Rozhovory 2013


DECEMBER 13
Tranovský kalendár na rok 2014 uverejnil rozhovor so šéfredaktorkou Evanjelického posla spod Tatier Martinou Kováčikovou
 
Pán Kadlečík, keby ste mali porovnať, keď ste mali dvadsať a teraz, ste iný?
Isteže som sa v mnohom zmenil. Vek, skúsenosti, vzdelanie zanechajú na človeku stopy, spôsobia zmeny, ale principiálne je osobnosť stále rovnaká. Lebo ak by to tak nebolo, osobnosť by nemohla byť integrovaná. Bol by to rozpad osobnosti, ľudského jedinca, indivídua. V zásade každý človek musí ostať sám sebou.
Svoje korene máte v rodine evanjelického farára. Nechceli ste ísť v otcových šľapajach?
Farárom bol už aj starý otec Ján. Mnohí z viacerých strán aj očakávali, predpokladali, že ako tretia generácia by som mal byť farárom aj ja. Ale otec mi nechal úplnú slobodu samostatného rozhodovania. Istý čas som si aj ja myslel, uvažoval som nad tým, že by som mohol byť farárom, lebo som si asi podvedome toto povolanie spájal s literárnou tvorbou, umeleckou prácou so slovom. Napokon som sa rozhodol pre filozofickú fakultu, slovenský jazyk a literatúru.
Akí boli vaši rodičia?
Matka mi dala dušu ladenú na lyrickú a emocionálnu tóninu, otec bol racionálnejší, múdry, rozumný, rozvážny a uvážlivý, takže som mu dôveroval a on mne, dal mi slobodu, neusmerňoval ma príkazmi, zákazmi ani vodením za ručičku, aj keď niekedy som si to ani nezaslúžil. Až neskôr, takmer neskoro som si uvedomil, že moja matka bola duša zároveň hrdinská, lebo keď bola v posledných rokoch chorá, vôbec sa nesťažovala a obdivuhodne zvládala všetky veci súvisiace s rodinou, s tromi deťmi, so svojimi obľúbenými kvetmi.
Aký by mal byť podľa vás ideálny kňaz?
Naši luteránski kňazi v minulosti skoro všetci študovali na zahraničných, najmä nemeckých univerzitách, aspoň jeden ročník. Dosiahli štúdiom široké vzdelanie, čiže boli vzdelaní nielen v teológii a rétorike, ale aj v hostórii, filozofii, literatúre, prírodných vedách. A boli bezpochyby mravnou autoritou a charakternou osobnosťou. Mám dojem, že toto všetko našim niektorým súčasným farárom občas chýba.
Každá rodina má nejaké tradície či rituály, ktoré odovzdáva z generácie na generáciu.  Aké sú tie vaše?  Má podľa vás tradícia nejaký zmysel v živote?
Dnes niektorí hovoria, že tradícia je zbytočná vykopávka, iní zas, že tradície treba udržiavať. Ale pod pojmom tradícia nechápem len nejaké folklórne zvyky a obyčaje, ale súčasnosť musí nadväzovať na kontinuitu minulého a zároveň rozširovať jeho významy. Čiže ju chápem predovšetkým ako istý poriadok, rytmus. Pri hlbšom chápaní a poňatí tradície ide o udržiavanie kontinuity, bez ktorej sa spoločnosť rozkladá, rozpadáva. Ako príklad môžem uviesť Štedrý večer, ktorý sme v rodine vždy dodržiavali presne tak ako naši predkovia i naši rodičia, no nielen na ich počesť, že toto musíme dodržať, lebo sa to tak má, ale ten poriadok a tú kontinuitu potrebuje každý pre seba, pre svoju rodinu, pre svoje deti, aby aj ony niesli ďalej štafetu.    
Má básnik či spisovateľ v svojej dobe určité úlohy? Ak áno, mohli by ste vymenovať podľa desaťročí druhej polovice 20. storočia a začiatku 21. storočia?
Umelec musí byť predovšetkým slobodný, s poctivým prístupom k literatúre. Nikto mu nesmie dávať nijaké úlohy. Spisovateľ má v každej dobe poslanie vidieť a pomenúvať zlo, tak ako to robili starozákonní proroci, mal by byť svedkom, hlasom svedomia, strážcom jazyka a slova.
Normalizačná moc sa vás po okupácii Československa v roku 1968 pokúsila vytlačiť na okraj kultúry a spoločnosti a úplne publikačne umlčať. Sloboda v tvorbe. Sloboda ako možnosť voľby? Má hranice?
Aj súčasná spoločnosť založená jednostranne na peniazoch a na zisku robí to isté – vytláča umenie, kultúru, literatúru na okraj spoločnosti, považuje ju len za zábavu, umelcov neberie vážne, pohŕda nimi. Sloboda v tvorbe bez etických hraníc, bez kódexu morálky, bez zákonov mravnosti, ako ich určuje napríklad Desatoro, sa stáva svojvôľou, dokonca neraz sa stáva zlom, ak nie zločinom, ako to vidíme dnes v celej Európe.
Súhlasíte s premisou, že obratom do minulosti si spisovateľ uľahčuje prácu, lebo písať o súčasnosti sa zdá byť ťažším?
Spisovateľ či chce či nechce žije v súčasnosti, nevyhne sa jej. Čiže sa musí k súčasnosti nejako postaviť, aj keď to niekedy zahalí do historickej podoby. O pätnástom storočí nemôžeš písať, ak si tam nebol, vždy si súčasný, aj keď hovoríš o minulosti.
Myslíte si, že za mnohé čo sa v živote človeka odohrá môže údel?
Keď je človek mladý, tak si myslí, že dokáže všetko. Ale to je omyl, pretože vznikajú situácie, kedy je celkom bezradný a nevie si pomôcť. Napriek tomu mám niekedy tušenie, že udalosti, ktoré sa stali, nejakým spôsobom do seba zapadajú ako mozaika. A vtedy si človek môže povedať, že je to riadené.
Dokážete všetko odpúšťať?
Na túto otázku je jasná odpoveď v Novom zákone. Je to vysoký ideál, pre človeka to býva veľmi ťažké dokázať to. Ale napriek tomu ideál, absolútna maxima, kategorický mravný imperatív musí jestvovať vždy. My sa od neho alebo vzďaľujeme, alebo sa k nemu približujeme. Je potrebné na to veľa síl. No niekto alebo nevládze, alebo nechce.
Čím je pre vás vo vašom živote manželka a rodina?
V tomto roku sme si so ženou Ivou pripomenuli päťdesiate výročie sobáša. Za tie roky sa udiali veci aj horšie aj dobré, v živote nie je vždy harmónia ani ružová záhrada. Dnes mi žena pomáha aj svojou prítomnosťou aj konkrétne pri písaní. Bez nej by som bol len polovičný človek. Ja sa tiež snažím podopierať ju, v starobe a chorobe vzájomnou podporou si pomáhame žiť. A ešte máme štyri deti, ktoré na nás nezabúdajú a pomáhajú nám.
Čo vás v evanjelickom kostole najviac nadchýna?
Voľakedy ma v evanjelickom kostole nadchýnalo všetko. Dnes mi prekáža zavádzanie všelijakých cudzorodých noviniek či novostí a zmien.
Je viera v živote človeka dôležitá?
Slovo viera či veriaci alebo neveriaci sa dnes akosi povrchne a zjednodušujúco chápe, ten pojem je nejaký nejasný, zahmlený. Pre mňa je dôležité rozmýšľať a snažiť sa chápať evanjelium Kristovo a aplikovať ho na každé svoje konanie.
Máte  nejaký biblický citát, ktorý vás sprevádzal "po všetky časy"?
V Zpěvníku evangelickom mám napísané: Na pamiatku konfirmácie svojmu drahému synkovi Ivanovi rodičia. Na ďalšej strane mi otec píše: Chvaliž, duše má, Pána, zpívej s ochotností... (Zp. 383). Nie mi je celkom jasné, prečo pre mňa vybral práve takýto citát, ale stalo sa, že o niekoľko rokov som už bol kantorom v Pustých Úľanoch a ku koncu storočia v Pukanci.

NOVEMBER 13
Rozhovory s Kalim (Koloman Kertész Bagala) nemajú konca (množstvo ciest s ním takisto). No zachytený (v Novom Pohroní v roku 2010 Štefan Ráchela) je vari len tento jediný
 
