ČÍSLO 17, 18. 8. 1969, ROČNÍK II


Ladislav Novomeský
Neprepadnime bezmocnému zúfalstvu
Onedlho, v posledné augustové dni, bude slovenský národ v pohnutí spomínať 25. výročie Slovenského národného povstania. Matica slovenská - i keď vo chvíli Povstania rozdvojená - hlási sa všetkým svojím bytím, celou svojou tradíciou, všetkou svojou minulosťou ako spolutvorkyňa a pripravovateľka tohto veľkého zvratného aktu slovenských a československých dejín. Matica sa k nemu, k Povstaniu, nie pridala v hodine dvanástej, alebo päť minút pred dvanástou, ako sa vraví, i keď podivuhodné osudy jej niektorých predstaviteľov v chvíli historického zlomu by vydávali o tom zdanlivo spoľahlivé svedectvo, skrátka Matica k Povstaniu nepribehla, nezdezertovala z opačnej strany, ale bola s mnohými úsiliami svojej minulosti bezpečnou jeho osnovateľkou, zväzujúcou jeho spôsobilý pátos so snahami, ktoré Matici boli v minulosti vlastné.
S tým v súvislosti prichodí nám vysloviť sa ešte k inej, omínajúcej udalosti. Pár dní po lanskom valnom zhromaždení Matice slovenskej, konkrétne 21. augusta, vstúpili nečakane vojská piatich mocností Varšavskej dohody na pôdu Československa na čele so sovietskymi vojskami. Môžeme si myslieť, že vstup sovietskych vojsk a ďalších signatárov Varšavského paktu bol nervózne unáhlený, mylný, nezodpovedajúci stavu nášho politického a spoločenského vývoja po januári 1968, ale nemôžeme mechanicky pokladať rovnítko medzi marec spred tridsiatich pomníchovských rokov a medzi lanský 21. august, ako nás usilovne nabádajú rozliční tu i zahraniční priaznivci kaliaci vodu okolo nás, lebo sa nazdávajú, že v mútnom nás bezpečnejšie polapia.
Minulosť, myslím tá spred dvadsiatich piatich rokov, ani prítomnosť spred roka nám nedávajú dôvod k domnienke, že ide o akt porovnateľný s počínaním nemeckého nacizmu počas druhej svetovej vojny. Lanské sovietske a varšavské vojská - nech si o ich poslaní myslíme čokoľvek - neprišli sem zabezpečiť a upevniť takú povahu nášho štátu, proti akej pred dvadsiatimi piatimi rokmi vzbĺklo Slovenské národné povstanie. To je teda nepochybné! To je isté! A v tom je rozdiel medzi skutočnou nacistickou okupáciou a medzi lanskou akoby okupáciou.
Prosím vás, vážení, nenazdávajte sa, že sme centrom sveta a nepodliehajte sebaklamu, že kvôli nám sa svet prestane krútiť v svojom prirodzenom smere. Štáty žijú a rozvíjajú sa z tej ideovej pokladnice, z ktorej sa zrodili. Môžu však nebyť, môžu proste odumrieť - aby sme doplnili túto Masarykovu vetu - akonáhle by sme sa my pričinili o jej "rachnutie".

STRANA 1


Ivan Kadlečík
Z periodík
Vo svete čoraz silnejšie hrozí nedostatok potravy: niekde v oblasti hospodárskej, u nás v oblasti duchovnej. Oblasť ducha a duchovna popri náročnej odbornosti nestráca zo zreteľa mesačník Zväzu českých spisovateľov Tvář, tiež majúci za sebou kalváriu mocenských postupov.
Šieste číslo Tváře prináša okrem iného pozoruhodnú stať Ladislava Hejdánka Víra a moderný svět. V tradičných predstavách zvykneme vieru spájať s náboženstvom alebo s čímsi naivným, nemoderným a prekonaným, Hejdánek chápe tento pojem hlbšie a širšie: skutočná viera je určujúca životná orientácia, pozitívny vzťah k životu a k svetu, ktorý nemusí súvisieť s náboženstvom, ba dokonca môže byť s ním v rozpore. Viera je všeľudská vlastnosť, postoj a životná orientácia, aktívne postavená proti akýmkoľvek - nielen náboženským - dogmám, konzervativizmu a zotrvačnosti; jej nedostatok je o to závažnejší, že európska spoločnosť je už niekoľko desaťročí v hlbokej kríze nielen čo do vonkajšej výstavby, ale že sú nahlodané aj jej posledné princípy. Mýty, tradície a religiozita majú v ľudskej spoločnosti integrujúcu funkciu, no zároveň môžu aj škodlivo konzervovať dané. Moderný svet je veľmi silno zovretý zotrvačnosťami, zaťažený minulosťou, je ovládaný konzervatívnymi silami a slepou mocou; takzvaný moderný svet je v skutočnosti už starý, chorý svet, s prehnitými poriadkami, je udržovaný násilím a lžou. Z toho všetkého nás môže vyslobodiť viera; len ona nás môže vyslobodiť zo zajatia pasívneho konzumu, inštitúcie nudy, malomyseľnosti a strachu.
"Nachýlenosť k činu" je pre vieru podstatná: revolučne pretvára skutočnosť sveta. Skutočná revolúcia a revolučnosť však nevyrastá zo žiadneho romantického radikalizmu ani z nihilistického rúcania, rozvratu a popierania - konštatuje Tvář na inom mieste, uverejňujúc Listy Mistra Jana Husa - ale "ze spojení kritičnosti s dúslednou poctivostí". Viera je kritická v myslení a neustáva v dôslednom protestovaní v mene budúcej pravdy.
Mýtus - a je ho v každej, akokoľvek silnej nenáboženskej spoločnosti práve dosť - odporuje pravde. Využívajú a zneužívajú ho mocní na zdôvodnenie svojej nekalej praxe, používajú ho pedagógovia, historici, politici a podobne na zdôvodnenie svojich utilitaristických cieľov tak, že schematizujú, sumarizujú a premieňajú konkrétno na fikciu, ideál na typ. Časopis Tvář poukazuje na tento jav a uverejňuje Dopisy před popravou prostých a neznámych obetí z rokov 1943-1944: "Mýtus a tradice ukolébavají, ba mohou být alibistické; holá púvodní svědectví vypovídají, jak konkrétně, neideálně a těžce se oběti přinášejí."
 
