ČÍSLO 7, 31. 3. 1969, ROČNÍK II


Dominik Tatarka

Hovory o kultúre
Chcel by som hovoriť o výtvarných dielach, ale musím hovoriť o všetkých dielach človeka. Ak mi dovolíte použiť aj v týchto súvislostiach slovo obcovanie, poviem, že s dielami, výrobkami ľudských rúk, či sú umelecké či neumelecké, či chceli alebo nechceli takými byť, obcujeme v podstate rovnakým spôsobom. Vstupujeme s nimi do osobného styku, myslíme si s nimi svoje, sú pre nás uspokojením.
Každý výtvor, každé dielo vyjadruje vzťah k človeku. Človek, ten druhý, ho použije pre svoju potrebu, reaguje naň, teší sa z neho alebo ho odhadzuje, nakladá s ním, ako sa mu uráči. Tento vzájomný vzťah, obnovujúci sa vzťah k ľudským výtvorom, ktoré nás obklopujú a k ich tvorcom či výrobcom, užívateľom, nazývam obcovaním.

STRANA 1


Albín Senaj

Cesta do Ríma
Týždeň pred oslavami 1100. výročia smrti sv. Konštantína-Cyrila, vierozvesta a zakladateľa staroslovienskeho písomníctva u nás, rímske noviny uverejnili apoštolský list pápeža Pavla VI. pri tejto príležitosti. Aj Slováci boli v Ríme na oslavách. Na hlavnej rímskej stanici Termini nás čakali členovia komitétu osláv. Ubytovali nás v hoteli Alicorni blízko Svätopeterského námestia. Spolu so mnou tam boli ubytovaní moji spoločníci z cesty Vincent Hložník, Ľudovít Fulla, Alexander Trizuljak, Stanislav Šmatlák, Gustáv Valach, Eva Kristínová a ďalší.
V bazilike sv. Petra dostali Slováci čestné miesta, koncelebrovanú omšu slúžil pápež Pavol VI. spolu s biskupmi z Československa. Spievali sa len slovenské a české bohoslužobné piesne. Účinkoval aj spevácky súbor Liptov z Hubovej pod vedením profesora Orosa. Oslavy sv. Cyrila boli úzko spojené s bazilikou sv. Klimenta, kde je pôvodný hrob Konštantína-Cyrila a kde bola pietna slávnosť. Slávnostná akadémia sa konala 15. februára v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda, kde Gustáv Valach a Eva Kristínová recitovali pásmo zo slovenskej poézie a Stanislav Šmatlák mal prednášku o dejinách slovenskej kultúry a literatúry. A nakoniec bola vedecká konferencia v pápežskom orientálnom inštitúte.

Cyril Kraus

Slovo o národnej kultúre
Existujú tie najrozličnejšie formy národnej prezentácie i reprezentácie - a tak isto existujú najrozličnejšie formy prezentácie a reprezentácie národnej kultúry.
Ak sa v nedávnej minulosti zdôrazňovalo klasické dedičstvo s určitým nádychom nedotknuteľnosti, ba až normatívnosti, ešte v nedávnej minulosti vyvolalo to prirodzenú reakciu v jednoznačnej orientácii na najsúčasnejšiu súčasnosť.
Určite tradícia je čosi uzavreté v čase i priestore, chápeme ju na pozadí dejinnej kontinuity, spoznávame jej vývinové peripetie, úspešné i menej úspešné obdobia. Lenže okrem toho a nad to tradícia je aj živou energiou, impulzom a korektívom umožňujúcim vidieť problematiku národnej kultúry z nadhľadu, je zázemím, objasňujúcim zmysel smerovania národnej kultúry, ukazovateľom hodnototvorného procesu a v konečných dôsledkoch i národnej svojráznosti a suverenity.
Potreby dňa si priamo vyžadujú, aby súčasná kultúra bola moderná, na úrovni doby a zvýrazňovala pulzovanie doby. Vo vývinovom procese sa javí úzka spätosť medzi tradíciou a moderným: vychádzajúc z tradícií pociťujeme nutnosť a naliehavosť moderného, a z hľadiska moderného sa zhodnocuje tradícia. O to nástojčivejšie sa pociťuje potreba nezanedbávať ani jednu časť "samojedinej" otázky: ako pokračovať v tradíciách národnej kultúry a čo prijať z pokladnice kultúry svetovej.