Absolvovali sme spolu niekoľko ciest do zahraničia. Čo je pre vás na tých cestách zaujímavé?
Že sa vrátim domov. Lebo keď odchádzam, tak si hovorím, že načo tam idem, keď sa vrátim. Skracujem tú fyzikálnu vzdialenosť. Som tu, a teraz, aby som bol tu, musím ísť do Mníchova. To je strašne nelogické, geometricky alebo matematicky.
A čo sa týka písania, vzniká spontánne, alebo sa to plánuje ako tá cesta do  Mníchova, aby ste sa mohli vrátiť? Ako ten proces prebieha u vás?
To ani neviem. To ti niekedy napadne z ničoho nič. Akože spadne z duba. A niekedy sa človek trochu trápi. Trápenie je to potom, keď je  to ako v prípade  každej knižky, čo sme robili, že tam treba úsilie, aby  to malo hlavu a pätu. Tam treba trochu rozmýšľať a potom to všelijako pristrihovať. Lebo literatúra, umenie, je kompozícia. Pri umeleckom obraze, fotografii aj hudbe je to otázka umiestnenia, prečo tam to je, a prečo nie je. Prečo je tam ten tón, taká farba, tá postava.
Pri písanie je ešte jeden faktor – termín. Máte pravidelnú rubriku v denníku SME, kde  treba raz mesačne alebo v nejakom cykle odovzdať rukopis. Píšete aj  do iných novín a časopisov. Je termín pre vás nejakým spôsobom motivujúci?
Termín je nemotivujúci, je ubíjajúci. Ja si píšem slobodne. Tak ako ty si hovoril, že vydávaš, čo ty chceš, tak ja si píšem, čo ja chcem. Ale na druhej strane je veľmi dobre, že som nútený niečo napísať. Palo Hrúz hovoril, že najlepšie knihy sú tie, čo nenapísal. Na  tom môže niečo byť, ale je to nedokázateľné. Na termíne je dobré to, že človeka udržuje v sebadiscíplíne, že ho drcne. Že sa mi nechce, ale musím. A potom, keď  to napíšem, som rád, že som to napísal a že som to napísal  dobre. Takže ďakujem všetkým redakciám, ktoré mi dávajú termíny.
Ale aj honoráre. Občas. (smiech)
Pavel Matejovič:- Vy ste pre mňa jeden z mála autorov, ktorý za svoju tvorbu ručí svojou existenciou. V čase, keď  ste sa vy venovali literárnej kritike, bolo v móde tvrdiť, že autor nie je dôležitý, že autor je mŕtvy, že existuje len text. Práve vaša tvorba  je presným opakom. Je dôkazom, že autora nemožno oddeliť od textu, že o týchto dvoch veciach nemožno hovoriť  nezávisle. Aj literárni teoretici zdôrazňovali, že text má aj estetickú  funkciu. Ako to vidíte vy? Môže ešte dnes byť spisovateľom garantom pravdivosti? Môže ručiť za text  svojou existenciou?
Ale to je, by som povedal, taká habaďúra, ktorú si človek na seba našil. Lebo človek niečo napíše, a  potom to musí dodržať. A to je dosť strašné, lebo človek by sa rád aj odtrhol, mierne. Ale potom mi hocikto povie, že nežijem podľa toho, čo som napísal. Takže sa snažím. Ale na túto otázku je dosť ťažké odpovedať. Keď  ja čítam text Dostojevského alebo počúvam hudbu Bacha,  nemuselo by ma zaujímať, ako oni žili. A niekedy  to ani nevieme. Ale na druhej strane ma strašne poteší, že ten Bach žil v podstate celý život, dalo by sa povedať, čestne a  že nerobil nejaké veľké vrtule – etické kompromisy. Mám ho potom radšej. Je to otázka zodpovednosti za svet. Čudujem sa, keď niektorí ľudia používajú pseudonymy alebo skratky. Ale to pre mňa potom nie je hodnoverné, lebo ja potrebujem vedieť, kto to napísal.
Debata sa nevyhla ani prenikaniu internetu a modernej techniky do literatúry.
Každý vynález sa dá použiť na dobrú i na zlú vec. Na podstate, na princípe umeleckej tvorby, prijímania, vnímania umeleckého diela to nič nemení. Vždy ide o činnosť mozgu, ako on pracuje – s písmom, farbami, tónmi… A je to stále to isté, či ide o klinové písmo alebo sa píše "na elektrike".

OKTÓBER 13
Jedna kapitola z "historického románika" (malý románik s históriou či s literatúrou) Taroky má podobu rozhovoru s Jáchymom Topolom. Je to rozhovor vymyslený, ale mohol by byť aj reálny. Bohaté poznámky pod čiarou (v každej kapitole) sú rovnocennou súčasťou textu a poukazujú na (vtipnú) hru s kartami.
 
– U nás v Uhrách ešte primnoho a pridobre varia. Dôkazom toho sú Karlove Vary, kde vysoké procento nemocných na žalúdkové neduhy tvoria uhorskí občania/1.
– Slyšel sem, že Slováci žerou české děti, je to pravdou?
– Nezmysel. A ak, nuž len do veku troch rokov. Potom je už mäsko prizvrchované a húževnaté, darmo by ste ho flambovali borovičkou a prichuťovali cesnakom.
– Co na to říkaj slovenští zelení, nekuřáci, ministerstvo kultury, feministky, tarokisti a vegoši?
– Hovoria na to, že moderné a z hľadiska racionálnej výživy najvhodnejšie je mäsíčko z južného Slovenska, prípadne mierne priúdené.
Takýto rozhovor, pravdaže pošepky a celkom tajne, neodpočúvane, odznel pri barovom pultíku nad novembrovými vodami berlínskeho Wannsee, kde Jáchym Topol pozval Y.-a na skleničku beaujolais/2, keď v Literarisches Colloquium dočítali svoje texty/3. Y. sa okúňal a akosi oščiadal, len neskôr sa priznal, že z hľadiska zákona o štátnom jazyku sa bojí oboch slov. Zložitú situáciu vyriešil bystrý Jáchym, keď povedal, že si dajú víno pripomínajúce farbou detskú krv a nalejú ju do glasinky.
– Sklenička, toť glasinka!
Ale Y.-ovi to nestačilo, lebo slovo glasinka pochádza z nemeckého Glas. Opäť ho Jáchym utešil a dodal odvahy, že pochádza zo staroslovienskeho golos, glas, glasnyj, glasnosť, a že azda tá reč nie je na našom území zakázaný cudzí jazyk. Y. si nebol celkom istý, ale napokon čože, úradný literát Ferko sa o tom nemusí dozvedieť, ani matica pruská, matici nemeckej je to fuk a egal.
– Naša slovenská kuchyňa je nie taká bohatá a ťažká, pri tom všetkom je veľmi rozmanitá a zdravá. Ešte i sama ľudová, národnia kuchyňa pri všetkej svojej jednoduchosti je nie jednostranná; ona poskytuje človeku všetko to, čo potrebuje k udržaniu alebo vývinu svojho tela. Výnimku tvoria kraje príliš chudobné, a tam obyčajne pustoší borovička.
– Prý nejchutnější Slovák je Slovenka.
– Isteže, pokiaľ jej mäsko nezhúževnatie. Toto je asi ten opravdový, pôvodný guľáš, ako si ho dolnozemskí pastieri (gulyási od gulya – stádo, gulyás hús – mäso pripravené po zvyku pastierov) na pustatinách varia. Kto zná spôsob, naleje do neho i beaujolais.
– Mým nejoblíbenějším literárním žánrem je nesmysl.
– Literatúra neklame, aj keď píše lož. Literatúra je neistota; podobne je komponovaný vesmír: nekonečnom alternatív, rovnako pravdivých a skutočných. Lebo ak uveríme, že mocná pravda je len jediná a jedna, dostaneme sa k najsprávnejšej ideológii a od nej k násiliu, manipulácii, potláčaniu a utláčaniu inakosti. Náš ľudský jazyk je guláš: preto tak dobre chutí. Neexistuje jednorozmernosť chutí a jednosmernosť emócií, preto sú texty iba priepasti, do ktorých sa možno vždy zrútiť. Literatúra neposkytuje človeku útechu a oporu, ani záchrannú sieť/4, ona ho zbavuje pôdy pod nohami, lebo pravda je len to, čo sa dá naisto spochybniť. Písmo prekonáva vrodený sklon k umieravosti, proti snahe doživotne nejestvovať. Text je vznik najnovšieho alternatívneho bytia.
– O chey!/5 Určitě přijedu do toho Pukance na ten segedínsky guláš.
– Guláš niekde nesie sa na stôl i s kotlíkom, podáva sa v Tatranskej či Štiavnickej alebo Karpatskej kotline. Kotlík, kotál musí byť pekný, k tomu určený, ako sú medzi inými niklovými či medenými nádobami i tieto praktické kotlíky. Dakde zavaria miesto zemiakov i maslové halušky alebo hrubé rezance. Inde zase k dovárajúcemu dolejú vína. Na salašoch ale kyslej žinčice. Počul som, je to pravda?, že zlí Česi žerú dobručké slovenské deti.
– Nesmysl. Pojídají je jenom do věku padesáti let, pak jsou nechutné.
– Na guláš berie sa mäso ešte detské, krehké ako zvuk glasinky, hovädzie, zvlášte baranie, potom i bravčové i teľacie, i barančie, mäso z domášneho zajačika i kuracie. Podobne pripraví sa dolnozemský paprikáš, lenže je vtedy viac masti a hodne papriky potrebné, polievky len celkom málo/6.
------------------------------------------------------------------------------------------------------
/1 Terézia Vansová: Nová kuchárska kniha. Liptovský Svätý Mikuláš, 1914.
/2 Beaujolais (čítaj: Ach, Bože, božolé) nouveau, product of France, 1995.
/3 Pozri o tom referát Christine Wahl: Der Narr und die Zeitexplosion. Zwei osteuropäische Dissidenten im Literarischen Colloquium. Der Tagesspiegel 26.11.1995.
/4 Padanie dolu časom až na úpätie, kde je päta, ponožka, chodidlo, a pod tým nič: niektorí hovoria, že je tam hmotná zem, po ktorej občas chodíme a čo nás drží. Ale kráčame po neistotách, ktoré sa skrátene volajú pravda, peniaze, poštový úrad, evanjelický spevník, fajka, pani farárka Naďa, košeľa, ba dokonca aj zemiak alebo schody. Večera Pánova sa prijíma na športovom štadióne. V Jáchymovom Topolovom prozaickom dielku Anděl sa stretneš, ak chceš, s tromi konkrétnymi ženskými postavami. Viera je narkomanka, Ljuba potratí dieťa od neviemkoho, prihlúplu a mlčiacu chuderku Naďu zabijú. Si v utkanej pasci. Poľovníci poľujú, variaci a vrúcni varia, veriaci veria: tí ostatní vedia aj bez toho. A chcú, odvážia sa. O Bohu mlčia, radšej mu pomáhajú, ako dokážu a vládzu, aby zlá energia neprevŕšila. Anjeli: tak zveme tie kladné siločiary. Všetky mäsové bytosti sú čiastočkou, náhradnou súčiastkou rôzneho, simultánneho a pluralitného bytia. No majú poslanie: ak nie iné, nuž v rámci danom mierou siete. V osídlach vtáčnikov (žalm 124). O čom sa nazdávame, že je sieť, to možno je záchrana, opora, čo literárne drží nad prázdnom viac ako slovo nádej. Keď bude raz treba, unikneme, ujdeme, vyšmykneme sa. Pretrhne sa osídlo lovcov. Kto potom bude v sieti? A čo tí chytači? Tak by nás boli za živa pohltili. Netreba ľúbiť siete ani chytákov. Postačí sa len trepať, šklbať a mykať dobrým smerom, kladne sťa vtáčia duša mäsitá. A nevedno, kam z tej siete utečieme: zase len k zemiakom, k farárke Vierke, k peniazom, ku starostovi Ľubošovi? A čo deravé ponožky? Ale vôľa sa stane, ak pokušenia rázcestí a neoznačených križovatiek neuvedú nás zle; potom ani sieť a voľnosť nebudú to celkom najhoršie. Chcieť. Vedieť. Nájsť odvahu mlčať.
/5 Och! – očeň charašo.
/6 T. Vansová: cit. dielo.

