Škoda knižke nerozpredamej ležať



Škoda knižke nerozpredanej ležať

S takýmto názvom vyšla v septembri vo vydavateľstve Kolomana Kertésza Bagalu kniha Ivana Kadlečíka. Na prvý pohľad je názov azda trochu humorný, možno aj komerčne atraktívny:V skutočnosti ide o citát z listu spisovateľa Pavla Beblavého, ktorý v roku 1900 napísal autorovmu starému otcovi a taký je aj titul jedného textu knihy. Kniha má tri tematické časti. Prvú tvoria úvahy o umení, kultúre, jazyku, hudbe a literatúre, v druhej časti nájdeme mini portréty spisovateľov: Dominik Tatarka, Hana Ponická, Ján Johanides, Vladimír Mináč, Andrej Chudoba, Pavel Hrúz a iní. Tretia časť obsahuje všeobecnejšie témy s námetmi zo života v prítomnosti aj v minulosti, od radostného kosenia trávy až po neradostný pobyt v nemocnici. Viaceré texty pozná čitateľ aj zo stránok Pukanských novín, no najmä z denníka Sme a z viacerých literárnych a kultúrnych časopisov. Autor si texty nazval besednice, teda tak, ako sa dávnejšie, už od čias Vajanského Národných novín, nazývali duchaplné a čitateľsky príťažlivé žánrové útvary najmä na kultúrne témy. Viac o knihe hovorí sám autor Ivan Kadlečík na videu na internetovom portáli http://literarnyklub.sk

Zuzana Kadlečíková

Kniha je najkrajšie teleso v kozme

Z knihy Ivana Kadlečíka Škoda knižke nerozpredanej ležať má čitateľ dvojnásobný zážitok. Ide o pekný knižný dizajn (Z. Šestáková), osobitne o fotografie Ivana Zubaľa, ktoré sa dajú interpretovať.ako svojbytné umelecké artefakty. A je tu, prirodzene, príťažlivé Kadlečíkovo slovo - texty, ktoré rozdelil do troch častí. Každá z nich predstavuje zameranie na istý problém či tému, inak sa však nelíšia, lebo Kadlečíkov štýl, jazyková bohatosť i primeraná obraznosť sú nezameniteľné. K tomu pristupuje autorova skúsenosť, rozhľadenosť a intelekt.

Všetky tieto atribúty ho oprávňujú vyjadrovať sa k veciam minulým i k súčasnosti, často ide o témy a problémy chúlostivé, o ktorých väčšina mlčí. Priamo, adresne, nekompromisne vyjadruje svoje názory na politiku, morálku, kultúru a literatúru. Racionálne, bez zvláštnych emócií rozmýšľa o čase od novembra 1989 po dnešok, hodnotí a vyjadruje postoj k deformáciám viacerých osobností zo strany spoločnosti i jednotlivcov (zaujme napríklad pohľad na V. Mináča, M. R. Štefánika, M. Rúfusa či V. Clementisa). Ide o zaujímavé čítanie, keď Kadlečík vlastne rehabilituje niektorých jednotlivcov, obraňuje ich proti dnešnými neprajníkmi či demagógmi.

Nepoúča, ale konštatuje, nevnucuje svoje názory a myšlienky, z ktorých mnohé sú výbornými sentenciami. Všetko, čo pozná a čo si hĺbavo všimol, dokáže využiť na uvažovanie, niekedy azda aj na mierny didaktizmus, ktorý v tomto prípade nie je na škodu. U Kadlečíka uchvacuje jeho priamosť, otvorenosť, úprimnosť a múdrosť. Keď to pokladá za dôležité, vie byť aj veľmi ostrý, kritický a sarkastický.

Autor dal svojej knihe podtitul Besednice. Treba však povedať, že len časť textov má takýto ráz, väčšinou ide o eseje, ktoré smerujú k príbehovej, memoárovej, biografickej a autobiografickej próze, miestami svojím rytmom až k poézii, dokonca Kadlečík obohatil texty svojimi typickými haiku. Nie sú to teda "obyčajné" besednice či reflexie, niektoré sú priam štúdiami.

Hudbe, ktorej sa Kadlečík venuje nielen teoreticky, zasvätil viacero textov. Konfrontuje hudobné a slovesné umenie, hovorí o zázračnosti hudobného a o literatúre, ktorá je schopná všetko obsiahnuť, vysvetliť a nepriamo vyjadriť. Jedine umenie, literatúra pretrvá v čase. Formou spomienok, dokumentov, korešpondencie vykresľuje osudy osobností z oblasti kultúry, osobitne literatúry. Ide o fundované charakteristiky ľudí a ich tvorby na pozadí príslušnej doby. Svoj vzťah vyjadruje napríklad k P. Hrúzovi, J. Johanidesovi, H. Ponickej, A. Matuškovi, A. Baginovi, A. Chudobovi, M. Rúfusovi, K. K. Bagalovi, A. Šebanovi atď.