Jaroslav Rezník
Skúška môže byť aj milosť
Slovenskí obyvatelia Kráľa (malej dedinky neďaleko Rimavskej Soboty), zo tridsať či štyridsať rodín, majú zaujímavú históriu. Ich predkovia pochádzajú z neďalekej dedinky Starý Klenovec. V roku 1821 vysťahovali sa na Podkarpatskú Rus. Tu si na majetku, na ktorom pracovali, založili dedinku Nový Klenovec, ktorý bol vzdialený od Mukačeva ani nie na desať kilometrov. Pri storočnom jubileu boli tam vraj veľké oslavy, pamätajú starší.
Vrátil som sa sem, hovorí Ján Hruška starší, v roku 1947, vtedy sa nám naskytla možnosť. Radi sme sa vrátili medzi svojich. - Namietame: vrátili ste sa do čistého maďarského prostredia, nemali ste nepríjemnosti, rozumeli ste si? - Dorozumieme sa a dobre si rozumieme. Len škoda, že hodne ľudí z našej dedinky po príchode na Slovensko zakrátko odišlo pracovať do Čiech. Do Gottwaldova, či ako sa to dnes volá.
Z Kráľa, dedinky, o ktorej bola reč, je veľmi blízko do Oravky. - Veru, veru, sme z Oravy, z hornej Oravy, - vraví Florián Kuďja. Prišli sme sem v roku 1921, dáko v lete, z plebiscitného územia, ktoré pripadlo Poľsku. Trinásť rodín odvtedy tam zostalo. My nie. Cítili sme sa Slovákmi, nuž sme chceli zostať na Slovensku. A prečo sme sa ocitli práve tu? Najviac asi preto, že tu nám dali zem.
Život si s nimi veru poriadne zahral. Keď chceli zostať na Slovensku, museli opustiť hornú Oravu, ale opäť sa dostali až na hranice, tentoraz iba pár kilometrov od Maďarska. Politici opäť menili hranice štátov. A tak ak chceli ostať na Slovensku, museli sa zasa sťahovať. Tentoraz na sever. - Usadili sme sa v Turci. Väčšina bývala v Martine, niektorí v Príbovciach alebo v Priekopre. Hneď v máji štyridsaťpiateho roku sme sa zase vrátili. Len čo vojna skončila. Zem nás čakala. - Odvtedy Florián Kuďja a s ním 250 obyvateľov Orávky neopustilo túto zem.
 

Augustín Maťovčík

Za profesorom Alexandrom Húščavom
V sobotu 9. augusta 1969 po dlhšej chorobe skončil svoju životnú púť vo veku necelých 64 rokov vynikajúci slovenský vedecký pracovník, univerzitný profesor doktor Alexander Húščava, nositeľ Radu práce. Narodil sa 4. januára 1908 v Lamači, roku 1937 habilitoval na docenta a roku 1940 sa stal riadnym profesorom pomocných vied historických na Univerzite Komenského v Bratislave, kde plodne účinkoval do konca svojho života.
Patril medzi prvých slovenských profesionálnych historikov. Prvé príspevky publikoval v časopise Bratislava. Z početných prác venovaných problematike dejín Liptova spomeňme monografiu Kolonizácia Liptova do konca 14. storočia (1930), Ján Literát a liptovské falzá (1936), Archív zemianskeho rodu z Okoličného (1943). Pri sedemstoročnom jubileu Trnavy vydáva prácu Najstaršie výsady mesta Trnavy (1938) a dlh svojej rodnej obci spláca monografiou Dejiny Lamača (1948). Osobitne treba spomenúť mimoriadne cennú prácu Dejiny a vývoj nášho písma (1951). Spolu s týmito fundamentálnymi prácami treba rovnako vysoko ceniť mnohoročnú pedagogickú, redakčnú, organizačnú činnosť, ktorou pomohol vychovať generácie slovenských historikov, archivárov a iných bádateľov.

