ČÍSLO 6, 17. 3. 1969, ROČNÍK II


Rudolf Chmel (rch)

Triezvo a rozvážne
Zauzľuje sa slovensko-český pomer. Jedni v tom vidia tragédiu, iní otázku bagatelizujú, tretí škandalizujú a tak ďalej. Chýba normálny, zdravý, triezvy pohľad - z jednej i z druhej strany. Chýba pochopenie, úprimná snaha (bez postranných úmyslov) poznať problémy jedného i druhého národa, ťažkosti, pred ktoré postavila vnútorná i zahraničná situácia i historický kontext a vývin. Na Slovensku sme boli tehotní federáciou, v Čechách demokratizáciou. Federácia ako dejinná šanca, príležitosť, demokratizácia ako permanentný boj za základné ľudské práva, tak dlho upierané. Nevedeli sme voľajako pochopiť historickú väzbu federácie a demokratizácie či demokracie, nevedeli sme pochopiť, že nadraďovanie jednej nad druhú iste vyvolá rozpory, ktoré sú nám v tejto dobe najmenej potrebné.
Do slovensko-českého pomeru opäť (po koľký už raz!?) zaťahujeme vášne, city, nadávky, nevieme si uvedomiť, že rozbroje medzi nami v tejto vypätej dobe môžu urobiť službu, o ktorú žiadny poriadny Slovák ani Čech nestojí. Polemike sa vyhýbať nesmieme, naopak, podporujeme ju, je mnoho vecí, ktoré si musíme vydiskutovať, len nebuďme suroví, netaktní (aj tak sme dosť precitlivelí), nechoďme so sekerou na problém, ktorý možno vyriešiť slušným slovom. Uznajme si chyby na jednej i na druhej strane, majme zmysel pre svoje slabosti i prednosti, ináč sa nám toto manželstvo rozpadne (a nechcel by som veru byť pri rozvodovom konaní).

Daniel Okáli

Slovenčina ako štátny a úradný jazyk
Ústavný zákon o národnostiach predpokladá, že o rozsahu a podmienkach používania jazyka našich národností má rozhodnúť vykonávací zákon Slovenskej národnej rady.
Bolo by žiaduce uzákoniť postavenie slovenčiny ako štátneho a úradného jazyka, tak, ako to fakticky je vo všetkých socialistických štátoch.
Svojbytnosť, suverenita národa nemôže byť v žiadnom prípade iba abstraktným, prázdnym pojmom. Naši predkovia, keď v minulom storočí borili sa o zachovanie holej existencie národa, popri osobitnosti národa slovenského považovali slovenský jazyk a jeho uplatnenie v každodennom živote za hlavný atribút národnej zvrchovanosti a osobitnosti.
Chápali teda správne, že jazyk ako vrcholný tvorivý prejav génia národa je najdôležitejším spojivom národa, základom národného uvedomenia a kultúrneho dejstvovania.

STRANA 1


Ján Mlynárik

Protislovenská diverzia?
V 9. čísle Nového slova si Juraj Komár vzal na mušku "skupinu ľudí okolo časopisu Listy", ktorej celkom nedvojzmyselne adresuje, že narúša československú vzájomnosť, že sa nemôže "zmieriť s tým, že na Slovensku sa politická situácia vyvíja celkom sľubne". Jedným slovom, na Slovensku je poriadok a kľud, ale "šimečkovci" z Listov sa všelijako snažia ho rozvrátiť a škodiť tak našej známej "štvorke" (z ktorej síce vypadoil Smrkovský).
Chcel by som sa spýtať celkom otvorene: má občan tohto štátu, filozof alebo publicista, právo pýtať sa na veci, ktoré ho ako vedca a človeka zaujímajú?
Milan Šimečka, už poldruhadesaťročie žijúci Moravan v Bratislave, zvádzajúci mnohé boje s bacílkovcami, sa ešte nepoučil, že v mieste svojho bydliska sa zásadne nesmie pýtať na niektoré veci nepríjemné mužom moci a ich horlivým advokátom.
Nové slovo má právo písať o čomkoľvek a akokoľvek. Je to jeho vec. Napokon sa ono bude zodpovedať za svoje činy aj pred históriou. Nech sa jeho tvorcovia láskavo zamyslia nad tým, prečo na Slovensku Listy miznú po pár minútach a ono zostáva celé dni na pulte.