Ivan Kadlečík ako známy disident nemohol obísť v svojich reflexiách a reminiscenciách čas normalizácie, aby podal isté svedectvo aj o tom, ako bol prenasledovaný ŠtB, aby hľadal paralely medzi 50. a 70. rokmi, aby vyzdvihol slobodu ducha D. Tatarku, ale i takých individualít, ako Šimečka, Vaculík, Kusý, aby spomenul edíciu Petlice a inú samizdatovú literatúru. Do svojich úvah o mnohých osobnostiach vkladá recenzie, či ich časti, a tak sa dozvedáme aj o jeho vkuse, o jeho percepcii umenia. Miestami treba Kadlečíkov text čítať ako poéziu, hľadať v ňom skrytý, zašifrovaný význam, inokedy pracuje na báze podobenstiev, čo pripomína biblické postupy. Takto priam núti príjemcu byť spolutvorcom jeho textov, a to je pre percipienta lichotivé.

V Kadlečíkovej knihe je ešte jeden tematický okruh, obsiahnutý najmä v tých jeho textoch, s ktorými sme sa už mohli stretnúť na stránkach SME v rubrike Dnes píše. Sú nadčasové, preto je dobré a potrebné sa k nim vrátiť. Ide o nastoľovanie základných existenciálnych otázok, o odkrývanie vnútra súčasného človeka. Robí to bez okolkov, priamo, až drsne, aby nám i sebe pripomenul, že sme mnohí hlboko klesli. Chýba nám pokora, odriekanie, tvorivosť, pestujeme konzum, pokrytectvo, ilúzie a v dôsledkoch prázdnotu. Autor využíva impresie i expresie na vyjadrenie kontrastu starých čias a novej doby, ticha a pokoja oproti hluku, nervozite, zmaterializovanej súčasnosti a morálnemu úpadku vrátane neúcty k jazyku - reči. Tieto Kadlečíkove úvahy sú pesimistické, nostalgické, je v nich málo optimizmu a minimum humoru. Má to však svoje opodstatnenie. Odhaľuje, v čom je etická kríza a morálna bieda dnešného človeka. Takmer vo všetkom možno s Kadlečíkom absolútne súhlasiť.

Autor sa vo svojom beletrizovanom životopise vyjadril: „Svoj domov si nesieme v uzlíku (jazyka, pamäti), aby sme nepoblúdili pričasto." Ivan Kadlečík nepoblúdil, zostal verný svojim názorom, presvedčeniu aj za cenu niekdajšieho núteného mlčania.

Gabriela Rakúsová

Učebnicové delenie už Kadlečíka nebaví

Názov svojej najnovšej knihy si Kadlečík požičal z „noblesne hmlistej a vyblednutej" korešpondencie starého otca a pridal k nemu ešte podtitul, za ktorým musel siahnuť hlbšie do zabúdaných zásob jazyka. Ale to on rád a vždy majstrovsky, veď jazyk (a tiež pamäť), ako vraví, je v tom uzlíku, v ktorom si nesieme domov, aby sme pričasto nepoblúdili. A tie besednice, či presnejšie texty, lebo Kadlečíka už netrápi učebnicové delenie literatúry na prózu, poéziu, esej a ktoviečo ešte, sú zväčša úplne nové, aktuálne a ich inšpirácie tiež veľakrát čerstvé. A témy? „Poviem to pateticky, teda tak, ako sa dnes nepatrí. Zaujímali ma vtedy i teraz otázky bytia, existencie, pokus rozlíšiť dobro od zla, lož od pravdy." S textami súzvučia fotografie Ivana Zubaľa.

Alexander Balogh

Z tmy vytvárať svetlo

Vždy, keď sa na knižnom trhu objaví nová kniha od Ivana Kadlečíka, je to malý sviatok. Teda aspoň pre určitý okruh čitateľov, ktorých oslovil spisovateľov štýl, svojrázny jazyk a myšlienkový svet, v ktorom sa pohybuje a kam celkom zákonite vťahuje svojich čitateľov. Zaiste, čítať Kadlečíka je intelektuálny výkon, ale podobne ako pri Biblii možno povedať, že čítať môžu všetci, no rozumejú len niektorí.

Obzvlášť pre čitateľa s evanjelickým duchom je Kadlečíkova kniha svetom, kde si možno odpočinúť od banality a nízkosti povrchnej kultúry dneška. Každý z nás občas moralizuje nad úrovňou šoubiznisu, reality šou alebo kvalitou dnešných náhradných sladidiel a šou-light kultúry... Všetkým nám lezie na nervy vrčanie kosačiek a komerčných rádií už aj na vidieku. Všetkých iritujú podrazy v politike a bezzásadovosť vo verejnej sfére. Málokto však hľadá a nachádza východisko z tohto marazmu tak vytrvalo a tvrdohlavo ako Kadlečík vo svojich knihách. Hudba, víno, predkovia... Tematicky nová kniha nevybočuje z tradičného Kadlečíkovho rámca. Nachádzame v nej 59 esejí, literárnych kritík a autorových reflexií, ktoré sa točia okolo jediného námetu, totiž "Stavať hrádzu proti ničote".

