po briadku, potom krížom krážom od ucha k ušku...
Hlas prvý: Fíha, do satana!
Hlas druhý: Po matúre na banskoštiavnickom lýceu sme si urobili výlet na vrch Sitno...
Hlas prvý: A tam si sa pred ňou predvádzal ako bruchomluvec. Počul som o tom. Ozaj, čo ste pili: keltskú medovinu, kvas, alebo túto svetlú dvanástku Sitňan?
Hlas druhý: Neprerušuj ma. To sú dezinformácie. Ten bruchomluvec..
Hlas prvý: Bruchovravec. Bruchohovorca.
Hlas druhý: Ten bruchomluvec bol môj starý otec, teda ten tretí vzadu. Rozprával mi o tom, keď som bol chlapec. Mimochodom: nosil tvoje fúzy, takže nič nové pod Sitnom. Vedel hovoriť tak, že temer vôbec nepohyboval perami, neotváral ústa, temný hlas vychádzal kdesi z hĺbok, a on veselej spoločnosti predviedol dialóg so sitnianskymi rytiermi, ktorí prepadnutí do útrob hory podľa povesti spia, čakajú, a zobudia sa len vtedy, keď národu bude treba prísť na pomoc, keď príde najhoršie, keď bude zle...
Hlas prvý: A bolo? Myslím zle, z toho piva.
Hlas druhý: Neosočuj národ. Vtedy sa ešte nepilo, nebolo času: stavali sme Budapešť.
Hlas prvý: Staré sitno ste stavali! Vy, zvrchovaní mešťania a cechoví majstri. Zeman – primáš Bihary vám vyhrával Rákoczyho clivú nôtu, jej radosť i žalosť, strach i smelosť, nádej aj zúfalstvo, keď ste išli na poľovačku.
Hlas druhý: A někdy ve střevách zastřelených ptáků, zvláště kuroptev a jerabic místo písku zlaté zrnéčka nalezeny, píše Kollár.
Hlas prvý: Mäsko ste pojedli a zlaté zrniečka do mieškov skryli pred Turkami. Radšej mi ešte toto prezraď: čo odpovedali pradedkovi tí sitnianski rytieri?
Hlas druhý: To sa, chlapče môj, nehodí do rozhlasu. To môžem len tebe do ucha pošepkať..
Dievča: Čože sa tí starkí, otec a jeho ujo, toľko smejú? Hovoria, hovoria, akoby tým spomaľovali umieranie. Zvedavo naťahujem uši. A Kollárove básničky si tuším recitujú tie hrivy, hlavy sedembolestné. Dosiaľ však neviem, či ohnivého slnka je to belosť, alebo iba farba snehu studeného. Ale aká to podoba! Akoby ich jedna mater mala. Ten istý nos, tvar lebky, tie isté hlavy, rovnaká postava i gestá. Duplikát či plagiát? Dve kópie minulého i budúceho. Kto je však originál a kedy? O tej zázračnej genetickej kyseline s dlhým menom a pamätlivých génoch sme sa učili na biológii. Teraz mám pocit, ako keby som v dvoch vydaniach stretla pradeda – alebo svojho vnuka šedivého. Ako popol brezovej kôry. Každý sa vracia. Prišli aj tí, čo budú. Usmiata lebka a hnáty tancujú.
Hlas prvý: Na zdravie, ujo. A hádam si aj čosi zajedzme, lebo sme obaja štúpli ako študenti z Halle či Wittenbergu.
Hlas druhý: Brambory jsou z Němců velmi rozšířené a oblíbené jídlo, téměř není dne, kdeby se na stůl nekladlo a pod všelijakým způsobem nepožívalo. I piva nikde se více nepije jako v Němcích, a to obyčejně planého – brečky. Slovákům a Uhrům v Němcích studijícím těžko přivykati k obojímu, tek že se domů navracejí schudlí a tencí. Okrem toho sme sa viac pohybovali. To len dnes ste takí mľandravci. Sedíte v kaviarni, telefonujete, a na horu Sitno ani nepozriete.
Hlas prvý: V krčme je bezpečnejšie – a Sitna sa bojím. Celkom mi stačí, čo o ňom píše ten tvoj básnik Kollár, veď si to čítal.
Hlas druhý: Čítal. Ale radšej mi to zopakuj, chlapče. Veľmi rád a vďačne zabúdam.
Hlas prvý: Ale na sesternicu si nazabudol.
Hlas druhý: Skôr Dunaj k prameňom obráti svoju vodu späť, ako by som mala, milý, na teba zapomnieť...
Hlas prvý: Teda nezabudol si. A potom?
Hlas druhý: Potom sa mi stalo to, čo sa stáva. Stalo sa to aj básnikovi Jurajovi Tranovskému: Manželka, s nížto dvaadvacet roků živ byl, Anna, byla hněvivá žena. Jednou nahněvavši se celý týden nechtěla s ním mluviti, hrmotem však, vřeskem a třeskem, kterýž v domě dělala, sebou i všemi vůkol sebe věcmi házeje, zretelněji ještě hněv svůj než svým mlčením vyjevovala. Což pak Tranovský k tomu? On ji v neděli do veřejných modliteb zavřel, prose Boha, aby ji – ona oněměla! – řeč opět navrátiti ráčil, pri čemž celá cirkev veliké s ní měla politování. Ale vráťme sa radšej k tomu Sitnu. Práve tam ktosi ukradol jednu tonu ťažký vysielač zvolenského Radio Family.
Hlas prvý: Počúvaj teda: Sitno, Slovákům tolik co peklo, odtud způsoby mluvení: kam jdeš do pekla, do sitna? Peklo, sitno, všetko jedno. Bodaj by si sa prepadou do najhlbšieho sitna...
Hlas druhý: Nevymýšľaj si.
Hlas prvý: Nevymýšľam si. Citujem doslova Kollárovu poznámku k znelke 513: Slovo sitno snad pochází od sití, sitina, sitiště, t. j. močiar, bahno, priepasť, kde starí Slované peklo mysleli. Odtud slovenské priepasník alebo priepastník, t. j. pekelník, diabol. Kde propast, tam obyčejně sití roste. Není-li se slovem sitno i satan, sotona, ve spojení, tak jako dračia priepasť a priepasník? Sitno jest i jméno hor, ku príkladu v Hontské stolici pri Šťávnici. A tak si ja, ujo, radšej sedím na tejto stolici v Honte, a čudujem sa, že sa vám chcelo driapať na takú vysokú priepasť, veď to prepadlisko pekelné má výšku nad morom niekoľko tisíc črievičiek.
