ČÍSLO 16, 4. 8. 1969, ROČNÍK II


Matica slovenská
Pri príležitosti 50. výročia oživotvorenia Matice slovenskej si pripomíname výroky významných osobností:
 
Tomáš Garique Masaryk
Moje želanie je, aby Slovensko prospievalo duchovne i hmotne, aby verne plnilo odkaz svojich buditeľov v živote náboženskom a mravnom, aby sa dôstojne reprezentovalo ušľachtilým vzdelaním a snahou po pokroku.
august 1926 v reči prednesenej pri slávnostnom odovzdávaní budovy Matice slovenskej
 
Alexander Dubček
Dnešný kultúrny život vysoko prerástol národné ciele, ktoré si vytýčila Matica slovenská. To však nijako neuberá z jej významu, len podčiarkuje skutočnosť, že vo svojej storočnej histórii bojovala za správnu, spravodlivú vec.
august 1963 v prejave pri príležitosti 100. výročia Matice slovenskej
 
Josef Smrkovský
Z celého srdca a úprimne vrelá vďaka všetkým, ktorí budovali, budujú a starajú sa o ušľachtilé dielo Matice slovenskej. Bol by som šťastný, keby som spolu s českými predstaviteľmi mohol akokoľvek byť vo vašom diele nápomocný.
júl 1968 v Pamätnej knihe Matice slovenskej
 
Ludvík Svoboda
Zneváženie práce Matice slovenskej a represívny postup proti nej bol typickým prejavom vtedajšieho sektársky zvráteného prístupu k uplatňovaniu prirodzených ašpirácií a práv slovenského národa. Dnešné zhromaždenie sa koná v období, keď oba naše národy, Slováci a Česi, hľadia s nádejou do lepšej budúcnosti v spoločnej národnostne spravodlivej socialistickej republike.
august 1968 v prejave na národnej manifestácii v martinskom amfiteátri
 
Gustáv Husák
V nových podmienkach verím v bohatú činnosť Matice slovenskej a zo srdca jej želám úspech.
február 1969 v Pamätnej knihe Matice slovenskej

STRANA 1


Daniel Okáli
Ročná bilancia
Ako dobrý hospodár i Matica slovenská chce hodnotiť svoju kultúrnu prácu za uplynulý rok. Veď rok 1968 vítali sme nielen ako rok rozmachu socialistickej demokracie, nielen ako rok uskutočnenia odvekých túžob národa vytvoriť si svoj vlastný štát, ale i ako rok oživenia a vzkriesenia Matice slovenskej ako kultúrnej ustanovizne národa.
V minulom roku stála Matica predovšetkým pred základnými organizačnými úlohami. Pred vybudovaním miestnych odborov, okresných výborov, členského ústredia, príslušných komisií, a nadovšetko pred ustanovením a rozvinutím kultúrnej činnosti, kultúrnych zložiek odborov (divadelných súborov, speváckych zborov, recitačných, vlastivedných krúžkov, klubov mládeže a podobne). Bolo založených 600 miestnych odborov s členstvom prevyšujúcim počet 120 tisíc.
Jozef Janek
V jasenovskej škole
Necelú hodinu som pobudol s učiteľmi slovenčinármi okresu Bratislava-vidiek v Jasenovej na Orave. Za ten čas stihli sme si pozrieť Kukučínov rodný dom, zariadenie v ňom, gazdovský dvor s hospodárskymi stavbami. Dom drevený, ako ostatné v dedine, bez pamätnej tabule (dávnejšie tu aj bola), s pekným parčíkom s Kukučínovým pamätníkom. Z Kukučínovho rodného domu (tu návštevníkom pekný výklad podáva dcéra bývalého jasenovského učiteľa Jána Vávru) v sprievode riaditeľa školy Jozefa Dudáša odobrali sme sa do miestnej školy.
Za potôčikom pod cintorínom neveľká budova, niekoľkokrát prestavená, opravovaná. V nej Martin Kukučín šesť rokov vyučoval (1878-1884) a do nej aj chodil ako žiak. Martina Kukučína poznáme ako spisovateľa. Málo ho poznáme ako učiteľa. A je to veľká škoda. Martin Kukučín (to môžeme čítať v školskej kronike) bol dobrý učiteľ. Prísny, spravodlivý, požadovačný. Matriky školy (dnešné triedne výkazy) obsahujú veľmi zaujímavé údaje, ktoré zaznamenali výteční jasenovskí učitelia Alexander Lidomil Ruttkay, Ján Vávra (pôsobil tu šesťdesiat rokov, bol učiteľ-vedec, botanik, autor viacerých spisov, zomrel ako 96-ročný), Ján Kožehuba (Bencúrov učiteľ) i sám Matej Bencúr.
Do školy v Jasenovej chodil aj Štefan Krčméry (jeho rodičia sú pochovaní na miestnom cintoríne), Vavrinec Čaplovič, zberateľ kníh (svoju knižnicu s 60 tisíc knihami daroval Orave), Jozef Bencúr (archivár a bibliotekár v Budíne), Ctiboh Zoch (miestny farár a spisovateľ, odpočívajúci na miestnom cintoráne) aj jeho traja synovia Ivan, Stanislav, Pavel.
 