Tomáš Winkler

Nanútená hra na pravdu
Čas, ktorý žijeme, lepšie povedané, v ktorom nám dajú žiť či živoriť, je čas, ktorý núti degenerovať ducha, čas, v ktorom sa vyhlasujú klamstvá za pravdu. Pojem pravdy musíme nahrádzať na spôsob súhlasu myslenia s realitou.
Národy tejto zeme nemôžu povedať, že by ich omrzela pravda, ale môže sa stať, že pred prekážkami, ktoré sa pred ňu kladú, ustúpime - omrzí nás uskutočňovanie pravdy. A potom, zdá sa, že sa už tak činí, budeme si vymýšľať fikcie, o ktorých si budeme myslieť, že sa ľahšie budú uskutočňovať. Možno, že ich zavádzame len provizórne, ale môže sa stať, že tieto fikcie budú sa vyhlasovať za pravdy.
Ľudstvo nevydrží dlho s fikciami a s ilúziami, máme ich už toľko, že sa človek ide z nich zblázniť. Predsa túžba po pravde je večná, preto ľudstvo nevyhnutne musí prejsť od fikcií a ilúzií k pravde, i keby tá pravda vyzerala ukrutne.
Pri pálčivej otázke, ktorá trápila mnoho filozofov: čo je viac, mŕtva pravda či živé klamstvo, rozhodli sa pre mŕtve klamstvo. Toto mŕtve klamstvo sa stalo pravdou aj na dnešný deň.

Igor Thurzo

Nehanbime sa za vlastnú históriu
Zdá sa, akoby sme si my, Slováci týchto čias, chceli čosi nahovárať. Na jednej strane si uvedomujeme, že máme demokratické tradície, na druhej strane akoby sme sa ich chceli zbaviť. Akoby nám bolo ľúto, že sme nemali svojich vladárov a mocipánov toľko, ako mali druhé, susedné národy.
Je až smiešne, aký symbol si robíme z Bratislavského hradu, ktorý bol v histórii činiteľom všetkého iného než nášho národného cítenia a pohybu. Modlu z mesta na Dunaji robia ľudia, ktorí ho ani vlastne podrobne nepoznajú, bývajú v ňom len niekoľko rokov a koreňmi siahajú do slovenskejších, našskejších krajov. Nie je to ignorovanie slovenskej histórie, keď sa tomuto mestu pripisujú zásluhy, o ktorých sa jemu a jeho obyvateľom ani nesnívalo, kým sme ho nezačali zvelebovať, forsírovať, zabúdajúc na skutočné národné hodnoty a tradície, ktoré síce tomuto mestu vlastné neboli, ale za ktoré sa nijakovsky hanbiť nemusíme?
Skvelým prvkom našej národnej histórie je, že slovenský národný život sa koncentroval v Martine. Prirodzene, demokraticky, pritom v priaznivej geografickej polohe, akoby v súlade s géniom ľudu, bez oficiálneho nátlaku, forsírovania a bez byrokratických dekrétov ozdobených paragrafmi, bez vyhrievania sa na výslní vtedajších arogantných držiteľov moci.
Pred štyridsiatimi rokmi vyšla kniha, z ktorej by sme sa mohli o tom poučiť. Volá sa Koncentračné snahy slovenské do roku 1918. Matica slovenská ju kedysi odmenila cenou. Jej autorom je Fedor Ruppeldt, človek so vzácnym rozhľadom a zmyslom pre poznávanie javov v širších súvislostiach.

Zabudnutý kalendár

Dvanásty týždeň po božom narodení: Táračky (už sa hovorí o jarných prácach).
Na jar cent dažďa, funt blata (na jeseň opačne).
Na jar za voz dažďa, za hrsť blata. Sviňa je prvý oráč.
19. 3. Jozef mosty stavia, Ďuro ich do poľa vyháňa.
Na Jozefa ide vdovicin pluh do poľa (najposlednejší).
25. 3. Panna Mária zo zásterky lastovičky vypúšťa.
Keď Jozef vykyvká deti pod stenu, Matka ich iste dnu zaženie.

