Spytovanie



Spytovanie

Oleg Pastier patrí k predstaviteľom slovenského literárneho samizdatu, ktorý sa sformoval koncom sedemdesiatych rokov uplynulého storočia. Začali vydávať samizdatový časopis Kontakt, ktorý sa v roku 1986 premenil na Fragment a medzi jeho autorov, popri Dominikovi Tatarkovi, Milanovi Šimečkovi, Hane Ponickej či Miroslavovi Kusom, patril aj literárny kritik, esejista, básnik a prozaik Ivan Kadlečík. Bol v tom čase už uznávanou osobnosťou neoficiálnej, slobodnej literatúry a za svoje knihy, vychádzajúce v českej samizdatovej edícii Petlice i v zahraničných vydavateľstvách patril, popri Dominikovi Tatarkovi, k najviac perzekvovaným slovenským spisovateľom. Kniha SPYTOVANIE vznikla z viac ako štyridsaťročného dialógu medzi Olegom Pastierom a Ivanom Kadlečíkom. Je to žánrovo veľmi originálny a obsahovo príťažlivý "román" nielen o ich literárnych a osobných kontaktoch, ale rovnako aj o doteraz v takej úplnosti nezaznamenaný príbeh slovenského literárneho samizdatu.
Kniha je rozčlenená do siedmich kapitol s prológom a epilógom. Začína návratom do šesťdesiatych rokov, keď sa Ivan Kadlečík ako absolvent FFUK v Bratislave zamestnal v košickej redakcii denníka Pravda, podieľal sa na vzniku literárneho časopisu Krok, publikoval prvé kritické texty a v októbri 1968, už po ruskej okupácii, sa stal šéfredaktorom Matičného čítania. "Chápali sme to ako gesto protestu a vzbury", charakterizoval toto svoje rozhodnutie Kadlečík. Pavol Hrúz, redaktor časopisu to po rokoch zhodnotil slovami: "Len blázon by robil časopis v predokupačnom duchu, a my sme takými bláznami boli. Takmer dve sezóny, až do konečného hvizdu normalizátorov." Ten pre Kadlečíka prišiel v podobe odvolania z funkcie 1. júla 1971. Po ňom prišiel na rad aj Hrúz - navyše s nasledujúcim dvadsaťročným zákazom publikovať. V Martine sa začína aj Kadlečíkova strastiplná životná a rodinná anabáza, vyplnená existenčnými problémami, prvými výsluchmi štátnej bezpečnosti a uchýlením sa do Pukanca, kde ako vedúci miestneho kníhkupectva, súčasne organista v evanjelickom kostole, ustavične sledovaný a prenasledovaný štátnou bezpečnosťou, ale "napriek zlobe dňa" tvorca nových a samizdatových kníh Reči z nížin, Tváre a oslovenia, Rapsódie a miniatúry, Dvanásť, v ktorých v slovenskej literatúre obnovil epištolárnu formu, aby ňou prezentoval svoje filozofické, spoločenské a etické názory.
Všetky tieto ľudské i tvorivé "zastavenia" Ivana Kadlečíka dokumentuje kniha bohatým materiálom: sú to listy zo šesťdesiatych rokov s priateľmi z vysokoškolských štúdií Rudolfom Chmelom a Albínom Baginom, zo sedemdesiatych rokov s rovnako normalizáciou postihnutými autormi - osobitne cenné sú listy, ktoré si vymieňali s literárnym vedcom Michalom Gáfrikom, vyhodeným z Ústavu slovenskej literatúry a práve tieto listy boli "ako-tak znesiteľným azylom", svedectvom, v akej situácii "reálnych nehorázností" sa ocitla slovenská literatúra v 70. a 80. rokoch. V osemdesiatych rokoch to boli kontakty s redaktormi samizdatového Fragmentu, listy, ktoré si vymieňal s českými disidentmi, najmä Ludvíkom Vaculíkom a vyvrcholením bolo stretnutie u Ivana Kadlečíka v Pukanci 18. novembra 1989, na ktorom sa zišli neoficiálni aj oficiálni slovenskí spisovatelia, teda "tí, ktorí nemohli a nechceli publikovať v znormalizovaných podmienkach" a tí, "ktorí sa síce mnohému priečili, ale oficiálne publikovali". Už o deň neskôr sa opäť stretli v Umeleckej besede v Bratislave a "dvadsaťročná jednohlasnosť" sa skončila na novembrových námestiach.
Kniha v širokom dokumentárnom zábere mapuje aj ponovembrové obdobie, osobitná kapitola, nazvaná Medzihra o priateľstve, ktoré nekončí odchodom je venovaná listom, ktoré si písali Ivan Kadlečík a Pavel Hrúz a doplnená o rozhovory s Pavlom Hrúzom predstavuje zaslúženú poctu tomuto významnému prozaikovi. Knihu uzatvára dvadsať listovaní v "písačkách" Ivana Kadlečíka, kde popri pocite úľavy zo slobody tvorby jasne cítiť aj obavy z jej nového zneužitia. Rovnako aj z toto, čo Kadlečík pomenoval ako "čas bezbožného hýrenia, plytvania, mrhania". Otvoril tak (možno) tému na ďalšie národné spytovanie.

Anton Baláž

Lebo pýtať sa znamená aj počúvať

Oleg Pastier zladil rôznorodé texty "okolo" Ivana Kadlečíka do románovej formy.

"Poďme sa pozhovárať, lákal nás, vďačných načúvačov, kedysi Dominik Tatarka. Ja sa o čosi podobné pokúšam v celej tejto knihe. Pýtam sa – a Ivan odpovedá," píše Oleg Pastier v knihe Spytovanie z vydavateľstva F. R. & G.
O tom, že je to kniha dvoch autorov, svedčia aj jej vstupné časti: predhovor Ivana Kadlečíka datovaný jeseňou 2010 a predhovor Olega Pastiera datovaný zimou 2010. Ako prológ slúži jedno Kadlečíkovo a jedno Pastierovo haiku. Kniha sa završuje epilógom – opäť je to Kadlečíkovo a Pastierovo haiku. A ešte stručne o autoroch tejto knihy: Ivan Kadlečík (1938) – básnik, spisovateľ, a esejista, žije v Pukanci, "živí sa, ako sa dá". Oleg Pastier (1952) – básnik, vydavateľ a editor, žije v Dolnom Bare a "živí sa písaním rozhlasových scenárov". Zatiaľ takmer absolútna symetria.

Medzi prológom a epilógom sa nachádza sedem kapitol, ktoré predstavujú listy súkromné i úradné, eseje, rozhovory, memoáre, citácie, spomienky, recenzie... Na základe týchto textov sa dá veľmi ľahko vytvoriť obraz o dobe. Kniha má podtitul román a treba povedať, že je románom – dokumentom o období od 60. rokov 20. storočia po súčasnosť a o individuálnych pocitoch protagonistov v nej. Má, tak ako román, svoje hlavné i vedľajšie, kladné i záporné, aktívne i pasívne postavy, má svojho rozprávača i svojho poslucháča, odosielateľa i adresáta, udalosti majú svoj čas a priestor.Osobné sa strieda s objektívnym až všeľudským, chvíle impresií a expresií s monumentom negatívneho.

„Zavreli nám hubu,“ píše v roku 1974 Kadlečík. Prostredníctvom jeho korešpondencie sledujeme vzopätie slovenských intelektuálov – najmä literátov začiatkom 60. rokov a ich krutý pád nie vlastnou vinou v čase normalizácie (prenasledovanie, kafkovská bezmocnosť a ponižovanie ľudskej dôstojnosti). "Tisíce ľudí sa ocitli bez možností vykonávať ich vzdelaniu a kvalifikácii zodpovedajúce profesie, tisíce iných radšej utiekli za hranice." V roku 1971 bol Ivan Kadlečík prepustený z práce a v roku 1972 spolu s Pavlom Hrúzom vylúčený zo Zväzu slovenských spisovateľov. V tej súvislosti treba vyzdvihnúť vynikajúci list Ivana Kadlečíka Predsedníctvu Zväzu slovenských spisovateľov. Ivan Kadlečík však píše listy Predsedníctvu ZSS ešte niekoľko rokov, domáhajúc sa pravdy pre seba i niekoľkých iných krivo obvinených a prepustených z práce. Niektoré z listov boli zabavené ŠtB pri domovej prehliadke v roku 1975. Ešte krátky čas po okupácii 1968 sa drží v Martine časopis Matičné čítanie a v Košiciach časopis Krok, ale zaniká napríklad Kultúrny život a vychádza 1. číslo samizdatového časopisu Kontakt. Zásluhu na Matičnom čítaní má Ivan Kadlečík spolu s Albínom Baginom, neskôr Rudolfom Chmelom a Jánom Štrasserom aj na Kroku. Z ich listov sa dá vyskladať mozaika doby na začiatku normalizácie u nás. Informácie sú preplnené diskriminovanými osobnosťami a ich neblahými životnými osudmi. Z textov Baginových, Chmelových i Štrasserových cítiť síce nie priamu disidentskú, ale v podstate ilegálnu činnosť v oblasti literatúry i širšej kultúry, ktorá istým spôsobom nielen chcela prekonať normalizačné postupy, ale priam ich podkopať a nenásilne zničiť. "Fragment začala vydávať stará redakcia Kontaktu, ktorú nezištne podporoval František Mikloško; v časopise  pôsobili Jano Budaj, Martin Šimečka a Ivan Hoffmann. Tak a preto vznikol aj názov Fragment K," vysvetľuje Oleg Pastier. V tomto časopise publikovali tí, ktorí publikovať nesmeli alebo nechceli v oficiálnych znormalizovaných periodikách (Tatarka, Kadlečík, Ponická, Šimečkovci, Olič, Matejovič, Mikloško, Jablonický, Hoffman, Pastier a pár ďalších). Zaujímavé sú listy niektorých z nich adresované Ivanovi Kadlečíkovi, ktorý sa uchýlil do Pukanca, mimo centier kultúry, odkiaľ nielen sledoval dianie v neoficiálnej kultúre, ale nepriamo sa na ňom zúčastňoval. Medzi vydavateľmi samizdatových časopisov, disidentmi – spisovateľmi a kritikmi na Slovensku a v Čechách (M. Jungmann, Lenka Procházková, Václav Havel...) boli silné spojivá, išlo najmä o samizdatovú edíciu Ludvíka Vaculíka Petlice, kde vyšli aj Kadlečíkove eseje. A spojivá sa nepretrhli ani po Novembri. V roku 1994 môže Oleg Pastier napísať: "Kniha Ludvíka Vaculíka a Ivana Kadlečíka Poco rubato je na spadnutie. Poco rubato je na svete: korešpondencia Ludvíka Vaculíka a Ivana Kadlečíka, putujúca s dozorom i bez dozoru v rokoch 1969 – 1989 medzi Prahou a Pukancom. Román v listoch."

Dozvieme sa (najmä z korešpondencie medzi Kadlečíkom a Michalom Gáfrikom), kto bol kto v čase normalizácie, kto slúžil ideológii, kto komu prepožičal meno na vydanie diela; vo svojich listoch podrobili kritike všetkých "národných umelcov a národných akademikov a národných zbabelcov" za totality. "Tvoj list si čítam na pokračovanie ako bystrú a presnú analýzu našej kultúry..." Obidvaja sú si názorovo blízki, ba až jednotní, takže rozhovor sa číta ako jedna súvislá úvaha i ako štúdia o tvorbe, ktorá nemohla byť vydaná.

