ČÍSLO 14, 7. 7. 1969, ROČNÍK II


Valér Peťko
Národ v histórii
Slovenské národné dejiny videné stroho, bez pátosu, neskytajú na prvý pohľad nič úchvatné. V procese národnej habilitácie a emancipácie patríme v Európe medzi najoneskorenejších. To znie nielen nelichotivo, ale z toho pochádza všetko naše národné trápenie. Kým iné národy či už vlastnou aktivitou alebo vďaka optimálnym ponerom sa nacionálne a často aj štátne sformovali zhruba do konca 18. storočia, my sme sa začali v tomto období ešte len prebúdzať zo stredovekého oparu. Navyše rakúska monarchia, v ktorej nám bolo prisúdené žiť, tvorila mnohonárodnostný štát, v ktorom nebolo nič také dôležité, ako držať všetky nerovnoprávne národy na uzde.
Obývali sme súvislé teritórium, ale ako národ sme žili len v povedomí úzkej vrstvy vzdelancov. Naše národné obrodenie sa formovalo pomaly, neisto a bez náležitej kontinuity so staršími dejinami. Chýbali nám takmer všetky reprezentatívne znaky národa a nemali sme dokonca ani jednotný spisovný jazyk.
Ľudovít Štúr sa pričinil o moderný slovenský národ nielen ako jazykový kodifikátor. Inšpirovaný Heglom a najmä jeho filozofiou dejín poskytol Slovákom aj perspektívu historického národa. V každom prípade bolo naivné, nehistorické a takticky priehľadné, keď po pol storočí vystúpili na slovenskú politickú scénu hlasisti a prúdisti a zdanlivo napádajúc Vajanského a Škultétyho v skutočnosti napadli celú štúrovskú koncepciu. Čo však priniesli tieto generácie, ktoré mali na štúrovcov taký prísny meter? Odvolávajúc sa na racionalizmus a realizmus upriamovali svoju pozornosť na otázky sociálne a hospodárske, na prehĺbenie kontaktov s ostatným svetom a v literatúre na dobové smery a prúdy. S nacionálnym bagatelizovaním vystúpili po prevrate i mladí davisti.
Nemožno sa čudovať, keď Slovensko trpelo pod dvojakým útlakom, sociálnym i národnostným, že sa tu formovali aj programy, ktoré hojne využívali nacionalizmus a demagógiu. V moderných slovenských dejinách obzvlášť irituje jedna dôležitá kapitola - obdobie slovenského štátu. Dejiny nám ho jednoducho pridelili. Nikdy nezískal všenárodné uznanie a hoci mal svojich pevných stúpencov a konjunkturálnych prívržencov, nemal spoľahlivý štátny aparát, armádu, políciu, a kritickí ľudia zavčasu rozpoznali, že tu ide len o provizórium.
Česko-slovenské vzťahy sa v teoretickej rovine nikdy uspokojivo nevyriešili. Netreba si zastierať, že nové štátoprávne usporiadanie nesie na sebe stopy improvizácie a detských nemocí a že ho časť občanov i na Slovensku prijala s nedôverou.
Naša literatúra a najmä poézia už od národného obrodenia rady historizovali (čiže unikali zo skutočnosti), idealizovali alebo sa snivo a baladicky zamýšľali či romanticky búrili, kým filozofia, estetika, i keď neboli bez ambícií, neprenikli za úzky okruh vzdelancov a publicistika, vlastivedné odbory najčastejšie suplovali národnú ideológiu a odrážali naše žaloby a ponosy, protesty a neurčíté východiská.
Cesta hore, medzi rovných, vedie cez uvedomenie si seba samých. Nastal čas, keď si nám treba uvedomiť nielen morálne, ale predovšetkým prakticky, existenciálne: kto sme, čo chceme, aké budú naše činy a kam sa budú uberať naše budúce cesty. Nie je to cesta ľahká ani priezračne jasná, ale je to jediná rozumná cesta, po ktorej môžeme vyjsť z nášho tradičného závozu.
František Medveczky
Čo nás hatí?
Slovenské národné povedomie v porovnaní s inými národmi sa prebúdzalo oneskorene a v deformovaných podmienkach - bez vlastného štátu a v zaznávaní. Nebudeme sa zaoberať kladnými prvkami ani príčinami nedostatkov. Hľadanie príčin odvádza od činov k výhovorkám, ktoré sú o to nebezpečnejšie, že sú často oprávnené. Vypočítavanie kladných prvkov má za následok zase sebauspokojovanie.
Retardačnými prvkami sa ukazujú tieto:
1. Pocit historickej krivdy. Svojím pôsobením odvádza od činov, lebo hľadá a nachádza príčinu mnohého zla mimo národa. Okrem toho zaťažuje orientáciu v súčasnom svete dnes už prežitými predsudkami.
2. Pocit všeobecnej krivdy. Je výsledkom nedostatočnej znalosti dejín iných národov. Prejavuje sa pocitom osamelosti v krivde a rapsodickým prístupom k úlohám, striedaním depresie a nadmerných nádejí.
3. Nacionálne stanovisko ako prakticky jediné hľadisko pri hodnotení historického a súčasného diania. Zväčšuje kladné vlastnosti národa a bagatelizuje nedostatky. Nedovolí, aby láska k vlastnému národu sa stala transcendentnou, čiže láska nie len pre dobré vlastnosti, ale aj chyby, ktorých odstránenie si práve vyžaduje pravdivé poznanie a lásku k národu.
4. Nacionálne stanovisko ako deformujúci činiteľ pri aplikácii ideí a princípov. Národ nemusí riešiť konflikt medzi ideou a momentálnou potrebou, príde však o mravnú hodnotu.
Je jednoduché vymenovať chyby, je však ťažšie ich odstrániť. Národné povedomie sa nevytvára samo. Jeho podstata tkvie v národe, ale jeho formu vytvárajú tí, ktorí formujú myslenie národa: spisovatelia, učitelia, historici. Oni by mali uvážiť, ako pôsobiť na národné povedomie, aby sa v ňom napravilo, čo sa má napraviť. Nie je to vďačná úloha. Je pohodlnejšie pochlebovať sa národu, tým aj sebe, než vytýkať mu jeho chyby a pritom sa vystaviť nebezpečenstvu, že ten, kto chce pomôcť, bude obvinený zo zrady a hanobenia národa. Nesmie sa upadnúť ani do druhého extrému, očierňovať aj to, čo nie je čierne. Slovenský národ má veľa cenných vlastností, ktoré ho previedli cez mnohé ťažké chvíle.