SEPTEMBER 13
Netradičné interview alebo ako ich nepoznáme - takúto rubriku mali v roku 1998 okresné noviny Pohronie a ich redaktorka Katarína Lalíková poslala do Pukanca tieto otázky:
Predstavte, prosím, svoju rodinu.
Pred 35 rokmi som si zobral spolužiačku z filozofickej fakulty, dcéru starého Hadača z Levíc. Najstarší syn, chemik, žije so svojou rodinou v Čadci, druhý v Bojniciach ako pedagóg, tretí syn sa práve vrátil nezamestnaný z Prahy, kde zarábal ako gastarbeiter dva roky. Najmladšia dcéra prvý rok učí v Pukanci na základnej škole. Aj vnúčatá mám zatiaľ štyri. Nebohý otec bol evanjelický farár a v čase môjho narodenia správca sirotinca v Modre. Matka učiteľka pochádzala z Pukanca z rodiny Cibulkovcov. Moje dve mladšie sestry žijú v Bratislave.
Akým dieťaťom ste boli, chodili ste rád do školy?
Nepamätám sa, ale na fotografiách vyzerám vážny, plachý a tichý, až zachmúrený. Asi som veci okolo seba bral skepticky vážne. Väčšinu ueiteľov som neznášal, hoci rád poznávam, a do školy som obyčajne išiel rád len preto, lebo som často bol zaľúbený do nejakej spolužiačky a tešil sa, že ju uvidím - vďaka tomu som azda vyštudoval aj vysokú školu a skončil v Slovenskej akadémii vied.
Obľúbený spôsob trávenia voľného času, resp. aké je vaše hobby?
Nemám rád slovo hobby či koníček, ani ich obsah. Koníčka mám rád len vtedy, keď je to múdre a krásne zviera. Preto čokoľvek som robil, chcel som to robiť vážne a zodpovedne, naplno - nie ako hru či s prepáčením relax, alebo kompenzáciu činnosti, do ktorej človeka ktosi núti, lebo každý by mal robiť to, čo vie a chce. Keď som napríklad pestoval včely, robil som to kvôli medu a ich múdrej kráse. Keď hrám na organe, robím to preto, aby som dobre hral, prípadne slúžil Bohu a ľuďom - a niekoľko rokov som naozaj pôsobil aj ako organista v kostoloch. Alebo keď píšem. To nie je hra a oddychové zabíjanie dlhej chvíle, ale poslanie, povinnosť, kreativita. Inak najradšej ležím v horúcej vani - ale aj tam mám so sebou skoro vždy knihu.
Aký máte vzťah k hudbe, aký žáner, interpretov obľubujete?
Od Bacha a jeho súčasníkov až po Beatles, skupina ABBA, Toni Braxton alebo Sheryl Craw, lebo zvučať môže len hudba, nie prevažujúce vŕzganie podvodníkov.
Obľúbený literárny druh, autor?
Kým som dobre videl, čítal som čokoľvek. Kovbojky, detektívky, filozofické štúdie, romány, literatúru faktu, gýče, poéziu i Bibliu a pornografiu. Všetko je dobré, čo napísal človek. A druhovia živí a mŕtvi? Raymond Chandler, Nietzsche, Pavel Hrúz, Ingmar Bergman, Ivan Krasko, Voltaire, Timrava, Palo Vilikovský, Shakespeare, Milan Rúfus, Ludvík Vaculík, Albert Schweitzer, Luther, Dostojevskij, Vajanský atď. atď.
Venujete sa športu? Ktorý máte najradšej aktívne, ktorý pasívne?
V mladosti som mal určité predpoklady a úspechy v ľahkej atletike, ale čoskoro som zbadal, že šport je dosť insitná a bezduchá záležitosť s nádychom komiky. Že upevňuje vôľu a zdravie? Charakter sa nemôže utvárať v túžbe po víťazstve, totiž po vôli poraziť iného. No a dnes ide už len o peniaze a slávu v trvaní dennej tlače. Preto som sa radšej sám bicykloval po krajine, bez cieľa a bez márnych rekordov, alebo plával v jazere, radostný zo slobody modrého neba, dotýkajúceho sa zastromených kopcov.
Ste gurmánom? Aké jedlá máte najradšej?
Zjem všetko, čo vidím, ak to nie je sfušované. A uvarím skoro všetko, je to radosť z tvorby ako každá iná.
Aký je váš vzťah k tzv. ženským prácam?
Ako v hudbe alebo v literatúre sú len práce vykonávané dobre, zodpovedne, profesionálne a s citom - a potom tie ostatné. Možno sú práce vykonávané tzv. ženským spôsobom, totiž povrchne, bezkoncepčne, netvorivo, splašene, ale to nezávisí od pohlavia, lebo poznám ženy, ktoré vedia konať a pristupovať k veciam dostredivo, a poznám, najmä dnes, veľa zoženštených mužov, doživotných adolescentov, čo sa radi hrajú na cínových vojačikov, papierových politikov, podnikateľov, na celuloidových supermanov v rýchlych autách.
Máte svoju obľúbenú farbu?
Áno, mám.
Váš nesplnený sen?
Nemusieť chodiť do školy, potom na vojenčinu a do zamestnania, kde s človekovou dušou temer vždy narába nejaký súdruh Bulo alebo pán Pako. Inak nemám rád sny, lebo klamú a zjednodušujú nekonečno skutočnosti. Veď najkrajšie farby sú biela a čierna a všetko, čo sa medzi nimi rozprestiera.
Aký je váš životný cieľ?
Mať citlivý intelekt a pozitívny charakter. Stať sa spisovateľom.
Aký typ humoru obľubujete, prípadne napíšte svoj obľúbený vtip.
Radšej ich počúvam než rozprávam. Ak ide naozaj o vtip, mám rád každý, okrem dlhotrvajúceho pasienkového. Vtip musí byť krátky, napríklad: demokrat V. M.

AUGUST 13
Daniel Vražda sa prišiel, oj, dávno, pradávno porozprávať a potom z toho spravil reportáž do SME. Ako sme sa rozprávali?
 
Pukanec je malá obec Pánu Bohu za chrbtom, takmer na kraji sveta. Tak si to aspoň predstavujú ľudia z Bratislavy. K Pukancu aj priamo k vášmu domu treba prísť úzkymi cestami plnými zákrut. Pred domom nie je žiadny plot. Asi ho nepotrebujete. Ako žije slovenský spisovateľ, ktorý písal aj vtedy, keď mu komunisti zakázali publikovať, a píše aj dnes, keď sa na Slovensku knihy čítajú čoraz menej?
Chvalabohu, že sa zobudím, často o svitaní, a poteším sa, že ešte žijem. Teší ma aj, že sa skončili sny, ktoré ma večne prenasledujú. O tom, že som v Bratislave a práve mi ušiel autobus do Pukanca, o tom, že mi niekto zakazuje fajčiť, ešte pred rokmi mi zakazovali písať, a tak... Ráno je výborné. Vstanem a zlé sny sa stratia. Dva kroky od postele mám prácu, pracovný stôl s malou lampou, popolník a množstvo kníh za chrbtom. Úžasné. Prvá vec, ktorú ráno urobím, je káva a k nej si zapálim cigaretu. Život je zázrak. Už to, že vôbec je Pukanec a všetko naokolo. Chlipkám si kávu a svitá mi v hlave. Rozmýšľam, čo mám dnes urobiť a teším sa, že nič nemusím. Potom mi príde pošta, napíše kamarát alebo dvaja, alebo mi elektrárne pošlú faktúru či banka výpis, že mám zasa o jedno euro menej. Odpoviem na listy, tie elektronické napíše manželka. Idem niečo uvariť a tak to pekne uteká... k smrti.
Už roky takmer vôbec nič nevidíte, len jedným okom, keď dobre zaostríte, vidíte aspoň veľké písmená.
Zrak mi nahrádzajú vlastná hlava a vlastná manželka Iva - momentálne je moja asistentka a správkyňa webovej stránky. Mal som vynikajúci zrak. Keď sme chodili s Palom Hrúzom po martinských krčmách, hovoril mi: ty všetko vidíš, človeče. Teraz je to už takmer beznádejné, ale dobre je tak, ako je. Na klávesnici písacieho stroja sú našťastie dosť veľké písmená. Napíšem text, odnesiem ho žene, ona ho prepíše na počítači, vytlačí veľkými písmenami a v noci potichu vráti na pracovný stôl. Píšem v hlave a na to by človek nemusel ani vidieť, keby vedel písať naslepo. Čítam sám, ale pomalšie ako kedysi. Možno by som aj pokosil spustnutú záhradu, ale bojím sa, že okrem zraku by som mohol prísť aj o nohu.
Zoznámili ste sa na vysokej škole v Bratislave, odtiaľ ste odišli do Košíc robiť "kultúrnu revolúciu", potom ste sa presťahovali do Martina. V období normalizácie ste prišli o prácu, o peniaze a ideály, ale pribudli vám eštébáci a poníženie. Päť rokov ste nemohli v Martine nájsť prácu.
Človek sedí doma a pýta sa, prečo som vlastne tu? Tak sme odišli.
Odsťahovali ste sa do Pukanca, do rodiska vašej matky. Pukanec ako exil alebo útočisko? V osemdesiatych rokoch ste tam pracovali v kníhkupectve, manželka Iva v novinovom stánku.
Človek je chudobný a ponížený, ale nechce sa poddať. Ráno som vstal a išiel som kosiť, až potom do roboty. Myšlienky dobiedzali, ale démonov treba odháňať. Išiel som do kostola, hral som na organe. Musel som zvládnuť svoju úlohu, a nie rozmýšlať o ŠtB, o povraze alebo o smrti. Písanie samo osebe asi človeka nemohlo zachrániť, ale dôležitý je postoj k svetu. Zachovať si identitu, svoj priestor slobody, zmobilizovať sily. Nedať sa zlomiť.
V najhorších časoch vám najviac pomohli českí disidenti okolo Ludvíka Vaculíka. V jeho samizdatovom vydavateľstve Petlice vám vychádzali knihy.
Závidel som im Prahu. Keď išiel napríklad Vaculík na ŠtB na výsluch, potom sa mohol porozprávať s Václavom Havlom či Ivanom Klímom. V Pukanci nebolo o tom komu hovoriť a ani komu dať čítať.
Po novembri 1989 vám začali vychádzať knihy aj na Slovensku. Odrazu by ste mohli žiť aj v hlavnom meste, ale zostali ste v Pukanci.
Aj odtiaľto vidím svet. Vôbec mi nechýba Bratislava, lebo mi je dnes jej atmosféra celkom cudzia. Radšej sa vyhovorím, nejdem tam. Nepotrebujem mať literárnu kaviareň ani klub spisovateľov. Možno občas pri zvláštnych príležitostiach tam zájdem, dcériným autom sa to dá zvladnuť na obrátku.
Na dverách pracovne máte ceduľku Mníchov.
Nalepil mi ju tam syn, pretože som si nešiel nedávno do Mníchova prevziať medailu a potvrdenie o čestnom členstve v Bavorskej akadémii krásnych umení. To je taká nemecká umelecká šľachta, asi aj trošku snobská. V Nemecku totiž neexistujú také strašné veci ako spolok slovenských spisovateľov. Niekoho si vyberú a zvolia ho za člena korešpondenta. Slováka tam ešte nemali, tak to odhlasovali. Mal som sa tam ísť ukázať, aj nejakú medailu mi mali dať, ale cestovanie mi nerobí nejako dobre, tak som sa vyhovoril.
Jednu medailu, Rad Ľudovíta Štúra, máte aj od prezidenta Schustera v Bratislave, ktorú ste si neprevzali, lebo ste boli na dovolenke v Chorvátsku. Teraz nový prezident Gašparovič nebude vedieť, komu patrí.
Možno ju niekomu dajú. A keď tak znova uvažujem o zmysle života, v podstate som rád. V Pukanci som nebol už niekoľko mesiacov. Skoro stále sedím na prdke vo svojej pracovni na Hrnčiarskej ulici, aj keď mám na dverách ceduľku Mníchov. Keď mi je v Mníchove už dlho a otupno, napíšem tam Paríž alebo Moskva. Pracovať treba všade. A v Moskve človeku dovolia ešte aj fajčiť...