Zabudnutý kalendár

20. 8. Keď sa mesiac noví dolurožky, bude búrka.
Ak naň vtedy pes zavýja a veľmi sa zlostí, búrky budú ďalej trvať a môžu prísť hosti.
24. 8. Už je po Bartolome - pôjdu hady do diery.
September - z poľa ber!

STRANA 2


Cyril Kraus

August Horislav Škultéty
August Horislav Škultéty (7.8.1819 Veľký Krtíš - 22.1.1892 Kraskovo) vo vlastnom životopise píše: "Okrem úradných povinností pracoval na ušľachtení národného života a založil knihoveň slovenskú, nedeľnú školu, spolok strizlivosti a spolok hospodársky, predávajúc pritom široko po okolí všetky novšie knihy a časopisy. Práve v tie časy viedol sa najživší boj za práva slovenskej národnosti v Uhrách a Škultéty bol superintendentovi Jozeffymu dôverným tajomníkom (dištriktuálnym kaplánom) pri jeho rozsiahlom dopisovaní so slovenskými národovci a s maďarskými mužmi. V Tisovci skladal nábožné piesne do Zpěvníka, vydal spis proti pálenke Beda a rata a v spolku s Jonatanom Čipkom a Štefanom Daxnerom vydal Zorničky (rozprávky, zábavník pre dietky) dva zväzky a Rečňovanky."
V spolupráci so Štefanom Markom Daxnerom, Jonatanom Čipkom i Jánom Franciscim začiatkom štyridsiatych rokov zbieral slovenské ľudové povesti a pri ich zapisovaní sa snažil vystihnúť ľudový a národný kolorit, spôsob ľudového myslenia a chápanie i spôsob ľudového vyjadrovania. Tieto zápisy, známe pod názvom Codex Tisovský, tvorili základ prvej tlačenej zbierky Slovenských povestí, ktorú vydal Ján Francisci v roku 1845 v Levoči a neskoršie aj zbierky Slovenských povestí (1858-1861) vydanej Škultétym a Dobšinským.
Na prvom a najvýznamnejšom gymnáziu v Revúcej bol riaditeľom, po jeho zavretí od roku 1875 farárom v kraskovsko-lukovištianskom zbore. Napísal ešte dejiny revúckeho gymnázia (Pamäti slovenského ev. a. v. gymnázia a s ním spojeného učiteľského semeniska vo Veľkej Revúci, 1889).
 
Juraj Pertzian
Tlačené slovo v Békeščabe
Dostal sa nám do rúk rukopis (347 strán) zaujímavej práce Júliusa Dedinského Cesta slovenskej litery na Čabe - A szlovák betu útja Békéscsábán, írta Dedinszky Gyula, Békéscsaba 1969. Autor pôvodne zamýšľal urobiť bibliografický súpis slovenských kníh, ktoré sú - či vlastne boli - rozšírené medzi čabianskym slovenským ľudom. Napokon do súpisu pojíma popri knižných vydaniach aj zachované rukopisy a ukazuje tak cestu slovenskej litery na Čabe prakticky od vzniku slovenskej Békéščaby (1718) až po súčasnosť, pričom nezriedka objavujú sa aj diela, ktoré vznikli v šestnástom a sedemnástom storočí a do Čaby ich priniesli slovenskí kolonisti už pri svojom príchode do tejto oblasti. Autor v úvode pripomína, že práca nie je suchá bibliografia, ani nie prehľad miestnych literárnych dejín, ale že jej cieľom je oboznámenie čitateľa s vývojom celého duchovného života tej časti Slovače, ktorá sa odtrhla od svojho národného kmeňa a po 250 rokov žila svojím samostatným životom.
Práca popri úvode, závere, prameňoch a poznámkach obsahuje štyri hlavné časti (Pôvodné diela a preklady čabianskych autorov, Cudzích autorov na Čabe vydané diela, Čo čítali čabianski Slováci, Iné výživné pramene slovenskej reči), členené ďalej do kapitol. Práca je písaná po maďarsky, spracovaná pre tohoročný stoličný národopisný súbeh Békéšskej župy. Názvy statí a kapitol v texte i v obsahu sa uvádzajú aj po slovensky, podobne aj titulné listy opisovaných diel, resp. úryvky z nich sú popri maďarskom preklade citované aj v slovenskej (prípadne českej) pôvodine.
Najdôležitejší je vlastný obsah rukopisu: súpis (či už jednoduchý alebo podrobnejšie komentovaný) slovenských diel, ktoré v Čabe medzi Slovákmi doslova žili. Za najstaršie dielo čabianskej literatúry slovenskej pokladá autor Porádek a Ustanowení cyrkewní od Samuela Tešedíka, ktorý bol slovenským kňazom v Békéščabe od roku 1740. Popri dielach náboženského charakteru, ktorých sa vydávalo v Čabe najviac vo všetkých obdobiach, významné sú napríklad slovenské učebnice, ktoré si písali sami učitelia z Čaby a jej okolia pre svoje potreby, noviny, kalendáre a spevníky. Autor si však všíma aj rukopisy zápisníc, hospodárskych zmlúv, nápisov na náhrobníkoch. Venuje kapitoly aj vzniku a práci slovenského kníhkupectva, čabianskym tlačiarom, ale aj odpisovačom kníh, ktorí sa regrutovali z radov jednoduchých čabianskych roľníkov.
STRANA 3