Jaroslav Netolický

Vzpomínka
Nad Tatrou sa blýska zas na lepší čas,
kdo je vidí zblízka, utvrdí v tom nás.
Přešly hromy zemí, sám buh války Mars,
setkaly se s všemi citlivými z nás.
Tím nás přesvědčili o té nutnosti,
že na světě není přátel vždy dosti.
Tím jste nám dnes bližší, bratři Slováci,
proto rozvineme přátelskou práci
s vámi v novém celku, jenž rozkvete zas!
Ať se příště blýská jen na lepší čas!

Ján Poliak

Malá splátka veľkého dlhu
František Volf a Joža Pospíšil, prvý rodák z Třeboně a druhý z moravského Slovácka, prišli hneď po prvej svetovej vojne na Slovensko ako mladí českí učitelia. Prišli dobrovoľne, so záujmom o Slovensko a o jeho kultúru, lebo ešte ako stredoškolskí študenti dostali sa do krážov sugestívneho vplyvu apoštola česko-slovenskej spolupráce Karla Kálala. Volf dostal učiteľskú štáciu vo Veľkej Bytči, neskôr v Dohňanoch a v Čeklísi. Pospíšil učiteľoval v Trenčianskej Teplej. Možno predpokladať, že na nové pôsobiská nešli s nijakými ilúziami, ale kultúrna spúšť, ktorá ich v slovenskom školstve privítala, bola zaiste prekvapením aj pre nich.
Nebolo školských učebníc ani školských knižníc, a čo bolo najhoršie, nebolo ich ani z čoho vybudovať. Široká sieť základných a stredných škôl, v ktorých sa zo dňa na deň stala slovenčina vyučovacím jazykom, potrebovala aj z čisto praktických, didaktických dôvodov materiál na čítanie. Prostredníctvom lektúry bolo treba podchytávať a upevňovať jazykové povedomie žiakov a rozvíjať aj ich povedomie národné.
Pospíšil i Volf si to okamžite uvedomili a neodkladne sa prichytili do roboty. Hoci odchovaní českou školou a kultúrou, pomerne rýchlo si osvojili slovenčinu a zorientovali sa v problémoch Slovenska a jeho kultúry. Z ich devätnásťročnej tvorivej činnosti významne profitovalo slovenské učiteľstvo aj slovenský dorast. V spolupráci s českými a slovenskými priateľmi (Karol Plicka, Štefan Krčméry, Jaroslav Vodrážka) usilovali sa vyplniť citeľné medzery v tvorbe a vydávaní čítaniek a učebníc, detských časopisov (Slovenskou otčinou, Včelka) a kníh pre mládež (zbierky rozprávok Svätý Peter a päť opustených sirôt, Janko Hraško na cestách svetom, Ruské pohádky, Rozprávky z celého sveta). Pripravili a vydali výbery z národopisných zbierok Pavla Dobšinského, J. Ľ. Holubyho a Andreja Kmeťa, výbery z tvorby M. Kukučína, E. M. Šoltésovej, S. H. Vajanského a iných. Z vlastnej literárnej tvorby Volfa a Pospíšila najväčšie ocenenie si zaslúžia ich umelecko-náučné portréty a životopisy popredných dejateľov slovenskej a českej kultúry a národnej minulosti (Ľ. V. Rizner, Peter Bohúä, T. G. Masaryk, Palacký, Kalinčiak, Štúr, Hodža, Sládkovič, Němcová, Jirásek, Chalupka a ďalší).
František Volf, dnes 71-ročný, venuje sa v posledných desaťročiach vo svojom pražskom byte maliarskej tovrbe. Jeho priateľ a spolupracovník Joža Pospíšil dožil svoj život v Uherskom Hradišti.