JÚL 13
Na tri otázky Veroniky Romanovej z tohtoročného februára tri odpovede pre rubriku Tip na týždeň webovej stránky book.review.sk
 
Čo práve čítate? 
Práve čítam sám seba, totiž texty, ktoré pripravujem na uverejnenie. Lebo kým si slová a vety stonásobne nepreverím, neanalyzujem, neprekonzultujem, nevypustím ich cez dvere svojho domu. Inak som práve dočítal knihu Jely Medveckej Zázračné dieťa a Terézie Vansovej Ján Vansa. Prečo? Dôvody uvádzam v článku V zákrutách času a ľudských pokolení v SME 16. februára 013. A ešte tu mám nachystaný Vaculíkov Český snář a niekoľko kníh Václava Cíleka.
Akú knihu by ste nikdy nevzali do rúk?
Do ruky zoberiem každú knihu s úctou. Veľmi rád som čítaval zlé knihy ako poznávanie cez negatív. Treba sa naučiť, ako sa veci nemajú a nesmú robiť. Ale dnes je tých zlých kníh tak veľa, že začínam škaredo nadávať. Nepomáha to, preto by som bol rád, keby autorov zavreli do knižnice o hlade a smäde a nechali by ich tam aspoň dovtedy, kým by sa nenaučili slovenský pravopis.
Ktoré knihy zmenili Váš život?
Neverím ľuďom, ktorí hovoria, že nejaká kniha či knihy im zmenili život. Indivíduum dozrieva postupne prácou, skúsenosťami, ba aj utrpením a omylmi. Knihy pri tom zložitom procese môžu pomôcť rozšíriť si vedomie a orientáciu. Najviac nás asi formujú blízki ľudia, múdri a láskaví. Treba ich hľadať ako ihlu v kope sena.

JÚN 13
Nedávny rozhovor s Mikulášom Hubom - jeho komentár: So všetkými mojimi doterajšími spolubesedníkmi v Krásach Slovenska ma viaže dlhodobé priateľstvo alebo aspoň známosť.  Ešte nikdy som sa tu nerozprával s niekým, s kým som sa osobne stretol len na hodinku, ako s vami, konkrétne u vás doma, keď sme vás bez ohlásenia po túre "prepadli" v jedno  májové popoludnie.  Vy ste nás nielenže nevyhodili, ale spolu s Vašou paňou ste nás priateľsky prijali a predbežne súhlasili s tým, že odpoviete na moje otázky. Ak som sa napriek absencii spoločných zážitkov či generačnej príbuznosti odhodlal požiadať vás o rozhovor, je to najmä preto, lebo čítajúc vaše texty a poznávajúc vaše dávne i súčasné životné postoje mám pocit, že na spoločnej frekvencii komunikujeme už dávno.
          