Ale či nie je práve toto jedinou funkciou náboženstva, kultúry a umenia? Z chaosu vytvárať tvar, z disharmónie pieseň, z tmy svetlo... A či tento námet nie je nekonečný ako Bachova hudba...? Nezameniteľný jazyk a štýl autora je v tejto knižke miestami koncentrovaný do "haiku" (slovný útvar, ktorý minimom obsahuje maximum), ktoré nachádzame v skoro každej kapitole. Preto táto kniha nie je knihou o umení, ale umením samotným. V Kadlečíkovom texte môžeme sledovať fantastický proces, ako sa z rozmýšľania a hoci moralizovania rodí poézia.

Kadlečík bol vždy mravokárcom, jeho texty pripomínajú kázne, v ktorých Slovo nie je na povrchu, ale v hĺbke samotného slova. Kadlečík je prorok. Prorok, ktorý podobne ako Izaiáš hovorí veci nepríjemné, zložité a málokomu plne pochopiteľné. Rovnako ako proroci vystríha pred krátkozrakou politikou prispôsobovania sa a pranieruje večné modlárstvo, dnes nazývané konzumom... Táto kniha je výnimočná v tom, že je ako posledná alebo jediná na dnešnom knižnom trhu pravoverne luteránska v tom najhlbšom zmysle, totiž v zmysle. My evanjelici by sme mali byť na svojho proroka hrdí, ale ako to už pri prorokoch býva, sú nepopulárni, "bezbožní", kacírski... A tak je to vari dobre, pretože ľudia ako on stoja v disente, opozícii, proteste stále, "lebo inak nemôžu".

Kadlečíka odporúčam čítať ako terapiu všetkým, ktorí chcú zostať imúnni voči totalite dneška. Totalite, ktorá zakazuje všetko tým, že všetko dovoľuje...

Najnovšiu knihu Ivana Kadlečíka s názvom Škoda knižke nerozpredanej ležať vydal KK Bagala v pevnej väzbe s umeleckými fotografiami Ivana Zubaľa.

Ján Ľachký

Ivan Kadlečík stále o nás

Ivan Kadlečík vstúpil do slovenskej literatúry v ideologickom odmäku šesťdesiatych rokov a svojimi tvorivými či redaktorskými aktivitami sám tento odmäk prehlboval. Ponajviac z postu šéfredaktora a teda i tvorcu koncepcie časopisu Matičné čítanie, do ktorého prizval k spolupráci celý rad spoločensky progresívnych duchov a sám doň vkladal príspevky, roztláčajúce priestor pre slobodné uvažovanie. V knižke, ktorá sa tu dnes prezentuje, hovorí o tom, že tento časopis, do ktorého vstúpil v čase rodiacej sa normalizácie, chápal ako gesto protestu a vzbury, ako akt rebelstva voči moci, ako hrádzu proti beznádeji a depresii z okupácie. Chcel, či mal byť hľadaním pravdy a burcovaním svedomia.

Na jeho stránkach sa počas dvoch rokov uvažovalo nielen o kultúre a o literatúre, ale aj o spoločnosti; najmä o nej. Čas bol taký, že najprv sa musela demokratickejšie vyvíjať spoločnosť, aby sa mohla literatúra a umenie transformovať na skutočnú tvorbu; na tvorbu, ktorá oslobodzuje a vykupuje. Spojité nádoby spoločnosti a umenia mali na Slovensku stáročnú tradíciu. Tento fakt vnímal aj Kadlečík, keď sústavne ohmatával korene, z ktorých národná kultúra vyrastala a z ktorých sám vyšiel. Na stránkach Matičného čítania, ale aj v jeho publikáciách sa objavovalo „množstvo osobností našej kultúry a dejín“. A to nielen ako svedectvo kultúrnej identity, ale aj ako výraz znovuoživovania minulosti, ako výzva a príklad pre neutešenú prítomnosť. Šesťdesiate roky boli oproti minulosti iné v tom, že dávali väčšiu nádej, udržiavali v ľuďoch entuziazmus a vyprovokúvali k činnosti, až do hektiky. O to väčšie sklamanie prišlo, keď sa celý proces nielen zastavil, ale priam prepadol kdesi pod zem.

V šesťdesiatych rokoch Ivan Kadlečík fungoval v literárnom priestore ako literárny kritik, ale v druhej polovici desaťročia aj ako kultúrny publicista. Línia publicistiky sa ťahá cez jeho tvorbu až do súčasnosti. Taká je aj najnovšia publikácia Škoda knižke nerozpredanej ležať (po tento titul si autor zašiel až na koniec 19.storočia), Kadlečíkom žánrovo určená ako Besednice. Je to názov, ktorý pozýva k besede, teda k diskusii a spolupráci. Hovoriť pri Kadlečíkovi o žánroch je však málo preukazné. Sám neuznáva tzv školské triedenie. Jeho texty majú syntetický charakter. A ak už hovoríme o besedniciach, teda o publicistike, neznamená to, že oproti iným žánrovým formám ide o nižšiu kvalitu. U Kadlečíka je všetko v podstate rovnocenné. Názor – a o ten mu permanentne ide – je všade zároveň osobným vyznaním, teda čímsi vyvierajúcim z hĺbky, garantovaným autorovou životnou skúsenosťou a z nej vyvierajúcou životnou filozofiou. Tak je tomu aj v publikácii, tentoraz zloženej z časopiseckých príspevkov, Škoda knižke nerozpredanej ležať.