Vzácne sú texty od historika a signatára Charty 77 Jána Mlynárika, filozofa Milana Šimečku, Ludvíka Vaculíka a iných, obsiahnuté v listoch tejto knihy. Sme "svedkami" zrodu PEN-klubu, Môžeme si prečítať diskusný príspevok Vladimíra Mináča na zjazde KSS v roku 1976 i to, ako Margita Figuli prepisovala, "mrzačila" svoje diela. Sledujeme Gáfrikovo Ako nás normalizovali, ako ŠtB "zariadila", aby sa ľudia okolo Fragmentu K nemohli dostať na Tatarkov pohreb, ale november 1989 privítali v Pukanci u Ivana Kadlečíka. Jeden z listov Pavla Hrúza z roku 1989, adresovaný Kadlečíkovi, líči Tatarkov pohreb. Prečítame si Vanovičovu esej o Kadlečíkovej tvorbe z roku 1976, ktorá nemohla byť vydaná oficiálne.

"Možno bude tak veľa demokracie, že cez ňu nedovidíme na človeka..." píše v decembri 1989 Kadlečík Vaculíkovi do Prahy. Prvé oficiálne číslo Fragmentu K vyšlo v marci 1990, prvé číslo obnoveného Kultúrneho života v apríli 1990 a pocítime aj Kadlečíkovo sklamanie z očakávaní a predstáv spred roka 1989. Pripomenieme si spolu s autormi knihy otvorenie Artfora roku 1992 v Bratislave a v tom istom roku pražskú výstavu Slovenský samizdat. Môžeme si tiež prečítať posledný list Pavla Hrúza (zomrel v auguste 2008) z januára 2008 Olegovi Pastierovi a z apríla Ivanovi Kadlečíkovi. Pavel Hrúz a Ivan Kadlečík si nesadli ako autori, ale názorovo áno. Svedčí o tom ich pomerne bohatá korešpondencia z rokov normalizácie. Istotne nás zaujme aj kapitola Jeden na všetkých, všetci na jedného, kde literáti zasypali Kadlečíka rôznymi otázkami a on prejavil v odpovediach svoju vzdelanosť, múdrosť a skúsenosť. "Lebo pýtať sa znamená aj počúvať, čo je rovnako dôležité." V poslednej kapitole sa pýta Oleg Pastier a Ivan Kadlečík odpovedá. Jeho výpovede tak ako v celej knihe sú síce plné pochmúrnosti, akéhosi smútku a poznačenia zo zlých časov, ale nie je v nich rezignácia. Dôkazom sú i rozhovory z "pred" a "po" s autormi a vydavateľmi samizdatovej literatúry (Milan Šimečka, Oleg Pastier, Martin Šimečka). Hoci si Ivan Kadlečík s Olegom Pastierom písali aj o pragmatických záležitostiach – o publikovaní vo Fragmente, o vydávaní kníh a podobne – ich listy sú reflexiami, sentenciami, glosami i esejami. "Nikto si nesmie prisvojovať právo a moc rozhodovať o tom, kto je človekom viac a kto menej." (Kadlečík)

Spytovanie je román o čase časti života dvoch protagonistov, napísaný rafinovane, aj jeho názov je sémanticky viacrozmerný: pýtať sa, spytovať sa, spytovať si svedomie, skúmať svoje alebo cudzie skutky, premýšľať o sebe, o svojej i cudzej vine – je tu všetko. Text románu je dokumentom a príbehom súčasne. A rámcom príbehov ľudí je doba od 60. rokov po súčasnosť. Celá plocha knihy má výbornú kompozíciu, Oleg Pastier virtuózne zladil svoje sprievodné texty s rôznorodosťou dokumentov publikácie. Jednotlivé časti nie sú v lineárnej chronológii, skôr v určitej konfrontácii s pohľadom na ten istý čas s odstupom rokov. Protagonisti sa pohybujú v čase i priestore, v tom knižnom ich "orientuje" Oleg Pastier. V knihe je všetko zdokumentované, zargumentované, nič nezostalo nevysvetlené. "Bezmocné roky našich malých dejín ostali trčať na svojom mieste. Nepredbiehajme. Času dosť. Vráťme sa, prejdime nimi ešte raz, a inak." (Oleg Pastier) Ako je kniha napísaná – to sa dá vyjadriť pomerne ľahko, ale o čom je... – to treba prečítať. Povinným čítaním by mala byť pre tých, ktorým je smutno za socializmom i pre tých, ktorí si nechcú alebo nemôžu pamätať. Je to výborne skomponovaný dokument o dobe, ktorú súčasná mladšia a mladá generácia len málo tuší (ak vôbec!).

Gabriela Rakúsová

Dosiahneš, na čo nedosiahneš

SPYTOVANIE je sakramentsky ošementný termín. Pomenúva činnosť evokujúcu zhrýzanie sa ale aj jednoduchšie pýtanie sa na to či ono. (Dobrý príklad ponúka biblický príbeh o Tomášovi, jednom z dvanástich. Veď viete, neveril, dokiaľ ho Kristus nevyzval: Daj sem prst a viď moje ruky; daj sem ruku a vlož ju do môjho boku a buď veriaci.) SPYTOVANIE je 422-stranová textová koláž Ivana Kadlečíka a Olega Pastiera, ktorú autori "provokatívne" nazvali románom. Nuž, výzvy: daj sem prst, dotkni sa, nepochybne sú krásne metafory. Román ako žánrové označenie SPYTOVANIA môže byť rovnako krásnou metaforou. Pre mňa však je dokumentárnym - prísne dokumentárnym - popisom skutočnosti, popisom, ktorý veľmi dbá, aby sa pamäti ušlo čo jej patrí.

SPYTOVANIE sa začína tam, kde sa z “posunkov” oboch autorov zhmotnila dialogická forma, pôvodne ako uliata pre knihu-rozhovor. Lenže rozhovor sa po pár otázkach a odpovediach na opätku zvrtol a trielil do rokov šesťdesiatych. Ozaj veľmi vhodných na to, aby hneď na úvod rozbalili dramatickú zápletku. A nie hocijakú, ale takú, čo do konca rozprávania bude garantovať úroveň ustavičného uvedomovania si dejinnosti. Tej veľkej v tej malej.

Koláže sa píšu (aj) nožničkami. Nový text možno vystrihnúť a vlepiť ho na staré miesto. Napríklad. Alebo postupovať “fenomenologicky”, čiže uzátvorkovať vzájomnú korešpondenciu - povedzme Bagina s Kadlečíkom - a uviesť ju v jednom prúde rozprávania, ktorý vystrieda hrsť potupných dokumentov z tupej doby. Alebo si poprelistovať v písačkách jedného či druhého. Atakpodobne.

Románový príbeh zvedavého Olega a zvedavosť kŕmiaceho Ivana vlastne nekončí. Napriek tomu príbeh dospeje do epilógu (z) dvoch haiku a stý raz potvrdeného poznania, že: "Slobodu si každodenne udeľuje každý sám z úcty k sebe samému, z úcty k človeku a jeho dôstojnosti." Nad ňou, nad pomysel slobody, prepaľuje sa aj iné, takrečeno doplňujúce poznanie: "Obávam sa, že vždy som písal, čo si myslím a veru nie som si istý, či je to dobre alebo zle. Možno je v tom len jeden z veľkých hriechov, totiž pýcha, ktorá peklom dýcha, a odplata za ňu je osamelosť."

Napokon, u nás taká obypovedať: čaj, len osamelý nájde a pozbiera silu postaviť sa a nemôže inak.

Juraj Mojžiš

Hľadanie strateného času

"Ivona, máš peknučké vlásky, a ako ti ide robota? Keď ti pôjde robota dobre, budeš ešte krajšia. Keby si zvýšila výkon, bola by to hotová poézia... Keď sa naučíš šetriť lepšie materiálom, napíšem o tebe báseň do závodného časopisu." (Spytovanie s. 130, citát, ktorý uverejnila Margita Figuli v Slovenských pohľadoch v roku 1974, č. 5.)

Tento úryvok Ivan Kadlečík cituje vo svojej korešpondencii s Michalom Gáfrikom. List je z roku 1974. Bez siahodlhých úvah nám dáva možnosť nadýchnuť sa "skazeného vzduchu" husákovskej normalizácie. Sú tu bez príkras a drasticky odhalené najhlbšie hlbiny ľudskej duše. Kam sa môže človek dostať v obavách o skyvu chleba, v túžbe dostať trocha uznania alebo v snahe prežiť čo len malý okamih na výslní pozornosti okolia. Veď stačí len tak málo, napísať niečo, čo už prestalo cválať ako gaštanové kone do nášho svedomia a čo už nevládze a nechce odhaľovať skazenosť a prázdnotu nášho nového "Babylonu".

Ako ľahučko sa tieto slová objavujú na monitore môjho počítača. Veď prečo aj nie? Sedím doma v teple, píše sa rok 2011 a aj keď nikto odo mňa takmer nič nechce, na druhej strane mi nikto ani nič neberie. Síce aj dnes máme obavy o skyvu chleba, túžime po uznaní a výslní, ale aspoň zatiaľ nikto nedvíha kdesi v zákulisí tajomný prst, ohrozujúc nielen našu životnú úroveň, ale aj našu slobodu. A ak je dnes človek spokojný so stavom svojho účtu alebo nie je od zvyšovania jeho stavu závislý, môže sa na všetky tajomné prsty v zákulisí, ktorých je aj dnes dosť, zvysoka vykašlať. Aspoň nateraz nám na osobnú slobodu nikto nesiaha.

Ivan Kadlečík a Oleg Pastier vo svojej poslednej knihe sú k nám veľmi veľkorysí a láskaví. Odhaľujú nám totiž na pozadí svojho života osudové zásahy rôznych politických garnitúr, občas aj "bývalých priateľov", do svojho života. Ľudia, ktorí sa objavujú v tomto diele, sú živí jednotlivci. Každý má svoj príbeh. A my dnes môžeme skrze neho vidieť tieto životy. Vidíme z nich toľko, koľko im bolo dopriate. Ísť spoločnou cestou či iba na prchavú chvíľu preťať svoju životnú dráhu s ich životmi. Je to dosť na to, aby každý, kto sa zahÍbi do čítania Spytovania pochopil, kam smerovala (česko)slovenská spoločnosť od začiatku šesťdesiatych rokov minulého storočia až do súčasnosti. Na jeden dúšok môžeme prejsť s autormi a ich súputnikmi päťdesiat rokov ich životnej cesty.

Doba, ktorú opisujú, začala maličkými kvapkami slobody slova. Ako šesťdesiate roky dozrievali, "kvapky dobrého slova“ čoraz vo väčšom počte, ako krok za krokom prenikali cez zhrdzavenú hrádzu stalinskej závory. A napokon na konci tohto desaťročia stará hrádza poľavila a spoza jej kosákovsko-kladivárskych vrát vystrekol celkom smelý prúd životodarnej vody. Po krátkom čase však hrádzu podľa staronových noriem znova "opravili" tanky piatich armád. A ako jednu z posledných dier slobodnej riavy slobodného slova normalizátori zahatali Matične čítanie na starobylej pôde Matice slovenskej, ktorá sa z toho dodnes nespamätala. Nasledovalo dvadsať rokov "nehýbania" a "vyhýbania", kde hŕstke "nepoddajných a vyobcovaných" zostalo len vzájomné, občasné a najmä "písomné obcovanie". Napokon prišla riava, ktorá nepretrhla iba hrádzu, ale stihla podmyť aj všetky brehy široko-ďaleko. Takže dnes je životodarnej vody len vtedy, keď sa nad slobodným, ale skomercionalizovaným modro-ružovým nebom občas objaví obláčik "prežutého a prežitého slova" a spŕchne v malých fragmentoch na vyprahnutú zem.