Augustín Maťovčík

Z periodík
Matica slovenská vydáva dnes niekoľko vedeckých zborníkov venovaných problémom knihovníctva, bibliografie, literárnej histórie a muzeológie, ktoré vychádzajú viac-menej pravidelne raz alebo dvakrát do roka. Práve vyšiel prvý zväzok náležite odborne vystrojeného Bibliografického zborníka 1968 (zredigoval ho Blažej Laco) a Knižničný zborník (zredigoval ho Štefan Hanakovič), ktorý obsahuje hlavne materiály o historických knižniciach a knižných fondoch. Takzvaný "zvoz historických knižníc" v rokoch 1950-1952 možno právom označiť ako jednu z najsmutnejších stránok v minulosti slovenských knižníc, ba knižnej kultúry u nás vôbec, ktorému sa nevyrovnajú vandalské pálenia kníh v stedoveku.

Zabudnutý kalendár

1. 8. Do Petra nit cepla, a po Petre už je po ceple.
10. 8. Na svätého Vavrinca ide švábka do hrnca.
Na svätého Vavrinca idú oriešky do venca.
Keď príde Vavrinec, ber oči na klinec.
Dážď, ktorý v auguste doobeda prší, skorej ako obed minie sa usuší.

STRANA 2


Ján V. Ormis

Čo dokázali dve ženy
Reliéf ozdobuje od 29. júna 1969 pamätnú tabuľu na evanjelickej fare na Starej Turej, kde sa narodili Mária Royová 26. novembra 1858 a Kristína Royová 18. augusta 1860. Otec August Roy bol dobrý národovec a matka Františka rodená Holubyová sestra národného mučeníka Karola Holubyho z roku 1848 a známeho botanika európskeho formátu Jozefa Ľud. Holubyho. Dve sestry si neobyčajne rozumeli, ich povahy sa vzájomne dopĺňali a celý život strávili spolu.
Školské vzdelanie mali malé, ale mali obidve taký bohatý fond hrivien, že sa ho len bolo treba dotknúť, aby sa premenil na činorodú, doživotnú a bohatú prácu. To sa aj stalo roku 1888 po návšteve rodiny kazateľa Josefa Kostomlatského v Písku. Začiatky ich charitatívnej práce boli ešte predtým, keď "farské slečinky", ako ich všeobecne volali, chodievali do staroturanského "magazínu" (v jednej miestnosti boli uložené truhly pre žobrákov a tých najbiednejších, v druhej miestnosti bývali v špine a biede najopustenejšie osoby). Už vtedy pomáhali podľa svojich možností vydedencom spoločnosti. Po návrate z Písku začali zhromažďovať školské deti a vyučovať ich tomu, čo samy získali. Tak sa dostali k poznatku, že v Starej Turej sú početné deti "hauzírerov", o ktoré sa po väčšiu časť roka nikto nestaral, keď rodičov ďaleko zaneprázdňovalo podomové kupectvo. Tak vznikla ešte v 90. rokoch Útulňa, kde vo väčšej izbe bývali deti s opatrovkyňami a v malej izbičke písavala Kristína Royová. Táto práca sa skončila v roku 1904, ale hneď sa začala samostatná práca so sirotami, ktoré dostali od roku 1906 samostatný dom, známy ako Chalúpka. Od roku 1912 sa k sirotincu pridružila i "nemocnica", kombinácia ambulancie s dvoma izbami pre ležiacich pacientov (mužská a ženská), o ktorých sa starali diakonisy (vyučené ošetrovateľky, dobrovoľne konajúce túto prácu). Zároveň založili aj diakoniu (nakoniec bolo 18 diakonís), z ktorej vyrástol roku 1930 samostatný diakonský spolok Vieroslava a v roku 1933 otvorili Domov bielych hláv, moderný starobinec. V ňom aj Kristína Royová strávila posledné roky svojho života a tam aj zomrela 27. decembra 1936. Sestra Mária odišla od nej včaššie (25. februára 1924) a veľmi jej chýbala.