Hlas druhý: Čoho?
Hlas prvý: Střevíců. Dvanásťnásobok palca. Stopa, stará dĺžková miera, určite to poznáš. A nečítal si Kollárovu poznámku k Čertovej svadbe? Zlopovestný, tritisíc šesťstodeväťdesiatšesť střevíců vysoký, na hraniciach zvolenskej a liptovskej stolice vrch Tatier, s hlavolamnou cestou. Koľko hláv, toľko krkov. Viac hláv, viac rozumu, milý šarkan.
Hlas druhý: Sitno je nižšie, má menej črievičiek.
Hlas prvý: Aj tak je dosť, ak si to mal merať pravou topánočkou krásnej sesternice Johany, vetrovlasej, prostohlavej, behať s ňou hore-dolu v ruke... Čo si docielil, to si chcel, hovoria v Pustých Úľanoch, kde...
Hlas druhý: Počúvaj teraz! Odbíja doba, sme o deň mŕtvejší. Dopité je, záverečná. Hlava odkväcuje, darmo si budeme ruky mädliť toaletným mädlom. Poďme my radšej domov, chlapče.
Hlas prvý: Domov, domov. Ach, kde leží tá zem pred oknom mojím slzy roniacim.
Hlas druhý: Kedysi kolíska a teraz rodu nášho rakev. Veď Bohu dlhujeme smrť.
Hlas prvý: Nuž poďme ešte trochu žiť. Domov, kde vládnu kupí tupci...
Hlas druhý: Už sa ti pletie jazyk, chlapče.
Hlas prvý: ...vládnu tupí kupci a peňazomenci a kde už ani človekov pohreb nie je dôkazom jeho existencie.
Dievča: Jochanán!
Hlas prvý: Počul si? Ale veď nikoho tu niet. Krčma je prázdna, darmo sa obzeráme – ani ty si, ako vidím, perami nepohýbal sťa bruchovravec, vnútorný hovorca.
Hlas druhý: Hovorí sa, že mŕtvi nevravia, len počúvať vládzu. A možno je to naopak: niekedy v tichu, vo veľkom a hustom tichu, čo nemá nijakú vlastnosť, iba sa podobá očiam, rozvitým kvetom duše, počujem volať: Jochanán. Jochanáán!

V / 2012
V Pravde bol 25. júla 2000 uverejnený rozhovor so Sylviou Pálkovou s nadpisom Zaujala ma Bachova viera a harmónia a poznámkou: Na jednom zo 70 koncertov festivalu Bachov rok by mal v piatok hrať aj spisovateľ Ivan Kadlečík, organista a expert na Bacha, ktorý je členom Novej Bachovej spoločnosti v Lipsku. Zhovárame sa o jeho ceste k organu.
 
Ako syn evanjelického farára ste zrejme nemali k organu ďaleko. Ako ste sa však dostali k Bachovi?
Ako chlapčisko. Keď som skončil základnú školu a začal chodiť do Jedenásťročnej strednej školy (gymnázia), bývali sme v Rači na fare. Kostol sme mali vo dvore a kľúče boli zavesené na klinci. Tak som ich zobral a šiel skúšať organ. Som teda samouk a nie školený organista. Potešilo ma, keď som počul, že som expert na Bacha, ale to nie je celkom pravda. Niečo som odpozeral a sem-tam mi niekto poradil, no nemám hudobné vzdelanie.
Napriek tomu ste však organu a Bachovi popri písaní zasvätili mnoho rokov. Prečo?
Človeka to niekedy veľmi chytí, a tak som aj ja hrával v podstate každý deň. Zaujalo ma to, kúpil som si noty a ešte pred maturitou som sa stal organistom v kostole. K Bachovi som sa dostal popri tých notách, vtedy som však ani nevedel, prečo ma tak zaujal. Dnes to už tuším, lebo viem, kto je Bach. Aj keď zo začiatku boli pre mňa jeho skladby ťažké a nevedel som ich dobre zahrať, podobne ako ešte aj dnes. Napriek tomu ma fascinoval. Až sa tomu ako starý chlap čudujem, pretože máločo ma v živote takým záhadným spôsobom chytilo. Teraz nemám na mysli len jeho hudbu, ktorá je samozrejme dobrá, ale Bacha ako ľudskú bytosť, jeho charakter, intelekt, no aj historické okolnosti. Zaujíma ma všetko, čo sa dá zistiť, napríklad aj čo kedy povedal svojej žene... Jednoducho ma to vyslovene teší, keď sa o Bachovi niečo dozviem. Mám ho rád.
Kde sa vo vás zobrala tá posadnutosť skladateľom?
Zrejme si tak vyrovnávam pocit, že nie som veľmi dobrý hudobník a možno som lepší spisovateľ. V podstate aj pri iných ľuďoch, či už je to Vajanský alebo Baudelaire, ma zaujímajú aj širšie okolnosti, nielen text. Veď sa hovorí, že kvalita hudby či literatúry a kvalita tvorcu nemusia súvisieť, takže aj výborný umelec môže byť chrapúň.
Často ste Bacha spomínali aj v knihách. Neuvažujete o tom, že zhrniete svoje vedomosti?
Všetko, čo píšem, je dosť fragmentárne. Takže aj o Bachovi mám veľa zmienok, až si niekedy myslím, že by som nemusel stále hovoriť to isté. No sú to len vypichnuté fragmenty. Spraviť to celistvo, to by som asi nezvládol.
Je pravda, že ste iniciátorom festivalu Bachov rok?
Bacha som v rámci jednej ankety spomenul ako osobnosť tisícročia, pričom som vyjadril obdiv Nemcom, ktorí prechod storočí spojili s 250. výročím Bachovej smrti. Kým inde sa robila hystéria s koncom sveta a rôzne frázy o zmierení, Nemci to zobrali vyslovene prakticky a vyhlásili rok 2000 za Bachov rok. Od marca, keď bolo 315 rokov od Bachovho narodenia, sú v nemeckých mestách a kostoloch rôzne akcie - nielen koncerty, ale aj prednášky, semináre a podobne. Vzápätí som dostal list od Jána Juráša, ktorý ma oslovil kvôli organizovaniu koncertov na Slovensku. No ja som mu odpovedal, že v Pukanci na organe už niekoľko rokov nehrám, dobre nevidím a som slabý organista, ale že mu držím palce.
V piatok však budete koncertovať a dokonca vašu esej o Bachovej smrti budú čítať aj v iných kostoloch. Čo zabralo?