Zabudnutý kalendár

Štrnásty týždeň po božom narodení: Oračky (už sa začína s orbou).
Pätnásty týždeň po božom narodení: Krívačky (už aj kriví idú orať).
Jar je istá vtedy, keď sa mravci ukážu.
Jar je teplá vtedy, keď sa pustovka ukáže.
Kto dubeň víta namosúrený, bude mať plnú stodolu moskvy (mokrého obilia).
Teplý apríl, zimný máj, bude žitko ako háj.
Ranný dážď, ženský plač, panská láska, aprílová chvíľa, všetko na zajačom chvoste visí.
V apríli prší na raž, v máji na pšenicu, v júni na jačmeň.

STRANA 2


Peter Liba

Trvalá hodnota
Máloktorý z neliterárnych zjavov slovenskej skutočnosti druhej polovice 19. storočia prešiel až k nášmu dnešku ako trvalá hodnota. Ľ. V. Rizner je výnimkou. Učiteľ v Zemianskom Podhradí prešiel vývojom od nenáročného veršovníka, od ľudovýchovnej a náučnej poviedky k popularizácii najmä prírodných vied, poľnohospodárstva a ovocinárstva až k špeciálnej bibliografii. Tohto roku si pripomíname 120. výročie jeho narodenia.
 
Augustín Maťovčík
 
Obetavý organizátor
Medzi významné osobnosti slovenskej národnej minulosti patrí tohtoročný dvojnásobný jubilant, oravský rodák Martin Hamuljak (19. 4. 1789 Jasenica - 31. 3. 1859 Námestovo), jeden z vedúcich predstaviteľov bernolákovského hnutia, hlavný hýbateľ pešťbudínskeho Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej, obetavý organizátor, vydavateľ a šíriteľ tlačeného slova.

STRANA 3


Ako ďalej?

V nádeji, že čoskoro začne vychádzať týždenník Zväzu slovenských spisovateľov, obrátila sa začiatkom tohto roku redakcia Kultúrneho, resp. Literárneho života na slovenských i českých kultúrnych a vedeckých pracovníkov s otázkou ako ďalej v novom štátoprávnom usporiadaní. Odpovede na anketu uverejňujeme v presvedčení, že nie sú iba dokumentom chvíle, ale ich platnosť je ešte i dnes - po niekoľkých mesiacoch - vrcholne aktuálna.
 
Konštantín Čársky
Riešme úlohy súčasnosti. Nerozpitvávajme minulosť do omrzenia. Takéto počínanie nás len delí a časť národa ženie do pasivity. Správnu cestu k harmonickým spoločenským vzťahom nám majú ukázať spisovatelia. Oni sú svedomím národa. Ich pohľad je bystrejší ako pohľad prácou zavalených robotníkov, vedcov, predpismi spútaných úradníkov a aj daktorých úzkoprsých politikov.
Zredukujme prehnanú reprezentáciu. Ľudia, ktorí si navyknú bývať v Pálffyho kaštieľoch, časom si osvoja aj spôsoby vyvolených a stratia kontakt s ľudom. Neriešme svetové problémy. Sme malým národom. Sústreďme sa na vlastné a súčasné potreby. Ďalšie generácie nás budú hodnotiť iba podľa toho, čo po nás zostalo. Zvýšenú pozornosť venujme mládeži. Jej výchovu nezvaľujme iba na školu a rodinu.
 
Jozef Felix
Na otázku čo ďalej poznám iba jedinú odpoveď: Pokračovať v tom, čo sme nazvali humanitným socializmom. A pokračovať v ňom dôsledne, s rovnakým dôrazom na substantívny aj na adjektívny člen tohto pojmu. Znamená to pre mňa rozvíjanie demokratických tradícií oboch našich národov a stavanie nášho verejného i súkromného života na vzájomnej dôvere.a úcte.
Želal by som si, aby nás nikto znovu nepresviedčal, že čierne je biele a biele je čierne. Zažili sme to už a výsledkom toho bola nezmerateľná pasivita a apatia. A aby sme konečne v blízkej budúcnosti nežili už len pod krásnymi heslami, ale aby tie heslá prešli do samého stredu nášho života a stali sa jeho formujúcimi princípmi.
 