STRANA 2


František Kalina

Akadémia, nielen obchodná
Martinu som prišiel na chuť vtedy, keď začalo na mňa pôsobiť jeho fluidum, neviditeľné čaro, utkané z krásy utešenej turčianskej prírody a nevyspytateľného kultúrneho žiarenia. Bolo obdivuhodné a dnes je to priam neuveriteľné, čo všetko z kultúry túlilo toto mesto-nemesto pod svoje krídla. Naplno pulzoval život Matice slovenskej, ktorá vybudovala zásluhou svojho správcu Jozefa Cígera Hronského práve v tých vojnových rokoch popri najvýznamnejšom slovenskom nakladateľstve kníh a časopisov aj najmodernejšiu tlačiareň, kde sa tlačili dokonca aj papierové peniaze Slovenskej republiky. Popri matičnom vydavateľstve pracovalo tu aj druhé, nie najmenšie vydavateľstvo Živena. V Martine vychádzali rozličné časopisy pre dospelých aj pre deti i humoristický časopis Kocúr i staroslávny denník Národnie noviny, ktoré robili inteligentnú opozíciu vládnej a ľudáckej tlači.
Tu žili a tvorili desiatky spisovateľov, umelcov i publicistov, odtiaľto sa dirigovalo slovenské ochotnícke divadlo zo známeho ÚSODU, tu bola kolíska i ústredie slovenského hasičstva, už ani nehovoriac o Slovenskom národnom múzeu, o Komornom divadle, o rozhlasovom štúdiu, o dvoch kaviarňach a literárnej krčmičke tetky Brtánky, kde sa schádzala na známe profesorské vínko baťka Škultétyho miestna inteligencia, o dvoch kinách, tretrej najväčšej či najmodernejšej nemocnici na Slovensku a tak ďalej.
Aj keď sa najmä pre nežičlivosť vládnucich metropola plebejského národa nemohla popýšiť nijakou vysokou školou, kultúrnu mozaiku Martina spestrovalo zo desatoro stredných škôl, čím sa mohlo pochváliť máloktoré druhé mesto. Okrem vojenského učilišťa a staroslávneho gymnázia umiesteného už v reprezentačnej novej budove, pripravovala pre život hlavne mládež stredného Slovenska ešte pestrá sieť stredných odborných škôl: Obchodná akadémia, Roľnícka škola a štyri školy pre výchovu ženského dorastu zoskupené v Štefánikovom ústave, vychýrenom Alcazáre (Dvojročná sociálno-zdravotná škola, Dvojročná ošetrovateľská škola, Učiteľský ústav pre učiteľky odborných škôl pre ženské povolania, Odborná škola pre ženské povolania). Každá z nich bola vo svojom odbore a svojím spôsobom známa a presahovala úrovňou i výsledkami slovenský priemer. Aj ony, ako aj Ústav pre zveľaďovanie živností, ktorý už v tých časoch uskutočňoval čosi, čo pripomína dnešné požiadavky postgraduálneho štúdia, boli výtvorom a prejavom genia loci.
Na gymnáziu vtedy pôsobili začínajúci spisovateľ Dominik Tatarka, literárny historik dr. Rudo Brtáň, národopisec dr. Rudolf Bednárik, historik Turca dr. Šikura, prekladateľ z latinčiny a taliančiny dr. Jozef Hrabovský, jazykovedec Eugen Jóna. V profesorskom zbore Obchodnej akadémie boli podobné individuality, napríklad národopisec dr. Andrej Polonec, historik Jozef Hrozienčik, divadelník a režisér Vít Hejný, literány kritik dr. Karol Rosenbaum, literány historik Mikuláš Gašparík, jazykovedec dr. Anton Jánošík, ktorý spolu s profesorom Eugenom Jónom pripravili prvý viaczväzkový Slovník spisovného jazyka slovenského (vyšiel, žiaľ, len písmeno A-J), slovenčinár Alfonz Zauner, prekladateľ z angličtiny profesor Andrej Dzurányi, prekladateľ z francúzštiny a nemčiny František Kalina.
 
Michal Kocák
 
Sto rokov Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku
V týchto dňoch si pripomíname sté výročie vzniku (3. marca 1869) Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku (KÚS), ku ktorému podnet vyšiel z Matice slovenskej. Na vybudovanie tlačiarne však Matica nemala potrebné finančné prostriedky, a tak vznikala na základe účastinnom. Tým sa KÚS stal nezávislým od Matice, ale zároveň ho nestihol podobný osud ako Maticu v roku 1875.
Zachované knihy, časopisy, drobné tlače i zápisnice KÚS nám dávajú výstižný obraz z histórie tejto tlačiarne. K nej sa viažu Národné noviny, Národný hlásnik, Ľudové noviny, Černokňažník, Orol, Rarášek, Časopis i Zborník Muzeálnej slovenskej spoločnosti, Živena, Kocúr, Slovenské pohľady i Slniečko. Do roku 1918 tu vychádzali zobrané spisy slovenských spisovateľov (Kalinčiak, Dobšinský, Vajanský, Kukučín, Hviezdoslav, Timrava). Tlačili sa tu celé edície: Slovenský divadelný ochotník, Románová bibliotéka, Divadelná knižnica, edícia Slovenského spevokolu, Zábavné a poučné knihy a ďalšie.
V štyridsiatych rokoch vznikol Kníhtlačiarskemu účastinárskemu spolku najväčší konkurent v tlačiarni Matice slovenskej Neografia. Spojením KÚS a Neografie v päťdesiatych rokoch vytvoril sa najväčší polygrafický závod na Slovensku.