Matica slovenská

V dňoch 1. a 2. augusta 1969 konalo sa v Martine valné zhromaždenie Matice slovenskej. Dvojdňové rokovanie otvoril jej predseda Laco Novomeský, pozdravné prejavy predniesli Ľudovít Pezlár a Miroslav Válek. Správy a hodnotiace referáty predniesli Ján Marták, Pavol Vongrej, Ján Sirácky, Ivan Roll a Ján Agnet. V podnetnej diskusii sa prítomní sústredili na problémy národnej kultúry, na ideové, štrukturálne a metodicko-organizačné otázky súvisiace s doterajšou činnosťou spolku a s plánmi do ďalšieho matičného roka. Delegáti zvolili nový výbor Matice slovenskej a schválili uznesenie valného zhromaždenia.
 
Uznesenie
Valné zhromaždenie Matice slovenskej dokázalo životnosť a kultúrno-spoločenskú nevyhnutnosť existencie matičného hnutia, príťažlivosť programu Matice slovenskej. Za jeden rok sa činnosť Matice slovenskej rozrástla extenzívne a stala sa progresívnym kultúrnym a spoločenským činiteľom v Slovenskej socialistickej republike. Jej výsledky sú pozitívne. Valné zhromaždenie však dokázalo referátmi i diskusiou, že pre nastávajúce obdobie treba v matičnej práci prejsť od improvizácie k vytrvalej sústavnej práci s konštruktívnym prístupom k riešeniu všetkých problémov a k tvorbe trvalých kultúrnych hodnôt, lebo tvorba nových hodnôt je najadekvátnejším vyjadrením programu Matice slovenskej.
V devätnástich bodoch sú potom formulované konkrétne odporúčania.
Vychádzajúc z ročných skúseností obnoveného matičného hnutia i z poznatkov nášho rokovania odporúčame všetkým činovníkom a členom Matice slovenskej viac a podnetnejšie zapájať sa do práce v rámci Národného frontu a problémy riešiť činorodou prácou v tých prostrediach, kde vznikli. V duchu myšlienky i konkrétneho programu Matice slovenskej nachádzame trvalý prameň demokratického usporiadania verejných vecí slovanskej spolupatričnosti i internacionalizmu. V takýchto intenciách prihlasujeme sa k tvorivému budovaniu socializmu u nás. Celým spoločenskýnm i kultúrnym účinkovaním chceme a máme pomáhať uskutočňovaniu pozitívneho programu našej komunistickej strany a vlády. Matica slovenská vie, že len takto je schopná vytvárať skutočné hodnoty.