Milan Šimečka
Nechcem nikomu radiť, ale pre seba som sa rozhodol, že ďalej sa budem držať samozrejmostí, ktoré vyplývajú z neodškriepiteľného faktu, že hlavu má človek na rozmýšľanie. Takých zjavných samozrejmostí je veľmi veľa. Patrí k nim napríklad samozrejmosť, že obdobie od januára do augusta 1968 bolo dobré až vynikajúce, že vojská piatich krajín k nám nikto nepozval, že suverenita je suverenita, že priateľstvo je priateľstvo, že pravda je pravda a lož je lož - tu možno ľubovoľne pokračovať.
 
Daniel Okáli
Zbraň kultúrnej kritiky má pomáhať naprávať vzťahy, aby človek prestal byť púhou manipulovanou bábkou mocenského aparátu a mechanizmu, tou zotročenou, opustenou, opovrhnutou bytosťou, prevodovou pákou v hrsti mocenskej elity, ale stával sa skutočne homo sapiens, bytosťou mysliacou a činorodou.
 
Ludvík Vaculík
Chci brát svou národnost přesně jako službu, jako truc či jako spiknutí, vždy však jako pomúcku proti těm uřvaným hulvátúm až do doby, než si najdou v hlavě rozum a dopustí, aby život byl podle rozumu organizován..A pak si rád dám svou národnost za klobouk.
 
František Andraščík
Zmätok, ktorý v súčasnosti panuje v našich hlavách, zdá sa mi, neprekonáme, ak nepochopíme, že vôľa k násiliu vyvoláva inú vôľu k násiliu, či už ide o vzťahy medzi jednotlivcami alebo triedami v spoločnosti, o vzťahy medzi štátmi i skupinami štátov. V určitej dejinnej chvíli vôľa k násiliu môže byť však namierená všeobecne proti všetkým, aj proti sebe samej. A tak stráca svoj zmysel. A existuje reťazová reakcia násilia, preto ak má byť prekonané násilie vo vzťahu medzi štátmi alebo medzi triedami v spoločnosti, je nutné, aby vôľu k násiliu prekonával v sebe každý jednotlivec.
 
Vladimír Haviar
Musíme sa naučiť myslieť vo veľkých rozmeroch, lebo naša Zem je už malá a naša záujmová sféra siaha dnes reálne až po, resp. za Mesiac. Myslenie vo veľkých rozmeroch bude automaticky veľkorysé, elastické, od myšlienky k jej uskutočneniu nesmie byť dlhé, lebo ak budeme dlho otáľať aj len s vyslovením myšlienky, nie to už s jej realizáciou, bude už zastaralá. V živote sa uplatní len ten, kto pôjde pohotovo s duchom času. V dôsledku tejto kvalitatívnej zmeny myslenia stanú sa aj naše drobné problémy ľahšie riešiteľnými, naše medziľudské vzťahy sa posunú automaticky na vyššiu úroveň a problémy, ktoré sa nám dnes pri organizovaní našej spoločnosti zdajú enormne dôležitými, stratia na svojej tragičnosti a budú sa nám alebo našim nástupcom zdať možno tragikomickými.
 
Pavol Vongrej
Rozhodne nie tak pštrosky mlčať (ako doteraz), ale tvoriť a hovoriť celkom v tom večne životm štúrovskom "slovo na čase" a "dobruo slovo Slovákom súcim na sliovo". Viem síce, že existuje ono už symbolizujúce pohŕdavé mlčanie mora, ale v tejto našej situácii každé ľudsky preteplené a precítené slovo je balzamom na nedávnominulé nečakané jazvy. Treba zachovať jasnosť rozvahy a rozumu, treba i naďalej v sebe udržať plameň odvahy a citu, treba snúbiť mozog so srdcom, lebo len tak možno dosiahnuť ľudskú i spoločenskú plnohodnotnosť našich akýchkoľvek ďalších úsilí.
 