STRANA 1


Jozef Malacký
Výročie Univerzity Komenského
Univerzita Komenského nadväzuje na pokrokové a humanistické tradície Academie Istropolitany, ktorej štyri fakulty zaradili Bratislavu medzi vysokoškolské mestá už v roku 1467. Ona napomohla šíreniu myšlienky humanizmu a renesancie na našom území a stala sa dôležitou kapitolou kultúrnych dejín Bratislavy a predchodkyňou Univerzity Komenského, ktorou vysokoškolská tradícia na Slovensku pokračuje.
Takáto národná univerzita mohla vzniknúť až po oslobodení, po roku 1918 a po vzniku Československej republiky. V tomto roku teda oslavuje nielen bratislavská univerzita svoje abrahámoviny, ale s ňou celý slovenský národ, pre ktorý doteraz za svojho pôsobenia vychovala takmer 24 tisíc absolventov zo všetkých univerzitných smerov - lekárov, filozofov, prírodovedcov, farmaceutov, právnikov, stredoškolských profesorov, učiteľov a veľa ďalších vysokokvalifikovaných odborníkov. Pred päťdesiatimi rokmi 27. júna bola zriadená zákonom číslo 375/1919 univerzita v Bratislave so štyrmi fakultami - lekárskou, právnickou, filozofickou a prírodovedeckou. Prví akademickí funkcionári boli: rektor - prof. MUDr. Kristián Hynek, prorektor - prof. MUDr. Stanislav Kostlivý a dekan prvej fakulty univerzity - lekárskej prof. MUDr. Gustáv Müller.
Vznik a činnosť univerzity pomohli v období medzi svetovými vojnami odstrániť kultúrnu zaostalosť a v mnohých prípadoch negramotnosť na Slovensku vyvolanú predchádzajúcim národnostným útlakom. Univerzita si získala i veľké zásluhy o rozvoj vedeckého a kultúrneho života na Slovensku.
Kým v začiatkoch univerzity na nej pôsobilo iba deväť profesorov, dnes už ich je na všetkých fakultách takmer 150, okrem toho skoro 250 docentov, 1400 odborných asistentov, asistentov a ďalších učiteľov. Dnes má univerzita takmer 14 tisíc poslucháčov vo všetkých formách štúdia a vyše 4000 zamestnancov.
 