STRANA 3


Štěpán J. Kolafa

Zašlá sláva
V posledných májových dňoch minulého roku ocitol som sa v Budapešti. Dva týždne som tam mal študovať vzťahy medzi slovenskými a maďarskými stúpencami Leva Nikolajeviča Tolstého. Kde teda som mal ísť, ak nie do literárneho archívu a knižnice v Národnom múzeu.
Sotva som prekročil prah knižnice, natrafil som na staručkého profesora Juraja Podhradského. Uvítal ma po slovensky s radostným výrazom na tvári. Ihneď som mal dvojakú radosť. Jednak preto, že som našiel človeka, s ktorým sa ľahko dohovorím v materčine a ktorý mi bol ochotný pomôcť, a jednak preto, že to bol Podhradský. Je synom známeho slovenského básnika Jozefa Podhradského, obdivovateľa Tolstého. S jeho dlhými listami do Jasnej Poľany som sa pri štúdiu ohlasu Tolstého na Slovensku neraz stretol.
Videl som, že i staručký inšpektor slovenského evanjelického cirkevného zboru v Budapešti Juraj Podhradský mal zo stretnutia radosť. Prichádzal každodenne do knižnice Národného múzea a s trasúcou sa rukou mi prekladal do slovenčiny maďarské dokumenty. A zaujímal sa o všetko, čo sa u nás dialo, hlavne o obrodný proces a držal nám palce, aby to u nás všetko dobre dopadlo. A sám mi rozprával o živote Slovákov žijúcich v Maďarsku.
Mal som radosť, že ma pozval k sebe do úradu na slovenskú evanjelickú faru. Slovenský evanjelický cirkevný zbor v Pešti vznikol roku 1785 okolo farára Jána Molnára. Zásluhou zboru sa na Deákovom námestí vybudoval evanjelický kostol, kamenný, bez veže. Konali sa tam bohoslužby pre slovenských evanjelikov, ale tiež pre maďarských a nemeckých. Nebolo preto divu, že tam dochádzalo k častým národnostným nedorozumeniam. Slovenský evanjelický zbor to vyriešil tak, že sa osamostatnil (1835) a postavil si nový kostol na dnešnej Rákócziho ulici, okolo ktorého sa rozkladali rozľahlé pozemky. V tomto chráme kázal Ján Kollár, Jozef Podhradský, Daniel Bachát Dumný a iní. Ešte za Kollárovho pôsobenia vznikla starostlivosťou evanjelického zboru i národná škola, v ktorej učil bojovník za slovenskú spisovnú reč Ján Kadavý, slovenský spisovateľ.
Ján Kollár sa zaslúžil aj o založenie knižnice, ktorá vraj mala 80 tisíc zväzkov. Krátko po jeho odchode do Viedne (1849) sa jeho knižnica čiastočne stratila a sčasti bola umiestená na rôznych miestach kostola. Knihy boli zasunuté do skríň, lavíc, ba mnohé vyniesli aj na vežu. Maďarizačná politika spôsobila, že škola živorila, až pred prvou svetovou vojnou úplne zanikla. Počet členov zboru sa neustále zmenšoval, až ich tu po tejto vojne ostalo len niekoľko sto.
A po druhej svetovej vojne prišiel koniec. Prišlo zoštátnenie, škola sa vôbec neobnovila, na Kollárovu knižnicu všetci dávno zabudli. Nemali už ani slovenského farára, kostol predali. Konečná bilancia slovenského evanjelického cirkevného zboru v Budapešti je: peniaze na vkladnej knižke a približne päťdesiat starých ľudí. A predsa zostalo ešte niečo, čo je hodné pozornosti. Pred piatimi rokmi robil staručký Podhradský v kostole inventúru. Šiel od lavice k lavici, od zásuvky k zásuvke, vyšiel až na vežu. A hľa - vyťahoval na svetlo dávno zabudnuté knihy a rukopisy. Boli to zvyšky Kollárovej knižnice. Preniesli ich do farského bytu. Sú medzi nimi školské výkazy za rok 1821/22 podpísané Jánom Kollárom, kralická Biblia, Historie církevní, vytlačená M. Danielom z Veleslavína v Starém městě pražském léta posledního věku MDXCIII, Pamatnica nedelnej školy pešťanskej z roku 1842.
Juraj Podhradský prežil celý život mimo Slovenska, a predsa je dobrým Slovákom. Keď som mu navrhol, že o Kollárovej knižnici napíšem pre slovenský časopis článok, rád mi všetko vyrozprával a niekoľkokrát ma prosil, aby som mu článok poslal. Azda sa toho staručký profesor dočká.