STRANA 4


Tomáš Winkler
Démon súhlasu
Nemôžem nesúhlasiť s knihou Dominika Tatarku Démon súhlasu (Slovenský spisovateľ 1969), ktorá vychádza už v treťom vydaní. Bola napísaná v roku 1959, ale svetlo sveta mohla uzrieť až neskoršie. Tatarka ju v podnadpise charakterizuje ako Fantastický traktát z konca jednej epochy, avšak rovnako by tento traktát mohol byť situovaný aj na začiatok epochy, ktorú vieme presne definovať. Bola to epocha, v ktorej ubudlo analfabetov, ale pribudlo blbcov, do doby, kedy si prázdni rečníci mysleli, že začínajú písať nové dejiny, do doby, kedy všetkým muselo byť všetko dobré.
Dialo sa tak za súhlasného potlesku a trúbenia sirén. Tomuto démonovi sme slúžili všetci a mocní tohto sveta si ho aj vedeli kupovať, ak na to mali. Tento všeobecný súhlas podporovali aj spisovatelia, napísavší diela, ktoré rozleptáva lož, konvencia, nepravda - nezáleží ako pomenujeme naše spoločenské omyly. Lož v umení je dvojnásobným klamstvom, dvojnásobným súhlasom so zlom, dvojnásobnou vraždou. V mene cieľa, ktorý nás čakal, v mene ideí a ideálov vytvorili sme si sofistiku - čo je účelné, je dobré, a dobré je to, čo nám slúži. V tomto kruhu vlastnej hlúposti pohybovali sa aj chytráci a zločinci, vraždy sa vyhlasovali za spravodlivosť, česť a statočnosť neboli hodnoty. Všetci sme žili v prúde, stratili sme sa v dave. Počúvali sme tých, čo smelo a chlapsky vystupovali. A sľubovalo sa veľa a dobrého. Mali sme všetci blízko ku konformizmu, lebo to bola cesta ľahšia, cesta, ktorá smerovala hore. Nové myšlienky a cesta k pravde ide však inými smermi.
Obroda tejto spoločnosti v minulom roku neprišla preto, že hlupákov, ktorí zneužívajú dav, ubudlo, ale preto, že so svojím klamstvom už nemohli vystačiť. Vraciame sa k prameňom učenia, k počiatkom bohatší o skúsenosti, a zatrpknutejší o poznanie.
Tatarkova kniha je pravdivá, a preto nepríjemná pre tých, ktorých božstvom je lož. Lož nemá krátke nohy, ak je živená mocou, zotrváva tak dlho, koľko prostriedkov má moc na to, aby si zahrala hru na pravdu. Doprajme si slobody, hovorme o všetkom, čo nás bolí, lebo všetky zamlčané pravdy nasiaknu jedom.
 

Peter Liba

Pozlacovanie verša smrťou
Všadeprítomnosť a všeprítomnosť smrti nesplodila v slovenskej literatúre toľko poézie a toľko veršov ako u Rudolfa Fabryho v zbierke Nad hviezdami smrti vánok (Slovenský spisovateľ 1969). Básnik s vážnosťou a otvorenosťou kladie otázky o cieli a zmysle života. Kam a načo? Čo bude potom? Aké tajomstvo? Odpovede Rudolfa Fabryho sú odpovede básnika uvažujúceho, meditujúceho, spytujúceho sa v logických kategóriách, ale básnických obrazoch robustných, hrubých. Smrť je to, čo spája človeka, hviezdy, vesmír a všetko krytie, čo plody života obracia na hnilobu, je márnivou matkou premeny a rozmnožuje prvky splynutia s večnosťou hmoty. Básnik nešíri ani nepropaguje skepsu ani rezignáciu ako životnú filozofiu, naopak, chce byť múdrym a dívať sa na veci z vyššej dištancie.
Len hádam naše matky na dedine vedia tak prirodzene - pravda, na inom princípe - prijímať a chápať smrť, každodennú našu sestru, smrť nie ako jediné kritérium životných počinov, ale ako zrkadlo, do ktorého hľadieť sa odporúča sústavne: ráno, napoludnie i večer. Fabryho poézia nie je každodenná, ale je na každý deň.

STRANA 5


Dominik Tatarka

Z myšlienok
A keď som si pomyslel, koľko ráz som hlúpo súhlasil a koľko ráz som sa márne pokúšal vypovedať svoj nesúhlas alebo obavu, padla na mňa strašná únava, zovrel ma nevýslovný žiaľ. Povedal som si: Už nebudem ďalej súhlasiť, ani ďalej nesúhlasiť. Po všetkom súhlasení, po všetkých omyloch je mi čím ďalej tým menej jasné, s čím ďalej súhlasiť a s čím nesúhlasiť i s nasadením života.
 
A spisovateľ klamal nie iba telom, postojom, ale i tým, že mlčal, i tým, že písal o inom než mal, než sa mu žiadalo. Klamal z presvedčenia, klamal v mene ušľachtilého cieľa, svoj talent premrhával v márnom úsilí, aby sa nepravda nedala rozoznať od pravdy, aby sa čo najviac na ňu ponášala.
 
Zhubný a mocný kult, hovorí národ, mohol povstať iba za všeobecného súhlasu. Ako je to, prečo je to, že každý s každým, všetci so všetkými doteraz ešte tak jednohlasne nesúhlasili spolu ani v rozhodných chvíľach, keď náš národ bol najväčšmi ohrozený. Kladie sa otázka, zatiaľ iba teoreticky, prečo každý s každým, ako sa zdá, súhlasil.
 
Včera sme súhlasili jednohlasne, jednohlasne sme súhlasili aj dnes, avšak s čímsi celkom iným, súhlasili sme s pravým opakom toho, čo sme si včera vraveli a mysleli, čo si azda aj dnes myslíme.