Keď to Juráš celé rozbehol, trošku som sa zahanbil s tým, že predsa len by sa patrilo, aby som sa do toho dal. Problém však bol v tom, že som mal obavy, že to nezahrám. No potom som si šiel pozrieť organ, pretože som v kostole dávno nebol. Nástroj bol v norme, a tak teraz doma driem na klavíri.
Kedy ste naposledy hrali na organe?
Ešte za komunistov, pred desiatimi rokmi som bol organistom v Pukanci. Každú nedeľu som hrával, no vtedy som bol zdravý a videl som, takže to nebol problém. Tak ako v mladosti, aj vtedy som hrával takmer každý deň, lebo som mal kľúče od kostola a bol som pohyblivejší. Keď som šiel na pivo, vždy som sa zastavil v kostole na hodinku, dve a seriózne som študoval. V poslednom čase som to v podstate nechal a až táto akcia ma zmobilizovala. Takže som sám zvedavý, čo z toho spravíme.
Na Slovensku údajne nie je veľmi zvyčajné hrávať Bacha v kostole. Vy to zrejme nebudete robiť po prvý raz?
Keď som bol organista, tak som Bacha hrával, napríklad keď ľudia odchádzali z kostola. No Bach má aj veľa stále známych chorálových predohier, ako je Ježiš, moja radosť, ktorú budem hrať v piatok. Využíval som ich, pokiaľ som mal literatúru a pokiaľ som bol na to technicky pripravený. Aj keď v podstate asi nikto nevedel, že to je Bach. Bachovský koncert som však ešte nerobil. V Pukanci to nerobíme v rámci služieb Božích, ale ako osobitné podujatie, pre všetkých.
Stihnete pri hudobnom tréningu aj písať?
Teraz nepíšem nič, aj keď sa mi vždy tieto dve činnosti dopĺňali. Momentálne, keď sa venujem hraniu, literatúru vynechávam, aj keď som nedávno napísal tú esej o Bachovi. Lepšie je však vyčistiť si stôl a mať v hlave len tú jeho skladbu. Takže keď idem spať, vidím klávesy a rozmýšľam, ako to má ísť ďalej a ráno si to vždy musím overiť. Najlepšie je teda sústredenie. Veď dobrá robota - keby som to mal povedať odvážne - sa nedá urobiť, ak sa človek úplne nesústredí na jeden bod.
Čo vás fascinovalo na Bachovi?
Nič výnimočné, len to, čo je pre neho celý život špecifické. Nebola to nijaká hystéria ani bláznovstvo, ale pokoj. Dokonca aj keď bol chorý a slepý, niekoľko mesiacov diktoval kompozície. So svojou rodinou a ženou mal veľmi dobré vzťahy a mal veľmi pokojnú smrť. Do poslednej chvíle aj v šesťdesiatich piatich rokoch z neho sršala viera a harmónia.

IV / 2012
S Jozefom Poliakom na konci minulého storočia, keď vyšlo prvé vydanie Lístokov (1999)
 
Vo vašej najnovšej knihe Lístoky je očividne viac návratov do minulosti, spomienky a udalosti, ktoré sprítomňujú prežité. Aký význam majú pre vás tieto návraty?
Nie sú tam len návraty, ale aj terajšok. Ten by však nemohol jestvovať bez včerajška, bez toho záchranného rebríka a siete, ktorá sa skladá z kostí predkov. Preto je v knihe Marína Pišlová, ale aj Marína, ktorú stretávam na ulici. Preto je tam aj Andrej Sládkovič, jeden z vlastných otcov nášho krásneho jazyka. Ak ich nemáme v živom vedomí, v krvnom obehu, nežijeme vôbec. Ale my žijeme: ako tak, takmer.
Počas uvedenia, alebo ako povedal editor Koloman Kertész Bagala otvorenia knihy ste na piáne v pukanskej knižnici interpretovali časti najnovšej knihy. Dajú sa takto zahrať aj iné vaše diela?
Bol to môj malý podvod v rámci kompozície celého večera. Podvod, ktorý neubližuje, nemanipuluje a neškodí, ale vzbudzuje záujem a radosť na rozdiel od politiky. Moje texty sa vôbec nedajú zahrať, lebo aj napísať ich nie je celkom také ľahké, ako by sa zdalo. Je skôr pravda, že mnohí hovoria aj o hudbe akoby interpretovali najmä niektoré Bachove skladby. Možno ani to sa nedá, ale skúšať treba, človek nikdy nevie.
Narodili ste sa v Modre, žijete v Pukanci. Obe tieto miesta spája vinič, dobré víno. Všetko je to zrelé na chválospev o víne.
Otec žil niekoľko desaťročí v Modre, kde sa vždy nalieva pohárik, a čudoval sa, že si nezvykol na alkohol a víno. Zachránili ho anjeli. Ani ja som si celkom nezvykol na víno, zachránil ma žalúdočný vred. Modranské víno je jedna vec, pukanské druhá vec, no obidve vína sú dobré. Lenže pozor. Nikdy nepijem víno neznámeho pôvodu, iba adresne: musím vedieť, odkiaľ a od koho pochádza. Víno je osobná vec. Nesmie byť od švindlera, inak na druhý deň duní hlava a žalúdok je roztrasený. Víno sa nedá oklamať, lebo je to temer živá bytosť.
Dušan Mitana mi nedávno povedal, že počas osláv príchodu Nového roka 2000 sa bude pri televízore zabávaťsledovaním globálneho cirkusu na palube potápajúceho sa Titanicu. Čo budete robiť vy?
S tým potápajúcim sa Titanikom môj milý kamarát Dušan trochu zveličuje, inak má pravdu. Ja budem o polnoci spať, ako keby bolo 14. novembra alebo 7. januára 1854. Číslovka 2000 je síce sympatická, ale inak sa nič nedeje. Na Nový rok sa zobudíme ako tí istí ľudia do toho istého sveta, iba trochu starší. Hlúposti neubudne a možno ani nepribudne, čísla v kalendári nemajú na to vplyv.
Slovenskí spisovatelia, ktorí sa rozhodli žiť a tvoriť na vidieku, resp. mimo Bratislavy, by sa dali spočítať na prstoch rúk (len v našom stredno-južnom regióne ste to azda len vy, Pavel Hrúz a Andrej Chudoba). V čom je ale prednosť Pukanca pred hlavným mestom?
Niekedy sa mi vidí, že v Bratislave dnes skoro všetkým šibe. Na vidieku o čosi menej. Je to problém celej našej spoločnosti. Napokon ide o imunitný systém. Kto ho má dobre vyvinutý, dokáže v Pukanci, v Prahe či Vladivostoku vzdorovať fráze, reklame, jazykovej rakovine, banalite, módnosti i davovej psychóze, ideologickej i trhovej manipulácii.