Peter Ratkoš

Problematika dejín Veľkej Moravy
Rozličnosť názorov na dejiny Veľkej Moravy ako celku súvisí s čiastkovými problémami, ktoré jednotliví historici riešia rozlične. Štúdium dejín Veľkej Moravy si vyžaduje aj dôvernú znalosť dejín Franskej ríše, Byzantska, Bulharska i pápežskej kúrie. Z problematických otázok v dejinách Veľkej Moravy všimnime si aspoň tie, ktoré pokladáme za kľúčové:
Odboj Slovanov proti Avarom
Spor Pribinu a Mojmíra
Územný rozsah Veľkej Moravy
"Moravljane" či "Sloviene"
Postavenie Nitry za Veľkej Moravy
Pozadie byzantskej misie Konštantína a Metoda
Otázka štátnej samostatnosti Veľkej Moravy
Rozklad veľkomoravskej štátnosti

Zabudnutý kalendár

Búrka: Zámky z oblakov sa stavajú, bude búrka.
Búrka je vraj vtedy, keď sa horúci oblak so studeným zíde.
Na holo zahrmelo, nebude pršať. Udrel hrom, ale len studený.

STRANA 2


Michal Gáfrik

Stretnutie Martina Rázusa s vlastným národom
S cudzinou sa Rázus stretol len ojedinele, výnimočne, s dejinami a s filozofiou dejín sa stretal častokrát, s národom, jeho osudmi, históriou, problémami i charakterom žil dennodenne. Nikdy neuveril, že kategória národa a národného povedomia je prežitkom, pravý opak videl aj u národov iných, veľkých a mocných.
Načim vedieť, že Rázus po celý svoj život - v duchu slovenských národných tradícií prinajmenšom od Kollára - slovenské vždy neoddeliteľne spájal s mravným, ľudským. Odolávanie národnému útlaku (ako koniec koncov každému útlaku, násiliu) vyžadovalo si ľudí agilných, aktívnych a mravných. Silnejúca maďarizácia rozkladala však charakter slovenskej spoločnosti aj mravne. Hnala ľudí ku karierizmu, pokrytectvu, národnej netečnosti alebo rozvadenosti.
V kritických rokoch prvej svetovej vojny, v najťažšom období, aké kedy tento národ - prinajmenšom v jeho moderných dejinách - prežíval, Rázus vskutku heroicky účinkoval a vzdoroval vtedy, keď iní boli zastrašení, poddajní, opatrnícki, zahnaní do najsúkromnejšieho súkromia.
V národnom oslobodení, vo víťazstve slovenskej národnej myšlienky chcel vidieť aj víťazstvo ľudskosti, mravnosti, a to napriek tomu (alebo skôr práve preto), že si nerobil ilúzie o pevnosti, bezproblémovosti a nevyvrátiteľnosti nového štátu. Ťažko znášal rozmáhanie sa rôznych vášní aj v oslobodenom národe, karierizmu, márnomyseľnosti, pomstychtivosti, bezzásadovosti - všetko v rozpore s ideálmi slovenského národne obranného boja minulých období a slovenskej národnej myšlienky vôbec.
Celé bezprostredne poprevratové úsilie Martina Rázusa sa upriamuje jediným snerom: uchovať mravne čistý, hlboko ľudský obsah slovenskej národnej myšlienky, jej čisté meno pred svetom. V tomto zmysle úzkostlivo apeluje na všetkých, najmä na vedúcich činiteľov národa, varuje pred rozmáhajúcim sa egoizmom, márnomyseľnosťou, demagógiou, opojením z moci a z oslobodenia, v záujme národa zaklína najsvätejšími zaklínaniami pre obavy, aby sa jeho národ v zmenených pomeroch pod nijakými zvodmi neodchýlil od mravných princípov, na ktorých sa napriek stáročným príkoriam zachoval ako národ.
 