Milo Urban

Štefan Koňarčík-Chrapek a Pánboh
Sediac na kobylici počúval Štefan Chrapek pieseň, ktorú ktosi pri rieke ťahavým hlasom spieval, s tvárou ponorenou v dlaniach. Kýval najprv nohami, potom sa obrátil bokom a začal sfukovať z kobylice piliny. Bol by tak sedel celú noc, ba azda i na druhý deň, keby tade nebol išiel sám strýko Lasoň s koňom a keby ho nebol oslovil: Ty si to, Štefan? - Ja. - Umrela ti mater, čo? - Umrela.
Pri rieke ťahavo spieval ktosi: Holúbky sivé rozleteli sa mi, óój, vysóko, vysóko. Strýk Lasoň tri razy preložil retiazku z ruky do ruky. Potom sa znova obrátil k Štefanovi a znova sa ho spytoval: A čo bude s tebou, Štefan, čo?
Štefan mykol plecom, potom chytrejšie zakýval nohami a len potom odvetil: Pánboh pomôže. - Ktože ti to povedal, kto? - Tetka. - A ktoráže, ktorá? - Bubliačka. - Bubliačka? - I ujčiná. - Ujčiná? Konopná? - Ona. A každý mi tak vraví. - Uhm. No isteže, isteže. Pánboh pomôže. Ako by nie?
Štefan Koňarčík-Chrapek sfukoval piliny a strýk Lasoň prekladal retiazku z ruky do ruky. Potom, rozmýšľajúc nad čímsi išiel pomaly s koňom k domu, a keď bol pri maštali, odrazu zvolal: A poďže k nám trochu, poď. Čo sa budeš po svete túlať?

STRANA 6


Demo Vizár

Barón na oravskom strome
S Karolom Barónom, výnimočníkom vo vynímajúcom sa prostredí, som sa nestretol pri príležitosti manifestov a proklamácií. Aj keď jeho umenie je takto pripravené a umenie tohto typu doteraz aj muselo pomocou teórií manifestov prerážať. Odvaha chcieť si vyslovovať svoju mienku a odvaha nachádzať túto mienku v sebe je aj tak manifestovaná v jeho prejave. Kresby, maľby, gobelíny, zvarovaný kov. To je sebatrýznenie, kým si Barón nachádza tému a opakuje ju. Našťastie však spríbuznení robia mu spoločnosť. Surrealisti, ktorí sa grupujú na niektorých miestach v Európe a ktorí zaručujú osobnú slobodu alebo osobitosť. V republike je to brnenská skupina Lacosta a v Bratislave Albert Marenčin.
Karol Barón kreslí, môžeme to tak nazvať, bytosti. Bolo by veľmi ľahké nazvať ich pravým menom: je to nepriateľ, je to zlo, je to mechanizmus, slepota, deformácia a zvierackosť v človeku doby okolo nás. Ale Barón sa v mene seba a svojej poctivej hry trápi viac. Nazýva ich šiframi, za ktorými tušiť hru na pravdu. Nie je to karikatúra, nie je to maniera a nie je to ani alegória. Môžeme hovoriť o prírodopise, o inštinktoch zvierat, konkrétne hmyzu. V detských rozprávkach sa tiež spája zvierací svet s konaním ľudského deja. Drak je zviera, aj keď je symbol ľudskej moci. Barón vytváral svoje cykly, ktoré nazval Antisvety. Sú to väčšinou uhľokresby, vychádzajúce zo samostatného sveta a samostatného života bytostí, ktoré anatomicky prerástli zo živočíšnych nožičiek, peria, pažravosti do konania i do podoby mechanizmov alebo človeka.
Sadli sme si s Karolom Barónom na lúku neďaleko Dolného Kubína. Bola to náhoda, že sme si našli takéto miesto, aj keď Barón v Kubíne žije a ateliér má v budove cisársko-kráľovskej rakúskej školy bez pece, so zabudovaným portrétom cisára na chodbe. Podvečer mu pastieri pod oknom ženú kravy a práskajú bičom, alebo si hlučne posadajú na múrik.
A tak sme sedeli na tráve a Karol ma presvedčoval (tým, že sa vo svojom umení nespolieha na náhodu, i tým, že samotársky ignoruje módu momentálne vychytených smerov v maliarstve, aj keď ich sleduje), že slobodu, ktorú tvorbou vyznáva, podchytáva tiež racionálne.
 
V čísle sú uverejnené dve kresby Karola Baróna z cyklu Antisvet desaťramenný, uhoľ, 1968, a dve ďalšie z roku 1969 (Jeden zo Succubov, olej, a Virtuóz, olej).
 