Spomenuté sociálne inštitúcie vydupala Kristína Royová doslova z ničoho. Prebudenecké hnutie, ktoré vyrástlo okolo sestier Royových, skladalo sa na inštitúcie po halieroch a po korunách. Pomohli aj prebudenecké kruhy v zahraničí. Hnutie svojou abstinentnou činnosťou pomáhalo aj odalkoholizovaniu podjavorinského kraja (aj iných miest Slovenska, ktoré pohyb zasiahol) zamoreného touto pliagou.
Márii Royovej oprávnene patrí titul slovenskej hudobnej skladateľky a hymnologický podiel oboch sestier v kontexte slovenskej piesňovej tvorby je pozoruhodný nielen množstvom, ale aj kvalitou. Pri piesňach tiež začínali z ničoho, ale mali básnický fond a Mária aj skladateľský (učila sa hudbe u Ľudovíta Clementisa, ev. a. v. staroturanského učiteľa), takže sa im pôvodné texty, ale najmä nápevy a preklady textov (z nemčiny, češtiny aj z iných jazykov prostredníctvom nemčiny) začali netušenou mierou hromadiť. Po trojročnej práci v tlačiarni vyšiel v roku 1916 nový spevník, s potom už tradičným názvom Piesne sionské. Po ďalších úpravách je tu rovných 400 piesní, z ktorých prevažnú väčšinu tvoria nápevy aj texty (aj preklady) oboch sestier.
Kristína je v prvom rade známa ako spisovateľka. Na pôdu beletrie vstúpila roku 1893 poviedkou Bez Boha na svete. Z tejto knižky máme v slovenčine jedenásť vydaní, v nemčine ich bolo len do roku 1948 sedemnásť. Toto klasické dielo slovenskej detskej literatúry vyšlo ďalej v 21 cudzích jazykoch. Kristína Royová napísala aj ďalšie drobné, ale vynikajúce knižky pre deti (Ako prišli lastovičky domov, Ako kvapôčka putovala), rad noviel a románov z ľudového prostredia (Bludári, Sluha, Šťastie, Tuláci) aj spoločenské romány s aristokratickými postavami (Za vysokú cenu, V pevnej ruke, Na rozhraní). Jej pamäti až do roku 1903 obsahuje kniha Za svetlom a so svetlom (1928). Juraj Potúček zostavil veľmi užitočný Súpis literárnych prác Kristíny Royovej (1950), podľa neho má autorka 130 prekladov v 24 jazykoch, z hľadiska náboženskej literatúry je teda svetoznámou spisovateľkou.
 
Imrich Sedlák
 
Vzácny dobrodinec
Od narodenia slovenského spisovateľa, ľudovýchovného pracovníka a národovca Jána Andraščíka uplynie 8. augusta 170 rokov. Narodil sa roku 1799 v Lipovciach pri Prešove. Nepatril k štúrovcom a nemôžeme ho jednoznačne zaradiť ani k bernolákovcom. Predstavoval skôr iniciatívneho zjednocovateľa jedného i druhého prúdu.
Základné vzdelanie získal v rodnej obci, gymnaziálne v Prešove a teologické v Pešti. Najprv bol krátko vychovávateľom v Ždani a roku 1827 sa stal profesorom dogmatiky v biskupskom katolíckom seminári v Košiciach. Pre svoj kritický a nekompromisný postoj voči iniciátorom maďarizácie ho v roku 1832 pozbavili profesúry a preložili za kňaza do Bardejiova. Pomerne krátke, trinásťročné pôsobenie v Bardejove (umre 54-ročný 2. decembra 1853) patrí k najplodnejším rokom jeho života.
Zakladal Bratstvá kresťanskej triezvosti (ktoré vo svojej činnosti vychádzali z princípov štúrovských spolkov miernosti). Pre tieto spolky a "pre všeobecné poučenie a pobavenie piospolitého ľudu" napísal pozoruhodnú činohru Šenk palenčeni (1844) v šarišskom nárečí (Michal Miloslav Hodža ho prepísal do štúrovskej slovenčiny a uverejnil v Slovenskom pozorníku roku 1946), ktorá pre mimoriadne veľký záujem vyšla v desiatich vydaniach.
 