Čo sa dá v Pukanci robiť, keď práve nedržíte pero alebo nebúchate do stroja?
Kým som bol zdravší, dalo sa kosiť, starať sa o včely, popíjať víno, chodiť na huby, teda činnosti, ktoré sú rozumnejšie než čokoľvek. Nedá sa ísť do kina ani do divadla, ale čítať Dostojevského, Sartra či Eca, študovať alebo hrať na organe či na klavíri sa dá vždy, v každom režime, čase a meste.

III / 2012
Gabriela Horečná prišla v decembri 2006 k nám domov do Pukanca a z dlhého rozhovoru potom pre rozhlas spravila dve či tri relácie, sviatočné rozhovory – ukážka svedčí o spontánnej úprimnej atmosfére
 
Slová majú zázračnú moc, môžu ublížiť, ale aj pohladiť dušu, sú kľúčom k spomienkam, k ľudskej múdrosti. Každý deň stretávame množstvo ľudí, vypovieme stovky slov, niekedy plynú okolo nás bez toho, aby sme si uvedomovali ich skutočnú silu a význam. Pán Kadlečík, vo svojej autobiografii Žiť sa dá len autobiograficky hovoríte, že písať o sebe je egoistické, je to sprosté velikášstvo práve vtedy, keď by človek mal už mohutne vrastať do pokory. No na druhej strane prízvukujete, že je to naša povinnosť napísať spomienky na svoju rodinu a zaznamenať stopu vlastného života pre budúcu generáciu. Takže, ako ste sa vyrovnali s touto schizofréniou?
Je to ťažká schizofrénia, pretože je to tak, ako ste povedali. Občas sa mi zdá, že je to ešte horšie. Teraz, keď som už starý a chorý, už sa spomienok doslova bojím. Vyhýbam sa tomu, ale samozrejme sa to nedá. No na druhej strane je to možno skôr vyšší princíp ako len egocentrizmus. Niekto by v tom mohol vidieť narcizmus. Nielenže sa tomu nevyhneme, lebo vlečieme všetko so sebou, je to ako keď mám mozoľ, že sa ho nemôžem zbaviť. Zároveň to má aj duchovný rozmer, aby som si troška zafilozofoval, že na tom vlastne stojí naša civilizácia. Sme súčasťou niečoho širšieho. Tak, ako je osobná integrita indivídua, tak je aj širšia integrita národná, kultúrna, európska, náboženská, ako chceme. Pamäť – ona nás vlastne vytvára. Mohli by sme sa stať niečím..., radšej nepovedať..., skrátka že len chodíme, kupujeme a tárame. Je dôležité byť si presne vedomí, kto sme, kde sú naše korene. Veď sme nespadli dnes z duba. Teraz je v móde hovoriť, že toto sú prekonané staré hodnoty, predpotopné, nepotrebné. Nie! Hodnoty sú nemenné.
Je tu podľa vás v súčasnosti nejaká morálna autorita? Vieme, že cirkev má rezervy, možno by ňou mohli byť spisovatelia. Ale zasa, mnohí z nich idú skôr po biznise, nie po hodnotách.
Musí byť morálna hodnota – poznám zopár ľudí a iste sú nimi aj niektorí, ktorých nepoznáme. Aj v minulosti, aj dnes. Bez morálnej hodnoty by neexistovalo ľudstvo – vesmír i spoločenstvo je tak organizované. Vždy existujú jedinci, ktorí stoja na správnej strane. Problémom je dnes to, že nás tieto hodnoty nezaujímajú. My ich síce môžeme relativizovať, ale ony sú – musia byť. A tých, ktorí nič nerešpektujú, môžeme len poľutovať. Pre mňa je takou autoritou napríklad Johann Sebastian Bach. Nielen v hudbe, ale podľa toho, čo o ňom viem, je pre mňa i morálna autorita. Ku mne sa prihovára cez svoje dielo. Cez ideály a hodnoty, ktoré sú v diele i v skladateľovi. Bach je taký šťastný prípad, čo ma fascinuje. Lenže, ak je to možné v jeho prípade, musí to fungovať aj v mnohých ďalších. Nesmieme sa vzdať úsilia hľadať a nachádzať takéto integrované osobnosti.
Ako si spomínate na dlhé obdobie, keď ste boli "odstavený" z kultúrneho života?
Keď som sa dostal do ústrania, tak som sa mohol vyhovoriť na iných, že som bol vymazaný z kultúrneho a vôbec spoločenského diania, skoro až z občianskeho, pretože som bol nepriateľská osoba, nelojálny voči režimu normalizácie, tak ma vytlačili na okraj. Ale to nie je celkom správne povedať, že to všetko komunisti a ja som nemohol vôbec nič robiť. Takto môže prejsť celý môj život, že chcel som niečo urobiť, ale nedalo sa. Takúto tézu celkom neprijímam, takže som si vždy hľadal robotu. Písal som si – napokon písanie nie je až také dôležité, ale napríklad som choval aj včely alebo som bol organistom v kostole. Vždy je dôležité zachovať si pozitívnu aktivitu, pokiaľ človek celkom neodpadne. A rozmýšľať sa dá vždy. Aj za komunistov, aj dnes, teda v čase, ktorý ešte nemá meno, písať sa dá. Sem-tam niečo napíšem a potom to neviem po sebe ani prečítať, nevidím, ale ak prestane tvorivo myslieť, konať, vytvárať nejakú hodnotu, je to koniec osobnosti.
Ako by ste definovali našu zamatovú či nežnú revolúciu? Prišlo veľa rozčarovania, ale i veľa toho, čo sme v totalite nepoznali.
Dalo by sa povedať, že okrem nehy tam bolo aj veľa smiešnosti, ale to už tak býva, že vtedy nám to nebolo smiešne, lebo sme tomu verili. Mal som chvíľami taký zmiešaný pocit, že je to niečo falošné, aj keď nebolo. Ľudia tomu verili, aj ja som mal také slabé chvíľky, že som tomu veril. Tu bola politická, policajná blokáda – mnohí si to nakoniec pamätáme – a teraz sa to otvorí, uvoľní a to pekné, v čom nás brzdili, už pôjde. Lenže stal sa fakticky opak. Na to sa akosi zabudlo, alebo to bol len taký chvíľkový ošiaľ a teraz ideme úplne iným smerom – do antikultúry, do neľudskosti, do takého materializmu, ktorý hádam ani na svete nebol. Máme síce možnosť voľby, no vyberáme si nevkus, materiálno.