Eman Muntág
 
Martin Benka ako ho nepoznáme
Národný umelec, akademický maliar Martin Benka nie je len umelcom-maliarom, ale poznáme ho aj ako milovníka hudobného umenia, ktoré popri maliarstve a literatúre stáva sa od detstva nenahraditeľnou zložkou jeho života. Svoje prvé vzťahy k hudbe opisuje Benka vo svojich Pamätiach, keď spomína rok štúdia na štátnej maďarskej základnej škole v Malackách. Kreslenie a spev boli jeho najobľúbenejšie predmety. Vzťah k hudbe sa prehlboval i na husľových hodinách u kapelníka Prachára v Malackách.
Ťažké sociálne podmienky doma prinútili Martina ísť za maliarskeho učňa. Ako maliarsky tovariš odišiel 9. júla 1906 do Viedne, kde býval u brata Jozefa. Spolu s ním večerami hrával duetá na kornete alebo na husliach. Správa vo viedenských Dělnických listoch, že sa hľadajú hudobníci do akademického orchestra, uspokojila Benku. Prihlásil sa za člena orchestra ako huslista i so svojím bratom Jozefom, ktorý hral na kornete. Členovia orchestra sa skladali z viedenskej českej inteligencie, zo študentstva a z robotníkov.
V roku 1910 odišiel z Viedne do Prahy, aby nastúpil do súkromnej školy akademického maliara Kalvodu. Spolu s priateľmi, ktorí mali podobný vzťah k hudbe ako on sám, zakladá kvarteto v Kalvodovom ateliéri (Benka, Krčmář, Schadt a Zuna). Neskôr, keď sa osamostatnil, bol členom kvarteta spolu s bratmi Charousovcami a synom Benkovho domáceho. Hrával aj duo s maliarom Štolovským. Všetky tieto komorné "spoločnosti" mali krátke trvanie. V neskorších rokoch utvoril Benka trio s priateľmi Budinským a Viedenským, ktoré trvalo najdlhšie - do roku 1935.
Hudbu neprestal pestovať ani po odchode z Prahy, keď sa presťahoval do Martina v roku 1939. Keď nemal spoločníka, hrával si Benka sám. Husle, cimbal, fujara alebo viola boli vo chvíľach oddychu a zábavy popri knihe jeho najlepšími priateľmi.
Vzťah k hudbe preniká do celého Benkovho výtvarného diela - výberom tematiky aj v jej formálnom zvládnutí. Výrazným dokladom tejto skutočnosti sú Uspávanky, ktoré vydala Matica slovenská v Martine v roku 1946. Je to séria desiatich obrazov znázorňujúcich matku s dieťaťom v situáciách, ktoré opisujú slovenské ľudové uspávanky, vybraté z piesňovej zbierky Karola Plicku v úprave Jána Valašťana-Dolinského.
Benkovo skladateľské dielo však už veľmi známe nie je. Začína sa v tridsiatych rokoch. K prvým pokusom, začatým v Prahe, treba radiť Tance, zbierku trinástich tancov datovaných rokmi 1933-1943 (Záhoriak, Hrieňovskou dolinou, Tanec do karičky, Pod Rozsutcom a ďalšie - názov prezrádza, kde a odkiaľ čerpal materiál). K pražskému pobytu sa ďalej viaže skladba Dumka quasi balada o zvonoch (1934-1935). Skladba bola pôvodne skomponovaná pre cimbal na báseň Viery Vlčkovej-Szathmáryovej. Od roku 1942 skladá etudy, prelúdiá, variácie na slovenské ľudové piesne (Orech maľovaný, Vyletel vták nad oblak, Dolina, dolina, Na vysokej hore). Jeho pokusy v oblasti hudobnej tvorby vyústili v komornej hudbe, ktorú aj prakticky pestoval. Na piešťanský pobyt Martina Benku v roku 1955 sa viaže skladba Spomienka pre husle a klavír, ktorá vznikla pri buste Ludwiga van Bethovena. Posledné hudobné dielo Bieleničky napísal pre štyri lesné rohy v rokoch 1960-1961.
 
- vu -
 
Galéria otvorená
Slovenská kultúrna verejnosť dostala otvorením Galérie národného umelca Ľudovíta Fullu (2. júla 1969) vynikajúce dielo maliarskeho umenia, ktoré je zároveň aj vzácnou architektonickou stavbou. Inžinier architekt Štefan Hatala zvolil pre ňu podobu dvoch tehál preložených krížom cez seba, pričom horná užšia stavba prečnieva celou polovicou voľne nad dolnou časťou.
V hornej časti je vlastná výstavná sála s päťdesiatkou prekrásnych umelcových diel. Nová farebnosť, neobyčajná živosť a optimizmus sú vonkajšou charakteristikou týchto rozmerných i menších plátien, mozaík, návrhov na mozaiky a gobelíny.