STRANA 3

Václav Pažítka

Priateľ z Ostrovov
Na rohu budovy Miestneho národného výboru v Ružomberku je dodnes umiestnená busta známeho historika Roberta Williama Setona-Watsona (Scotus Viator), ktorý, ako to hlása skromný nápis, má veľkú zásluhu na prebudení svedomia demokratickej Európy o osud utláčaných Slovákov v časoch, keď hungaristický šovinizmus bezohľadne šliapal po ich prirodzených právach. K tomu, aby sme sa čo len letmo pozastavili nad jeho vzťahom k Slovensku dáva nám vhodnú príležitosť 90. výročie jeho narodenia.
Narodil sa 20. augusta 1879 v Londýne, no jeho rodičia boli Škóti. Štyri roky (až do roku 1902) študoval v Oxforde dejiny, potom postupne každý rok na inej univerzite v cudzine: v Berlíne, v Paríži a vo Viedni. Pred Vianocami 1925 sa začal učiť po maďarsky a v apríli 1906 sa vydal na prvú cestu Uhorskom. V máji a júni 1917 navštívil Bratislavu, Skalicu, Modru, Pezinok, Nové Mesto nad Váhom, Trenčín, Turčiansky Svätý Martin, Ružomberok, Liptovský Svätý Mikuláš, Košice.
Očarili ho ľudové piesne, pestrá farba svojráznych krojov, prítulný charakter ľudí a otvorenosť. Stal sa ich nadšeným obdivovateľom. Roku 1911 neľutoval ani značnú finančnú obeť, len aby sa v Londýne vydarila Exhibition of Slovak art (Výstavka slovenského umenia).
Hlboko a šľachetne zmýšľal o Slovákoch, statočne sa nás zastal v dobe ťažkých skúšok charakterov i odvahy. Mnoho presvedčivých dôkazov o prirodzenom a historickom práve Slovákov na svojský národný život podal v slávnej knihe Racial Problems in Hungary, za ktorú ho oxfordská univerzita vymenovala za doktora filozofie.

STRANA 4


Ján Poliak
Ak ešte žije
Ešte z detstva mi zostala hrejivá spomienka na dve knihy: Dedinôčka milá a Biele dni od Ľuda Bešeňovského (prvá vyšla v roku 1940, druhá v roku 1942, obe pod redakciou Márie Rázusovej Martákovej v matičnom Dobrom slove). Sám sebe som sa čudoval: v čom to je, že od kníh, ktoré nemajú výrazný, ba skoro nijaký súvislý dej, sa neviem odpútať, ba opantala ma nad nimi clivota i dojatie, súcit, vzrušenie i veselosť, podľa toho, do akých situácií a duševných rozpoložení sa dostáva chlapčenský hrdina Bešeňovského knižiek. Čosi podobné som v tých rokoch prežíval pri čítaní Rázusovho Maroška a Ondrejovovej Zbojníckej mladosti. Lebo v malom Ľudovi, protagonistovi Dedinôčky i Bielych dní, som spoznával sám seba, v Ľudových kamarátoch svojich rovesníkov a v dedinôčke prostredie, v akom som sám vyrastal. Obe knihy na seba bezprostredne nadväzujú a tvoria jednotu formálnu i obsahovú. Prvá obsiahla fingované denníkové záznamy svojho hrdinu z jesenných dní, druhá zahrnuje zimné obdobie. Možno s určitosťou predpokladať, že autor mienil v diele pokračovať jarným a letným obdobím.
Už po napísaní týchto riadkov začal som menšie pátranie po totožnosti a ďalších osudoch spisovateľa Bešeňovského. Dominik Štubňa-Zámostský, ktorý mi bol raz spomínal, že autora vlastne on pritiahol dio literatúry, mi na môj dotaz odpovedal, že za pseudonymom Bešeňovského sa skrýva vlastné meno Ľudovít Baran. Že to bol učiteľ a že po vojne údajne emigroval do Ameriky. Pri ďalšom hľadaní mi pomohol ružomberský profesor, jazykovedec Vlado Uhlár. Zistil, že v obci Bešeňová žije spisovateľova sestra. Získal od nej a postúpil mi tieto údaje: Ľudovít Bešeňovský, vlastným menom Ľudovít Baran sa narodil 15. septembra 1910 v Bešeňovej. V roku 1930 ukončil štúdium na učiteľskom ústave v Spišskom Podhradí a do roku 1938 pôsobil na škole v Liptovskej Svätej Mare. Potom prešiel do Dolného Kubína. Popri učiteľovaní prispieval do detského časopisu Žiačik. Vtedy začal písať aj Dedinôčku milú a Biele dni. Napísal aj divadelné jednoaktovky Mrcha nátura, Nečakaný návrat. Bližľie informácie nemáme.
 