Od vstupu do literatúry prichádzal Kadlečík s presvedčením,  že literárna tvorba má mať okrem estetických aj etické parametre;  že nejde len o formálny výboj. Je nositeľkou poznania a s ním aj mravnosti. Mravný rozmer tvorby chápal ako integrálnu súčasť autorovho vnútorného vybavenia. Pád socializmu s ľudskou tvárou a následná normalizácia vysunuli na prvý plán práve problém mravnosti; tentoraz ako ľudskú či medziľudskú dimenziu. Išlo o to, stáť si za svojím presvedčením, alebo sa ho vzdať pre výhody či pokojný život. Ivan Kadlečík sa svojho presvedčenia nevzdal. Zvolil si neľahkú, ba strastiplnú rolu disidenta, teda človeka, vysunutého režimom na samý okraj kultúrneho a spoločenského diania; človeka, ktorému režim nielen zabránil publikovať, ale odoprel mu aj možnosť adekvátne sa zamestnať. Ľudsky ponižujúce a politicky nie bezpečné postavenie, avizujúce šikanovanie zo strany ŠTB, ho nedemobilizovalo, skôr naopak. Zaktivizoval sa ako tvorca, nadviazal či posilnil kontakty s českými disidentmi a publikoval v ich samizdatoch a v zahraničí.

Písal o súčasnej tvorbe, ale častejšie sa vracal do histórie, portrétujúc tých autorov a dejateľov, ktorí sa nepoddali, išli proti prúdu, držali sa svojho. Minulosť chápal ako predpoklad súčasnosti a výzvu do budúcnosti. Išlo mu o charaktery. A sme zasa pri etike, mravných postojoch a svedomí, čo dnes znie pre mnohých ľudí staromilsky, konzervatívne a možno aj smiešne. Ale Kadlečík, kladúci dôraz na svedomie, nie je nijaký moralista. Jeho etické postoje nemajú nič spoločné s osobnou výlučnosťou. Sám je pevne vradený do reťazca, ktorý spája nás všetkých. Len nás upozorňuje, občas veľmi dôrazne, že sú hodnoty, ktorých by sme sa nemali vzdávať. Je kritikom, kritikom spoločnosti, kultúry, ľudských negatív. Mal zásadné výhrady ku komunistickej spoločnosti a má vážne výhrady aj k dnešku. V predstavovanej knižke (jej zvláštny názov je vlastne citát) hovorí: "...celý socializmus aj s jeho realistickou literatúrou bol paródiou ideálu presne tak, ako je dnešok paródiou demokracie, náboženstva, slobody, ľudských práv a literatúry, umenia." Podľa neho všetko ústi kdesi do absurdity. Tá však posúva jeho kritiku k totálnosti. Vehementne sa vyjadruje k celej škále prítomných javov, spoločenských, kultúrnych, literárnych. Búri sa voči konzumu, politike, ľahostajnosti k jazyku, manipulovanosti s ľuďmi, rúcaním modiel aj s hodnotami, ktoré predstavujú. Na druhej strane citlivo píše o všetkom, za čím (a za kým) cíti ľudskosť, ľudskú opravdivosť. Vzdáva úctu starým, ale aj súčasníkom. Váži si nielen Hurbana a Štefánika, ale aj Tatarku,  Rúfusa, Mináča, Ponickú, Hrúza, Johanidesa. Nielen Bacha, ale aj Romana Bergera, Andreja Šebana a ďalších.

Záchranu pred bezduchým materializmom a tým, čo nazýva bezcharakternosťou doby, vidí v obnovovaní duchovného rozmeru človeka (hovorí o imperatíve svedomia) a tvorivom akte. Tvorba má silu obrodzovať človeka. Jej zmysel, hovorí, je v tom, aby sme sa stali ľuďmi a ľuďmi aj ostali. Človek musí vedieť oddeľovať dobro od zla, lož od pravdy. Čo sa dnes nie vždy deje. Musí to robiť aj v tom prípade, keď má pochybnosti, či pravda vôbec jestvuje. Musí to robiť, aj keď je realita okolo nás bezútešná alebo bezvýchodisková. Tvorba je totiž aj aktom vzdoru. Autor nesmie ustávať ani vtedy, keď mu bude odpoveďou výsmech a pohŕdanie.