Vo Vašich spomienkach na detstvo sa spomínajú najmä Modra, Rača, Pusté Úľany a Pukanec. Ktorý z týchto kútov Slovenska Vás najviac ovplyvnil?
V rodnom meste Modra som bol najmenej, ak to vyjadríme matematicky. Už takmer polovicu života žijem v Pukanci, čiže toto mestečko by logicky malo byť určujúce. Ale život je zložitejší ako logika a priestor a čas pobytu.  Som tak trochu bezdomovec, čo je nevýhoda, ale pravdepodobne aj prednosť, ak by som to inak sformuloval. Najviac ma ovplyvnila kultúra, teda večnosť. Dá sa použiť aj slovo Hospodin.
Kedy ste si uvedomili či precítili krásu okolitej prírody a krajiny? Čo z týchto prvých vnemov vo Vás zostalo dodnes?
Môj prvý kontakt s prírodou bol v matkinom tele. Príroda je všade, nedá sa z nej vyskočiť a nie je normálne zahnať ju kdesi do lesa a za plot v tom zmysle, že niečo nie je príroda a hentam za potokom sa ona začína. Potom človek chodí do prírody ako turista na relax alebo ako do kina ši divadla na hodinu a dosť. Striktne vzaté, príroda je aj v mojej zafajčenej pracovni, dokonca ja sám som príroda. Platí tu ono staroindické: Ja som ty - ty si ja. Všetko je kozmická jednota. Ale človek je aj bytosť s rozmerom duchovným, to znamená, že etická a kultúrna. Taká bytosť môže krásy prírody básnicky ospevovať, no v nijakom prípade jej nesmie ubližovať. Neriadim sa slovami ako ekológia či environmentálne (načo by mi boli také neslovenské zvuky?),
keď mi postačí na duchovnom a mravnom základe postavená etika úcty k životu Alberta Schweitzera. 
Svoje detstvo a mladosť ste strávili obklopený vinicami a keramikou. Nakoľko to predurčilo Vaše umelecké vnímanie sveta?       
Nielen v hlbokej minulosti, ale dodnes žijem obklopený vinicami a keramikou. Len málokomu je dané vziať do dlaní tú odporne slizkú hlinu a urobiť z nej krčah, vázu, sochu… Jeho bytie je preto statočné a autentické s dôrazom na akosť a vnútornú intenzitu. Túžba je vzdor. Dáva zmysel tomu, čo je a z neho aj čerpá hodnotu. Z hliny, dobre vyhnitej, teda dažďom zbavenej drobných častíc vápenca vo Frankovej či Majláthovej hrnčiarskej dielni v Pukanci už stáročia tvarujú krčahy, mliečniky, pekáče, hrnce, sikáče, vajlingy, misky, taniere. Veď recept na výrobu keramiky je veľmi prostý: základné prvky vesmíru zem, voda a oheň sa alchymicky tajomne zlúčia. Vo svojich knihách som o tom veľa popísal. Aj víno som  v živote neraz popíjal z keramických krčahov a hrnčekov. To na človeka dosť pôsobí. Pri pohári vína sa dá niekedy dosť dobre písať, alebo zhovárať sa s dobrými ľuďmi. Vyskúšal som si na vlastnej koži aj rýľ vo vinohrade a užil som si dosť úmornej práce v pivnici pri sudoch.
Časť života ste strávili v Martine. Našli ste si čas aj na potulky turčianskou prírodou či Turčianskou záhradkou, ako kotlinke medzi Malou a Veľkou Fatrou miestni radi hovoria?
Prevažnú časť pobytu v Martine som strávil v redakcii Matičného čítania, potom pri písacom stole a v kaviarňach. Ale ako som už povedal, príroda je všade, nedá sa z nej vystúpiť ako z autobusu. Občas sme išli so ženou a s deťmi na huby do malého sympatického lesíka, do ktorého v spomienkach chodím dodnes, aj keď lesík v súčasnosti záhadne mizne, každú chvíľu tam ktosi odpíli zopár stromov. Vyzerá to, ako keď človeku začnú vypadávať vlasy a oplešivie. Ostane len pamäť, prípadne písmo. No aj to je výtvor a vlastnosť prírody a kozmu. Keď som ostal nezamestnaný, kúpili sme pri Kolpašskom jazere malú drevenú chatku, na ktorej sme strávili s deťmi všetky voľné chvíle a dodnes tam celá blízka aj vzdialená rodina najradšej chodieva. Tajchy v okolí Banskej Štiavnice sú geniálnym spoločným výtvorom prírody a techniky. Sitno mi osvetľuje ducha. Ako Andrejovi Sládkovičovi.
Kedy do Vášho života vstúpila hudba, ako sa vzťah hudba a vy vyvíjal a kde sa nachádza dnes?
Už ako chlapca ma náhodnou zhodou okolností priviedol k hudbe dobrý Albert Schweitzer a zlí komunisti. Čítal som Schweitzerove zápisky z africkej džungle, kde každý deň po práci hrával na organe, študoval Bacha a chodil do Európy koncertovať, aby získal peniaze na udržanie nemocnice. V päťdesiatych rokoch minulého storočia boli v kostoloch väčšinou organistami učitelia a ja som ťahal mechy. Učiteľom to zakázali a organ zmĺkol. Začal som to na ňom skúšať ako samouk, neskôr som už otcovi farárovi hrával pri službách Božích.  Organové píšťaly som cítil ako stromy v lese a tóny mi pomáhali formovať si dušu. Hudba je vlastne pohyb a pohyb je život. Nie je to len harmónia, ale aj všetky zvuky. Hrá celá príroda, ja sa už len ako tak pohybujem, občas škrípem perom. Aj to je istý spôsob hudby a života.
V eseji Na poli rastú metafory sa vyznávate zo svojho potešenia nakladať si na zimu vlastnú kapustu a zaťažiť ju kameňom, ktorý ste našli pri spoločných potulkách so ženou kdesi v Turci. V dnešnej dobe, keď je, ako sám píšete, všetko možné kúpiť v supermarkete, staviate toto svoje napohľad starosvetské ľpenie na veciach, ku ktorým máte osobný vzťah, do protikladu k lacnému konzumu anonymných výrobkov. Dá sa tento váš životný postoj zovšeobecniť i na celkový vzťah súčasného človeka k svetu, prírode, kultúre, prostrediu?
Všetko, čo píšem, usilujem sa zapojiť do všeobecna, lebo taká je skutočnosť. Konkrétno samo osebe nejestvuje a všeobecno samo osebe je nepravdivé. Čo ma zaujíma, je pravda ako pokus o približovanie sa k nej.
Inde vzdávate hold hodinám na pukanskej kostolnej veži. Sú pre vás symbolom kontinuity vývoja a protikladom k efemérnosti našej virtuálnej doby. Teší vás aj to, že na tie isté hodiny sa pozerali aj vaši prastarí rodičia, s ktorými takto udržiavate kontakt a vediete pomyselný dialóg ponad priepasť času. Nechýba v našich školských osnovách predmet, ktorý by v deťoch pestoval pozitívny vzťah ku kontinuite našich snažení, viedol ich  k úcte k nadčasovým hodnotám a k hľadaniu zmyslu vecí, prírody, kultúry a života?
Otázkou ste už vlastne aj odpovedali. A čo sa týka školstva, o tom viem veľmi málo, len sa mi vidí, že celý systém vzdelávania nestojí za nič. Etiku úcty k životu nemožno vyriešiť učebnými osnovami. Skôr by malo ísť od útleho detstva k prirodzenému vedeniu k zodpovednosti a disciplíne. Život je vážna vec a zázrak, nie žart a kultúra je vlastne námaha, úsilie a práca.
Aj keď častejšie hovoríte o kultúre ako o prírode, ani tej sa nevyhýbate. Niekedy sa do jednej úvahy zmestia oba tieto určujúce fenomény, napríklad vtedy, keď píšete o včelách. Včelstvo je pre vás organizovaný a riadený systém, ktorého funkciou je život. A pokračujete: "V ekologickom reťazci a jednote živej reality je funkcia včelstva podobná umeniu, tvorbe a kultúre v ľudskom spoločenstve..." Ako je to vlastne so vzťahom kultúry a prírody?           
Ako vidno z mojich predchádzajúcich riadkov, nerobím medzi kultúrou a prírodou takmer nijakú deliacu čiaru. Umenie kultivuje človeka a ten potom prírodu neničí a nelikviduje, ale kultivuje. Prírodu likvidujú barbari, hlupáci, nevychovanci a bezbožníci, vlastne egocentrici. Kapitalistické náboženstvo a jeho veriaci nerešpektujú nič, iba zisk.
Minulý režim a vlastná zásadovosť z vás urobili disidenta. Ale nemenej kriticky a odmietavo ako k nedávnej minulosti sa staviate aj k omylom a deformáciám súčasnosti. Dá sa pár vetami charakterizovať, v čom sa prednovembrové časy od dneška líšili a čo s ním majú spoločné? 
Nebudem porovnávať jednu časovú rovinu a súradnice s inou. Žijeme všetky v prítomnosti. Čo koná táto prítomnosť, nie je omyl a deformácia či neskúsenosť "mladej" demokracie a šok zo slobody. Je to celý vedomý a rafinovane organizovaný systém koristníctva a rozkrádania. Systém je postavený na zlých základoch a vošiel do slepej uličky, požiera nielen prírodu, sám seba, chudobných, chorých a starých, kultúru, vzdelanie a dušu človeka.
V niektorých svojich textoch spomínate aj konkrétne kauzy, ako je likvidácia Parku kultúry a oddychu, rúbanie  parkov, ale aj rúcanie sôch Jozefa Jankoviča  a ďalšie ako dôkazy, že táto doba nadčasové hodnoty nielen ignoruje, ale aj aktívne likviduje. Čím to podľa vás je? Veď na druhej strane sú to práve tieto hodnoty, na ktoré sa tak radi odvolávame, keď sa bijeme do pŕs sťaby zapálení vlastenci.
Moc a zisk nielenže nepotrebujú a ignorujú kultúru, ale ju nenávidia, musia ju zničiť, lebo ona, kultúra v najširšom slova zmysle je vždy na strane človeka ako duchovnej bytosti.
Dá sa s tým niečo robiť? Ako ochranári sa o to celý život snažíme, ale je nám jasné, že plávame proti prúdu a výsledky nie sú vôbec adekvátne úsiliu. V najnovšej knižke Iskra v studenej pahrebe máte aj vetičku: "... aby sme uspokojili ochranárov všeličoho aj ničoho." Pochopil som ju vo viacerých rovinách. Ako narážku na to, že aj z ochranárstva sa stalo čosi ako módny jav, imidžová, a teda povrchná záležitosť, ale zároveň aj poukázanie na to, že zvyšok spoločnosti si ochranárske požiadavky nedovolí celkom ignorovať, lebo podvedome tuší, že ide o život. Pochopil som to správne?
Áno, máte pravdu. Ale citovaná veta nie je celkom jasná. Preto ju uvediem v širšom kontexte: Poriadok má poslanie zároveň aj psychologické, terapeutické. Nie je to len prázdna tradícia, povera a folklór minulosti, ale zmysluplný rituál a úcta. Je to aj poriadok, sebadisciplína a systém, ktorý chaoticky bežiacemu a banálnemu času dáva smer v podobe cesty, ktorá vedie od včerajška k zajtrajšku. Konzumné tvory, ktoré toto ignorujú a Vianoce si robia už od októbra, sú ľudia bez minulosti a budúcnosti, akoby bez vlastného podstatného mena a priezviska. Veď aj údenáč vie, že za slobodna sa volal makrela, čo platí aj o údenáčke podľa rodovej rovnosti zvieratiek: aby sme uspokojili ochranárov všeličoho aj ničoho. Dokonca aj kapor môže byť v ženskom rode ako "hosťka" na vianočnom stole.
Vo viacerých svojich úvahách naznačujete, že by sme mali viac čítať, počúvať hudbu, vyhľadávať umenie a menej sa nechať ohlupovať gýčom a bulvárom. Nebolo by, napríklad, žiaduce inšpirovať ľudí, a najmä deti, k bezprostrednému kontaktu so svetom prostredníctvom turistiky, táborenia v prírode, brigád na obnovu pamiatok, folklóru či ľudových remesiel na spôsob Školy hrou J. A. Komenského?
Nepomôže nám nič a nikto. No čítať Komenského ako spisovateľa, filozofa, teológa a vzdelanca by nám neuškodilo. Odporúčam ako povinnú literatúru jeho Labyrint sveta a raj srdca. Školstvo nechajme na vzdelaných vedcov 21. storočia a múdrych a charakterných učiteľov, ak takí u nás vôbec ešte sú.
Predpokladám, že náš 92-ročný  časopis Krásy Slovenska sa Vám dostane občas do rúk. Ak je to tak, určite by ste vedeli poradiť, v čom by mohol ešte viac ako doteraz pomôcť poznávať a milovať to, čo si na Slovensku poznanie a lásku zaslúži.
Vydržať!         

MÁJ 13
Teraz vlastný fingovaný rozhovor Jána a Poézie z knihy Hlavolamy, trochu upravený.
Tvorba, tvorivosť je téma, ktorou nás autor vytrvalo sprevádza. Jeho dialógy s poéziou, často nepolapiteľnou, neuchopiteľnou, neprítomnou, vovádzajú čitateľa do problému, s ktorým sa každý autor vytrvalo mocuje, pretože to je pre píšuceho človeka problém základný. Poézia kvitne často aj na tých najneočakávanejších miestach.
 