STRANA 4


Imrich Vaško
Obzretie za kritikou a literárnou vedou 1968
Vo sfére súčasného kritického myslenia je situácia neutešená. Čiastočne ju zmierňujú niektoré najpozoruhodnejšie časopisecké príspevky. Za také pokladám úvahy Stanislava Šmatláka (Genéza literárnej prítomnosti v Novom slove a najmä úvaha Načo dnes literatúra? v Romboide) a kritika Milana Hamadu (Súčasnosť a literatúra, Sizyfovský osud, obidve v Slovenských pohľadoch).
Osobne vynímam z tohto chaosu novú vlnu kritickej generácie, ktorá vychádza zo štrukturalistickej, antropologickej a šaldovskej orientácie, zmyslu a poslania kritiky: kritika ako tvorba, kritika sympatie a kritika - ak to tak možno povedať - negácie. Už niekoľkoročná cieľavedomá aktivita a úsilie niektorých príslušníkov mladšej i najmladšej literárnej kritiky a esejistiky, prejavujúcej sa predovšetkým na stránkach literárnych a odborných časopisov (Albín Bagin, Július Vanovič, Ivan Kadlečík, Ján Štrasser...), smeruje k objavovaniu a potvrdzovaniu skutočných duchovných hodnôt literatúry, očisťujúc jej zrno od pliev, od všetkého náhodného a náhradného, oddeľujúc v literatúre tvorivý čin od sterility.
Prejdem k pohľadu na kritickú a literárnovednú literatúru jedného roka s impulzívnou silou a váhou poznania, s inštruktívnym a tvorivým vkladom. Sú to predovšetkým state a eseje, rozhovory a recenzie Dominika Tatarku Proti démonom (Slovenský spisovateľ). O ňom sa vie, že je z rodu dvojdomých autorov: k umeleckej próze tak pribúda nový rovnomerný rozmer jeho kritík a teoretických úvah o našej a svetovej literatúre a, pravdaže, o jeho láske, ktorou je výtvarné umenie. Zachycuje všetky vývinové fázy jeho spisovateľského zápasu, od štyridsiatych rokov až po naše dni.
Z vnútorných zdrojov básnika - človeka sa napájajú úvahy Milana Rúfusa Človek, čas a tvorba (Smena), ktoré sú hlbinným a zemitým posolstvom pravdy, životnej múdrosti, pokory i vzdoru. Vo svojich esejistických i ostatných príspevkoch autor zvýrazňuje jednotu umeleckej osobnosti, jedinečne manifestujúc jej mravnú podstatu, čistý charakter, etický prístup, sociálnu a umeleckú angažovanosť.
V tej istej edícii (Smena) vyšiel súbor kritík Júliusa Nogeho Literatúra v pohybe. Obsahuje kritické články a recenzie o súčasnej slovenskej a čiastočne aj českej literatúre.
Všestranné skúmanie hnutia a odkazu avantgárd sa stalo hlavným predmetom vedeckej konferencie (Smolenice, október 1965). Príspevky z nej (takmer polstovka) vyšli až teraz v naozaj reprezentatívnom zborníku Problémy literárnej avantgardy (SAV). Analyzujú avantgardu v národnom i nadnárodnom kontexte v troch tematických okruhoch. Pozoruhodným príspevkom k poznaniu avantgardy je solídna literárnokritická a esejistická práca Bohuša Kováča Alchýmia zázračného s podtitulom Podstata a osudy surrealizmu (Slovenský spisovateľ).
Uceleným výkladom primárnej zložky každého slovesného diela, intenzívnym sústredením sa na konkrétny umelecký text je poznamenaný monografický zborník O interpretácii umeleckého textu (Slovenské pedagogické nakladateľstvo). .
Rámcovanie výsledkov literárnej vedy znásobuje agilné vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied (Ján Brezina: Poézia Fraňa Kráľa, Viliam Marčok: Počiatky slovenskej novodobej prózy, Zlatko Klátik: Vývin slovenského cestopisu, Andrej Červeňák: Vajanský a Turgenev).
Rok 1968 v slovenskej literárnej vede otvára nové horizonty vedeckého poznania, prináša pluralitný a iniciátorský projekt myslenia o literatúre, ktoré štrukturálnym, esejistickým, komparatistickým a exaktným spôsobom rozboru prispievajú na jednej strane k objasneniu a prehĺbeniu problémov nášho slovesného umenia a súbežne sa napájajú zo zdrojov a na frekvenciu celosvetového prúdenia v súčasnej literárnej vede.