Kadlečíkovi sa vyčítal a vyčíta pátos a kazateľský tón. Uvedomoval si to aj sám, no polemizuje s týmto názorom. Nedostatok humoru a svätuškárstvo, hovorí, časté v minulosti, netreba ospravedlňovať. No pátos, ťahajúci sa slovenskými kultúrnymi dejinami mal aj závažnú funkciu. Chcel predovšetkým pôsobiť. Zdá sa mu, že aj dnes dospela situácia do takého stavu, že sa budeme musieť vrátiť k etickému pátosu a vznešenosti. "Sme vyčerpaní až k smrti chladom odstupu a nadhľadu... naša kultúra sa už takmer celá stala len maškarádou, bláznivým cirkusom a zábavnou estrádou." Kadlečík nás vracia – a to plnou váhou svojho presvedčenia – k zodpovednosti za to, čo robíme a ako sa správame. Týka sa to aj literatúry. Jeho briskné odmietnutie mnohých dnešných negatívnych trendov je len odvrátenou stranou vysokých nárokov, ktoré kladie na človeka a na tvorbu. Na takéto rigorózne hlasy (ale sprevádzajúce človeka a ľudské spoločenstvo od vekov) sme si už odvykli. Zdajú sa nám neadekvátne dnešku; triezvemu, emocionálne vyprázdnenému, objektívnemu (čo je len iné slovo na ľahostajnosť). Nič z týchto výhrad či nepochopenia neruší ich naliehavosť. Dúfajme, že nevypočutý autor bude v nich pokračovať. Aj v tvorbe sú nám treba.

Vladimír Petrík

Výrečný dokument

Ivan Kadlečík nie je len smrteľne vážny frfloš, vie sa pozrieť na veci aj z ironického nadhľadu. Bývalému režimu, ktorý ho zakazoval, prešiel cez rozum.

Ak niekto dá svojmu dielu názov Škoda knižke nerozpredanej ležať, tak ako to urobil Ivan Kadlečík (KK Bagala, Levice 2009), mohol by si čitateľ myslieť, že je to autorova výzva, aby sa kniha predávala. Bol by to dosť čudný typ reklamy, no v tomto prípade ide iba o citát z listu Pavla Beblavého, ktorý chcel rozširovať knihu svojho cirkevného spolubrata, Kadlečíkovho starého otca, Život Krista. List je z roku 1900 a autor si ho opatruje ako výrečný historický dokument.

Vlastne celá kniha je takýmto dokumentom: Ivan Kadlečík, ktorému minulý režim poriadne skomplikoval život, lebo prohibitný kritik sa stal disidentom a mnohožánrovým samizdatovým autorom bez možnosti vykonávať svoje povolanie. No on prešiel režimu cez rozum a v čase vynúteného mlčania sa v ňom ozval a rozhovoril prozaik a esejista, raz samizdatový, raz tamizdatový, takže všetky tie zákazy nakoniec vyniesli paradoxne tvorivé výsledky v takmer dvadsiatke kníh.

Napokon ani jeho najnovšia kniha by nebola vznikla bez oných trpkých skúseností, ktoré vyvažovali živé kontakty s českým i slovenským disentom a trvalý vzťah k Bachovi a hudbe vôbec.

Kadlečík označil príspevky v knihe za besednice, čo sú v podstate fejtóny (škoda, že nie všade sa uvádzajú bibliografické dáta). V besednici sa vždy oprie o nejaký detail, príhodu, spomienku a zamyslí sa nad ním, hoci minimálny priestor tohto publicistického útvaru mu neumožnil nejakú hlbšiu meditáciu.

Nič, čoho sa dotkne, nenechá však na pokoji. Stačí mu počúvať rádio a už je tu kritika médií alebo pripomienka Vianoc a už má naporúdzi nezdravú prekonzumovanosť a príslušný veršík: "Čas radosti veselosti svetu nastal teraz, keď pre našu spásu večnú narodil sa Peniaz."

Ivan Kadlečík pritom nie je večný frfloš, bližšie k pravde bude jeho samocharakteristika „som vášnivý pesimista", čo potom dokladá svojím názorom na normalizáciu, dejiny vôbec, na ľudskú zlobu a nekultúrnosť. Vie si však urobiť aj sviatočnú chvíľu. Len čo začne písať o hudbe (hlavne o Bachovi, ktorého miluje), dobre napísanej literatúre („kniha je najkrajšie teleso v kozme"), či prírode, hneď sa mení aj jeho dikcia smerom k poetickosti alebo dokonca k patetike. V tejto súvislosti uvediem aspoň dve besednice, Šesť strún violy da gamba a Óda na jazyk. V tej prvej priam cítite, ako je do hudby hlboko ponorený, je to jeho súčasť, "znak bytia tušený ako zjavenie".

Pri jazyku sa zasa zmieňuje o dielach niektorých slovenských spisovateľov, ale necenzuruje ich, iba sa zamyslí  nad niektorým motívom, aby ich zasunul do svojich smutno-smiešnych úvah. Tento autor nie je totiž len smrteľne vážny, vie sa pozrieť na veci aj z ironického nadhľadu. A s akým porozumením vníma svojich národných predkov, pri ktorých sa nebúcha do pŕs, lebo ich vie pochopiť v danej dobe!