Mária Jančová

Moja prvá návšteva
Keď sme prišli bývať do Martina, veľmi som túžila osobne poznať spisovateľku Máriu Rázusovú-Martákovú. Dovtedy som ju poznala len z jej krásnych veršov v Živene a v Slniečku. Raz prišla pani Martáková do Matice, kde bol môj muž vtedy redaktorom Matičného čítania. Veľmi rád uverejňoval jej verše, i vtedy ju prosil o nejaké a pritom jej spomenul, že by som ju veľmi rada spoznala. A ona ma hneď pozvala k sebe na návštevu.
Mala vtedy v Matičnom čítaní prekrásny veršík pre deti Mesiačkove úbehy. A ja som ho naučila recitovať moju malú dcérku. A tak sme sa vybrali s dcérkou k nej.
Sedela na pohovke. Šaty mala ozdobené krásnou slovenskou výšivkou a na nich prehodený biely vlnený ručník. Usmievala sa na dcérku a za prednes jej dala veľké červené jablko. Potom nám porozprávala, aká bola ona v detstve, ako sa rada hrávala na Zlatú bránu, Húsky, húsky, poďte domov. Ako mladá učiteľka behávala po vyučovaní k bratovi Martinovi do susednej dediny. Spomínala, aký bol prísny na ňu, keď mu doniesla svoje prvé verše.
Kládla mi na srdce - keďže i ja som už nejaké tie verše mala v Živene - aby som sa učila od reči ľudu, že ľud má prekrásnu skladbu reči a že sa k nej neustále treba vracať. Sám ľud že si na reči veľmi zakladá: Vtáka po perí a človeka po reči poznať. Aj ako učiteľke mi zdôrazňovala, že deti treba od prvej triedy učiť úcte k jazyku.

STRANA 5


František Slza

Popis odvahy
Povedať pravde si ošklivá ale nezradím ťa
ani keď si vypijem s tými ktorí ťa nenávidia
pre tvoj pôvod a pre tvoju vznešenosť
spod priklopených viečok
 
Povedať lži si krásna ale nenávidím ťa
aj keď si vypijem s tými ktorí ťa velebia
pre tvoje nehanebné ohanbie
dívajúc sa doň prižmúrenými očami
 
Povedať človeku už ťa nik nezotročí
zákony chránia tvoju slobodu
sloboda chráni zákony
svedomia tvojho srdca i tvojich očí