A tejto poslednej polstoročnici Spytovanie nemilosrdne nastavuje zrkadlo. Päťdesiat rokov nezmazateľne vrytých do našich charakterov.

Autori (nesmieme zabúdať, že sú dvaja) na prvý pohľad akoby bez ladu a skladu povyberali zo svojej korešpondencie, ktorú si viedli s priateľmi, zdieľajúcimi ten istý osud "vydedencov a vyobcovancov" zo slovenskej literatúry. A je tu aj zopár dokumentov z korešpondencie s "tiež­priateľmi", ktorí sa raz tajne, inokedy aj celkom otvorene starali, aby sa im ani "vlas na hlave neskrivil". Stačí sa však do Spytovania začítať a pocit neusporiadanosti zmizne. Pred našimi očami sa začnú odvíjať životné príbehy neobyčajných ľudí. Autori vrstvia list za listom, príbeh za príbehom, ako skúsení stavitelia, ktorí vŕšia na seba tehlu za tehlou. Vedú nás životnými peripetiami Ivana Kadlečíka, od jeho vojenských rokov, cez jeho prvé profesionálne "Kroky" v Košiciach. Zoznamujú nás s martinským obdobím, najprv dobou Matičného čítania, dvoma rokmi tvorivého ruchu v tieni tankov. Ukazujú aj druhé martinské obdobie, ktoré bolo naplnené postupným dusivým tichom, ktoré nezadržateľne prichádzalo, až pomklo rodinu odísť do mýtickej krajiny predkov, do Pukanca, ktorý je odvtedy osudom manžela, otca štyroch detí, organistu v evanjelickom kostole, kníhkupca a disidenta Ivana Kadlečíka.

Pre našu generáciu, ktorá detskými očami hľadela na cudzích vojakov a naskrze nechápala ťaživú atmosféru prvých rokov pod kuratelou "Poučenia", je stále objavné čítať príbehy, ktoré hovoria o pocitoch ľudí, ktorí zažili postupné odchádzanie kolegov a priateľov na "druhý breh". Tam, kde za pocty a tituly začali čoraz viac a viac obracať kabáty. A ako plynul čas, vždy sa im menej zadŕhal hlas, keď lož vydávali za pravdu. Napokon prišiel čas, keď bez najmenšieho červenania tvrdili, že čierne je biele a okupácia je internacionálna pomoc. Desivé a hrôzostrašné! Až napokon obom malým národom v srdci Európy zostala len "hŕstka vyvolených", ktorá nemala žalúdok na "sebakritiku". Ak sú spisovatelia svedomím národa, je šťastím pre náš národ a napokon aj pre cirkev, ak môžeme počúvať mužov, ktorí naozaj nesklonili svoje koleno pred Báalom a vydržali ako starozmluvný Eliáš roky čakať na vlahu z neba. Je deprimujúce a smutné, keď dnes sú v popredí iní, a nové generácie o týchto mužoch ako aj ostatnej hŕstke statočných takmer nič nevedia. Pokiaľ sa nenaučíme rozpoznať hrdinstvo, budeme donekonečna opakovať svoje chyby a omyly.

Až keď príde generácia, ktorá pochopí, akú odvahu a veľkosť ducha si vyžadovalo nechať vo dverách kníhkupectva oznam: Dnes je zatvorené, lebo som na výsluchu na ŠtB, máme nádej, že aj naše dejiny sa pohnú ďalej.

Niekedy je ťažké rozlišovať charaktery a rozpoznať, kto narába slovom iba pre zárobok a kto vysiela svoje slová z hĺbky svojej duše. Moderné je byť korektný, uhladený v slove a správaní. Ide to ďaleko, až napokon sa nehľadí na posolstvo, ale iba na vizáž posla, nositeľa slova. Doba, ktorá je prázdna, iného hodnotenia ani nie je schopná.

Preto je dobre, keď v dnešnom miš­maši vytŕčajú ostrovčeky "pozitívnej deviácie". Nie, Ivan Kadlečík a Oleg Pastier neboli jediní statoční. Boli aj iní. Svojím Spytovaním nám odhaľujú svoju dušu. Neboja sa ju vydať napospas nášmu hodnoteniu. Môžeme ju roztrhať na franforce, vyvýšiť do neba, aj zavrhnúť do pekla. A to je aspoň pre mňa najlepší dôkaz o stálosti a nemennosti ich charakteru. Tak ako v minulosti aj dnes nepíšu čo nechcú a "nehľadia na osobu človeka". Vrhnú nám plnou silou do tváre, čo si o nás a našej dobe myslia, tak ako to robili a robia celé polstoročie.

Druhá polovica dvadsiateho storočia a prvé desaťročia nového tisícročia vystavili osudy ľudí obrovskej skúške. Každý musel a stále musí bojovať svoj zápas, v ktorom ide o záchranu človekovej duše, o naše svedomie a charakter. V minulosti našim dedom brali role či remeselnícke dielne, ktoré stáročia prechádzali z otca na syna. Otcom zobrali okupantské tanky a samopaly česť a hrdosť a nútili ich kvôli svetlej budúcnosti zriecť sa cti a viery. A nám dnes za pár centov je ochotný ktokoľvek predať čokoľvek a núti nás, aby sme jednali takisto. Vlastne už desiatky rokov sa nič nemení, len "tatarkovský démon súhlasu" si berie na seba vždy inú podobu. Jedno je, či má tvár označenú kosákom a kladivom, hákovým alebo iným krížom. Či je modrý alebo ružový, vždy chce len jedno: odviesť ťa od teba samého, vnútiť ti nehodnoty, ktoré brutálna komerčná reklama predáva dnešnému človeku ako veci, bez ktorých sa nedá ďalej žiť. Ivan Kadlečík k tomuto zápasu o človeka a hodnoty Bohom nám dané hovorí:

"Na strednej škole som bol niekoľko týždňov predsedom triedy, na vojenčine niekoľko hodín veliteľom čaty, nebol som bez hnusu a smiechu schopný povelom prinútiť kamarátov, aby sa postavili do pozoru alebo obrátili čelom vzad. Ako šéfredaktor Matičného čítania som vydržal niekoľko mesiacov, skoro rokov. Dával som si dobrý pozor, aby nebolo treba "podriadeným" rozkazovať a zakazovať, lebo rovnako nás bavilo robiť dobrý kultúrny časopis, a tak sme všetci redaktori pospolu prekážali vrchnosti, až nás onedlho po sovietskej okupácii zlikvidovali aj s časopisom. Neraz sme hovorili a uvažovali o mystickom efekte X, možno až zákone, že ak sa niekto stane hoci vedúcim kancelárie alebo výťahu, začne prejavovať mnohé príznaky akejsi nedefinovateľnej nenormálnosti, straty súdnosti, akoby ho vymenili. Tuším Palo Hrúz vyslovil hypotézu, že pri získaní nejakého postavenia či funkcie začne u postihnutého v mozgu žľaza s vnútornou sekréciou vylučovať niečo podobné droge, od ktorej sa stáva závislým natoľko, že sa väčšinou už tejto závislosti nezbaví. Takto nejako to môže byť aj v celosvetovom meradle, nielen v našom štátiku. Ako presne hovoríte, sú tu zase a opäť gangsterské sily, čo nielen šialene túžia po svetovláde, ale ju aj bezohľadne uskutočňujú silou vojenskou, ekonomickou i mediálnou. Tá hŕstka slušných, kultúrnych a mravných jednotlivcov je vždy len bezmocným ostrovčekom kladnej deviácie. Nazvime ich trebárs disidenti. Chcel by som k nim patriť, bolo by mi cťou, lebo sú veční..."

"Metafory rastú na stromoch ako otázky, povaľujú sa na ulici medzi smeťami a odpadkami, padajú na zem z oblakov ako láska. Poézia je všade. Chce to len jednu maličkosť: otvoriť oči zalepené frázami, klišé a vidieť. Alebo je to naopak? Že totiž poézia je v človekovej duši a odtiaľ sa premieta na všetko ostatné. Sebaprojekcia slobodného ducha a vôľa po poznaní? Oslobodzovanie sa."

Hodno toto kadlečíkovsko-pastierovské Spytovanie otvoriť a nechať ním prevetrať svoje vnútro. Ak budeme ochotní ho počúvať, má slovo, ktoré obsahuje ohromnú silu vliať nám nádej a chuť na nový začiatok, a to bez ohľadu na našu minulosť alebo súčasný stav našej duše.

Michal Zajden

Dobové svedectvo s románovou príchuťou

Výraz spytovanie v názve publikácie už znie trochu archaicky. Používal sa väčšinou v spojení spytovať si svedomie. Ale ani výraz svedomie nie je už veľmi frekventovaný. Zaváňa čímsi kostolným ba až kadidlovým. Pravda, ak sa rozhodneme pre zvratné sloveso spytovať sa, okamžite sa ocitneme na inej rovine.

Spytujeme sa, čiže dávame otázky a čakáme odpovede. Kniha Spytovanie je naozaj založená viac-menej na tomto princípe. Ale netreba sa vzdávať ani prvej alternatívy. Jej ideová náplň má totiž do činenia aj s naším svedomím či nesvedomím. Početné rozhovory a bohatá vzájomná korešpondencia, ktoré tvoria podstatnú časť Spytovania, evokujú, hoci nepriamo, práve problém svedomia. Ide totiž o občianske postoje v totalitnom režime socializmu, konkrétne v období tzv. normalizácie. Je tu však aj plynulý prechod do ponovembrového času, s rovnako razantnou kritikou spoločenskej situácie v dobe mečiarizmu, vracajúceho nás (aj v kultúre) do len nedávno prekonaného vývinového štádia.

Knihu z dobových materiálov i nových textov pripravil Oleg Pastier. Za základ zobral rozhovory, korešpondenciu, časopisecké i knižné texty Ivana Kadlečíka, no pripojil k nim aj ďalšie materiály od autorov, ktorí kedysi za socializmu tvorili káder jeho samizdatového časopisu a vydavateľstva Fragment K, alebo mali blízko k jeho ideovému poslaniu.

Zostavovateľ urobil z týchto rozmanitých príspevkov súvislý celok. Doplnil ich vysvetľujúcim spojovacím textom, vlastnými komentármi, charakterizujúcimi dobu i atmosféru, v ktorej príspevky vznikali, použil i svoje texty, aj básnické, a pevnou rukou všetko skĺbil do zmysluplného celku. Knihe dal podtitul: román. Toto žánrové vymedzenie sa môže zdať pritrúfalé, pretože množinu textov tvoria dobové dokumenty, teda publikované rozhovory a vzájomná korešpondencia, doplnená oficiálnymi materiálmi socialistického režimu, týkajúcimi sa tu vystupujúcich osôb atď.