Ale vy, pán Kadlečík, dodnes píšete, tvoríte. Takýchto ľudí je veľa, nepíšu len nevkus, takže nemôžeme povedať, že by existovala kríza duchovna. Jednotlivé ostrovčeky tvorivých a premýšľajúcich sa spájajú a je čoraz viac ľudí, ktorým sa to nepáči...
To je tak, že človek má možno skreslený dojem. Čítam a počúvam správy, informácie a potom na mňa doľahne taký hnus, že si myslím, že náš svet je už v cieli, že sa končí. A potom sa občas stane, keďže som chorý a často sa potulujem po nemocniciach, že stretnem obyčajnú ženu, sanitárku, úplne normálneho človeka, ktorý rozmýšľa a koná ľudsky. Alebo v rozhlase počúvam a som prekvapený: však u nás je plno hudobníkov, vedcov, filozofov, zaujímavých i jednoduchých ľudí, ktorí celkom jasne vidia, čo sa to dnes deje. Dokonca aj pomenujú, čo sa deje s jazykom, s kultúrou, s charaktermi, s filantropiou, so vzťahmi medzi ľuďmi. Potom sa poteším a poviem si: Sú! No prečo sa o nich nevie, prečo nedostanú viac možností vyjadriť sa? To už nie je moja chyba. Ale sú a ja si poviem: Ajhľa, človek! No zďaleka nie každý je takýto.
Hovorme teda, pán Kadlečík, trocha o vašom písaní. Vchádzame do zapratanej pracovne, všade sú knihy, papiere. Vo vašich textoch pohladia dušu novotvary, ktoré vymýšľate: lístoky, kultúrny nečin, do zniku... Sú príjemné, zvukomalebné, poetické.
Rozmýšľam, či to slovo by mohlo byť, technicky povedané, systémové. Sedí do jazyka tak, ako je každá vec určitým spôsobom uložená: toto sem patrí, tamto nie, je to ako päsť na oko, ale toto slovíčko sa tam vyslovene žiada. Tak je to aj v hudbe alebo vo výtvarnom umení.
Čo na to hovoria jazykovedci?
Nie som s nimi veľmi v kontakte, ale zopárkrát sa mi stalo, že napríklad dám do textu slovo snežinka. To čo padá, je to snehová vločka, niekde som to zachytil a dobre mi to do textu sadlo aj zvukovo aj významovo. A korektor mi spravil z toho snežienka, pretože snežinku v žiadnom slovníku nenašiel. Ešte šťastie, že korektori už dnes skoro nie sú. Dnes každý natrepe texty do počítača. No voľakedy sa korektor s každým slovíčkom, s každou čiarkou prplal, čo nehovorím, že je celkom správne, lebo musí byť rovnováha medzi slobodou a zákonom. Medzi systémom, pretože v jazyku, ale aj u včiel, tam je systém, ktorý nemôžeme vynechať a ktorý tam pôsobí. Novotvarmi sa v niektorých prípadoch likviduje základná štruktúra jazyka.
Pred vaším domom je lavička, priam sa ponúka, len si na nej posedieť. Padá na ňu v kopách zožltnuté lístie. Na najvyššom schodíku, pri prahu dverí je položená podkova. Privolávate si takto šťastie a dobrých ľudí domov?
Čudujem sa, že mi ju ešte neukradli, pretože tu nie je plot, je to otvorené, každému lavička padne do očí. Veľa ľudí si myslí, že je tam pribitá. Rovnako i podkova, tak pekne leží na prahu. Keď idem okolo, vždy sa pozriem a vidím, že s ňou nikto nehýbal. Psychologicky si to vysvetľujem tak, že si ľudia myslia, že sú tam klince, alebo veria, že ukradnutá podkova im prinesie smolu. Ale k nám prichádzajú len dobrí ľudia, to je pravda.

II / 2012
Z vlaňajšieho rozhovoru s Ľudovítom Petraškom pre RAK
 
Na Slovensku bolo podľa vás málo disidentov – pritom sa zdá, že jediným kritériom je pre vás účasť na aktivitách pražských chartistov. Lenže na Slovensku mal občiansky odpor inú podobu. Povedzme demonštrácia za náboženskú slobodu v marci 1988 predznamenala pád režimu s poldruharočným predstihom.
"Sviečková" demonštrácia v roku 1988 ako aj novembrové mítingy v roku 1989 patria skôr do oblasti teatrológie či psychológie davu. Režimy, vlády a ríše nepadajú na manifestáciách, ale majú zložitejšie a širšie svetové súvislosti, napríklad ekonomické a mocenské. Skôr ich podkopáva systematická a trvalá drobná a poctivá práca jednotlivcov, napríklad českých spisovateľov a intelektuálov, ktorí analyticky rozmýšľali, kriticky písali v samizdatoch, diskutovali na stretnutiach dávno pred chartou 77 a kontakt s nimi ma mravne a intelektuálne obohatil. Dav možno sugestívne zmanipulovať. Bude "bojovať" za slobodu a vznešené ideály, ale sloboda sa mu v konečnom dôsledku realizuje v obchodných reťazcoch a vyvaľovaním sa na morskej pláži. Zriedkavo mu sloboda otvára cestu k vzdelaniu, etike a estetike. O  katolíckom disente som napísal neveľa, podobne ako o nukleárnej fyzike a vesmírnych letoch, lebo hovorím najradšej o tom, čo zblízka poznám. Preto píšem literatúru a o literatúre, nie o občianskej odvahe a postojoch a o boji proti komunizmu.
Vaša zakotvenosť v protestantizme môže dnes pôsobiť anachronicky. Napätie medzi oboma najväčšími cirkvami hralo istú úlohu v  slovenskej societe v minulosti, v 19. storočí, azda v povstaní na konci vojny či krátko po nej, nástup komunizmu ho fakticky eliminoval. Navyše evanjelikov medzičasom rapídne ubudlo.
Nezakotvený človek je plevou, ktorú každý vetríček odveje a stane sa zabudnutým anachronizmom. Lutherovo posolstvo, teda existenciálne hlboký spôsob myslenia a trýznivé hľadanie zmyslu bytia, je stále živé, prítomné a aktuálne, podobne ako sú živé viaceré osobnosti dejín kultúry. Je mi to sympatické. Sympatický mi je aj môj národ a  slovenčina, ktoré v dejinách podstatne pomohli zachovať a zveľaďovať naši protestanti. To ma obohacuje a dodáva mi identitu.
Čo sú charakteristické znaky slovenského luteránstva? Čím nás ešte môže obohatiť?