STRANA 7


Vladislav Kužel-Znievčan

Augustové dni 1944
O niekoľko dní oslávime prvý raz deň, ktorý bol začiatkom oslobodenia a našej sociálnej revolúcie, ako národný sviatok.
Slovenské národné povstanie patrí v každom prípade medzi naše najväčšie dejinné udalosti vôbec a musíme ho preto uložiť do histórie s celou zložitosťou a ťažkosťou pomerov jeho epochy. Ak nevystihneme v novej historiografii pravé ovzdušie povstaleckých dní, v ktorých nie hodiny, ale minúty naložili na ľudí viac bremien, zodpovednosti, náročnosti a rozpornosti ako celé storočie predtým, a nepostavíme jeho verný obraz pred oči dnešných generácií, nemôžeme žiadať, aby pochopili jeho veľkosť a dôležitosť jeho odkazu pre slovenský národ, jeho celoštátny význam pre dnešok a oprávnenosť jeho čestného umiestnenia v histórii svetového boja proti fašizmu.
Myslel som si vždy, že z veľkých udalostí a mnohých zážitkov povstaleckých dní ostanú človeku najväčšmi v pamäti uchované okamihy najzodpovednejšie, najnebezpečnejšie, najúspešnejše alebo najtrpkejšie. Nie je to tak! Najdlhšie a najvernejšie spomienky som si zachoval na tie chvíle, ktoré citovo či morálne v prežívanom okamihu najviac zapôsobili. Ich dej v pamäti a obraz v predstave ostal preto čerstvý, akoby sa to dnes stalo.
Sú miesta, pamätníky, sochy a udalosti, ktoré si národ vždy vážil a uctieval, ktoré spomínal a bude spomínať, vážiť si a uctievať ďalej. Slovenské národné povstanie je takou udalosťou. A účastníci ho budú spomínať, nech už v ňom prežívali čokoľvek. Nikdy nebudú môcť zabudnúť na spontánnosť, s ktorou ľud do Povstania šiel a na obrovskú silu jednoty a bojovej družby, ktorá v ňom víťazila a ktorú aj dnes potrebujeme, aby sme bez príkoria čím skôr vyšli zo zajatia komplikácií a zbavili sa všetkého ešte zlého v našom dnešku.
.
 
Potreba kultúrnosti
Slovník niektorých autorov nadobúda v posledných časoch podobu, ktorá nám nemôže byť ľahostajná. Viacerí samozvaní poučovatelia začínajú útočiť hlava-nehlava, vpravo-vľavo, slovníkom, na ktorý sme už dlhšie alergickí. Tak v banskobystrickom Smere z 29. júla 1969 v honosne nazvanej Ankete úprimného slova v dlhom článku nazvanom Kto má právo hlásiť sa k socializmu nás istý (-vo-) všetkých pekne - a hlavne "úprimne" - podelil, rozškatuľkoval na základe "politickej polarity", čo je podľa neho "protikladnosť pravicových a ľavicových úchyliek, ktoré nám skomplikovali život do takmer neznesiteľných rozmerov".
Samozrejme, začať pohon od inteligencie (nevadí, že socialistickej!) nie je nič nového pod slnkom; veď pre takéhoto vykladača kultúry je Eduard Goldstucker (dokonca i Pasternak!) "pán" (čo by sa inak ešte nemuselo chápať ako zlomyseľnosť) a napríklad "literárna pracovníčka" Zora Jesenská "nám v pravý čas preložila Pasternakovho Doktora Živaga aj s dodatkom jeho myšlienok" (starostlivému kritikovi ušla jedna skutočnosť, že na preklade sa podieľal aj člen Predsedníctva ÚV KSS a predseda Matice slovenskej národný umelec Laco Novomeský).
Náš rozdávač rozumov a demagógie sem zamontoval aj Jánošíka (ako ináč na našom zbojníckom Slovensku?!), ktorý podľa neho "už asi prestane byť vzorom morálky nášho pracujúceho ľudu", lebo nemenil "stanovisko", nechcel byť "pánom", nezabudne na "miliardy krvavých výčinov", ktoré "má na svojom konte kapitalizmus a imperializmus", zopár iných maličkostí, a už vieme, "kto má právo hlásiť sa k socializmu".
Celý tento "vecný" komentár Smeru by naozaj nestál (akože ani nestojí) za reč, keby nebol symptómom čohosi, čo už nie je len ojedinelé, ale čomu podliehajú aj iné časopisy a komunikačné prostriedky. Pravda, ak takýto (-vo-) a jemu podobní majú byť tými arbitrami, ktorí majú naše národy vyviesť z krízy, tak to bude veľmi problematické a skôr svojimi provokáciami, neúnavným rekriminovaním a hanobením nás budú do kríz vháňať. Netreba nám plačiek (ešte nechceme pochovávať) ani večných okiadzačov, treba nám však kultúrnych, mravných a charakterných ľudí na každom poste. Kiež by sa toto želanie naplnilo raz už realitou!

STRANA 8