V jednotlivých listoch sa pertraktujú aktuálne tvorivé a ideové problémy, ale oživujú ich aj úryvky z osobného života, pretože ten bol nielen existenciálnou, ale i existenčnou základňou. Osobný moment dodáva textu určitý prvok drámy, ale i poézie. Pravda, nechýba ani kritika spoločenského systému a jeho kultúrnych excesov, ale dôležitý je vždy individuálny postoj, vyvierajúci z osobného ustrojenia a špecifickej osobnej situácie. Tá bola vždy rozdielna, hoci mala spoločný základ; premisu, že nik nemohol verejne vystupovať a publikovať. A tak epištolárna (listová) forma bola takmer jediným spôsobom, ako dať o sebe vedieť. Na všetkom, čo sa teraz zverejnilo v Spytovaní, je už patina dvadsať-tridsaťročnej minulosti a čas pracuje tak, že konkrétne veci posúva do všeobecnej roviny a fakty prevracia na dobové obrazy. Preto sa mi zdá, že žánrové určenie (román) je dobrým pomenovaním toho, čomu hovoríme obsahová náplň diela.

V "románe" je hlavným hrdinom Ivan Kadlečík a jeho kritické vystúpenia, citácie z jeho článkov a publikácií, rozhovory a najmä početné listy, udávajúce základný tón celému zoskupeniu hlasov a ich odtienkov. Sú relevantným dobovým svedectvom a zároveň vydávajú svedectvo o ňom samom.

Okrem neho a v súvislosti s ním tu "vystupujú" i ďalší protagonisti ako aktéri, svedkovia, ale aj obete doby (Milan Šimečka, Martin M. Šimečka, Ludvík Vaculík, Ján Mlynárik, Pavel Hrúz, Michal Gáfrik, Július Vanovič a iní), no aj tí, ktorí ostali v legálnych štruktúrach (Rudolf Chmel, Albín Bagin, Ján Štrasser a iní), ale ktorých názorová blízkosť posúvala k vyššie menovaným. (Časti publikácie, kde sa reflektuje situácia po novembri 1989, prinášajú ďalšie početné mená: Ivan Štrpka, Pavel Vilikovský, Dušan Dušek, Dušan Mitana, Valér Mikula a ďalší.) Aj pri zúženom pôdoryse možno konštatovať, že Spytovanie dáva pomerne ucelený aj platný obraz o období normalizačnej totality a jej odraze v slovenskej kultúre. Je to teda "román" ako nesporné historické svedectvo. Doba však bola iste komplikovanejšia a komplexné skúmanie v rámci celej kultúry, ak by sa na to niekto dal, by muselo zahrnúť do zorného poľa aj časť legálnej tvorby. Najmä preto, lebo normalizácia prebiehala na Slovensku "mäkšie" ako v Česku, čo sa konštatuje aj v Spytovaní (Milan Šimečka) a veľká časť legálne publikovanej literárnej tvorby (platí to vari aj o iných umeniach) svojím vyznením vlastne popierala princípy, na ktorých stála normalizácia.

Problémy pertraktované v publikácii sa týkajú viacerých oblastí, od bežnej kultúrnej prevádzky (vydávanie časopisov a kníh, vznik a pôsobenie "legálneho" Matičného čítania na čele so šéfredaktorom Ivanom Kadlečíkom, či disidentského Fragmentu K. na čele so šéfredaktorom Olegom Pastierom, knižných samizdatov, cez konflikty s režimom – domové prehliadky, habanie rukopisov a iných materiálov, ustavičné osobné šikanovanie – až po kritickú reflexiu doby, jej prisluhovačov, zadubenosti jej orgánov a podobne. Pomedzi to presvitajú osobné ťažkosti (choroby), rodinné pomery a celá oblasť tzv. autorských intimít, poľudšťujúcich vzájomnú komunikáciu. Živé svedectvá dodávajú tejto historicky uzavretej kapitole trvácnosť a aktuálnosť. Otázky tu nastolené a pokusy o odpovede zostávajú poväčšine na tapete dňa.

Ivan Kadlečík sa stále vracia k tomu, čo ho trápilo ako tvorcu celý čas: aká je úloha spisovateľa v spoločnosti, totalitnej alebo akejkoľvek, a aká je potom funkcia literatúry. Prisudzuje jej funkciu "korektívu moci" (skôr by sa žiadalo povedať: vzdorovanie moci). V oblúku histórie, na ktorú sa odvoláva, zašiel až k starozákonným prorokom ("spisovateľ ako starozákonný prorok, kňaz, zákonodarca v stratenom svete..."), lebo sa mu zdá, že tu sú korene novodobého tvorcu. Poníma literárne dielo ako čosi bytostné, osudové, čo nemá nič s hraním sa, predstieraním, šašovstvom. Slovo, ak má pôsobiť, musí byť kryté autorovou osobnosťou, len tak sa môže pretransformovať na čin.

Toto vysoké poňatie literatúry dáva jeho slovám i nevyhnutný pátos, občas naozaj starozákonný, sem-tam mu aj vyčítaný "moderným" a módnym obecenstvom. Slovník, ktorý používa, je vskutku plný "ťažkých" slov: sloboda, svedomie, mravnosť, pokora, ľudskosť, čistota, zodpovednosť, ale i národ, pokolenie, vodcovia, ľud, osobnosť. V tejto polohe vyznievajú jeho apely krvavovážne. A sú to apely, ktoré prerastajú oblasť tvorby a zasahujú človeka, teda nás všetkých. Pátos sa však v Kadlečíkovom vystúpení strieda s iróniou, ba posmechom, občas i zlobou, ale aj s humorom a vtipom – najmä v konkrétnych formuláciách. Píše vždy s totálnym nasadením. To odľahčuje základnú tóninu a zabraňuje hroziacemu kazateľstvu.

Čas preveril Kadlečíkove postoje (spytovanie svedomia zostáva na nás, čitateľoch), ale mal by preveriť i jeho poňatie kultúry a tvorby. Prvou skúškou bola zmena režimu v novembri 1989. Nástup trhovej mentality a hmotárstva však tvrdo zasiahol aj do sféry umenia a tvorby. Zaktualizoval síce Kadlečíkovo prorocké vizionárstvo, ale zároveň ho sparodizoval. Slobodu zmenil na nezodpovednosť a novú spútanosť, tentoraz dobrovoľnú. Kadlečíkovi vložil do úst slová nebývalej kritickej razancie. Všetky mínusy nových poriadkov (a neporiadkov) zhrnul precízne do jedného odstavca Oleg Pastier. Hodno ho odcitovať: "Duchovná schátralosť, absencia charakterov, baženie po honore, bezohľadne poklonkujúce piadimužíctvo. To sú mená vírusov nevyhnutné k určeniu presnej diagnózy minulého, už prežitého. Tragické je to, že sme sa ani jednej z týchto negatívnych esencií nedokázali zbaviť. Po čiastočnom utlmení prihlásili sa k životu s ešte väčšou razanciou a, obávam sa, s definitívnym domovským právom v našom regióne." Napísal to v prvej polovici 90. rokov, ale platí to vari aj dnes.

Vecný a racionálny prístup Olega Pastiera vyvažuje Kadlečíkove emocionálne až vášnivo formulované súdy, pokojný epik (hoci básnik) tlmí a vyrovnáva lyrické výbuchy partnera. Tento dvojhlas je v celej publikácii zásadný. Do mnohohlasu ho pretvárajú príspevky ostatných zúčastnených. Je v nich síce aj dosť toho bežného "čo deň dal", no v zásadných veciach si držia platnosť a sú ešte stále nielen hodnoverným svedectvom, ale aj produktívnym a aktuálnym východiskom.

Vladimír Petrík

Svedectvo
Súbor textov (listov, úryvkov z esejí, recenzií, kritík, rozhovorov, komentárov) zoradených v knihe Spytovanie je výpoveďou s etickou dimenziou. Obaja jej autori, resp. zostavovatelia, medzi ne zaradili korešpondenciu z ostatných štyroch desaťročí, ktorú viedol vyše dvadsať rokov orgánmi verejnej moci nežiaduci (čo ale neznamená, že zároveň aj kultivovanými čitateľmi nežiadaný) Ivan Kadlečík s viacerými jemu blízkymi ľuďmi, napr. s Albínom Baginom, Michalom Gáfrikom, Pavlom Hrúzom. Korešpondencia nie je sprievodným javom pokusu o re-konštrukciu jednej etapy našich kultúrno-literárnych dejín, práve naopak, hrá dominantnú úlohu v príbehu o živote spisovateľa konfrontujúceho sa s historicko-spoločenskými okolnosťami. Každý, kto sa orientuje v slovenskom kultúrno-literárnom priestore, vie, ako uvedené obdobie zasiahlo do osobného a umeleckého života nielen Ivana Kadlečíka, ale aj jeho priateľov, spolupracovníkov. A tak viac než knihou o Kadlečíkovi, spisovateľovi, a jeho osude, je preto Spytovanie filozofémami prestúpenou knihou o charaktere človeka. Nie je to v žiadnom prípade kniha odťažitá, neprístupná bežnému príjemcovi. Naopak, je v nej veľa gogoľovského smiechu cez slzy, slovného aj situačného humoru, no zároveň z nej cítime, že utláčanie masou prázdnej bezmyšlienkovitosti, žiaľ, nezaniklo ani v novembrových dňoch roku 1989. Zmena systému hodnôt, ktorá nás po vyššie uvedenom roku revolučnej nežnosti zasiahla, bolí oboch autorov, Kadlečíka ale o to nástojčivejšie, že na prvý pohľad popiera zmysel jeho umeleckej, esejistickej, kritickej tvorby. Je to len zdanie. Aj Spytovanie totiž napokon ukazuje, že je to opačne. Ľudí, akým bol napríklad Albín Bagin, či akým je Ivan Kadlečík, dnešná doba síce uvrhla do smútku nad charakterom človeka, ktorý sa nevie, či lepšie skôr nechce zmeniť súčasne so zmenou historicko-spoločenských podmienok, ale práve táto doba, súčasná, ukazuje týmto ľuďom, že ich práca je vari ešte potrebnejšia ako v čase, v ktorom nemohli pôsobiť v oficiálnej literatúre a kultúre. Kadlečíkovo Spytovanie je svedectvom, ktoré možno čítať ako kulturologickú sondu do minulých desaťročí, ktoré anticipuje, že potreba donquijotsky zápasiacich ľudí bude stála.
Peter Mráz
 