Hlas: Skutočne etický je človek len vtedy, keď počúva naliehavý príkaz pomáhať všetkému živému, ktorému môže pomôcť...
Poézia: Počuješ? Akoby hlas vychádzal spoza gotických jasličiek na oltári. A vravel si, že tu budeme sami.
Ján: Máš príliš rozvlnenú fantáziu, milá. Pravdaže tu nikto nie je a bránu som zamkol. Iba som trochu nahlas myslel. A slová sú citát z Albertovej Schweitzerovej práce Etika úcty k životu.
Poézia: Sľúbil si, že mi budeš hrať, nie hundrať citáty.
Ján: Maj trochu trpezlivosti, všetko raz odíde i príde. Albert bol...
Poézia: A zatiaľ tu zamrznem. Nevidíš, ako vonku vietor plieska plášťom? Na mraze clivé sú všetky píšťalky.
Ján: Áno. Lenže mojim kovovým i dreveným píšťalkám to neprekáža, ani vzduchovému chveniu, ani akustike. Milá Zia, včera som si bol zahrať na organe, ale píšťaly boli mrazivé a clivé a krehké, krehli mi prsty, a keď som si ich zohrieval na žiarovke lampy, zhováral som sa s tebou v duchu. Chcel som ti čosi porozprávať o Bachovi a jeho interpretovi Schweitzerovi, o tom básnikovi života a hudby, a o všeličom inom, lenže - ako ťa poznám, chladnú a nervóznu - urazila si sa a odišla. Takže ti o tom časom napíšem. Alebo: nebolo by lepšie, keby sme sa aj naozaj stretli? Pozajtra podvečer budem zasa v kostole, vrátka od sakrestie nechám odchýlené. A nezabudni si kožuch, prípadne prines tľapku s rumom.
Poézia: Janko. Určite prídem, veď nie som taká vrtošivá a nedotknuteľná, ako si ma predstavuješ. Vidíš, ani sa neurazím, keď mi tykáš a oslovuješ ma Zia. Napokon je to teplejšie a dôvernejšie, menej oficiálne než ťažkopádne meno Poézia, ako ma pokrstili a do matriky zapísali. Už sa teším na tvoju hru.
Ján: Celkom už na konci svetla je chrám. Hrám. Na samom konci až pochrámaného svetla je Larghetto. Je Larghetto, ktoré Bach napísal z príležitosti Kristovho narodenia. Akoby na Vianoce bol Šebastián milý namol smutný v temnom c mole. Taký, áno, bol, lebo neprišiel na svet žiť ani umrieť. Prišiel písať, komponovať, hrať. A tvorenie je tmavé, smutné z nekonečnej svojej slobody.
Poézia: Písať je ťažšie. Písať je ťažšie ako žiť.
Ján: A hráš a hráš na píšťale ľadovo ako olovo a slovo, až nás mrazí a nikto tu nie je, chrám sa otriasa samotou, je to motto, motív je motýľ, hráš a hráš, až až, akoby ťa celkom vážne a na dne a naozaj ktosi utajený pozorne kdesi počúval, kde si?
Poézia: Chcem počuť v tvojej interpretácii najmä Júliusovu Letňanovu chorálovú predohru, tú o veselých malých básnikoch, čo z výšin prišli pastierom zvestovať novinu; sypú sa v chumáčoch ako vrabčie hlavy, sypú sa v chumáčikoch ako voňavé kvety bazy, tie cvendžiace disonancie, pichajú ako ihličky voňajúce živicou a snehom, tvojimi vlasmi.
Hlas: Etika úcty k životu neuznáva nijakú relatívnu etiku. Núti človeka, aby sa zakaždým rozhodol sám, do akej miery môže byť ešte etický, a nakoľko sa musí podriadiť nutnosti ničiť a poškodzovať život a tak sa stávať vinný...
Poézia: Počuješ? Zasa ten hlas. Nie sme sami.
Ján: Nikto tu nie je. Ten hlas bol zase Albert Schweitzer. Na Štedrý večer, keď mrzne a umierajúce obláčiky pary z ľudských hláv stúpajú k nebesiam, kde sú píšťaly, hrám pastorále.
Poézia: Obláčik sa zmení na kvapku rosy, rosa zarosí čižmičky Aničkám-flautičkám, ktoré dostanú skraty na ventiloch elektromagnetickej traktúry. Ventil sa nezavrie, píšťalka si o dušu svoju vzdušnú neprestajne spieva, až taká radosť. Narodil sa...
Hlas: Nesmieme nikdy otupieť, ale hlboko prežívať konflikty. Spokojné svedomie je vynález diablov.
Poézia: Zase ten tvoj Schweitzer? Prišla som počúvať Bachovu hudbu, nie mrznúť pri moralitách.
Ján: Pastorále je oslavou zrodenia, vzniku, začiatku. Starobylá pastierska pieseň, jednoduché radostné výkriky, trilky vysokých fláut nad trocha disharmonickým mrmlaním basy, prostota gájd v štruktúre a slede akordov, čosi monotónne. To isté pastorále – Larghetto – budem hrať aj v deň umierania, na Veľký piatok, len v registratúre uberiem tú ligotavú malú mixtúrku, ostane osamelá nahá osemstopová flauta alebo temný kamzičí roh.
Poézia: To isté pastorále, tá istá clivá tónina, melancholické akordy ľavej ruky, ten istý nápev krehučký ako plač, rosa, obláčik pary – uspávanka?, akoby nebolo rozdielu medzi začiatkom života a koncom.

APRÍL 13
Slovenský rozhlas Bratislava, OR L - Literárna redakcia, vedúci redakcie a zodpovedný redaktor Jana Hevešiová. Premiéra: Rozhlasové libresso:
Pánu Bohu za chrbtom, Sympózium osvietených slov, úvahy nad literárnou tvorbou Ivana Kadlečíka pripravil Oleg Pastier, vysielané: Rádio Slovensko piatok 1. 12. 06, 20,05 hod. Osoby: Oleg Pastier a Ivan Kadlečík (čítač František Kovár).
 
Ivan, jedna z tvojich posledných kníh má názov Žiť sa dá len autobiograficky. Ale ak zmeníme slovo žiť za písať, stávame sa vlastníkmi akéhosi univerzálneho kľúča k celej tvojej tvorbe. Som, teda píšem! – tieto slová sú z tvojej ďalšej knihy Dvanásť. Je pre teba písanie obranou, potvrdzovaním nevyhnutného alebo nevyhnutnou alternatívou k dnešnému – ale aj – minulému svetu?
Vetu Žiť sa dá len autobiograficky som nemyslel celkom vážne, ale ujalo sa to aj medzi literárnymi teoretikmi, ktorí ma zjednodušujúco zaradili do akéhosi biografického prúdu slovenskej literatúry. Problém je, pravdaže, zložitejší, lebo vlastná životopisnosť môže byť viac či menej fikciou a naopak: každý štylizovaný literárny text nesie kódy autobiografie, osobnej skúsenosti. V poslednom čase som si neteoreticky a existenciálne spytoval svedomie, načo človek vlastne píše. Najmä po niekoľkých pobytoch v nemocniciach a dvoch vážnych operáciách sa neprestávam spytovať, či má písanie vôbec nejaký zmysel,  najmä v tomto čase "víťazného pádu", teda víťaznej a víťaziacej krutej hlúposti. Potom sa zdá, že nič iné len miera praktického, činného milosrdenstva a súcitu so všetkým živým môže byť poslaním a ospravedlnením ľudského bytia. Ktovie, možno aj písanie je forma súcitu, milosrdenstva a úcty k životu vôbec. Život je zázrak.
Normalizátori ti síce zakázali publikovať, ale nie písať – tvoje texty uverejňovali samizdatové časopisy Obsah a Fragment. Vypomôžem si teraz citátom Alberta Camusa: "V nespravodlivom alebo ľahostajnom svete človek môže zachrániť seba aj svojich blížnych, ak si zachová jednoduchú úprimnosť a ak použije najsprávnejšie slovo." Podarilo sa ti tých skoro dvadsať rokov zachraňovať seba a svojich blížnych jednoduchou úprimnosťou a používaním tých najsprávnejších slovo?
Neviem, či sa mi to podarilo. Ale aj ja sa opriem o uvedený citát Alberta Camusa, ktorý je nabitý významami ako akumulátor alebo elektrické dynamo. Na prvý pohľad akoby hovoril o gramatike, štylistike, teda o estetike. Ale jeho význam je dôrazne etický, lebo pripomína nespravodlivosť a našu ľahostajnosť, známu nielen z nedávnej totality, fašizmu a komunizmu, ale aj dnes. Aj dnes a tu vládne nespravodlivosť a zúri, horí svetová vojna, no my sme spokojní, keď máme preplnené pulty v obchodných reťazcoch a zvýšia nám dôchodky. Literatúra na tom nič nezmení, ale nesmie sa nikdy vzdávať úsilia pomenovať, varovať, ozrejmiť, osvetliť, diagnostikovať zlo a záporno. Ak iba zabáva a nemyslí, pomáha zlu, podporuje ho, tváriac sa, že ho niet, že ho nevidí. Ak sa mi teda v živote podarilo použiť zopár najsprávnejších slov, nepísal som nadarmo.
Ivan, takmer všetky svoje "písačky" si vytvoril do slova a do písmena "pánu bohu za chrbtom". Mimo hlavných miest kapitálu a kultúry; za hranicami neplodných každodenných zvád prepolitizovaného establishmentu. Pomohlo ti – a pomáha – takéto "závetrie" k väčšej sústredenosti, k čírejšiemu nazeraniu na problémy a pseudoproblémy hromadiace sa v centrách?
Pán Boh nemá chrbát, ale keby ho mal, bolo by tam dobre. Je to krásna metafora, krajšiu som čítal len u Terézie Vansovej: vraj tam, kde sa vlci vyzúvajú. Tam, kde líšky dávajú dobrú noc a vlci sa vyzúvajú, teda čím ďalej od pseudocentra kultúry a politiky, žijú ľudia, myšlienky, tvorivosť a city. Vlci sú neškodní. Brániť sa a utekať treba len od tých vlkov, čo sa preobliekajú za ľudí, lebo ich potravou je zisk. Súčasní ľudožrúti najradšej konzumujú človekovu dušu. Premnožili sa.
I keď si zažil – a prežil – dosť pôstnych dní a rokov, zdá sa, že to nebolo až také márne: v roku 1996 si dostal literárnu cenu Dominika Tatarku, v roku 2003 Cenu ministra kultúry a v tom istom roku aj cenu Európsky fejtón. Tvoje knihy boli preložené do niekoľkých cudzích jazykov. A už tri roky si nositeľom štátneho vyznamenania Rad Ľudovíta Štúra, ktorý ti bol udelený za prínos do národnej kultúry. V našich končinách to síce nie je až taká zvláštnosť, že štátom a národom zatracovaný spisovateľ je neskôr štátom a národom vyznamenávaný, ale aj tak by som bol zvedavý na tvoj názor pozitívneho skeptika...
Vyznamenania, odmeny a ceny si neudeľujeme sami. Sú nám dané viac či menej oprávnene, ako deus ex machina. A keď sa konkrétne pýtaš na štátnu cenu Rad Ľudovíta Štúra, je to ako v rozprávke či v legende. Dar – nedar. Lebo v čase slávnostnej ceremónie som bol v zahraničí a osobne som si rad neprevzal. Čiže ho mám rovnako ako ho nemám. Neviem, ale aspoň mi to pripomína fakt, že každá medaila a minca má dve strany. Averz i reverz. Hlava alebo písmo? Rub alebo líce?
Ivan, zatiaľ sme sa nedostali od slova k hudbe... Nielen literatúrou si živý: tvoj celoživotný tesný vzťah k hudbe nie je žiadnym tajomstvom. Dlhé roky si hral na organe v evanjelickom kostole v Pukanci, si členom Novej Bachovej spoločnosti v Lipsku a Johannovi Sebastianovi si napísal a nedávno aj vydal vynikajúcu knihu o tomto velikánovi svetovej hudby. Ako vplýva hudba na tvoje písanie a ako sa odráža tvoje písanie v hudbe?
Hudba mi pomáhala nielen písať, ale aj žiť a vyžiť, a to celkom prízemne a pragmaticky. Keď som študoval na vysokej škole,  finančne mi pomáhalo organovanie v kostole. Podobne neskôr, keď som za totality s rodinou takmer nemal z čoho žiť. Samozrejme, je tu aj metafyzika muziky. Aj keď ani zďaleka nie som virtuóz, najmä Bachova hudba ma upozornila na vertikálny rozmer bytia, na nevyhnutnú osobnú zodpovednosť, zákon a poriadok, teda na kompozíciu ľudského života a diela.
Čas rýchlo plynie a svet sa mení – napísal prozaik Pavel Vilikovský v doslove k tvojej knihe Vlastný hororskop. Stačí prehodiť niekoľko slov a zrazu "svet rýchlo plynie a čas sa mení" – čo v tomto rýchlo plynúcom časosvete ostáva ešte dodať spisovateľovi Ivanovi Kadlečíkovi?
Žiaľ, a možno je to aj dobre, nemám už takmer čo dodať – iba ak Kraskovo Zmráka sa, stmieva sa, k noci sa chýli, od hory od lesa tak plače, kvíli.. .A ešte: Nech Hospodin ohnivý naďalej kráča pred nami.