Ján Mlynárik
V tom neuveriteľnom augustovom týždni naše národy fakticky bez politikov robili v skutočnosti pravú politiku, v ktorej prehovorila stáročná kontinuita národnej cti, dôstojnosti, zápasov o svetlo a radosť, v ktorej prehovorila ich etická a historická sila. To je pre všetkých zahľadených predovšetkým na tieto hodnoty zdrojom nesmierneho poučenia, ale aj optimizmu. Viacej treba študovať históriu pohybov našich národov, snažiť sa pochopiť ich hlboký, pre mnohýh skrytý vnútorný rytmus existencie a v tomto duchu pomáhať pripravovať podmienky k novým Januárom 1968.
 
Vojtech Hatala
Deň sa rodí zo dňa a rok z roka. Rok, z ktorého sa zrodil tento tisícdeväťstošesťdesiatydeviaty bol subjektívne rokom nádejí i sklamaní, ilúzií i dezilúzií, radosti i utrpenia, no objektívne bol v oboch svojich odlišných poloviciach rokom znamenitých činov i poučení, poučení, ktoré musia byť natoľko vzácne, aké boli drahé. Bol to rok zápasu mýtu so zdravým rozumom, zápasu byrokraticko-dogmatického poňatia života s poňatím života ako súhrnu tvorivých myšlienok a činov. Nad hocijakú pochybnosť dokázal, čo je anachronizmus a čo je prísľub budúcnosti a poznoce dokázal i to, že budúcnosť vťdy, skôr či neskôr musí už v záujme zachovania života zvíťaziť nad minulosťou.
 
Ota Plávková
Ako ďalej? Jednoducho: ďalej. Pretože veľkosť a sila myšlienky a rovnako veľkosť a sila národa je aj v spôsobe, ako sa postaví k prekážke či odporu, s ktorou každá veľká nyšlienka a každý malý národ musia počítať. 21. august, zažitý a prežitý Čechmi a Slovákmi, tento dátum, ktorý vie naspamäť každé naše štvorročné dieťa, skrýva v realite rukoplapne tvrdej realitu nie síce takú rukolapnú, no o nič menej tvrdú a pravdivú: realitu obrovskej jednoty, akú tieto národy vôbec pamätajú. j
Táto realita jednoty môže zostať silou, ak si ju budene neustále uvedomovať a pripomínať. Na rozdiel od niektorých našich susedov vieme my tu doma, že tézy o ohrození socializmu pojanuárovým vývojom jednoducho nie sú pravdivé. Socializmus totiž u nás v Januári nie začal, ale prestal byť ohrozený. A aj preto musíme pokračovať v demokratizácii a snahe o nárdnú a štátnu suverenitu, polkračovať v nekabinetnej politike, pretože dnes už nik nemôže pochybovať, čo si naše národy skutočne prajú.
 
Miroslav Holub
Bylo by krásné, kdyby federalizace znamenala nikoli další rozdělení a odcizování - psychologické, politické, společenské - ale začátek intelektuální integrace. Kdyby znamenala osvobozování od komplexú inferiority a superiority, kdyby znamenala prostředek, jak uskutečňovat rozumné věci - které byly obtížné v celostátním kontextu - v integrovaných národních celcích, ldyby znamenala využití nové situace pro rychlý pokrok, který byl dosud namnoze brzděn strukturami, zvyky, setrvačnostmi.
Neboť na druhé straně, pokud zanedbáme vhodný čas, bude federalizace jen šancí pro politické manipulátory, kteří jsou a budou jednotní a a celostátní. Stejně jako pitomost, kariérizmus a zrada.
 
Ludvík Kundera
Vážení přátelé, odpovídám na vaši anketu a rád a takto: Se ctí, hodnou osmi měsícú roku 1968.