Demo Vizár

Problém kapacity koša
Nejde mi o problém, ani o kapacitu, a vlastne ani o kôš. Najnovší román Alfonza Bednára Balkón bol privysoko (Slovenský spisovateľ, Bratislava 1968) je opäť polemikou: s čím, to si ľahko domyslíme, pretože umenie v našich pomeroch prebralo na svoje drieky príliš veľa: vysloviť to, čo sa inak vysloviť nedá.
Problém kapacity koša je výraz, ktorým Bednár, zdá sa, stupňuje, ako mnohými piodobnými zhlukmi slov, absurdnosť a streštenosť myslenia svojho hrdinu. Všeko dokazuje, že pseudovedec, bezmocný teoretik, bez základných vedomostí a zamestnanec zbytočnej inštitúcie Michal ...ský zasahuje do všetkého.
Balkón bol privysoko nie je ani román ani novela - je to traktát. Traktát o nezmyselnosti tých, ktorí ani nič nevytvárajú, ani nič nevyužívajú, len sa uchytili v režime, v zamestnaní a čakajú, ako to s nimi dopadne.
Aby sme však pochopili Bednára v pravom kontexte, musíme vedieť, že jeho diela vznikajú v dlhšom období súbežne vedľa seba. Jeho roľnícka rodová trilógia má najdlhšiu dobu dozrievania a vedľa filmových scenárov (v ktorých bol Bednár asi preto najúspešnejší, pretože film ho nútil k experimentu, k improvizácii a k skratke, preň takej potrebnej) vznikali romány a poviedky.
Vlastný názor Alfonza Bednára (Na slovo s Alfonzom Bednárom, Slovenské pohľady 1968, 12) však potvrdzuje, že je robustne kritický aj k svojej tvorbe, kde, mohli by sme povedať: pocitové umelecké vyjadrovanie zaostáva za hlbokou myšlienkovou analýzou.

STRANA 5


Štefan Balák

Kováč
Na nákovu černe svoje žiale vrhni,
ktoré si v lese pri troch poliach odriekol.
Vo mne tlie nádej ako uhlie pod riekou...
A z klbka odvíjaj príbeh v kováčovej vyhni.
 
Neboj sa očí, v ohni sa učia kúzlu,
ohýbajú osud, pasujú podkovy na kopytá,
aj básnik verš... V zážitkoch pamäť klincami pribitá
a človek v bezvládí sa nakláňa ku zlu.
 
A všetko zostane. Noc vysýpa svoj popol.
A život v mlčanlivom mori zneje ako v ulite,
len v nej jeden, na prach obrátený, pípol.
 
Vietor luny, ten rieku a človeka povýši,
mocné ruky vzopne k tebe do výšin.
Prečo sa k nemu, matka, žízňou túlite?!

Štefan Oľha

Až na dno rozkoší
Na chodbe som fajčil so schizofrenikom. Pristavovali sa pri nás pacienti. Jeden mal hrozne strhanú tvár a šialené oči. Musel som sa odvrátiť. Ako ostatní, aj on mal pásikavý plášť. Hoci som ho nevidel, tušil som, že na mňa pozerá neprítomnými, šialenými očami. Chodba, dlhá štyridsať krokov, bola plná živých výčitiek. Mali na sebe pásikavé plášte ako ja. Biele plášte s modrými pásikmi alebo modré plášte s bielymi pásikmi. Z úst vypúšťali modré pásiky dymu.
Blázinec ostane u ľudí blázincom. Je to tak hlboko zakorenené slovo, že ho iba v zriedkavých prípadoch supluje psychiatria. Ak ide o pacienta, počujete iba blázon. Duševne chorý povedia len tí najohľaduplnejší. Ostatní iba blázon. Ak sa vám to nepáči, ostanete cvok. Keď sa budú rozprávať s vami, povedia, že ste chorý, ale keď budú rozprávať o vás, povedia: ten, čo mu preskakuje. S tým treba rátať. Mňa to neurážalo, aj keď mi bolo vrcholne nepríjemné prechádzať sa po nemocničnom dvore s palcovým PSYCH na plášti. Každému to bilo do očí. Nespustili z vás zrak, nech ste už boli kdekoľvek. Boha vášho, tu ma máte, nadívajte sa na mňa, koľko sa vám ráči. Tak vyzerá pijan. Tak vyzerá evidovaný alkoholik.
Pozerám cez okno, ktoré mi zamrežovalo slobodu a teraz skúša, či vydržím. Mám dosť síl praštiť tým všetkým a prísť k sebe?