Všeličo by sa ešte dalo povedať o tejto pestrej a mierne autobiografickej knižke, ktorej naozaj škoda nerozpredanej ležať.

Jozef Bžoch

Vysoko nad obzor

Tento rok priniesol skutočne vydarenú úrodu pôvodných slovenských knižiek. Ak mám hovoriť o tej najlepšej, v priazni mojej duše, srdca i rozumu sa rozhostí akýsi nerozhodný nepokoj. Veď všetky boli výborné! Napríklad dielka ako História (Peter Šulej), Telegram (Stanislav Rakús), Kocúrov (Vlado Janček) alebo Urobíme všetko, čo sa dá (Eva Borušovičová) a viacerých ďalších. Ale vysoko nad obzor ako dve vežičky katedrály Sagrada Familia v Barcelone či dueto hrotov oceľového chrámu Petronas v Kuala Lumpur vyčnievajú dve knihy – Klimtov bozk (Boris Filan) a Škoda knižke nerozpredanej ležať (Ivan Kadlečík). Obe sú písané živým beletristickým štýlom v moderne kultivovanej slovenčine s bohatým množstvom vášnivých odkazov na filozofickú, sociologickú, výtvarnú, historickú aj psychologickú knižnicu. Svojím renesančným záberom a veľkou dávkou empatie i rozumu otvárajú čitateľove oči a ústa dokorán.

Pavel Malovič

Ivan Kadlečík: Škoda knižke nerozpredanej ležať

Keď sa obzeráme späť, akoby to boli iné životy, ktoré sme žili; životy týkajúce sa niekoho iného. Kadlečíkov život je stále tým istým, Kadlečíkovým životom. Upísal sa mu v 66-tom a zostal verný dodnes. Názov knihy si zapožičal z listu Pavla Beblavého, adresovaného starému otcovi Jánovi. Píše sa v ňom, ako sa snažil v Sobotišti roku 1900 nájsť niekoho, kto by si kúpil za 30 krajciarov Život P. J. Krista. Oslovil asi dvadsať Kadlečíkov, ale nezískal ani jedného. Pripísal to veľkej chudobe vtedajších evanjelikov. Priznáva, že by bola škoda platiť preto, lebo "škoda knižke nerozpredanej ležať". Tak sa citát z listu stal názvom pre knihu, pre pohyblivý záznam pamäti zo života P. I. Kadlečíka. Fragmenty z neho autor nazval besednice. Väčšina tohto života sa odohráva v psycho-duchovnom priestore, zaplnenom priateľmi, ako Filip, Hrúz, Vaculík, Johanides, Tatarka, Rúfus, Ponická, Lichnerová, Chudoba, Mináč či Zeljenka, reflexívnou komunikáciou s obsahmi ich diel, rozhovorov a listov. Nechýba ani obdiv ku Kraskovi, Štefánikovi, Štúrovi či Kalinčiakovi.

Spoločným menovateľom Kadlečíkových textov (59 krátkych esejí v troch oddieloch s portrétmi autora) je vzdor a vzdorovanie voči manipulácii života a myslenia. Zmyslom vzdorovania je vytvárať obranný val zo všetkých druhov múz (autor miluje Bacha) a budovať tak vieru v nezničiteľnosť umenia. Dokladá to opakovaným návratom k svetoznámej Herbertovej básni Poslanie pána Cogito, ktorú nazval Odkazom. V úryvku z tejto básne sa píše: "...opakuj veľké slová, opakuj ich zaťato ako tí, ktorí prešli cez púšť a hynuli v piesku, a odmenia ťa za to tým, čo majú poruke: bičom smiechu, vraždou na smetisku". Pravdivosť tejto výpovede napĺňa človeka zadosťučinením za všetky príkoria, ktorými ako jednotlivec aj ako generácia prešli.

Kadlečík sa považuje za "ohnivko v reťazi generácií pocestných". V Košiciach založil spolu s priateľmi literárny časopis Krok 66, 67a potom v Martine pracoval v časopise Matičné čítanie. V čase normalizácie nemohol publikovať a živoril, ale nie v duchu. Publikoval v samizdatoch, korešpondoval, zaujímal postoje. V kontexte knihy pulzuje myšlienka, že napriek Charte 77, revolúcii 89, napriek fungujúcemu disentu a odvahe vzdorovať a vyvzdorovať si slobodu vzniká nový, duchovný nekonzumný disent, zatiaľ čo "normalizácia" existuje v trhovej podobe.

Na zosmutnievaní tých, pre ktorých duchovný svet znamená tú najvyššiu ľudskú a etickú hodnotu, sa po stáročia veľa nemení. Zosmutnievame tu viacerí a nie bez bolesti. Tak ako to povedal Mináč Kadlečíkovi, keď mal byť pohostený pukanským vínom od autora na prezentácii jeho knižky: "Musím odísť, lebo mi je veľmi smutno a chcem byť sám." Podobne to povedal Štúr Kalinčiakovi: "Janko môj, duša moja je smutná až k smrti."