Slovenský luteranizmus mal v histórii málo príležitostí mocensky sa skorumpovať, ako outsider musel teda budovať na vzdelaní, vzdore, kultúre, slove a etike, nie na množstve. Jeho nosný pilier je silné indivíduum (nie egocentrizmus), osobnosť so slobodným vedomím a svedomím. Ideu humanizmu, mravnú a intelektuálnu fakľu unesie aj jednotlivec. Strážca ohňa je jeden, načo by ich tam bolo tisíc. Chvalabohu, aj Ježiš bol iba jeden a jeho idey, posolstvá sú pre existenciu ľudskej civilizácie nevyhnutnosťou, nie zaprášenou starožitnosťou. Bez lásky, súcitu a milosrdenstva zanikne a nebude budúcnosť.
Šesťdesiate roky sa transformovali na mýtus. Pritom vtedajší režim rozširoval hranice povoleného iba opatrne, cenzúra fungovala, okupácia urobila rázny koniec nádejam na zmenu. Vy sám ste získali príslušnú skúsenosť v Košiciach, keď ste sa pokúšali vydávať literárne periodikum. Znamenala sloboda vtedy čosi iné ako dnes?
Dejiny sa vždy menia sčasti na mýtus, ktorý môže mať aj pozitívny efekt. Tak roky šesťdesiate ako okupácia v roku 1968 či November. A predsa sa tie roky, a nielen u nás, vyznačovali akousi zvláštnou energiou a náladou, ktorá sa prakticky denne objavovala v otvorenej a srdečnej komunikácii ľudí, ktorí sa zhovárali, navštevovali, žartovali, zaujímali sa o spoločenské a kultúrne dianie, neboli apatickí a mali chuť niečo robiť, akoby verili, že to má zmysel.
V tom čase ste tri roky pobudli v komunistickej strane. Vstúpili ste do nej, pretože si to vynútili okolnosti, alebo azda v nádeji, že by ste mohli ovplyvniť chod vecí verejných?
Vstúpil som tam slobodne a nemusím sa za nič hanbiť a  ospravedlňovať. Bolo tam viac významných a čestných osobností, než ich je dnes vo všetkých stranách a straničkách dokopy. Neverím v kolektívnu vinu, ale v osobné svedomie a  individuálnu zodpovednosť neskrývať sa za masku ani pršiplášť, ale nastaviť vetru a  dažďu vlastnú tvár. Hospodin je sudca, nie novodobí demokratickí kádrováci a  malomeštiaci.
Máte na konte obdivuhodný počet titulov. Čo z nich vytvára dielo?
Je to moja duša, alebo ak chcete, integrál faktorov a derivátov všetkých faktov, ktoré sa ma dotkli či narazili na mňa a mojich predkov.
Akú úlohu môže hrať literatúra vo svete, ktorý stratil mravný zmysel?
Literatúra (a umenie) popri viacerých funkciách je aj hľadaním pravdy, ktorá sa nám vždy vyšmykne z rúk a utečie ako pstruh. Keďže sme ešte definitívne nezistili, aký zmysel má svet, nedá sa tvrdiť ani to, že ten zmysel, mravný či hocijaký iný, stratil a že ho nemá. Na tom nič nezmení fakt, že mnohí ignoranti  popierajú všetky duchovné a etické hodnoty, stanovené napríklad v  Desatore. Sú to príkazy.

I / 2012
Úryvky z obsiahleho rozhovoru s Ľubošom Juríkom, ktorý vyšiel vlani v jeho knihe Rozhovory po rokoch
 
Rád by som sa vrátil k tvojim pracovným a teda aj literárnym začiatkom a to sú najmä roky šesťdesiate. Keď si skončil FFUK v Bratislave (v roku 1961), začal si pracovať v Mestskom archíve v Košiciach, bol si redaktorom Pravdy, neskôr – už v Martine – šéfredaktorom Matičného čítania. Bol si pri príprave a vydaní zborníka literárnych prác mladých autorov Dovolíte? (1965) a Aj taký život (1966). Roky šesťdesiate boli zaiste aj pre teba obdobím akéhosi vzletu, uvoľnenia, náznaku nádejí na zmenu. Tie roky boli dôležité aj pre to, čo nasledovalo po nich: dezilúzie, sklamanie, normalizácia. Ako ty hodnotíš roky šesťdesiate najmä vo vzťahu k tvojmu životu, k tvojej tvorbe? Aký to bol čas, ako si spomínaš na svoje literárne začiatky?
Cieľavedomejšie som sa začal pokúšať písať až po dvojročnej vojenskej službe. Išlo mi to veľmi pomaly a ťažko, lebo som pravdepodobne cítil závislosť na Alexandrovi Matuškovi, Mináčovi a Rúfusovi, závidel som elegantnú ľahkosť Hamadovi a Pavlovi Števčekovi. Začínal som v šesťdesiatych rokoch recenziami najmä próz našich autorov, teda zase len akousi závislosťou na recenzovanom objekte. Ťažko som si hľadal svoj jazyk a svoj spôsob myslenia. Vnútorne som sa osamostatnil či oslobodil až v sedemdesiatych rokoch. Vtedy som pomaly a postupne začínal byť spisovateľom, keď ma oficiálne za spisovateľa už nikto nepovažoval. Na vlastnú tvár a pravdivý autoportrét si zrejme treba nažiť. Robím to dodnes.
Tvoja korešpondencia s Ludvíkom Vaculíkom, českým spisovateľom a disidentom, ktorá vyšla v knižke Poco rubato (1994), je čiastočnou odpoveďou aj na predošlú otázku. O žánri tejto knihy možno hovoriť ako o "epištolárnej eseji", pravda, v čase vzniku týchto vzájomných listov si nemohol dúfať, že raz vyjdú knižne. Výmena listov, názorov, pocitov, nádejí aj sklamaní... to je autentický doklad o nálade a reálnej spoločenskej situácii normalizačných rokov, ale aj o nezúfaní a nemlčaní. Poco rubato je terminus technicus hudobný, z vážnej hudby. Prečo ste si s Ludvíkom Vaculíkom zvolili tento názov? Ako by si charakterizoval obsah tejto korešpondencie, motiváciu, duchovnú hodnotu a zmysel?