STRANA 6


Elena Jakešová

Noviny a časopisy
Slovenské noviny vychádzajú v Maďarsku, Poľsku, Rumunnsku, v Juhoslávii. Sú to väčšinou týždenníky. Slováci v Juhoslávii vydávajú dokonca štyri časopisy, z ktorých každý má iné tematické zameranie. Obsahovo najbohatší býva Hlas ľudu. Graficky výrazný a pútavý je Život, vydávaný vo Varšave.
V USA vychádza v súčasnosti približne 34 titulov slovenských novín a časopisov. Mnohé z nich začali vychádzať ešte koncom minulého storočia a existujú dodnes. Z najvýznamnejších americko-slovenských novín treba spomenúť Ľudové noviny z Chicaga, Jednotu z Middletownu, Národné noviny z Pittsburgu a Slováka v Amerike, ktorý vychádza tiež v Middletowne. Na dokreslenie by azda bolo vhodné uviesť, že v USA vychádza 8 slovenských týždenníkov, 17 mesačníkov a iba malé percento časopisov má periodicitu redšiu alebo nepravidelnú. Jedným z nich je napríklad pre nás exotickejšie znejúci Floridský Slovák, ktorý vychádza štvrťročne v Maitlande na Floride.
Severnejšie, v Kanade, kde žije do 80 tisíc Čechov a Slovákov, vychádza 14 českých a slovenských novín a časopisov, z toho je polovica slovenských. Z nich najrozšírenejšie sú Ľudové zvesti z Toronta, Slovenský hlas z Toronta a Kanadský Slovák, orgán Kanadskej slovenskej ligy. Sú to tiež týždenníky.
V Buenos Aires v Argentíne vychádza oficiálny orgán Slovákov v Južnej Amerike pod titulom Juhoamerický Slovák. Dokonca aj v Caracase vo Venezuele vychádza časopis nazvaný Slovenská ozvena z Venezuely.
Ani Austrália nie je bez slovenských novín. V Sydney vychádza časopis Slovenský štít, ktorý vydáva Spolok austrálskych Slovákov.
Ročne takto vyjde vo svete približne 7 miliónov výtlačkov slovenských novín a časopisov.

Fraňo Bartošek

Nové obrazy Juraja Lauku
Na prízemí Primaciálneho paláca vo výstavných sieňach Mestskej galérie v Bratislave vystavuje svoje obrazy sarvašský rodák Juraj Lauko, ktorý už viac ako dve desaťročia žije v Bratislave a nové prostredie neostáva bez vplyvu na jeho tvorbu. Dolnozemské spomienky azda pomaly blednú, v Laukovom myslení začali dominovať témy, ktoré ho v novom prostredí najviac vzrušovali: dejiny národa a prostredníctvom nich zmysel jeho existencie.
Sedemdesiatročný Juraj Lauko sa svojou tvorbou zaraďuje medzi najvýraznejšie postavy slovenského insitného umenia.
Fedor Vico
 
Prehlásenie (zatiaľ nie colné)
Myslíme si s Vasiľom Turokom, že národnostný problém v súčasnom období mal by byť menej dôležitým a nemalo by sa mu venovať toľko úsilia a času, koľko sa mu venuje doteraz. Priestor v týchto otázkach dostávajú takí ľudia, ktorí sú buď málo alebo vôbec neinformovaní o národnostných vzťahoch. Ďalej spor vzniká predovšetkým z aprioristických postojov, nechuťou tolerovať fakt, že tu existujú aj iné národnosti. Z toho pochopiteľne vzniká intolerancia až fanatizmus.
Preto sme sa rozhodli tu v Prešove vydávať nový humoristicko-satirický časopis Bumerang. Časopis by mal vychádzať zmiešane po slovensky aj po ukrajinsky, podľa kľúča: čo je hodnotnejšie a lepšie, dostane pri uverejňovaení prednosť.
Sú u nás ľudia, ktorí sa nevedia sami sebe vysmiať, a musia čakať, kým sa im vysmejú druhí. Sú to ľudia, ktorí seba berú príliš vážne a vážne berú i tých, čo sa im nakoniec vysmejú. To je smiech, ktorý nás rýchlo prejde a človek sa už ani nesmeje, len sedí v tej base a čas beží. Mám dojem, že je to teda porucha iná a väčšia ako zažívacia. Zažiť to musia iní.
Všetci Rusíni a Slováci by sa mali stretnúť v krčme a bolo by po problémoch.
Ja som rusínsko-ukrajinskej národnosti a na Slovensku ma poznajú najmä z jánošíkovského seriálu Dereše uverejňovaného v Roháči, ale rovnomennú výstavu som mal ako vojak základnej služby aj v Českých Budějoviciach (neskoršie aj v Prešove) a teraz sa pripravuje knižné vydanie. Zúčastnil som sa aj kolektívnej výstavy Slovenská karikatúra v roku 1967 v Bratislave, ktorá putovala ďalej do ZSSR (Tallin, Vilnius), Bulharska (Sofia), Maďarska (Budapešť), Rakúska (Viedeň). Po absolvovaní Školy umeleckého priemyslu v Bratislave pracujem ako technický redaktor v prešovskom ukrajinsko-rusínskom mesačníku Družno Vpered.