O bolestiach prekonaných rozprávaním
 
"Milý Oleg. Bolesti prekonávame rozprávaním," píše v jednom z množstva svojich invenčných listov Ivan Kadlečík svojmu dvornému vydavateľovi Olegovi Pastierovi v roku 1992. Ich tvorivá spolupráca trvala už dávno predtým a trvá dodnes. Spätne zisťujeme, že to bola ojedinelá, ale veľmi intenzívna výmena textov, kníh a redakčných zručností.
Dnes je už tandemové spisovanie takmer trendové. S autorskými dvojicami a trojicami akoby sa dnes na Slovensku vrece roztrhlo. No nie je to sympatické? Možno by ľudia nemali písať sami, a ak, tak len v naliehavých prípadoch. Čo ak sú pri samopisných samopašiach omylnejší a zraniteľnejší? Aj starí kozáci, čo vedia o našej literatúre všetko, alebo aspoň majú do nej hlbší vhľad, nebránia sa spoluknižnej zodpovednosti ani spovednej charakterovosti seba ako hlavných hrdinov svojich písačiek.
Autorská dvojica Kadlečík – Pastier si zvolila spôsob nazvaný Spytovanie, výsledkom ktorého je alebo chce byť napokon román, ako naznačuje podtitul. Pripomeňme, že nielen hlavní aktéri, ale aj ostatné postavy sú skutoční ľudia. Pokiaľ ide o autorov a ich vzájomný podiel, ťažko ho presne vymedziť. A načo vlastne? Je to výsledok dlhoročného priateľstva založeného na intenzívnej korešpondencii, telefonických aj osobných rozhovoroch, ako aj na časopiseckej, rozhlasovej a nie v poslednom rade aj knižnej spolupráci. Teda asi niečo naozaj prirodzene vyplynulo, niečo viac ako sezónna úroda. Nie je to komická spolupráca niektorého z tých mnohých dnešných zabávačských duet, ktoré sa rozjašene smejú svojim vlastným vtipom
a tešia sa, ak čo najširšie masy zabávaných tlieskačov dovádzajú ku krátkodobej či trvalej strate súdnosti.
Opytujúcim sa je tu skôr Oleg Pastier a odpovedajúcim, prirodzene, Ivan Kadlečík, aj keď je to možno chvíľkami skôr spoločné listovanie v archívoch s cieľom nájsť v bohatej Kadlečíkovej spisbe pasáže hodné opätovného vyňúrania a zoradenia do definitívnejšieho celku.
V štyristostranovej buchli majú predsa len inú váhu a priebojnosť, akú mali, súc kade-tade roztratené, nehovoriac už o tom, že samotný Kadlečík bol v čase ich prítomného zaznamenávania všakovako pozatracovaný, pokefovaný a poznemožňovaný. Je to jeden z mála našich autobiografických spisovateľov s osobitým darom reči a britkým umom, ktorý sa nevyviezol na vlne normalizácie, tak ako množstvo jeho kolegov, a nevyviezol sa ani na vlne následnej nenormalizácie, ktorá trvá dodnes.
V neposlednom rade sú obaja spoluautori niekoľkonásobne vyslúženými alebo do veľkej miery zaslúženými redaktormi, ktorí nielen dôkladne poznajú kontext, ale aj svoj zástoj v ňom. Spoluautori Spytovania majú veľa spoločného. Odmietajú establishment. Uprednostňujú cieľavedomé tvorivé literárne trucovanie pred pomätenosťou dákeho predstieraného zúčastneného písania na takzvaných diskusných fórach a šantenia na sociálnych sieťach. Písané slovo si vážia a k napísanému pristupujú uvážene. Ťažko si predstaviť, že by sa niektorý z nich nevedel dočkať každodennej chvíle, keď nabehne na sieť a vykydne tam za vedierko kybernetického hnoja.
Odlišností majú oveľa viac. Našťastie pre knihu to nie sú odlišnosti rozdeľujúce, ale vedúce k dohovoru alebo aspoň k rozhovoru. U Kadlečíka si čitateľ rýchlo uvedomí, že ide o autora, ktorý má víziu. U Pastiera je zase zrejmé, že je to človek, ktorý vari ani na okamih nestráca zo zreteľa svoj cieľ. U Pastiera má tento cieľ zväčša podobu hotovej knihy alebo iného jasne ohraničeného literárneho celku, na ktorom sa podieľa rôznou mierou.
Kadlečíkova vízia je iná. Samozrejme, nestráca zo zreteľa vaculíkovské memento: "... piš knihu velkou a těžkou", ale popritom, ako vlastne stále píše pod rôznymi názvami jedinú svoju celoživotnú veľkú knihu, rád si zažartuje a nechá sa náhodnosťami slov odviesť tam, kde slová potrebujú autora mať, tam, kde sa už nedá cúvnuť pred ich váhou. Vojenčina či surový dril vyzerajú ako špásovanie pre potreby literatúry, ale potom zrazu prehovorí skutočnosť skutočnejšia ako tá, ktorá prebieha popritom, ako plynie život. "Zomrel mi otec, musím ísť na pohreb, je to vážnejšie než smrť."
O predaji rodného domu je tu len letmá zmienka, ale ďalej sa nájde možno niečo zaujímavé pre Romboid: "Lenka z ďalekopisu prinesie správu, že zabili Kennedyho, správa je horúca ako prítomnosť. Počkáš si na rotačku po polnoci, zoberieš za hrsť výtlačkov Pravdy. Po ulici ich rozhadzuješ, položíš na nočné lavičky, v dome do výťahu a na schody. O chvíľu pôjde do roboty pekár a rušňovodič, z roboty pôjde frajer alebo ožran. Zodvihne noviny, pozrie sa na deň a dátum, a neuverí. Stánky novinovej služby ešte spia. Neuverí očiam. No toto, povie si. Už je tu budúcnosť na zemi položená, našiel som ju v daždi a na lavičke, jejdanenky. Čo s ňou? A čo teraz? Možno raz aj Romboid bude o tom písať" (s. 30 a 31).
Stalo sa. A stali sa aj iné veci. Pre knihu je podstatné, že tieto záznamy sú pretkané humorom:
"Človek si sedí v kaviarni Jadran s kamarátmi a ktosi prinesie hroznú zvesť, že mu vraj pozastavili členstvo v strane, lebo zle hlasoval pri odvolávaní pomýlenej rezolúcie a stanoviska, a vôbec, že ako šéfredaktor časopisu Matičné čítanie šíril oportunistické nálady a antisocialistické idey. Človeka to tak rozrušilo, až mu na záchode stranícka červená legitimácia vypadla z roztrasených rúk a peňaženky rovno do jarčeka s odtekajúcou močovinou. Ktosi mu vraví: Nesmiete hádzať flintu do žita. Vtedy človek zodvihol flintu zo žita, utrel ju a strčil do vrecka. Keď uschla, keď ju očistil a vyutieral, zalepil do obálky a poštou poslal okresnému výboru strany Slovenska. Možno je tam dodnes, ak nepomrela" (s. 37 a 38).
Kadlečík často cielene vkladá do kníh vľúdne charakteristiky svojich najvernejších. Osobné priateľstvo je prizma, cez ktorú často osvetľuje skutočnosť píšuceho, ktorá by často ani nebola až taká skutočná, keby nebolo jej náležitého doslovného stvárnenia cez optiku celoživotných kamarátstiev. Kadlečík patrí k tým zriedkavým spisovateľom, ktorí sa prihlasujú k svojim literárnym príbuzným priamo na javisku svojich kníh. S Vaculíkom ho spája sebaistá zádrapčivá adresnosť a mravná orientácia v bludisku dobových súradníc. S Pavlom Hrúzom akoby mal spoločné najviac v slovnej rovine: neologizmy a vynachádzavé slovcia pochádzajú akoby z archaických sfér. Vďaka akejsi nostalgii za priliehavosťou výrazu ich objavuje priamo v písaní mnohovrstvovými spôsobmi zlatokopov či hľadačov drahokamov. Takisto sme sa i nedávno v jeho článku v denníku SME dočítali o spolupráci s kolegom Olegom na tejto knihe. Pre Kadlečíka je pochvaľovanie si dobrej literárnej spolupráce charakteristické. Uňho taká obyčaj. Ak by sme mali hovoriť o Pastierovom prínose pre túto knihu z pohľadu čitateľa, bolo by to najmä o neúnavnej snahe sprehľadniť a zrovnoprávniť udalosti bez ohľadu na to, či mali epochálny, celospoločenský alebo celkom súkromný význam. Pastier ich zoradil na časovej osi rovnocenne a tak, aby sa z nich nestratila nálada typického invenčného kadlečíkovského spisovania.
Každý by chcel vedieť písať o ťažkých a zložitých veciach tak ľahko a humorne ako Kadlečík, keby sa to dalo odkukať a keby nebolo za slovami cítiť, ako veľmi to musí zavše bolieť jeho alebo jeho príbuzných a v neposlednom rade jeho priateľov a ich príbuzných. Na svete je ďalší štyristostranový dokument o údele človeka, ktorý musí a chce tu prítomne pracovať s rečou, zatiaľ čo doba sa rúti bezcitne okolo, ani sama nevie kam a jediné čo pretrváva bezo zmien, je bolesť a humor, medzi ktorými akoby existovala nejaká krehká rovnováha.
Ján Litvák
 
Je nevyhnutné veriť vo svoju utópiu
 
Spytovať sa na časy minulé, spytovať sa na názory, udalosti, krivdy, zvraty, dilemy či vízie o budúcnosti - na to všetko sa nepriamo aj priamo pýtal Oleg Pastier Ivana Kadlečíka v nedávno vyjdenej knihe Spytovanie (Román) od vydavateľstva F.R.& G. Neprihovára sa nám tu autor samotný ako býva zvykom, všetko vypovedajú sekundárne texty - predovšetkým zverejnená súkromná korešpondencia (medzi Ivanom. Kadlečíkom a jeho priateľmi), korešpondencia "poloverejná" (medzi ním a napr. Zväzom slovenských spisovateľov), ale aj dokumentácia ŠtB či uverejnené eseje a rozhovory.
"Kľúčom k usporiadaniu" a spájacím prvkom tejto "všehozbierky" je sprievodné slovo Olega Pastiera, ktoré nás vedie spočiatku zdanlivo neorganizovane zhromaždeným textovým materiálom. Z čias nedávnej minulosti sa tak ocitneme v období schematizmu a normalizácie, aby sme sa vzápätí opäť našli v 21. storočí. Pri počiatočnom čítaní sa môže zdať, že zátvorkové označenie knihy ako "(Román)" je úmyselným zavádzaním, alebo azda vtipom autora. No ten, kto prečíta Spytovanie až do konca pochopí, že kniha skutočne je až románovitým vyrozprávaním osudov menovaných aj bezmenných ľudí, spojených jedným historickým obdobím, ktoré natrvalo poznačilo psychiku ľudí, kultúry a podobu dnešného Slovenska.
Čo robí tento "román" čitateľsky prístupný širšej verejnosti a generácii, ktorá nezažila socializmus, je popis zásahov režimu do života nielen samotného autora, ale aj iných významných osobností slovenského literárneho života (Michal Gáfrik, Pavel Hrúz, Dominik Tatarka, Albín Bagin, Július Vanovič...). Kadlečík tu nie je len Kadlečík-autor, spisovateľ, ale aj reprezentant celkovej skupiny intelektuálov, prežívajúcich v danom období vrchol svojej tvorivej aktivity, násilne potláčanej a sabotovanej, neraz celkom zbytočnej. Skupiny, ktorá sa snažila nepodľahnúť pravidlám nastoleným kýmsi vyšším, skupinou, ktorá verila, že sloboda vyjadrenia by nemala byť limitovaná a podmieňovaná záujmom štátu.
Za najlepšiu časť zbierky považujem korešpondenciu Michala Gáfrika s Ivanom Kadlečíkom, ktorá popisuje obdobie normalizácie predovšetkým z pohľadu zásahov "vyššej moci" vo forme ŠtB, či režimu prispôsobivých vedúcich vedeckých pracovníkov do súkromia oboch spisovateľov. Udalosti, ktoré sa z dnešného pohľadu zdajú priam nereálne a dotýkajúce sa základných ľudských práv (zhabanie súkromného majetku, prinútenie odborne vzdelaných ľudí k fyzickej práci, zákaz publikovania, kontrola súkromnej pošty, výpoveď v zamestnaní bez udania dôvodu atď., atď.) dokážu čitateľa primäť k nemému úžasu, ale aj k pocitom zúfalstva z nemohúcnosti.
Ako čitateľ tejto knihy som súčasťou generácie, ktorá socializmus zažila len okrajovo počas prvých rokov svojho života. Spytovanie ma však donútilo uvedomiť si paralelu medzi dvoma zdanlivo odlišnými obdobiami našej histórie - medzi obdobím nemožnosti vyjadriť sa a obdobím, v ktorom vyjadrovanie (predovšetkým to tvorivé) stráca tiež postupne zmysel. "Predstavovali sme si "utopickú" slobodnú, spravodlivú krajinu, kde žijú slušní a kultúrni občania, čo nekradnú a neklamú, čo sa zhovárajú veselo a družne a slobodne, lebo majú čisté svedomie. Nemusia byť prepychovo bohatí, ale sa smejú a čítajú knihy a chodia do divadla. Lenže sa ukázalo, že túto utópiu nikto nechce." Túto utopickú krajinu si však nepredstavoval len Ivan Kadlečík (autor citátu), predstavujú si ju aj dnes mnohí absolventi humanitných a umeleckých odborov, vedeckí pracovníci či "profesionálni" umelci. Ak bolo kedysi nemožné byť súčasťou kultúrneho života z politických dôvodov, dnes spoločnosť vynašla ešte sofistikovanejší spôsob ekonomického nátlaku, ktorý v snahe o primeranú životnú úroveň núti jedinca podľahnúť pastierovsky povedanej "zmalátnenej pasivite". A tak sa slovenská kultúra stáva samorastom, pestovaným len skupinkou nadšených utopistov, dobrovoľníckou aktivitou v rámci mimopracovného času.
Na záver mojej úvahy o Spytovaní zacitujem Ivana Kadlečíka: "Veď človek chce len normálne žiť, pracovať, písať, uverejňovať, nežiť v pretvárke a podobne. Je to tak veľa? Neviem, ale normálne je asi nenormálne."
Je smutné, že jeho slová sú dnes ­ hoci za odlišných spoločenských pomerov - rovnako aktuálne ako v roku 1976. Je však len na nás, nastupujúcej generácii, či si s touto situáciou poradíme tak, aby sme si o niekoľko desaťročí nemuseli sami spytovať svedomie. Z tohto jediného dôvodu dúfam, že podobné Spytovanie sa mi už viackrát do rúk nedostane.
Veronika Svoradová
 