Korešpondencia je umelecké dielo, ktoré môže mať viac výpovednej autentickej hodnoty než umelé fikcie. Je to rozhovor s ľuďmi, ktorí určujúco vstúpili do nášho života a obohatili ho o ďalší rozmer. Tak prerastáme sami seba, rozrastáme sa a prehlbujeme. Sú našou súčasťou, sme zložení aj z nich. Názov Poco rubato pri zostavovaní a prepisovaní listov zvolila moja žena podľa Vaculíkovej "proslulej" reportáže zo Slovenska Poněkud neklidně v pražských Listoch v máji 1969. Leitmotívom bola ľudová balada Ej, zabili, zabili dvoch chlapcov bez viny, ktorá sa odporúča hrať poco rubato. Vtedy sa začalo aj naše priateľstvo a korešpondencia trvajúca dodnes.
Ale časťou mojej duše nie je len Ludvík Vaculík. V revue Tvorba vyšla v roku 2001 vzájomná korešpondencia s literárnym vedcom Michalom Gáfrikom z čias normalizácie. V publikácii Slová vydanej k sedemdesiatke Rudolfa Chmela je uverejnená akási koláž z jeho listov. Teraz sa prehŕňame v množstve listov spisovateľa Pavla Hrúza, Olega Pastiera, Jána Štrassera a iných, časopisecky som publikoval niekoľko listov literárneho kritika Albína Bagina. A v krabiciach a fascikloch v suteréne, dokonca v archíve Národnej knižnice v Martine, mám ďalšie a ďalšie listy vzácnych ľudí. Aj to som ja. Tvoríme sami seba nielen skutkami, ale aj písaním. Písaním nielen kníh a článkov, ale aj listov, rozhovormi a dialógmi či monológmi. Volá sa to život a dielo. Pomáha to žiť plnšie, intenzívnejšie a čistejšie. Možno je to aj pokus vzdorovať úzkosti z bytia, lebo táto úzkosť je trvalá a všadeprítomná, nezávisí len od režimov a politickej situácie.
Život niekoľkých povojnových generácií osudovo zasiahla okupácia Československa v auguste roku 1968. Teba zastihla v Martine, v Matici slovenskej, čo aj vtedy bola pomerne konzervatívna inštitúcia. Ako si prežíval augustové dni, koniec roka 1968 – a čo ťa postihlo neskôr, v rokoch sedemdesiatych? Usadil si sa v Pukanci – ako si si zvykol na život v tomto mestečku?
Relatívne koncom šesťdesiatych rokov Matica slovenská nebola ešte taká celkom konzervatívna. Začal sa tam pohyb, dokonca perspektívy sa zdali širšie než v Košiciach. Aj preto sme sa so ženou a dvoma synmi presťahovali v lete 1968 do Martina. Do toho prišla augustová okupácia. Po počiatočnom šoku prvých dní sme sa s Tomášom Winklerom už v septembri pustili do prípravy koncepcie a získavania kvalitných príspevkov a spolupracovníkov pre nový dvojtýždenník Matičné čítanie. Napriek všetkému. Nie celkom naivne sme sa domnievali, že proti presile a moci možno postaviť kultúru, lebo ona naozaj vždy obsahuje väčšiu či menšiu dávku odporu a vzdoru, pretože myslí a vytvára nové veci. Pridal sa k nám Pavel Hrúz a Damian Vizár a k výročiu vzniku Československej republiky 28. októbra 1968 sme zámerne vydali prvé číslo časopisu. Ideu vzdoru sa nám podarilo udržiavať asi dva roky, potom nás rozprášili. Zostal som nezamestnaný, staral som sa už o troch synov ako "žena v domácnosti", niektorí tomu hovorili príživník a parazit spoločnosti. Žena ako živiteľka rodiny pracovala vo vydavateľstve Osveta. Keď už náš život v Martine začal strácať dynamiku a zmysel, presťahovali sme sa v roku 1977 do Pukanca, do môjho "druhého" rodiska, k mŕtvym predkom z matkinej strany. Vymyslel som si poetickú legendu o tom, že ich duchovia ma budú ochraňovať a strážiť. Robia to dodnes a čakajú, že svoje kosti priložím k ich kostiam ako do skladačky, krížovky s tajničkou. Alebo do farebnej a zmysluplnej mozaiky? Uvidíme.
Považujem ťa za prozaika, filozofa, esejistu, kritika, editora, no ty si najmä básnik, hoci kníh básní si vydal iba dve. Poéziu, poetično, lyrizmus – cítiť zo všetkých tvojich textov. Srdce sa volá ň (1994) a Matka všetkých slov (2007). Kým prvá básnická zbierka je lyrikou, Matka všetkých slov obsahuje básne vo forme haiku. Táto náročná forma básnenia vyžaduje stručnosť, prísne zovretý formálny tvar, aforistické myslenie. Vyhovuje ti takáto forma poetického myslenia a tvorby? Prečo si sa rozhodol vyskúšať haiku?
Žeby som ti polichotil? Málokto z literárnych vedcov a kritikov si všimol, že som aj básnik. Je to moja predstava totálnosti a plnosti a pravdivosti umeleckého textu, literatúry. V kvalitnom tvare by mali byť prítomné všetky zložky. A vrstvy a možnosti. Inak je kompozícia plytká a plochá, jednorozmerná, nie plastická a sýta. Irónia aj pátos, vznešenosť aj banalita, žart i smútok. Sarkazmus, krutosť, neha, pohladenie. Aj úder, pravda aj výmysel. Ako naozaj. A metafora, poézia, báseň je všade, aj v krčme, na ulici, aj v bare alebo v kostole.
A !vznik" a pôvod mojich haiku je celkom prozaický a pragmatický. Na nemocničných posteliach sa ťažko píše poviedka, ale tri krátke riadky človek dokáže načarbať na zdrap papiera, prípadne si zapamätať, alebo nadiktovať do mobilky, ktorú nazývam čuvik. A tak som dcére do čuvika diktoval z chodby alebo z toalety. Pritom som pochopil zázračnosť tohto minitvaru, kde človek priam zápasí s jazykom, so slabikami, aby do ich minima vlisoval maximum významu, obsahu, obrazu, nálady, myšlienky. Treba na to množstvo energie, je to do explózie stlačený vzduch, para. Päť, sedem, päť slabík, spolu sedemnásť. Všetko nepárne čísla, teda nezvádza to k akémusi lá, lá, lá, lá, ale čosi mierne asymetrické a zároveň symetrické čudo. Všetko sú to prvočísla, ktorým  matematici prikladajú osobitný význam a tajomstvo. Tí, čo skúmajú vzťah hudby a matematiky, prípadne numerológovia, našli signály tohto javu aj v kompozíciách Johanna Sebastiana Bacha. Podstatu haiku vynikajúco naznačil básnik Ivan Štrpka: "A ozaj, zázrak. Zurčiaci poryv, malý postreh kútikom oka ako navečnosť, pocit, zážitok, zážeh, záblesk. Posunok, ktorý myslí."