Keď sme na pozvanie Milana Richtera boli s Paľom Hrúzom v Nórsku na čítačke, Hrúz bol fascinovaný Paracelsom. Rozprával hodiny o koncepcii liečby ľudí i spoločenstiev prahmotou ancheus, stvorenou Bohom, nadchýnal sa metafyzickým Paracelsovým bláznovstvom, vyjadrujúcim Čosi, čo potrebuje každá doba, či už pred rokom 89 alebo po ňom. Preto ma povzbudilo, keď ten istý Hrúz napísal Kadlečíkovi 4. apríla 2008, štyri mesiace pred smrťou, Odkaz: "...Teba, velebný kmete, chcem povzbudiť do ďalších bláznovstiev, o ktoré už síce nikto nestojí, ale asi by sa mali robiť". Veru, veru. Veď tým najväčším bláznovstvom je dobrá literatúra.

Dana Podracká

Homiletika vášnivého pesimistu

Na Slovensku (a pokojne môžeme prítomnosť prepojiť s minulosťou) je mimoriadne náročné objaviť osobnosti, ktoré potrebujú vlastné názory na mnohoraké roviny skutočnosti prezentovať verejne. Nemôžeme však nevidieť, že výnimky rozhodne existujú, pričom zvýšenú pozornosť si zaslúži – čo vysvetlíme, samozrejme, následne – povedzme literárny kritik, spisovateľ a esejista Ivan Kadlečík (1938).

Než preukážeme, čo zjednocuje jednotlivé esejistické príspevky, ktoré obsahuje jeho ostatná publikácia Škoda knižke nerozpredanej ležať (Levice, KK Bagala 2009), dovoľujeme si upozorniť, že z tematického hľadiska pôsobia skutočne rôznorodo.

Oboznámiť sa môžeme napríklad s príspevkami, ktoré reflektujú významné postavy slovenskej i európskej histórie. A hoci prevažujú postavy z kultúrneho prostredia – Kadlečík sa zaoberá spisovateľmi (Zbigniew Herbert, Dominik Tatarka, Milan Rúfus, Vladimír Mináč...) či hudobníkmi (obzvlášť sa zaujíma o produkciu Johanna Sebastiana Bacha) – podchvíľou sa objavia aj postavy, ktoré prináležia do odlišného prostredia (Milan Rastislav Štefánik, Vladimír Clementis...)

Rozhodne aj kvantita uľahčuje podčiarknuť, že publikácia súčasne ponúka príspevky o správaní súčasného človeka. (Kadlečík sa napríklad usiluje pochopiť, čo súčasný človek preferuje, respektíve aké hodnoty považuje za dôležité, kde nachádza sebarealizáciu a kam v skutočnosti smeruje.) Zároveň publikácia predkladá príspevky, ktoré implikujú rozmanité spomienky zo súkromného či profesijného života. (Nejedenkrát si Ivan Kadlečík pripomína napríklad obdobie, keď vytváral časopis Matičné čítanie. Nezriedka sa však zameriava aj na obdobie tzv. normalizácie, keď vystupoval ako politický disident.) Nakoniec môžeme upozorniť na príspevky, v ktorých sa objavuje reflexia rozmanitých fenoménov z oblasti politiky či kultúry. (Konkrétne sa autor vyjadruje napríklad k dnešnému stavu demokracie, pričom niekoľkokrát sa zamýšľa nad otázkou, či žijeme v slobodnej spoločnosti.)

Možnože je príhodné povedať, že momentálne pomenúvame nanajvýš základné obsahové zamerania publikácie. Za mimoriadne dôležité však pokladáme poznanie, že žiadnemu čitateľovi nemôžu následne uniknúť skutočnosti, ktoré prispievajú k tomu, že publikácia vyznieva kompaktne.

Podobne ako v minulosti (analogickosť umožňujú zdôrazniť Rapsódie a miniatúry, Hlavolamy či Malé prelúdiá), aj tentoraz celistvosť ustanovuje mravokárne kázanie autora. Alebo odlišne, o jednote môžeme hovoriť preto, lebo esejistická činnosť Ivana Kadlečíka opätovne nadobúda homiletický charakter. (Neodbytný pocit, že stojíme pod kazateľnicou, napomáhajú vytvoriť aj rétorické prostriedky, ktoré dokonale využívajú náboženstvá s kazateľskou rétorikou. Napríklad apoftegu stretávame v momente, keď Kadlečík vyzýva dnešného človeka, aby chránil duchovný odkaz Vianoc: "Zachráňte Svätvečer, zachránite si vlastnú dušu, keď kradmá ruka siaha na tvoju slobodu.")