Kultúrny hladomor / hlad po kultúre
 
Kniha Spytovanie od dvojice autorov Oleg Pastier - Ivan Kadlečík je výnimočným zjavom v slovenskej literatúre. A nielen v tej súčasnej. Próza prináša síce subjektívny, ale nie subjektivistický pohľad na udalosti z nie až tak dávnej minulosti, ktoré rozdeľujú Slovákov na dva tábory. Na tých, ktorí o tejto dobe zaryto mlčia a tvária sa, že sa ich to netýka (ako to už býva na Slovensku zvykom), a tí ostatní o tejto dobe hovoria s hlasom plným rozhorčenia.
Možno kvôli faktu, že podstatnú časť Spytovania tvorí súkromná korešpondencia Ivana Kadlečíka s jeho priateľmi (nielen) z obdobia, keď táto ich korešpondencia nebola až tak súkromná a čítali si ju i nepovolaní, kniha je ozajstným prínosom a otvorene rozpráva o udalostiach z rokov 1969 - 2010. Práve tá otvorenosť a úprimnosť, s akou autori oboznamujú čitateľa so situáciou, ktorá bola mnohokrát beznádejná, robí knihu jedinečnou. Otvorenosť, typická pre súkromnú korešpondenciu častokrát hraničí s expresívnosťou, s výrazmi plnými silných emócií, a z tohto hľadiska je zaujímavé sledovať formu knihy. Na jednej strane nájdeme v knihe emotívnejšie ladené, občas drsnejšie hodnotenia i znehodnocovania jednotlivých životných situácií v podaní Ivana Kadlečíka a samozrejme i iných osobností, s ktorými si píše. A oproti tomu je tu prítomný akýsi novinársky odstup, premyslenosť a chladnejšia hlava pri komentároch Olega Pastiera.
Už názov knihy navodzuje atmosféru otázok, možno až spovede. Spovedať by sa však mali iní, nie autori tejto knihy či ich priatelia. Ak by v skutočnosti išlo o spytovanie svedomia, mala by byť kniha naplnená priznaniami a hriechmi. No tak tomu nie je. Obsahom knihy je svedectvo o období minulého režimu. A aj Oleg Pastier hneď na začiatku knihy hovorí, že pod spytovaním mali na mysli skôr pýtanie sa, presnejšie to, ako sa Pastier spytuje Kadlečíka už niekoľko rokov, a z nahromadenej hromady materiálov sa rozhodli vytvoriť knihu.
Napriek čitateľovmu prvému dojmu, že číta knihu plnú otáznikov, pravdou je, že držíme v rukách paradoxne práve odpovede na otázky, ktoré sa vznášajú nad týmto národom dlhšiu dobu. Nuž áno, ešte vždy platí Zmráka sa, stmieva sa, k noci sa chýli, aj keď obdobie konsolidácie a normalizácie náš národ viac či menej úspešne a viac či menej s ľudskou tvárou prečkal. Kniha je aktuálna a právom kritická, pretože ani po nežnom roku 1989 sa nedostavili také zmeny, ktoré by pomohli zlepšiť postavenie kultúry v tomto štáte alebo aspoň obraz o nej.
Celou knihou sa ťahá jeden motív, ktorý vybadať z každého listu, z každej dôležitej udalosti, aj keď väčšinou negatívnej než radostnej. Je to viackrát opakované zistenie, že národ tvoria jednotliví ľudia. Už Ladislav Novomeský povedal "malý národ - veľké svine". Leitmotív, ktorý mám na mysli - nazvime ho slovenskou malosťou - sa objavuje vo viacerých knihách súčasných autorov (hodnotnej literatúry). Po prečítaní Spytovania si čitateľ uvedomuje, že koncom šesťdesiatych rokov nastáva nepriaznivá doba pre ľudí, ktorí si chcú zachovať svoju tvár, no aj tak sa v čitateľovi skrýva, drieme v ňom akýsi malý nenápadný pocit, že nejde ani tak o zlú dobu ako o zlých ľudí. O hlúpych ľudí, ktorých je ešte stále všade nadostač. Ako o tom píše Ivan Kadlečík v úvode k časti nazvanej Dlhý čas hľadania: "chýbajú nám tu ľudia, ktorí vedia, čo chcú a kde stoja" (s. 41).
Sú a boli to stále tí istí ľudia, v istých chvíľach kamaráti, v iných okamihoch ľudia držiaci si dôkladný odstup od narušiteľov ticha. "Aký to bude svet a akú cenu bude mať život, keď sa systematicky a dlhodobo bude podporovať a vlastne čo najprísnejšie vyžadovať a uplatňovať podlosť, bezprávie, bezcharakternosť, korupcia atď.?" (s. 129), pýta sa Michal Gáfrik vo svojom liste z apríla 1974. Bolo by azda jednoduché a krátkozraké povedať, že to bude svet zlý a ukončiť diskusiu. Existuje však jedna odpoveď, ktorá je veľmi presná a veľmi citlivá. Nuž, aký by to bol svet - je to presne ten svet, v ktorom žijeme a to, akú cenu má život, závisí najčastejšie od počtu odpracovaných rokov...
Kniha je plná spomienok či skôr záznamov určitého okruhu ľudí, najmä Ivana Kadlečíka, Olega Pastiera a ich priateľov Pavla Hrúza, Albína Bagina, Michala Gáfrika, Júliusa Vanoviča. Všetci z nich boli alebo stále sú v centre slovenského kultúrneho diania a tak situáciu nemožno ospravedlniť tým, že píšu o niečom, čo nezažili. Tieto ich spomienky sú v určitých okamihoch vtipné, možno vďaka uvoľnenému štýlu súkromnej korešpondencie využívajúcej neraz parodické prvky či expresívne vyjadrenia. Častokrát pri čítaní ide skôr o gogoľovský smiech cez slzy, keď sa zasmejeme len na štylistickom obrate v tej či onej časti listu, ktorá s citom a vtipom rozpráva o nie veľmi vtipných okamihoch ľudského života v danej dobe a v danom štáte. Najmenej vtipné na tom je, že daným štátom je práve Slovenská republika v období, ktoré Oleg Pastier charakterizuje ako päťdesiatročné obdobie devastácie mravnosti a permanentného zlyhávania charakterov (s. 351).
Okrem neformálnych listov medzi priateľmi a známymi v knihe nechýbajú ani oficiálne listy, ako napríklad listy Ivana Kadlečíka predsedníctvu Zväzu slovenských spisovateľov či vedeniu Matice slovenskej. Samozrejme, sú tu aj listy z opačného brehu. Napríklad výpoveď od správcu Matice. Na plastickejšie vykreslenie atmosféry sedemdesiatych rokov v Spytovaní nechýbajú ani Protokol o vykonaní domovej prehliadky zo dňa 24. 4. 1975 a Správa vyšetrovania ŠtB, ktoré tvoria časť s názvom Dokumenty doby - Dodatok k listom Gáfrik - Kadlečík. A práve oficiálne písomnosti menia každý menší úsmev na tvári čitateľa v užasnutý pohľad s otvorenými ústami s otázkou - je toto vôbec možné niekde inde ako v Orwellovom 1984? Alebo slovami Michala Gáfrika z jedného listu datovaného v októbri 1974: "vyzerá to ako veľmi nepodarená karikatúra, a predsa je to pravda" (s. 143).
Absurdnosť jedného režimu na čitateľa číha takmer z každej vety a niekedy je obdivuhodné, že ľudia, ktorí na vtedajšie politické zriadenie doplácali najviac, to dokázali brať s nadhľadom takýchto rozmerov: "naše rozhovory sú už niekoľko rokov veľmi povrchné, povrchnejšie ako o počasí, pretože aj o počasí sa dá všeličo povedať, keď povieš, že je dusno alebo sa zmráka, môže sa to všelijako chápať: utláčaní sú vždy majstrami inotajov" (s. 134). Takto zhodnotil svoju situáciu Ivan Kadlečík v liste Michalovi Gáfrikovi z júla 1974. A ostatné listy nás v tom, že to nebolo jednoduché obdobie, len utvrdzujú. Nielen Ivan Kadlečík mal problémy najmä s pragmatickou stránkou života, teda s nedostatkom financií spojeným s faktom, že bol neraz vyhodený zo zamestnania alebo z publikačného priestoru. V tom istom roku, len v inom liste, sa Gáfrik zamýšľa: "čudujem sa, že očista našej kultúry stále trvá: mám, pravda, na mysli očistu slovenskej kultúry od intelektu" (s. 130). Inu, myslím, že teraz už sa tomu ani veľmi nečudujeme. To, že naša kultúra je už týmto štýlom dôkladne a nenávratne očistená, nie je prekvapením ani pre päťročné dieťa hrajúce sa v piesku.
"Zdalo sa mi, že ešte dlhšie obdobie bude treba, kým sa tento národ dostane aspoň na tú charakterovú úroveň, na akej bol - po tom všetkom, čo prežil - napríklad roku 1918" (s. 155). Takto sa zamýšľa opäť Michal Gáfrik, keď spomína na rozlúčku s Jánom Kostrom.
V roku 1976 píše Ivan Kadlečík: "táto skorumpovaná, degenerovaná kultúra a spoločnosť nie sú mi už ani na smiech" (s. 156) a nezostalo mu nič iné, než sa odsťahovať "do exilu" do Pukanca. Práve s Kadlečíkovým presťahovaním sa do Pukanca súvisí jeho dobrovoľné odstrihnutie od vecí slovenskej kultúry v jej centrách. Napriek tomu prichádza obdobie samizdatových periodík, ktoré sa mu a jeho priateľom na určitú dobu stali jedinou možnosťou publikovania svojich textov.
Mohlo by sa zdať, že po šesťdesiatych, sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch ľudia, ktorých názory a životy sú kostrou tejto knihy, budú plní radosti a optimistických nádejí očakávať spoločenské zmeny, ktorých sa nakoniec (i keď nie všetci z nich) dočkali.
No Spytovanie dokazuje, že prelomový rok 1989 sa dá vnímať aj inak ako cez prizmu falošnej nádeje na lepšiu budúcnosť. Ivan Kadlečík to koncom roka videl takto: "ešte sa nasmejeme. Možno bude tak veľa demokracie, že cez ňu nedovidíme na človeka... Budú zase len spolky, strany, zjazdy, porady, výbory a slová a slová a ..." (s. 242).
V polovici deväťdesiatych rokov vychádza kniha korešpondencie Ivana Kadlečíka a Ludvíka Vaculíka Poco rubato. A nielen v nej je "dosť z toho, čo sme museli prežiť. Aj nemuseli, keby sme boli len trošičku smelší a nezľahostajnení. K sebe, k iným, k spoločnosti, v ktorej sme museli (a niektorí aj chceli) prežiť dvadsať rokov nehybnosti" (s. 313). To isté a hádam ešte oveľa viac je obsahom i Spytovania.
Ivan Kadlečík, ktorý v sedemdesiatych rokoch dostáva výpoveď z Matice slovenskej, o nejakých dvadsať rokov neskôr dostáva niečo celkom iné. Štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra za prínos do národnej kultúry. Oleg Pastier to hodnotí slovami: "v našich končinách to síce nie je až taká zvláštnosť, že štátom a národom zatracovaný spisovateľ je neskôr štátom a národom vyznamenávaný a velebený..." (s. 319).
Nechvályhodný stav kultúry v našej krajine nenechával chladného ani Pavla Hrúza. "Nositeľom kultúry je spoločenstvo. Jeho dnešné pokolenia úspešne prehajdákali, čo v nej bolo dobré, a majú malú nádej, že sa z tých horších stránok prepracujú k európskemu štandardu. Nijaké rodoľubské chválenkárstva ani vlastenčenia nenahradia kultúrny čin" (s. 351). Napriek tomu, že väčšina citovaných výrokov je z obdobia, ktoré dnes nazývame minulosťou, smutnou pravdou je, že majú nadčasovú platnosť.
Na obale knihy je napísané Spytovanie (román). Pri pohľade na formu sa o románe uvažovať nedá. Aj keď by bolo oveľa lepšie pre meno tohto národa, ak by o román išlo. Ak by tie najabsurdnejšie fakty, doslovne citované v knihe, boli vymyslené a nie skutočnosťou, ktorá odhaľuje ľudí tvoriacich tento štát v ich obnaženej podstate, v ich plnej kráse.
Dívajme sa však na to z lepšej stránky, z tej, ktorú odporúčal aj Kadlečík Pavlovi Hrúzovi: „vydržme, ešte sa nasmejeme na tejto živej fraške a autentickej improvizovanej komédii nazvanej Demokracia za groš" (s. 385).
Mária Stanková
Spomienka namiesto recenzie
 