STRANA 7


Ľudo Ozábal

Nestratiť hlavu
V amerických archívoch možno objaviť, že slovenské nátury dostali príležitosť vyniknúť aj v zahraničnom vojenstve. Tak sa stretneme s menom Jána Polereckého, ktorý sa narodil v polovici 18. storočia na strednom Slovensku. Dostal sa najprv do Francúzska, pravdepodobne ako jeden z maďarských husárov, "divých jazdcov z púst", lebo vtedy tak znela ich európska reklama. Stal sa však jazdeckým dôstojníkom armády jeho veličenstva Ľudovíta XVI. Bolo to asi po zásluhách v ochrannom sprievode rakúsko-uhorskej princeznej Márie Antoinetty, ktorá sa vybrala (a vydala) do Paríža.
Púť statočného vojaka neskončila sa vo Francúzsku. Stal sa účastníkom bojov trinástich anglických kolónií v Severnej Amerike za nezávislosť, pretože využil príležitosť, keď americký veľvyslanec vo Francúzsku B. Franklin uzavrel v roku 1878 zmluvu s francúzskym kráľom o materiálnej pomoci. Ján Polerecký odplával do Ameriky s 5000-člennou expedičnou armádou grófa de Rochambeau roku 1880 a úspešne pomohol zasiahnuť do záverečných bojov o nezávislosť Ameriky. Keďže v prvých stretnutiach s Angličanmi padol veliteľ francúzskeho jazdeckého pluku, podľa vtedajších zvyklostí nastupoval na jeho miesto i hodnosť jeho zástupca. Ján Polerecký sa stal plukovníkom a vyznamenal sa v mnohých bitkách.
Napríklad pri jednom z atakov francúzskej jazdy, keď boli anglické jednotky zahnané, zostúpil Polerecký z koňa a zbieral so svojimi vojakmi po bojisku čiapky, ktoré im v zápale boja popadali z hláv. Generál Washington, ktorého tento obraz rozosmial, chcel zrejme Polereckého natiahnuť, keď povedal: Nebojíte sa, pán plukovník, že sa nepriateľ vráti a zaskočí vás? Polereckého známa replika znela: Pán generál, francúzsky vojak môže stratiť čiapku, ale nikdy nestratí hlavu!
Peter Glocko
 
Humanizované mlieko alebo ako sa nedostať k veci
Už od narodenia vnímam. Ale ba, poviete. Dokonca vidím. Ale ba. Môžem povedať, že som citlivý človek. Dostávalo sa mi preto a dostáva opatery a starostlivosti. Nemôžem povedať, že sa o mňa zle starajú. Kto? Všetci, tuto títo naokolo, dokonca i zďaleka ma chráni ruka. Starostlivá.
Zdá sa mi, že čo som vedel včera, platí i dnes, ale... Platí i dnes, ale s výhradami. Preto prichádza môj starostlivý ošetrovateľ a vysvetľovateľ. Stále prítomný a nablízku. Nejdem rozprávať o jeho metódach, veď aj o vás sa stará. Chcem rozprávať o mlieku, ktorým ma kŕmi. Vyplekal ma na ňom.
Človek myslí. Ale ba. Vymýšľa si, snaží sa domyslieť, dopátrať sa a tým sa utvrdiť, že tu je, že je obkolesený samým sebou a až potom vesmírom. Dokázať svoje bytie, samého seba, človeka. Môže sa zdať, že dospieva k poznaniu. Ale, zdá sa, že som zašiel priďaleko.
Už ma brzdí môj opatrovník, aby som sa netrápil. Že on to všetko vie, aby som sa naň spoľahol, že on ma povedie za ruku, aby som sa len nemučil rozmýšľaním, ale kráčal, robil, chodil na výlety, staral sa o rodinu, tak ako sa stará napríklad kohút. Áno, milý môj, taký kohút nedumá, a je. A žije. Takéto sústa mi podáva môj opatrovník na lyžičke a zalievam ich ponúkaným humanizovaným mliekom. Tu máš, prehltni, netráp sa, veď ja viem. Život je tvrdý. Život je jeden z najťažších.
Pri takomto chlácholení a prehĺtaní humanizovaného mliečka zabúdam. Už pri prvých glgoch nemám podľahnúť ilúzii, že biela múka je biela, že ľudskú tvár môže mať iba človek, že priamo a otvorene sa dá hovoriť len pri krížovom výsluchu.
Pite humanizované mlieko! Dennodenne vám ho núkajú starostliví opatrovníci. Dnes možno žiť iba na humanizovanom mlieku. Nakupujte u odborníkov!

STRANA 8