MAREC 13
Pravda 8. 2. 1996: Dnes hovoríme so spisovateľom Ivanom Kadlečíkom. Zhováral sa Emil Babín s nadpisom Postoj ako existenciálna otázka dňa a s poznámkou: Normalizácia vyradila z kontextu nášho umenia mnohých tvorcov, ktorí viac či menej verní svojim zásadám sa rôzne pretĺkali takmer dve desaťročia životom. Spisovateľ Ivan Kadlečík (1938), keďže nemohol oficiálne publikovať, sa napojil na český literárny disent, kde uverejňoval svoje práce najmä vo Vaculíkovej edícii Petlice. Po revolúcii sa na knižné pulty dostalo niekoľko jeho kníh. Rozhovor so spisovateľom, ktorý si zachoval vysoký občiansky kredit, sa odohral v jeho dome v Pukanci.
 
Pamäť kultúry je akési nebo rozprestreté nad ľudským spoločenstvom. Ako chápete jej kontinuitu - prirodzene sa vyvíjajúcu, inokedy zas kľukatú, neraz násilne prerušenú zásahmi moci...?
Bez kultúry sa nedá žiť. A nemyslím to konzumne, že je našou povinnosťou chodiť do divadla či na koncerty. Mám na mysli kultúru v širšom i hlbšom existenciálnom význame. Jednou z jej podstát je práve kontinuita, trvanie. Budem hovoriť najmä o literatúre, keďže som v nej najviac doma. Neraz si spomeniem napríklad na Kukučína, Sládkoviča či ďalších. Mám ich kdesi vo svojom kultúrnom vedomí nie ako povinné čítanie či fotografiu v lexikóne, ale pociťujem ich ako živé bytosti, ktoré niečo pre naše spoločenstvo a literatúru vykonali. Kontinuita kultúry tak kotví aj v prítomnosti, pretože ju vnímam ako živú hodnotu a nie ako skončenú súčasť dejín. Pobáda nás zároveň rozmýšľať o svete, v ktorom sme až po uši. Súčasný problém je však v inom: ako hrozne nám chýba, že nemáme živú prítomnosť, živé pociťovanie týchto ľudí v kultúre, ich sprítomňovanie. A to si musíme vnútorne uvedomovať. Kontinuita kultúry smeruje dopredu, je ako tečúca rieka, ktorá neprestane. A kultúra je jedným z poisťovacích zariadení, aby ľudstvo mohlo pokračovať ďalej, je akousi zárukou našej ľudskosti.
Vo vašich knihách Epištoly, Rapsódie a miniatúry, Hlavolamy, ale aj iných je prítomná duchovnosť. Možno zdedená - keďže pochádzate z rodiny evanjelického farára - no najmä ako pestovaná výbava duše. Ako pociťujete duchovnosť?
Neviem presne, čo to je. Slovo duchovnosť mi znie dosť silne a najmä abstraktne. Náš bežný a zdanlivo banálny život - ranné vstávanie, zakúrenie v zime... - akoby s duchovnom nemal pranič spoločné, nazdávame sa, že duchovno je, keď ide človek do kostola alebo sa začíta do dobrej literatúry, ono je to však u človeka zrejme prepojené tak ako kultúra s duchovnosťou. Aj v obyčajnom materiálnom živote je obsiahnutá duchovnosť. Napríklad: ako sa zachovať eticky, ako nikomu neublížiť v rozhodovaní sa na rôznych križovatkách... A treba sústavne hľadať správne východiská, voľby, aby môj život i život spoločenstva, ktorého som súčasťou, nestrácal kultúrnu ani duchovnú dimenziu. V prostredí, z ktorého som vyšiel, duchovno vyplývalo navonok z profesie otca farára. V poslednom čase o tom dosť premýšľam: zrazu som vo veku svojho otca, a keďže mŕtvi nestarnú, začínam ho dobiehať. Teraz sa s ním stretávam duchovne ako rovný s rovným. K jeho nedávnej storočnici som napísal menší portrétik a zistil som, že z hľadiska fakticity o otcovi skoro nič neviem. Možno to nie je až také podstatné: základné veci sú uložené kdesi v podvedomí a hlbšie v detstve, v prostredí...
Ako vám po rokoch vychádza toto vzájomné účtovanie?
V niektorých chvíľach mladíckej povýšenosti som si ho možno nie dosť vážil. Jeho kázne sa mi zdali naivno-insitné. Potom som na chvíľu uveril marxizmu, lebo tam sa mi súvislosti o otázke bytia zdali vysvetlené logickejšie, hoci neskôr sa to ukázalo ako podvod. Prostredie na fare, v ktorom som vyrastal, bolo vlastne správne. Myslím tým, že v rodine sa neklamalo, vládla tam dôvera, pohyboval som sa medzi knihami. Rozhodujúce bolo s kultúrou denne žiť. Knihy som chápal ako prirodzenú súčasť, slovo zas v jeho vážnosti a záväznosti. Pociťoval som, že z kvalitnej knihy vyžaruje akási duchovná a ľudská energia. Od sestry som si  nedávno doniesol niekoľko drobných otcových poznámok. Neraz si zapisoval úplné banality, avšak hĺbka tejto banality akoby zrazu ožila. Kto si píše denník, podporuje vlastnú pamäť o veciach, ktoré sa dejú. A funguje to aj v utvrdzovaní vnútornej pravdivosti, keď sám so sebou účtuje! Veci sa musia niekedy vysloviť, aby sa stali. A ak sa stanú a my ich nezaznamenáme, niekde - žiaľ - nenávratne vyprchajú.
Vaše krátke esejistické texty od epištoly až po aforizmus charakterizuje hra s myšlienkou, hra so slovom. Nielen zvukomalebne, ale najmä viacvýznamovo.
Na jednej strane trpím alergiou na zlý jazyk, na druhej stojí "láska" k jazyku. Obdivujem ho ako ľudský fenomén a, samozrejme, aj jazyk, ktorému hovoríme rodný. Možno aj preto, že cudzie reči neovládam. Jazykom som opantaný aj prekliaty zároveň. Tomu slovu, v ktorom som vyrastal - i keď nie vlastnou zásluhou - najlepšie rozumiem. V jazyku nejde len o krásu, ale i o jeho schopnosť zmocniť sa, chytiť do rúk - keby mal jazyk ruky - každú skutočnosť, predmet, dianie, pocit... Jazyk sa snaží uchopiť veci neuchopiteľné, nadrapuje sa za nimi, aby ich ohmatal. To je myslenie a poznávanie. Jazyk je pre mňa skoro všetkým. Žijem v slove, ktoré mi je silou aj energiou, ním si riešim svoje trápenia aj smútky. Ten jazyk je aj môj, spisovateľ Lajos Grendel hovorí, že každý človek má svoj jazyk, a ja si ten svoj, keďže som odsúdený na jeho používanie, aj upravujem.
Počas normalizácie, ktorá vám ukrivdila, ste svoje texty vydávali samizdatom. Aký je vzťah slobodnej myšlienky v neslobodnej dobe a uzatvárania sa do vnútorných samôt? Ako ste prežívali ten ",vyhadzov" z oficiálnej literatúry?
Neviem, či slovo ukrivdila vystihuje podstatu veci. Ťažko je mi dnes vžiť sa do čias pred dvadsiatimi či desiatimi rokmi. Bol som mladší, vtedy všetko beriete ľahkovážnejšie a  siláckejšie. Písať som mohol, akurát publikovať nie. Publikovať je síce dôležité, ale ja si aj tak píšem pre seba. To, že vás vyhodia z roboty, nie je krivda, máte vedomie pravdy, hoci aj na ňu v bezsenných nociach padá tieň pochybností... Váš postoj je vždy konkrétnou existenciálnou otázkou dňa, križovatky vedúcej životom. Možno i to ma doviedlo k samizdatu. Text, ktorý som napísal na písacom stroji, sa šíril. Nebol na takej typografickej úrovni ako kniha, časopis či noviny. Kvalitatívne kritériá neplatili len v tzv. oficiálnych vydavateľstvách, ale aj v samizdate. Ja som sa najtesnejšie napojil na pražskú edíciu Ludvíka Vaculíka Petlice. Aj to bola forma publikovania, hoci v nízkych nákladoch, ale tak vychádza pôvodná kniha aj dnes. V samizdate bol dôležitý moment sebarealizácie a sebaidentity, pocit, že nestrácam celkom dôveru sám v seba a kontakty s inými ľuďmi.
Nie je vám za niečím z toho ",podzemného" času, napriek tomu, že sloboda slova a edičné možnosti sú dnes otvorené, tak trochu ľúto? Za niečím pozitívnym, čo sa pádom bývalého režimu vytratilo?
Ľúto mi je za mladosťou, hoci aj staroba je krásny vek. Ľúto by mi mohlo byť za disidentmi, medzi ktorých som sa nejako zamotal. Páčilo sa mi, že naše vzťahy boli srdečné, cítili sme sa ako malý opustený ostrovček v mori beznádeje. Človek nepotrebuje, aby ho mali bohvieako radi, ale nechce sa ani cítiť ako vyhnaný pes. Keď sme sa ako "vyškrtnutí" autori občas zišli, tak tam vibrovala akási elektrina, vyžarovala tam dôvera jeden v druhého. Tatarka to nazval trochu nadnesene Obcou božou. Paradoxne, i dnes sa vraciame k tomu času v inej špirále. Dnes znova, nie vždy, stretnete ľudí, s ktorými sa dá komunikovať, ktorí neuhýbajú, s ktorými sa dajú vytvárať hodnoty smerujúce k zachovaniu kultúry, kontinuity a duchovnosti spoločenstva, národa, sveta, vesmíru. To kladné prúdenie však vždy existuje a dúfam, že aj pretrvá.
Ako má literatúra potvrdiť svoj zmysel, keď názory autorov, tie znepokojenia proti moci a mocným, ľudia v politike i mimo nej nečítajú? Nemáte pocit, že tie myšlienky idú do vetra?
Je to tak. Ten pocit márnosti spisovateľ máva dosť často. Ale vždy sa však nájdu tí, čo počúvajú. Zoberte si takého politika, a nielen dnešného! Každá jeho "stupidita" sa cituje, obdivuje alebo nenávidí, polemizuje sa s ňou. Časom politik zmizne a zmizne i to, čo povedal. Naproti tomu po spisovateľovom texte možno kedykoľvek siahnuť. Hoci to slovíčko publikované, spravodlivé a pravdivé, to slovíčko si málokto všimne. Politici kultúru potrebujú vtedy, keď sa im hodí do ich plánov. Napríklad vytiahnu citáciu Ľudovíta Štúra alebo iného dejateľa. Ale pozor! To nie je ono kontinuitné vedomie kultúry, ale zneužívanie a vytrhávanie z kontextu. Podobná manipulácia sa deje aj s niektorými dnešnými spisovateľmi. Ktosi sa tu usiluje o to, aby boli "naši", aby nám prihrávali, podporovali "grandiózne" záujmy národa alebo čohokoľvek. Väčšinou však ide o záujmy konkrétneho politika, jeho strany či hnutia, o zbohatnutie, kým obyčajný občan ich nezaujíma. Problémom spisovateľa je však zjednodušene podmet a prísudok. Keby som mal písať iba to, čo sa mocným páči, okamžite by som predal písací stroj. Keď myslím, tak bezohľadne. Myšlienka, najmä slobodná, neznáša uzavretosť, nemá iba jeden smer a cieľ, ale mnoho smerov a nedozerných diaľok, ktoré vedú až kamsi do nekonečna...
Čo chýba dnešným "osobnostiam", aby sa nimi skutočne stali?
Osobnosť sa nikdy nevyhlasuje za osobnosť. Problém osobnosti pociťujem vnútorne integrovane ako uzavretý obvod. To, čo robí, hovorí, ako koná, čo povedala včera, dnes a povie zajtra, musí byť v koherencii. Bez tejto spojitosti by neexistovalo indivíduum, štát ani vesmír. Ak osobnosť, napríklad politika, nie je koherentná, tak existuje proti zákonitostiam prírody ako fantóm, tieň v televíznom obraze, ktorý sa nám zjavuje každý deň... Osobnosť, ak je osobnosťou naozaj, tak je ňou bez ohľadu na to, či ju mocní uznávajú alebo prenasledujú, či je často na obrazovke, alebo si o nej šepkajú iba dôveryhodní. Osobnosť jestvuje a pretrváva. A pretrváva, aj keď ju umlčia, vyčiarknu, vyženú... Zákonitosť duchovna je okrem iného v tom, že sa vracia aj dozadu akoby po čiare kruhu - a v tom je tá kontinuita či pamäť.