STRANA 4


Imrich Vaško
V duchu kríža
Ivan Sviták sa vo svojich vynikajúcich esejach (Smysl lidské kultury) zaoberá tiež problémami a premenami moderného človeka, procesom transformácie jeho osobnosti, procesom dehumanizácie sveta, deštrukcie bytia a rozštiepenia ľudského subjektu. Svitákom zdôvodňovaná dekompozícia osobnosti - človeka bez hodnôt, spolu s nevyhnutnosťou jeho návratu k totálnemu jestvovaniu (uvádzaná paralela platí aj pre situáciu v umení) veľmi naliehavo sa dnes vynára v dotyku s modernou poéziou, a to ako elementárny poznatok i predpoklad k pochopeniu jej zmyslu, myšlienkovej i estetickej energie, siahajúcej až za hranice transcendentna a osudovosti.
Tieto póly sú vlastné poézii Jána Ondruša ako celku. Autor svoju tretiu básnickú zbierku V stave žlče (Slovenský spisovateľ 1968) takisto zakladá na polarizácii lyrickej výpovede o živote a smrti, tentoraz na rozdiel od Posunku s kvetom uskutočňovanej iba v rovine dialógu so sebou samým, nie so ženou (láskou). Básnik, pociťujúci na sebe a v sebe ťarchu spomínaného rozštiepeného bytia i rozštiepeného vlastného subjektu zvádza a podstupuje priamo existenčný zápas o ne, vzopína sa ich ničivému tlaku, spredmetneniu, devalvovaniu ľudských hodnôt, ktoré v ňom vyvolávajú úzkosť, strach, zdesenie i zúfalstvo.
Polarizácia života a smrti, človeka a kríža, ohňa a vody, plnosti a ničoty, neba a zeme je umocnená a umocňovaná ich symbolickou platnosťou i tragickým vyznením, čo sa napokon dostáva aj do kompozičnej a tvarovej výstavby tejto cyklickej básne.

Ján Jašter

Podliteratúra
To Buchancovo dramoletto (Námestie pre nahých, Východoslovenské vydavateľstvo, Košice 1968) sa odohráva v horúcom lete v nemenovanom meste (autorka záložky nás však nenechá v neistote a prezradí, že ide o Košice) a vyvíja sa zhruba takto: On, protagonista a rozprávač príbehu, novinár Peter Marko si z nedostatku iných nápadov ide sadnúť do kaviarne Slovan (1 koňak, 1 čierna káva). V nej sa stretne s priateľom Bertym (2 koňaky) a požičia mu kľúč od svojej garzónky, keďže sa vyskytla taká potreba. Potom zabíja čas v jedálni a zbalí neznámu ženu Gabrielu (1 fľaša tokajského). Keďže Gabriela nemá kde spať, zájdu si do špinavej izby špinavého hotela Tatra. Tam pojednajú o živote, psychologizujú troška, popijú (2 fľaše lacného červeného) a pomilujú sa. A tak ďalej.
Hlboko sa ospravedlňujem všetkým čitateľom, že som si ich dovolil zdržiavať prerozprávaním tohto akiste nesmierne originálneho a zmysluplného príbehu, ale chcel som im ušetriť drahocenný čas, ktorý by stratili čítaním tejto podprózy. .
Čo to má, preboha, spoločné s literatúrou?

STRANA 5


Pavol Suržin

Čas schizofrenika
 
Sám uprostred ticha
 
Dookola povychádzané pavúky s anténami
Vzduch plný správ
Na nebi celú noc luna
Hrozivo mlčiaci amplión s poruchou
 
Sám a ticho
 
Listy jaseňov sa točia ako vypínače
Ďalšie dni a noci
Ani žiarovka nie je zasvätená do prúdu myšlienok
Musí to byť
Vráska priniesla pot mozgu
Púpava vymieňa na nebi vyhasnuté hviezdy
 