Peter Karvaš

Náhoda
Začalo drobno, dobiedzavo popŕchať, ponáhľal som sa domov, keď som náhodou stretol pehavé, kučeravé dievčatko.
Pravdaže, ako je vedecky dokázané, náhoda nejestvuje.
Ako je naopak nevedecky dokázané, všetko je náhoda.
Božemôj, vari v rulete možno vyhrať ináč ako náhodou? Či si nemožno náhodne zlomiť ruku, stratiť kľúče od nedobytnej pokladnice, priznať sa v opitosti k otcovstvu, na ktorom nenesieme účasť? Poznám ľudí, ktorí čírou náhodou zložili doktorát, ktorí sa čírou náhodou stali slávnymi sochármi a nie inkasantmi poisťovne, ktorí sa čírou náhodou dostali do parlamentu.
Rázne odmietam výklad, podľa ktorého je náhoda iba produktom našej nespôsobilosti postihnúť zavčasu pôvod a príčiny javu. Svet, v ktorom by všetky skutky a udalosti boli priamočiarymi dôsledkami príčin, v ktorom by neoblomná kauzalita vládla ako zamosúrený dopravný strážnik, bol by otupný ako železná košeľa. Bol by bez fantázie a prekvapení, impregnovaný idiotskou logikou a rigoróznou nudou. Bol by to svet, v ktorom by matematika nahradila nádej, opatrenia túžby, v ktorom by budúcnosť odumrela na suchoty alebo by sa premenila na sústavu nevyplnených rubrík. Úplná otrava.
Pripúšťam, že kybernetickí obri vedia vylúčiť náhodu pri plánovaní vojenských operácií, ale viem, že človek napíše tucet fejtónov a jeden sa vydarí: prečo? následkom akej nevyhnutnej súhry síl? pôsobením akej kauzality? podľa akých zákonitostí?
Náhodou!

STRANA 6


Rudolf Lesňák

Moderný Hronský v rozhlase
Súťaž o najlepšiu rozhlasovú réžiu na Slovensku za prvý polrok 1969 priniesla nezvyčajne cennú ukážku modernosti umeleckého výrazu na klasicky národnom slovesnom materiáli. Jozef Bob v dramaturgii Emila Kočiša pripravil dramatizáciu novely Jozefa Cígera-Hronského Gajdošov vojna-kôň. Jej rozhlasovú inscenáciu vysielanú v júni tohto roku pod titulom Žltý smiech treba kvitovať z viacerých hľadísk. Je príspevkom k "objasňovaniu" Hronského ako spisovateľa, ktorý napriek tradicionálnej ľudovosti látky i navzdory časovému odstupu od súčasnosti nestráca, ale získava na modernosti i aktuálnosti výpovede o životnom údele slovenského človeka. Celkom osobitnú zmienku si zasluhuje rozhlasová realizácia tohto textu, konkrétne réžia Osvalda Záhradníka z Banskej Bystrice s členmi zvolenského (teda "vidieckeho") divadla, menovite treba uviesť aspoň Andreja Mojžiša ako predstaviteľa hlavnej postavy, ktorá právom získala ocenenie ako najlepšia v spomínanej súťaži.
 
Rudo Fabry
 
Drevo ozdobiť krásou
Sú na svete javy, prvky a hmoty, ktoré sprevádzajú človeka po celý jeho život. Od kolísky až po rakvu nás sprevádza drevo každodenným životom. Nielen nástroje, ale aj bydliská a budovy, nádoby, ozdobné predmety, dopravné prostriedky, nábytok, skrátka nevypočitateľný rad vecí vyrába človek z dreva, najmä tam, kde ono prevyšuje aj v prírodnom exteriéri, teda v hornatých krajinách, kde sú prevažne lesy. Slovensko je takou krajinou.
Celé dediny s drevenými domčekmi, spola murovanými, spola zrubovými, s neobyčajným citom pre materiál stavali si vrchári v sídliskách a na miestach obkolesených horami, najmä na Orave, na strednom a východnom Slovensku. Zriedkavou zvláštnosťou sú pavlačové a poschodové drevené stavby v Jasenovej na Orave, potom v Čičmanoch, na okolí Kremnice a v hornom Turci.
Najväčšia plnosť a uplatnenie estetického vkusu však sotva mohlo naplno poskytnúť stavebníctvo úžitkových budov. Cítenie krásna sa najviac uplatnilo pri sakrálnych stavbách, tam, kde bolo treba božej moci postaviť skvelý a honosný stánok, teda pri stavbe drevených kostolíkov, zvoníc, veží a cintorínových krížov. Najzaujímavejšie sú drevené kostolíky troch typov na východnom Slovensku. Zväčša sú pravoslávne a gréckokatolícke.
 