November ´89 priniesol zásadné zmeny v spoločnosti, v našich životoch, v hodnotovej hierarchii. Zmeny zasiahli aj kultúru a umenie, vzťah spoločnosti ku kultúrnym hodnotám. Na jednej strane ponovembrové roky priniesli úľavu, demokraciu, možnosť cestovať i podnikať, no na druhej strane aj sociálne neistoty, diktatúru trhu, devalváciu hodnôt. Čo pre teba znamenal november ´89, v čom vidíš jeho prednosti, čo ti vo vývoji po novembri ´89 vadí?
November, vlastne dianie po Novembri mi prinieslo stratu ilúzií, aj keď nie prvú v živote. Takže sa mi o tom ani nechce hovoriť a písať, aj keď som už na túto tému dosť popísal. Musím len dodať, že November nemôže za to, že dnešná Európa, nielen ona, v novom tisícročí sa zmenila na postdemokratickú a dezorientovanú, posthumanistickú zmes, ktorej bohom je chamtivosť a bezhraničný egocentrizmus.
Pomerne často a viac-menej pravidelne si prispieval do vybraných médií, písal si glosy, úvahy, zamyslenia, postrehy, v ktorých si reagoval na spoločenské javy, udalosti, drobné i veľké záležitosti. Treba mať na pamäti, že takýmto činom sa spisovateľ prihovára tisíckam čitateľov a teda ďaleko presahuje možnosti knižných diel. Aký význam pripisuješ publikovaniu v denníkoch? Pociťoval si spätnú väzbu?
Niekoľko rokov som sa motal okolo novín, novinárstva a žurnalistickej publicistiky, aj som skúšal niečo v tomto žánri napísať. Nepodarilo sa, asi nemám na to talent. Vždy mi na papier naskakovala moja vlastná reč a dikcia, lexika a štýl. Toho sa človek nezbaví ako ani farby očí alebo tvaru nosa. Potom sa aj čudujem niektorým spisovateľom, keď v túžbe po spoločenskej angažovanosti sa strápňujú komentovaním hocijakého nezmyslu, ktorý vyplodí mozog nejakého politika. Pletú sa tak zbytočne pod nohy publicistom, profesionálnym komentátorom denného diania v hospodárstve, politike, športe. Napriek tomu píšem aj do bežnej tlače, nielen do literárnych časopisov. A ohlasy v spätnej väzbe mám zriedkavé, väčšinou pozitívne či už ústne, mailom, telefonicky alebo klasickou poštou. Mnohí ma považujú za staromilca, patetika, kazateľa, didaktika a moralizátora. Za nemoderného konzervatívca, čo je supermoderný a cool preklad z boľševického kádrováckeho žargónu pokrokový, uvedomelý či reakčný a zaostalý. Ale nech to lepšie za mňa povie ukážka z internetu, ktorá prosto a priamo vypovedá aj o širších súvislostiach. "Oslovili ma najmä vaše úvahy o literatúre a umení všeobecne a vzťahu našej spoločnosti k nim. Pre vás a podľa vás sú literatúra, umenie i kultúra akoby svetlom, za ktorým máme ísť a ktoré nás bezpečne prevedie neraz trpkým osudom a až príliš kľukatým chodníkom života. Ja som iba obyčajný človek, ktorý pracuje vo veľkom podniku na východe Slovenska. Iba malé koliesko, ako v živote, tak aj vo fabrike. Mám pocit, že v našich ľuďoch niet túžby objavovať krásno, lebo na to treba zapojiť myslenie, vynaložiť istú námahu. Kritické myslenie u nás nebolo podporované v minulom režime, no v dnešnom konzumnom tiež nie je potrebné a tak ľudia preberajú názory bezmyšlienkovito a automaticky.“
V nadväznosti na predošlú otázku sa priam natíska téma o postavení, poslaní, úlohe a význame spisovateľa a literatúry v spoločenskom organizme. Nad týmito otázkami sa okrem iného zamýšľaš aj v textoch Škoda knižke nerozpredanej ležať (2009) či Epištoly (1992). Ty hodnotíš spisovateľa veľmi vysoko: spisovateľ sa ako strážca významov dotýka večnosti, poľudšťuje dejiny, žije na krajnej strane a hrane bytia. "Literatúra teda zachraňuje (uchováva) dušu národa a preto spisovateľ je prvý človek v národe." Nie je ti smutno z toho, že spisovateľ sa dostáva až kamsi na perifériu záujmu spoločnosti? Čím to je? Je to systémová chyba, je to vina spoločnosti – či spisovateľov?
Spisovateľa v minulosti i dnes stále považujem za fenomén, ktorý má v spoločnosti závažné a nenahraditeľné postavenie a poslanie či už pri cizelovaní a kultivovaní spisovného jazyka a reči, ale aj strážením a ochranou etiky i estetiky. Zaznamenáva pre budúcnosť polohu národa a spoločenstva v danom čase. Nič na fakte nemení, že aktuálne na Slovensku platí opak. Žijeme v čase, ktorý presne charakterizuje Bernard-Henri Lévy: "Šoubiznis. Jeho zákony. Jeho rituály, jeho burleskné oltáre, jeho cynizmus a všetko okolo toho. A človek, ktorý je v dôsledku toho ako dávno stroskotaná loď. Životy, ktoré už ani nie sú maličké, len zbytočné. Klamstvo ako druhá prirodzenosť. Svet ako dôsledok, ktorý definitívne stratil príčinu." Že väčšina súčasných spisovateľov prijala túto hru a rozhodla sa bezmyšlienkovito robiť šaša a zabávača malomeštiakom, je to ich problém a tragický omyl.
Som presvedčený a stále to budem zaťato opakovať, že tvorcova méta, pocta i odmena je, ak sa mu podarí teplo sa dotknúť aspoň jednej ľudskej duše. Lebo jedna ľudská duša znamená toľko čo celý svet a už vôbec sa nerovná počtu predaných výtlačkov alebo Nobelovej cene. Dotknúť sa človeka slovom, byť pri ňom vtedy, keď na hranici bytia odpadá všetko povrchné, prázdne a falošné, a čo zostáva, je už len pravda, nič viac a nič menej. Tu sa končí vychutnávanie a užívanie si "pohody", končí sa všetka zábava, ktorá je podľa perverznej ideológie konzumizmu jediným poslaním umenia, kultúry, dokonca je vraj aj zmyslom ľudského života.

Späť na Rozhovory