Sám a ticho

Emil Boleslav Lukáč

O mojich učiteľoch
Matka mi bola vlastne prvou učiteľkou, a to v doslovnom slova zmysle. Ešte v čase, keď som chodil do škôlky, teda asi štvorročného, naučila ma čítať. Po slovensky i po maďarsky. Nechcem vystupovať ako zázračné dieťa, ale faktom je, že taje abecedy a potom i plynné čítanie pochytil som od nej za niekoľko večerov.
Nemal som celých päť rokov, keď pred naším hodrušským domom zastal koč. Prišiel pre mňa strýko, matkin brat Štefan Lukáč, učiteľ v Horných Strhároch v Novohrade pri Modrom Kameni. Bol som doslova unesený, povedali mi, že sa ide na výlet. Z denného výletu stal sa rok, prvá trieda obecnej školy. Strýko mal v dedine i v škole veľkú autoritu, učil prísne a spravodlivo.
A prišiel návrat a nové školské roky už ľudovej školy cirkevnej evanjelickej v Banskej Hodruši. Jedine náboženstvo sa vyučovalo po slovensky.
Až hodne neskôr po mojom odchode na stredné školy dostala Hodruša takmer odrazu výborných slovenských národovcov za kňazov, katolíckeho kňaza Štefana Závodského a evanjelického Ivana Čičmanca i znamenitého učiteľa Gusta Michnayho, čabianskeho rodáka . Vtedy nastalo obrodenie a prevýchova občianstva smerom slovenského uvedomenia, ktoré už takner mizlo. Toto obdobie som prežíval.žiaľ len cez prázdninový dvojmesačný čas, ale na hlboký dojem i to stačilo.
Nastal deň, keď 1. septembra 1910 mať ma vzala za ruku a serpentínami horskej cesty hodrušsko-štiavnickej alebo takzvanej hradskej zaviedla na zápis do banskoštiavnického evanjelického lýcea, tak sa volalo to cirkevné gymnázium. A začala sa obvyklá osemročná stredoškolská púť.
Mojím triednym profesorom bol od prímy až po maturitu, teda celý čas, Alexander Klaniczay. Mal odbor latinu a maďarčinu. Vo svojom odbore bol na absolútnej výške. Ako celý vynikajúci profesorský zbor, ktorý mal takú intelektuálnu a morálnu autoritu, o akej dnes ani snívať nemožno. Profesor bol v očiach žiakov zástupcom rodičov, predstaviteľom nesmierneho vyššieho sveta, polobohom, olympanom. Nepamätám si ani na jeden prípad, pri ktorom by bola utrpela triedneho autorita, nepamätám sa na nijakú individuálnu skrivodlivosť. Neuprednostňovaniue, nepodplatnosť úsluhou, ultraochotou, slovom žiadnymi študentskými trikmi. Znalosť každého študenta do špiku kostí. Známkovanie minuciózne spravodlicvé. Výbornú bolo si treba tvrdo zaslúžiť.
Urobil ma od kvinty svojím pomocníkom pri ústavnej mládežníckej knižnixi, kde sa požičiavali študentom knihy. Povolil mi prístup aj do profesorskej knižnice. To som využil dokonale a každé popoludnuie do večera som tam vysedával, čítal, robil si výpisky, poznámky alebo odklepy na starej Yostke. V ústave sme mali - ako vtedy asi všade - Petofiho samovzdelávací krúžok. Úroveň bola značne vyspelá, boli to vlastne takmer seminárne cvičenia, paralelné témy s učivom, ale s vlastnou iniciatívou. Usporiadali sme diskusné večierky, ba i verejné slávnosti pred štiavnickým publikom s prednáškami, recitáciami a s hudobnými čáslami.
Pravdaže, mal som aj iných učiteľov, profesorov, ale takú hlbokú intelektuálnu i morálnu stopu nezanechal z nich ani jeden.