Život, žiaľ, uniká, z minulosti zostáva len to, čo do dnešných dní zostalo v našej pamäti. S určitou dávkou nostalgie som si zalistoval v Kadlečíkovej knihe Spytovanie, pravda, nie ako  nezaujatý recenzent, ale ako svedok čias, ku ktorým sa zachovalo málo písomného materiálu, resp. len takých dokumentov, ktoré pomerne jednostranne vydávajú svedectvo o dobe, ktorá dostala pomerne čudný názov  –  normalizácia. Dnes tento znejasňujúci  termín už jasne hovorí, že to bol návrat k politickému  totalitnému režimu, ktorý nalomil chrbtice takmer každému obyvateľovi republiky, až napokon sám pod ťarchou sebaklamov v roku 1989 definitívne padol.  Trval však neuveriteľne dlho, dlhých dvadsať rokov, a ak k nemu pripočítame predchádzajúci čas trvania, tak potom dokopy v celej svojej histórii v našej republike celých štyridsať rokov, čo je tvorivý a plodný život  viacerých generácií. Zostať v tomto čase komunistickej totality človekom a nereagovať na to, čo sa tu udialo roku 1968, keď sa tento režim usiloval reformovať znútra,  znamenalo mať veľa občianskej odvahy, pretože situácia sa mohla vyvíjať aj úplne inakšie, napríklad tak ako v 50. rokoch 20. storočia.
O Kadlečíkovi netreba písať, už sám o sebe vydal svedectvo, ba netreba spomínať ani nedávno zosnulého  spisovateľa Pavla Hrúza, ba spomienku si zaslúži aj v decembri minulého roka zosnulý Damian Vizár. Všetci, pravda, aj ja medzi nimi,  sme v roku 1968 pracovali v redakcii  Matičného čítania, kultúrno-spoločenského dvojtýždenníka, ktorý tu ani nie dlho, ale v podstate zo všetkých  slovenských kultúrnych časopisov najdlhšie zastával a bránil hodnoty, ktoré mal vo svojom vienku na samom svojom začiatku, samozrejme,  nie bez väčšieho či menšieho spoločensko-existenčného rizika nielen samých redaktorov, ale aj ich rodín či iných spolupracovníkov tohto periodika.
S Kadlečíkom sme tu zostali teda dvaja, na druhý svet sa pobrali aj niekdajší matiční či mimomatiční normalizátori, len nedávno bývalý matičný správca, ktorý bez väčších vnútorných bojov podpísal dekréty, ktoré znamenali stratu zamestnania a definitívne preradenie do skupinky pravicových oportunistov. Musím Ivanovi Kadlečíkovi  a Pavlovi Hrúzovi priznať väčšiu dávky odvahy, že proti tejto totalitnej mašinérii bojovali  sami, normalizátorom znepríjemňovali život, vyvracajúc ich úbohé argumenty, ktorými odôvodňovali to, čo robili. S básnikom Jarom Rezníkom sa ani "nebavili", bez akýchkoľvek argumentov ho vyhodili rovno na ulicu. Priznávam sa, že som podľahol "prehováraniu" a sám som  podpísal, že pracovný pomer rozväzujme dobrovoľne, uveriac klamstvám, že mi pomôžu najsť novú životnú postať. Samozrejme, že nepomohli, napokon mi pomohli dobrí ľudia, dovtedy úplne neznámi.
Kadlečíkova kniha je o tom a o tých, čo tento čas prežili so vzpriamenou chrbticou, a to nielen na Slovensku, ale aj v Čechách, čo pozbierali tie sily, ktoré im zostali, a navyše stačili v samizdatoch vydať svoje svedectvo, k nim sa pridružili aj ďalší, ktorých v knihe zastupuje Oleg Pastier.
Nie na ospravedlnenie sa priznávam, že som v týchto časoch dosť tvrdo pracoval ako sanitár v psychiatrickej nemocnici a potom ako  stavbársky robotník na Liptovskej Mare a Čiernom Váhu, že zostal čas venovať sa aj peru a dačo pod cudzím menom dať aj na papier, ale ani vo svojich úvahách či snách som neveril, že sa do konca môjho života dačo zmení. A zmenilo sa, mohol som sa nadýchať trochu slobody, kým naši milí normalizátori stačili pochytať všelijaké riaditeľské funkcie, niektorí sa stali úspešnými privazitérmi, ďalší si užívajú dobré dôchodky, ba  niektorí sa chytili aj pera a píšu hrdinské ódy na svoj prežitý život.
Kadlečíkov  vyše 400-stránkový "román" je až nepríjemne pravdivý, lebo on si bol vedomý, akú hodnotu  výpovede má sám dokument (korešpondencia i rozhovory). Pohybuje  sa v širšom kultúrno-spoločenskom priestore celého svojho života, teda roky 60. minulého storočia až jedno decénium 21. storočia, v podstate  nič nekamufluje. Je to skutočne "románové" čítanie, bolo by dobré, keby takých bolo viac. Treba poďakovať nielen autorovi, ale aj vydavateľovi, že takéto svedectvo prišlo na tento svet. Možno na poslednú chvíľu, však dobre vieme, aký je život.
Tomáš Winkler
                                                                                             
Výpoveď o dobe, v ktorej žijeme
 
Na "román" Spytovanie som narazil úplnou náhodou v kníhkupectve, keď som hľadal inú knihu. Skromný a jednoduchý obal neprezrádzal nič viac než mená dvoch autorov. Ivan Kadlečík a Oleg Pastier. Držal som v ruke vyše štyristostranovú knihu, ktorá nestála ani desať eur. Srdce aj rozum sa zhodli a už som si niesol darček so sebou. Vtedy som ešte nevedel, čo som spravil, no teraz som veľmi vďačný.
Spisovateľ nespí: neprestajne očisťuje, obrodzuje ošúchané slovo, hlodá a podomieľa zvápenatenú frázu – produkt inštitúcie a nemyslenia. (I. Kadlečík)
Pre tých, ktorí nevedia narýchlo zaradiť autorov, tak ich predstavím. Ivan Kadlečík je básnik a spisovateľ, žije v Pukanci a živí sa ako sa dá. Oleg Pastier sa živí ako novinár a vydavateľ, žije niekde medzi Bratislavou a Dolným Barom. Obaja sa poznajú niekoľko desaťročí, sú dobrými priateľmi a napísali si mnoho listov. Vlastne väčšina knihy je zložená z listov, ale nielen medzi nimi.
Stredobodom diela je život Ivana Kadlečíka od roku 1964 po súčasnosť, poskladaný ako mozaika z listov medzi ním a mnohými ďalšími slovenskými intelektuálmi. Celým dejom sprevádza Oleg Pastier, ktorý výborne dopĺňa listy vhodnými výňatkami z jeho tvorby a vecne komentuje udalosti. Ak to znie na prvý pohľad nudne a málo aktuálne, opak je pravdou.
Pred očami čitateľa sa odhaľuje vnútorný exil človeka počas socializmu so všetkými jeho "krásami", akými boli takmer pravidelné domové prehliadky, sledovanie, buzerovanie na pracovisku či umne naplánované výsluchy. Ivan Kadlečík sa napríklad nemohol zúčastniť na pohrebe Dominika Tatarku, pretože bol odvedený na vypočúvanie. Ustrašenci sú ľahšie ovládateľní.
Mnoho príbehov, nad ktorými človek nezmyselne krúti hlavou a veľa mien zasadených do historických udalostí, vykreslené vzťahy medzi "hýbateľmi národa" a "protištátnymi živlami", psychické vydieranie na hranici únosnosti, ale aj sklamanie z novej doby a "lepších zajtrajškov". Toľko a oveľa viac sa dočítate. Čím bližšie sa budete v knihe blížiť súčasnosti, tým väčšmi pochopíte sklamanie autorov, ktorí sa nikdy nevzdali.
Ešte sa nasmejeme. Možno bude tak veľa demokracie, že cez ňu nedovidíme na človeka… Budú zas len spolky, strany, zjazdy, porady, výbory a slová a slová a… Hovno (z listu Ivana Kadlečíka do Prahy Ludvíkovi Vaculíkovi 21. 12. 1989).
Ak sa na Slovensku povráva, že náš národ sa nevyrovnal so svojou "červenou minulosťou", o Spytovaní možno hovoriť ako o žiariacej fakli na čele zástupu, ktorý sa chystá lynčovať zločinca. Nanajvýš oceňujem, že autori ponechali v pôvodných listoch aj mnoho osobných vecí. Môžeme tak nazrieť do života niekoľkých spisovateľov, ktorí vôbec nie sú nudní starci s prstami prilepenými na klávesnici, ale žijú medzi nami.
Dávid Tvrdoň