V čísle je uverejnených šesť fotografií Eugena Lazišťana (Pravoslávny drevený kostol vo východnom slohu v Ladomírovej, Zachovalý rad humien a sýpok v Hubovej, Najstarší z drevených pravoslávnych kostolov v Tročanoch pri Bardejove, Dvor so zrubovou studňou vo Veličnej, Vahadlová studňa pred domami v Podbieli, Rázovité drevené domy v Štôle) z pripravovanej obrazovej publikácie: Rudo Fabry - Eugen Lazišťan: Drevené stavby na Slovensku, ktorá vyjde v roku 1970 v martinskom vydavateľstve Osveta.
 
Ján Boháčik
 
Ľudové hudobné nástroje
Záujem o slovenskú ľudovú tvorbu sa začal intenzívne prebúdzať v 19. storočí. Menšia pozornosť sa venovala hudobnej stránke piesní, viac textom, čo súviselo s nerozvinutými technickými prostriedkami a malým počtom odborníkov. Preto do roku 1899 nemáme odborný záznam slovenských inštrumentálnych skladieb, ani popis nástrojov. Prvý raz niekoľko melódií hraných na gajdách zapísal na Slovensku český hudobník Leoš Janáček a po ňom tri fujarové melódie z Bystrého (okres Rimavská Sobota) roku 1906, desať melódií v Lišove (okres Zvolen) a v roku 1815 melódiu hranú na signálnej trúbe v Ponikách zapísal maďarský hudobný skladateľ Béla Bartók. Na začiatku 20. storočia sa o nástrojoch zmieňuje len Karol Medvecký v monografii Detva, kde popisuje gajdy, fujaru a píšťalku, a Janko Cádra v monografii Myjava. Ladislav Leng, pracovník Ústavu hudobnej vedy SAV, vyplnil svojou prácou Slovenské hudobné nástroje pociťovanú medzeru. Autor v práci popísal osemdesiat pôvodných slovenských ľudových hudobných nástrojov, stanovil ich základné ladenie, intonačné možnosti, postup pri výrobe a miesta výskytu. V publikácii sa stretneme aj s takými nástrojmi, aké na našich dedinách už nenájdeme, ale môžeme sa s nimi stretnúť v muzeálnych zbierkach: drumbľa, hrkadlo, detská citara, handrárska píšťalka, sedemdierková a osemdierková píšťala. Okrem notového materiálu v publikácii je množstvo kresieb a fotografií popredných výrobcov nástrojov a hráčov: Matúš Sekereš z Detvy, Samko Dudík z Myjavy, Vojtech Cibuľa z Klenovca, Juraj Kubinec z Utekáča, Štefan Zboroň z Oravskej Polhory, Pavol Cibuľa zo Zvolenskej Slatiny, Peter Paciga z Vígľaša, Jožko Rybár z Detvy, Anton Michelík zo Sebechlieb, Ján Fortuník z Brvnišťa, Štefan Gašpar z Červeného Kameňa, Ján Hudaň zo Zvolenskej Slatiny, Ján Králik z Čiernej Lehoty a iní.