Presvedčenie, že jednotlivé príspevky publikácie vonkoncom netreba separovať, rovnako potvrdzuje pesimizmus. (Je pomerne jednoduché vybadať, že Ivan Kadlečík neustále vyznáva ideový koncept, podľa ktorého prebiehajúce udalosti zákonite skončia nedobre. Dokonca môžeme natrafiť na miesto, kde sa samostatne vyhlasuje za "vášnivého pesimistu". Prítomnosť pesimizmu však nepriamo dokazujú aj niektoré metaforické vyjadrenia, pričom ako príkladný sa ukazuje motív zmrákania, zásluhou ktorého sa autor približuje ku kraskovskému symbolizmu: "Už sa schladieva a zmráka, sa zimí, zozimieva.")

Mimochodom, je namieste spomenúť, že pesimizmus Ivana Kadlečíka chvíľami vyúsťuje až do apokalyptizmu, respektíve – presnejšie povedané - pripúšťa možnosť apokalypsy. Je ostatne príznačné, že zároveň môžeme natrafiť na vyhlásenia, ktoré vlastne zajtrajšok explicitne relativizujú ("A na tom záleží aj zajtra. Ak zajtrajšok vôbec bude.").

Kompaktnosť publikácie súčasne garantuje negatívne vnímanie progresívnosti. Prípadne môžeme povedať, že Kadlečík vyznáva kultúrny a hodnotový tradicionalizmus, pričom jeho protiklad – modernizmus - považuje za neprijateľný. (Spôsob, ako pristupuje k protikladu tradičného a moderného, výborne ilustruje vyjadrenie, ktoré podčiarkuje význam predkov: "Namýšľam si radšej, zbytočne a hrdo, že moji a naši predkovia, takí čestní, silní, charakterní a múdri a kultúrni, že až... čosi odo mňa chcú, niečo mi prikazujú, akoby som od nich dostal nejakú domácu úlohu a poslanie, ktoré ma trápi a zaväzuje: je to diktatúra minulosti, bez ktorej sa nestane budúcnosť.")

Jednotnosť publikácie, samozrejme, zaisťuje aj nedôverčivosť, polemickosť či všeobecná nevoľnosť (ktorú najlepšie demonštruje príklon k citoslovcu "fuj"). Zabúdať netreba ani na jazykové a štylistické hľadisko, prípadne môžeme podčiarknuť dôležitosť genologického aspektu – zvlášť, keď zohľadníme poznatok, že esejistické príspevky publikácie Kadlečík špecifikuje ako besednice. Naostatok však zvýraznime morálny rigorizmus, ktorý v skutočnosti predstavuje platformu všetkého, čo Ivan Kadlečík hovorí, pričom poskytuje vynikajúce svedectvo o tom, že pesimizmus autora súvisí nanajvýš s ľudskými dejinami, respektíve že neovplyvňuje potrebu vyznávať nadčasové morálne hodnoty ("Nechceme sa zbaviť týchto svojich pút, ani jarma priateľstva, družnosti, lásky, poézie, darovania a všetkých prastarých hodnôt.").

Na začiatku sme sa zaviazali, že dodatočne objasníme, prečo je dôležité sledovať intelektuálne výkony Ivana Kadlečíka. Pretože však nechceme spôsobiť nedorozumenie, okamžite musíme zdôrazniť, že celkový význam nemienime potvrdiť tradične – na základe jednoznačného súhlasu.

Je napokon nemožné, aby sme absolútne súhlasili povedzme so všetkými postojmi, ktoré Kadlečík vyjadruje s ohľadom na súčasné udalosti. Nemálo, prirodzene, ozrejmuje spomínaný tradicionalizmus, ale nazdávame sa, že jeho pesimistické vnímanie súčasnosti mnohokrát rezultuje z predpojatosti. Popravde povedané, slovenský esejista sa nachádza v blízkosti známeho stareckého nariekania, ktoré predstavuje predovšetkým základný symptóm neschopnosti pristupovať k súčasnosti spravodlivo. (Skutočnosť, že Ivan Kadlečík niekedy prenasleduje imaginárneho strašiaka, signalizuje napríklad tvrdenie, podľa ktorého je súčasná literatúra monotónna a studená. Nakoniec – obdobné zjednodušenia samotná literatúra vyvracia poľahky pomocou nejedného svetového i slovenského spisovateľa: Jonathan Littell, Haruki Murakami, Don DeLillo, Tomáš Zmeškal, Roberto Bolaňo, Kiran Desaiová, Cormac McCarthy, Junot Díaz, Orhan Pamuk, Amos Oz, Stanislav Rakús, Jana Beňová...).

Osobnosť Ivana Kadlečíka však dokážeme akcentovať pokojne aj naďalej, a to minimálne preto, lebo zásluhou vášnivého pesimizmu nepriamo vyzýva ľudského jedinca k tomu, aby súčasne pamätal na možnosť negatívneho vývoja, prípadne aby si uvedomil, že jestvuje aj nekvalita.

Odlišne môžeme povedať, že osobnosť Ivana Kadlečíka napokon pobáda človeka ku kritickému mysleniu, pretože pomocou vášnivého pesimizmu eliminuje vášnivý optimizmus.

Dušan Teplan