Dejú sa dejiny alebo svedectvo duchom zoslané

"...lebo to, čo žijeme ako svoj osud je silnejšie ako texty, ako literatúra, lebo všetko napísané len cez tento svoj osud a skúsenosť čítame a vnímame; tie ani čitateľ kritik a recenzent preskočiť nevie, nemôže." (Július Vanovič)

Rok 2010 so sebou priniesol ďalší z textov knižnej edície časopisu Fragment, tentoraz od Ivana Kadlečíka a Olega Pastiera, ale vlastne aj od tých, ktorí v čase nežičiacom slobode ducha rozdúchavali, rozširovali a napÍňali spoločné ľudské bytie (Kadlečík), neopúšťali ho a neustupovali od mravných noriem. Kniha-rozhovor, v ktorej dvojhlas prerastie do mnohohlasu, je programovo "nebeletristická" a má povahu otvorenej štruktúry či "tkaniva". V siedmich kapitolách (Posunok k spytovaniu, Buďme utopisti, žiadajme možné od nemožného, Fragmenty z fragmentov skutočnosti, Medzihra o priateľstve, ktoré nekončí odchodom, Prvé storočie tretieho milénia, Jeden na všetkých, všetci na jedného, Posunok k zmlčanievaniu) rámcovaných Prológom a Epilógom s haiku od oboch autorov sa zúročujú texty s hodnotou svedectva a dokumentu o nedávnej dobe. V mnohovrstevnej forme románu sa zrkadlí obraz sveta, ktorý je zasiahnutý deštrukciou a ktorý sa sceľuje cez prizmu človečenského individuálneho (s)vedomia. Princípom, ktorý stmeľuje textovú skutočnosť, je okrem pomenovaného úsilia manželiek spoluautorov, Ivy a Ľudmily, nájsť pre slová v románe správne miesta, aj čosi, čo zasahuje, ba i presahuje tematizovanú "pozemskú" skutočnosť a skúsenosť, čo sa napája na re/konštrukčný (s)tvoriteľský potenciál, užšie na kadlečíkovský potenciál byť syntézou bolestí i krás. A to je predovšetkým ľudská schopnosť dôverovať v bytie a vytušiť prítomnosť Božej milosti s ohľadom na večnosť.

Kniha Spytovanie s podtitulom predznamenávajúcim žánrovú povahu textu - román - je jednou z najautentickejších výpovedí o svojej dobe, pozostáva z rozhovorov medzi Ivanom Kadlečíkom a Olegom Pastierom, ale aj z nezvyčajnej hry na rozhovor, z písačiek, z dokumentov i recenzií, zo spomienok, poznámok, reflexií a z listovej korešpondencie osobností v bezcharakternej dobe, teda "vtedy" i o pár desiatok rokov neskôr. Ivan Kadlečík píše:

"List od človeka sa podobá stromu (...). Bez listov by sme boli celkom bezbranní a nahí, vetru vystavení. Stromy sú ako z papiera. A tak listujeme a tak sa zahrievame, lístím a listami šumíme, šuštíme, šuchoceme, akoby sme žili, ach, ako keby sme žili..." A tajomstvo listov sa zhmotnilo v tvare knihy, vyrástlo z dreva stromu, ktorý priniesol ovocie.

Ak minulosť a prítomnosť predznamenávajú budúcnosť, potom spytovanie a spytovanie sa môžu usporadúvať to, čo sa vo vymedzenom čase a v uzavretom priestore "nahromadilo", od čoho bolo zavše ťažké pre "zjatrené" zmysly a city zaujať odstup. Ak nebolo možné konať inak, iba zakúšať prejavy moci v každodennom živote, preciťovať až do krajnosti svoj údel, potom vzpieranie sa životom v slove a slovom v živote bolo a je spôsobom, ako nastaviť zrkadlo dobe, rekonštruovať jej obraz, ba vyčíriť ho z čriepkov a úlomkov zrkadla, nezlorečiť, ale tvorbou "so svedomím a charakterom" (Pastier) protirečiť rozkladu. Ba i porovnávať, hierarchizovať deje a hodnoty tohto sveta cez prizmu nadčasových, totiž pevných mravných noriem, nepreklínať, ale zaklínať, čarovať slovom, v úporne hľadanom úspornom tvare mu vdychovať zmysel, teda vzpriečiť sa prázdnote fráz a matérie. A potom ísť ešte o krok ďalej a už každodenne si udeľovať slobodu, vchádzať do slova, reči, textu - ktovie či nie aj do ducha a duše, neuhýbať pred zodpovednosťou za život vlastný i život spoločenstva (Kadlečík), teda vytvárať skutočnosť v Pravde. Tvorí sa totiž "živým" žitým slovom, slovom so stvoriteľským potenciálom, a preto sa napÍňa zmysel Tatarkových výpovedí: "Prv to tu bolo akési prázdne. A teraz už nie." Je tu umenie slova, ktoré nemá chvíľkovú platnosť, pretože je vykúpené ťažkosťami každodenného života a tie prekonáva, a tak prehlbuje vieru v kultúrny čin, výraz ducha a duše, ktorým sa premáha prázdno v nás a v našom živote. Sme zrazu súčasťou užšieho spoločenstva, ktoré nerezignovalo na potrebu pomenovať zlo a tým už obrusuje jeho silu a svetlom Pravdy a Vôle z(a)väzuje v prienikoch ciest "osamelcov". Texty-tkanivá obsahujú otázky a načrtávajú odpovede alebo, presnejšie, slovami, obrazmi, širšie znakmi, sa vydáva svedectvo o tajomstve zázraku, o tvorbe zmyslu existencie v sebe samom, ale aj o tajomstve vyžarujúcom z vety - Odpusť nám naše viny ... (Kadlečík)

Pred nami sa završuje udalosť slova, života v slove a slova v živote tých, ktorí v dejinách odolali moci. A dejiny neznehybneli, pretože ich písali a píšu naďalej, aby sa v čase nenapÍňalo do dôsledkov Kadlečíkovo proroctvo: "Keď si ľudia prestanú písať, ako sa to dnes deje, dejiny znehybnejú, prestanú jestvovať. " Dejú sa dejiny ducha, dejú sa kultúrne dejiny, tak nech im žičí aj čas budúci. A neostáva iné, iba zopakovať - pohovorme si alebo si aspoň chvíľu píšme ... A ak nie, tak budem hľadievať do korún stromov a čakať na ďalšiu z plodných jesení a jej listov, ktoré nás kadlečíkovsky zahrejú a teplo sa dotknú našej duše...

Petríková

Rozhovor o románe

Na otázku, čo ma viedlo k napísaniu románu Spytovanie spolu so spisovateľom Ivanom Kadlečíkom, som povedal: Možno strach z prázdna, ako píše v románe Ivan Kadlečík. Kniha Spytovanie má niekoľko časových rovín: začína sa žičlivým obdobím v druhej polovici šesťdesiatych rokov, pokračuje nečasom normalizácie a končí sa najsúčasnejšou súčasnosťou. Pokúsili sme sa s Ivanom podať akúsi správu o tom, prečo sme žili tak, ako sme žili, a prečo tak žijeme aj dnes. Je to aj kniha-dokument obnažených listových tajomstiev, rozhovorov bez konca, tápavého hľadania a častého nenachádzania. Niekoho podráždi svojou otvorenosťou, iného formou textovej koláže, ďalšieho podnázvom "román". Podľa mňa je to iba kniha, ktorá sa nevnucuje prázdnymi, ľahko uchopiteľnými slovami. A je to aj román o pamäti. Ale – znovu zacitujem Ivana Kadlečíka – človek si našťastie všetko nepamätá.
Texty Ivana Kadlečíka som vydával ešte v samizadate. Niektoré aj po roku 1989. Písali sme si, stretávali sme sa, zhovárali. Ja som sa pýtal viac. A Ivan ochotne, trpezlivo a múdro odpovedal. Na začiatku nového storočia a nového tisícročia rozhodol som sa urobiť s ním rozsiahly rozhovor, v ktorom by sme sa "zastavili" pri niektorých – pre Ivana aj pre mňa – dôležitých životných a dobových mílnikoch. Taký bol prvý plán. Ale zároveň som si uvedomil, že to bude zas len úlomok, fragment z väčšieho celku. A začal som od Ivana pýtať jemu doručené listy od priateľov. A všeličo, čo s tým súviselo. Vrstvilo sa mi to v počítači, pridával som kocky do skladačky. Prekutral som vlastný archív a doplnil knihu Spytovanie ďalšími príbehmi a osudmi. Aká a o čom všetkom je kniha Spytovanie pochopil som až po poslednom korektorskom čítaní.
Knižka Spytovanie obsahuje moje rozhovory aj iných autorov s Ivanom Kadlečíkom, jeho úvahy či krátke eseje, ale predovšetkým jeho korešpondenciu. Predsa som ju na obálke označili ako román. Možno chápať toto označenie ako román, ktorý písal život? Život píše niekedy láskovo a inokedy neznesiteľne kruto. Sú v ňom rozhovory bez konca, ale aj úvahy a eseje. Pravda – aj lož. Všetko sa to zmestí do jedného života. Naša kniha Spytovanie je kolážou prežitého, súborom otázok a odpovedí, ktoré život často a rád podsúva hrdinom i porazeným, priateľom i nepriateľom. Je to román z niekoľkých životov, z niekoľkých životných zákrut a špirál. Takto som to myslel v tom podtitule. Niektorí to nepochopili alebo nechceli pochopiť. Ale taký je už osud čítačov.
Postavy tohto "románu" sú priatelia Ivana Kadlečíka (Albín Bagin, Rudolf Chmel, Ján Štrasser, Michal Gáfrik, Milan Šimečka, Pavel Hrúz...), ktorí sa aj v súkromných listoch vyjadrujú k spoločenskej situácii, k stavu literatúry. Podávajú svedectvo nielen o priateľstvách, ale aj o morálnych postojoch v období od 60. do 90. rokov, ktoré ovplyvňovali aj tvorbu.
Či ma prekvapila táto korešpondencia, objasnila nový pohľad na dobu, v ktorej som aj ja žil? Odhaľovanie listových tajomstiev býva niekedy dosť ošemetné. V tomto prípade sú uverejnené listy akýmsi neoficiálnym chorobopisom doby. Po miernej tvorivej eufórii sa na konci šesťdesiatych rokov minulého storočia prihnala smršť a zmietla všeličo a všelikoho. Tí charakternejší prežili ústrky a ponižovania; žili síce, ale na okraji spoločnosti, ktorá sa ochotne normalizovala. Ostali priateľstvá, ktoré nevykoľajili ani hrozby mocných, ani šikovanie bdelých príslušníkov štátnej bezpečnosti. Odolávali statočne. Aj o tom je kniha Spytovanie.
Naše literárne priateľstvá sa rodili nenásilne. Prirodzene. Z úcty a z prirodzeného obdivu k slobodnému mysleniu. Nemuseli sme si nič vysvetľovať a dokazovať. Dobre sme vedeli kto je kto a kto nestojí za reč. Boli to – a ešte stále sú to priateľstvá potvrdené náročnou, charakternou literatúrou, neošúchaným a nezdevalvovaným slovom. Také priateľstvá pretrvávajú, nekazia sa, nekolabujú.
Oleg Pastier