STRANA 6


Redakcia

Ilustrácie v Matičnom čítaní
V tomto čísle predstavujeme práce Petra Júliusa Kerna, predsedu Umeleckého odboru Matice slovenskej v dvadsiatych rokoch a jedného z organizátorov výtvarného života na Slovensku. V dávnejšie zosnulom maliarovi, ktorý by sa v tomto roku dožil osemedesiatich ôsmich rokov, nejde nám len o pietne pripomenutie, ale o nové uvedomenie si dávnejších skutočností, ktoré v čase svojho vzniku zostali len v skicári.
V 3. čísle sme uverejnili na titulnej strane kresbu jeho syna Michala Kerna s názvom Kondolencia predstaviteľov, január 1969, na počesť Jana Palacha. Číslo 2 ilustruje šesť malieb Miloša A. Bazovského a číslo 4 šesť diel Martina Jonáša z Kovačice. Ukážky z tvorby Vladimíra Kompánka prinášame v 5. čísle.

STRANA 7


Ján Ursíny

Počnúc týmto číslom začíname na pokračovanie uverejňovať pamäti Jána Ursínyho (nar. 10. 10. 1896), významného politika, predstaviteľa agrárnej strany za predmníchovskej republiky a po roku 1945 funkcionára Demokratickej strany. Od 4. 4. 1945 bol námestníkom predsedu vlády až do novembra 1947. Pamäti sa viažu k Slovenskému národnému povstaniu. Ján Ursíny v tom čase bol členom predsedníctva SNR. Domnievame sa, že tieto pamäti nie sú len dokumentom doby, ale aj svedectvom o ľuďoch v rokoch neslobody a násilia, nie prvých a nie posledných.
 
Prvé prípravy
Dalo sa úfať, že v roku 1943 vojna už pomaly príde ku koncu. Hľadal som spoluprácu s členmi KSS. Asi koncom mája som sa dostal do styku so spisovateľom Ladislavom Novomeským. Potom sa k nemu pridal dr. Gustáv Husák a v utajení aj Karol Šmidke. Z našej strany sa na mnohých a mnohých schôdzkach, ktoré trvali niekedy až do noci, okrem mňa zúčastňoval ešte dr. Lettrich a dr. Josko. Pred Vianocami 1943 sme dospeli k dohode. Súčasne sme sa dohodli, že utvoríme ilegálnu Slovenskú národnú radu a že po jednom exemplári dohody pošleme my prezidentovi dr. Benešovi do Londýna a oni Klementovi Gottwaldovi do Moskvy.
Dokument
 
Muselo prísť k augustu?
ÚV KSČS na svojom zasadaní v novembri zdôraznil a zakotvil to aj v rezolúcii, že výsledky, ktoré dosiahol náš ľud pod vedením KSČS ostanú nepopierateľnými faktormi. Že nie je možné nedoceňovať to, čo ľudia dosiahli a že boli snahy všetky tieto výsledky očierňovať. To je jedna z taktík nepriateľov socializmu.
Kontrarevolúcia sa pripravovala, rozpracovával sa celý systém psychologickej vojny, ako prevádzať ideologickú eróziu, chceli odplatiť Február, obrátiť ho naruby, ukázať, že aj oni sú schopní toto previesť. Keď sa ľudia strieľajú a vešajú, každý čestný človek proti takému zlu bojuje. Ale keď začneme odstreľovať ľudí morálne cez rozhlas, televíziu a noviny, vtedy sa zriekne aj matka syna, syn otca a podobne.
Strana sa nemôže vzdať svojej moci, keď toľko rokov bojovala o túto moc a spoločnosť to uznala. Niektorí, ktorí podpisovali 2000 slov, tvrdia, že nevedeli, čo podpisovali, že to nečítali. Ale my sa môžeme spýtať, že priateľu musíš predsa čítať, čo podpisuješ, pretože čítať nevie len ten, kto dáva tri krížiky na podpis.
Dnes nikto nemôže dať vyčerpávajúcu odpoveď, či muselo alebo nemuselo dôjsť k 21. augustu. Je však jedno isté, že neprišli znemožniť budovať socializmus, národ, ktorý toľko vytrpel za socializmus, ktorý priniesol toľko obetí a 50 rokov pomáha rozvíjať socializmus i v iných krajinách, nepôjde nikde zadusiť socializmus. Na rovnaké otázky dá odpoveď história.

STRANA 8