STRANA 7


Ján Junas

Znova prežívam tie okamihy
Nevedno, koľkokrát už, ale je to temer každodenne: keď prechádzam popred Maticu, vždy sa so spomínaním zahľadievam do jej okien. A keď niekedy otváram jej ťažké dubové dvere, cítim sa zakaždým nevdojak tým dávnym chlapcom, ktorého otec za ruku vodieval do tejto budovy, nadchýňajúcej svojou dôstojnosťou môj rozvíjajúci sa myšlienkový svet. Nebola to len jej architektonická presvedčivosť vzbudzujúca sama osebe potrebu úcty, ale bolo to najmä to uchvacujúce prostredie, vytvorené vzájomným srdečným a uznanlivým vzťahom jej desiatich či dvadsiatich pracovníkov z rokov tridsiatych, medzi ktorých patril temer štvrťstoročie, až po smutné päťdesiate roky aj môj otec.
Utkvel mi navždy v pamäti šľachetný zjav baťka Škultétyho tou chvíľou, keď ma raz otec viedol chodbou a oproti sa zjavil on. Jeho obvyklým pozdravom bolo Služobník úctivý! s patričným úklonom. Tak aj vtedy odvetil na naše pozdravy a pristavil sa pri nás. Spomínam si, ako vtedy po prvý raz počul som ho opakovať to jeho charakteristické: Milá vec! Pri lúčení pohladil ma láskavo po hlave a pritakal: Len sa uč, syn môj, veľmi potrebujeme učených ľudí.
Baťko Škultéty bol správcom Matice a jeho pravou rukou bol tajomník. Ním bola druhá významná, ba v jednom čase najvýznamnejšia organizátorská osobnosť slovenského literárneho života Štefan Krčméry. Mne z tých čias ostali najmä reminiscencie na schôdzky nášho študentského samovzdelávacieho spolku zriadeného pri našom gymnáziu. Na tieto schôdze študentov, kde sa tríbili naše literárne a umelecké záujmy pod vedením našich slovenčinárov, medzi nimi Dominika Tatarku, Eugena Jónu, Jána Sabršúla, prichádzal v čiernom klobúku a plášti ako Ahasver náš Štefan Krčméry, počúval naše vyumelkované verše a reči a radil, rozvážne a tvorivo.
Druhým tajomníkom Matice v tých časoch bol Rudolf Klačko, ktorý s mladíckym zanietením a strhujúcim životným optimizmom viedol Maticu niekoľko rokov. Dobre, že mu venoval dosť spomienok vo svojich memoároch ďalší významný činiteľ Matice tých rokov Andrej Mráz.
Ďalší matičný tajomník a neskôr správca Jozef Cíger-Hronský akoby pri uskutočňovaní svojich veľkých plánov zveľaďovania Matice a pre zaujatosť bohatou literárnou tvorbou a organizovaním a redaktorovaním nemal už ani byľku času na stratenie hoci len dvoch-troch ľudských prívetivých slov.
Ľudovíta Mistríka-Ondrejova, svojráznu bytosť nielen Matice a Martina, ale celej našej literatúry, pritiahol do Matice Krčméry. Ondrejov ako veľký improvizátor-rozprávač rád chodieval po Matici, rád sa zhováral s ľuďmi, mal ich veľmi rád, no najradšej vari spomínal bezpočetné príhody zo svojho života, ktorým však veľmi ťažko bolo nájsť hranicu skutočna a fantázie. O Ondrejovovi sa zachovalo veľa historiek. Jedna mi prišla na um, keď som čítal v prvom čísle zemepisného mesačníka Lidé a země recenziu Ondrejovovej knihy Príhody v divočine, kde recenzent ľutuje, že autor neuverejnil v diele aj svoje fotografie. Usmial som sa, lebo domáci Jesenskovci, u ktorých Ondrejov v Martine býval, dosiaľ vyprávajú, ako sa raz Ondrejov s Bazovským vybrali naozaj do Afriky. Dostali sa však najďalej do Juhoslávie, k moru či k vínu, to nevedno presne, a po mesiaci sa vrátili. Ondrejov bol však zaťatá povaha, preto vyhlásil, že cestopis z Afriky napíše. Zavrel sa do izby a za necelý mesiac uzrel svetlo sveta Africký zípisník.
- sl -
 
Parížski hostia
V Miestnom odbore Matice slovenskej v Prievidzi majú nezvyklých hostí. Koncom júna im prišlo na jednomesačnú návštevu devätnásť detí s pani učiteľkou. Všetky deti sú z okrajových častí Paríža a ich rodičia sú slovenského pôvodu. Žiaľ, iba dve dievčatká - sestričky hovoria po slovensky, pretože obaja rodičia sú Slováci. Veľmi ochotne však robia tlmočníčky svojim priateľom.
Predseda MOMS pán Hubač si kvôli deťom z Paríža zobral dovolenku. Trávi s nimi väčšiu časť dní a pochodil s nimi najkrajšie časti Slovenska. Medzi iným navštívili Pioniersky tábor detí zamestnancov bane Cigeľ v Nízkych Tatrách, Demänovské jaskyne, Vrbické pleso, Bojnice a sedačkovým výťahom sa vyviezli na Malinô Brdo. Kúpali sa na Žabe v Trenčianskych Tepliciach a na kúpalisku Eva v Piešťanoch. Hostitelia ich zaviedli aj do bane Cigeľ, konzervárne Karpatia v Prievidzi, do Gumární vo Vesteniciach aj do Závodov 29. augusta v Partizánskom, kde videli výrobu topánok a na rozlúčku im vyhrávala závodná dychová hudba.

STRANA 8