FEBRUÁR 13
Aj vo februári trochu inak: rozhovor s Marínou Pišlovou z Banskej Štiavnice, ktorý sprostredkoval Anton Pižurný a uverejnil v roku 2003 v obľúbenom štiavnickom časopise Sitniansky vatrár, ktorý niekoľko rokov vydával.
Majstre, pozdravuje vás Marína z roku 1836. Pýta sa, čo je nové u vás v Pukanci...
V Pukanci som nebol už niekoľko mesiacov. Čo by som tam robil? Skoro stále sedím na prdke vo svojej pracovni na Hrnčiarskej ulici. Deti mi na dvere napísali ceduľku, že Mníchov. Keď chcem, napíšem tam Paríž alebo Moskva. Pracovať treba všade.
... a tiež sa pýta, čo je nové v Uhrách, na Slovensku?
Tak toto teda v Uhrách nebolo ani počas maďarského útlaku a tureckého jarma, aby prenasledovali fajčiarov a skoro nikde im nedovolili zapáliť si čibuk, zapekačku či doháň. Diskrimináciou fajčiarov robia zo mňa (nie po prvý raz) občana druhej-tretej kategórie. Chcú ma týrať. Čo je to však proti týraniu a ponižovaniu väzňov v Iraku?
Vraj sa jej celkom pozdáva, že "slovám a Slovákom treba vrátiť ich vlastný význam", čo vraj oni na to?
Ja na to nič nevravím. Ja to len potichu robím. Nezabúdam na Ondriša Braxatorisa a iných, pani Pischlová.
Pýta sa tiež, ako je na tom vzdelanosť naša...
Pánboh zaplač a požehnaj!
Marína sa pýta, či je u nás všetko v poriadku, či niekto netrpí alebo netrie biedu.
Ale veď tu sa už nikomu ani trieť nechce. Aspoň je veselo.
Pýta sa, či mocní tejto krajiny dobre spravujú svoju postať.
Všetko robia "super". Ako v kovbojke. Ešte aj poštár nosí môj dôchodok "proklatě nízko".
Jej rodná Štiavnica sa pomaly mení. Pýta sa, či k lepšiemu.
V Štiavnici som už dosť dávno nebol, lebo zrušili takmer všetky autobusové spoje. No Štiavnica je iste krásna, aj keď tam nie som.
A ešte by rada vedieť, čo nové pripravujete, píšete...
Popri varení a pečení v kuchynke už niekoľko týždňov robím veľký rozhovor pre časopis Fragment. A ešte by tu bolo trochu roboty okolo reedícií mojich Tarokov a Lunenia, lenže dnes nikto nedodržiava zmluvy ani slovo.
Ako sa vraj mávate a ako spávate?
Nespím sám, ale s priateľom Hypnogenom, lebo majster Alkohol ma už nemá rád, je mi neverný a opúšťa ma. Aj tak všetci utekajú do EÚ a mňa nechajú doma samého a smutného. Achjaj.

JANUÁR 13
Na začiatku roka trochu inak: 36 x podľa Prousta
Čo je podľa vás vrcholom mravnej biedy?
- Človek.
Kde by ste chceli žiť?
- Vo svojej pracovni.
Aký je váš ideál pozemského života?
- Byť človekom.
Ktoré chyby sú vo vašich očiach najznesiteľnejšie?
- Ženy.
A najneznesiteľnejšie?
- Ženy.
Ktorú historickú postavu máte v najväčšej obľube?
- Hamlet.
Ktoré hrdinky skutočného života obdivujete najviac?
- Maruška, okolo tridsaťročná.
A ktorú hrdinku imaginárnu?
- Nemôžem ju menovať, aby neboli klebety. Je vydatá.
Váš najmilší maliar?
- Zima.
Vyvolený hudobník?
- Ticho.
Ktoré vlastnosti si najviac ceníte u muža?
- Originálne.
U ženy?
- Originálne.
Čím sa zaoberáte najradšej?
- Vlastným bytím.
Kým by ste chceli byť?
- Slovenským spisovateľom.
Ktorá je podstatná vlastnosť vašej povahy?
- Každá.
Čo si najviac ceníte u priateľov?
- Že ich je málo.
Čo najmenej?
- Že ich je veľa.
Aký je váš sen o šťastí?
- Dozvedieť sa, čo to je.
Čo je pre vás najvyššou strasťou?
- Ja.
Keby ste neboli tým, čím ste, aké povolanie by ste si rád zvolili?
- Rád by som do hory nosil Nobelovu cenu za literatúru.
Ktorej farbe dávate prednosť?
- Aká nejestvuje.
Ktorý kvet máte najradšej?
- Dočervena rozkvitnuté víno, vodka belavá.
S ktorým vtákom najviac sympatizujete?
- So svojím. (Na tú istú otázku oveľa lepšie odpovedá Pavel Hrúz: Je to ten istý (na štyri písmená), ako hľadal žandár do krížovky: Mvoj.)
Vaši najmilší spisovatelia?
- Ježiš Kristus.
Vaši najmilší básnici?
- Ježiš Kristus.
Váš hrdina?
- Ježiš Kristus.
Vaši hrdinovia konkrétneho života?
- Nemôžem ho menovať, aby neboli klebety. Je ženatý.
Vaše historické hrdinky?
- Ofélia.
Čo v človeku nenávidíte najsilnejšie?
- Blbosť.
Ktoré historické charaktery sa vám najviac protivia?
- Blbci.
Ktorý vojnový čin najviac obdivujete?
- Zbabelý útek.
Akú politickú reformu by ste želali svetu?
- Vynález alkoholu, keby sa to už nebolo stalo.
Ktorým prirodzeným talentom by ste chceli byť obdarovaný?
- Poznať pravdu.
Ako by ste chceli zomrieť?
- Dôstojne, t. j. veselo.
Váš súčasný stav?
- Umieranie.
Vaše heslo?
- Also sprach Zarathustra: Nikomu nič nevysvetľuj.

Späť na Rozhovory