Tomáš Winkler
 
A čo básnik?
Je to stará pravda, stará ako literatúra, že človek môže byť slobodný iba v literatúre. A ak ona, poézia, sa stane prácou, človek sa stáva úplne slobodný.
Doba poprie pravdy, ale čas ich prinavráti, a tie sú dobré ako staré, zabudnuté víno. Nedávna doba a ľudia v nej nepriali literatúre, nepripustili ani túto podobu slobody. Siahali do literatúry ako do Augiášovho chlieva, čistilo sa tu naskutku herkulovsky, nevyberane. Na Parnas sa stúpalo za tridsať strieborných pre laureátske metále blyštiace sa falošnou pozlátkou. Bolo to zlato, ktoré po západe slnka nepremenilo sa ani na popol. Taká bola aj literatúra, ktorej stvoriteľský akt nie je len záležitosť talentu, ale najmä a predovšetkým i záležitosťou statočnosti a cti, lebo básnik a prozaik si mieru aspoň pomyslenej slobody určuje sám. Literatúra, spiatočne v porovnaní so skutočným položením človeka, aspoň imaginárne hovorí o jeho neslobode. Tam, kde sa siaha na literatúru a umenie všeobecne, tam, kde mlčanie je jediným spôsobom hovoru, slová silných a hlasitejšie nie sú a nemôžu byť výrečnejšie, lebo pravda prichádza v polohlase.
Aj básnikovi Jankovi Silanovi bolo upreté právo na prácu, teda na poéziu, ktorú "pestuje oddane". Básnik sa ocitol v duchovnom koncentráku. Ale Silanovo mlčanie bolo charakterným mlčaním do doby, mlčanie ako svedectvo o položení literatúry, o neslobode. Silan písal básne, boli to devízy nezmeniteľné na tomto smiešnom trhu literatúry, trhu márnomyseľnosti a hlupáctva, kde ceny určovali blázni. Z tohto duchovného koncentračného tábora ako motáky prichádzali Silanove verše medzi jeho najbližších priateľov, dávali vedieť o básnikovi, že žije slovom. Až neskôr objavili sa jeho Triptychy, ktoré posielal svojim priateľom, neskoršie, po dlhých rokoch mlčania prišla medzi čitateľov básnická zbierka s typickým názvom Sám s vami (1967). V týchto dňoch prichádza ďalšia jeho zbierka Oslnenie (Slovenský spisovateľ, 1969).
Listujem v Oslnení, čítam verše, viem, že básnik presedel nad významami slov dlhé noci. Škoda, že len tisíc čitateľov ich bude poznať. Prajem tvojej poézii, môj dobrý priateľ Janko Silan, tú najkratšiu cestu k čitateľovi - cestu pravdy, lebo človek môže byť slobodný len v umení, v literatúre - hoci by aj inej slobody nebolo.
 
STRANA 3

Ján Mlynárik

Kto je lepší Slovák?
Už dávnejšie ma istý vznešený muž z Bratislavy na vedeckých sympóziách alebo podobných podujatiach, ale aj v súkromnom rozhovore nazýval "pražským Slovákom". Pretože sa pritom aj usmieval, usmieval som sa aj ja a chápal som to viac menej ako fór alebo priateľské gesto. Ukázalo sa však, že s úsmevom sa môžu hovoriť aj veci veľmi neusmievavé, sarkazmus, kritika a taká naša dobrá slovenská malá exkomunikácia.
Pred rokmi, ešte na Slovensku, som počul ohŕňať nos "západného Slováka" nad "Slovžkom východným". Pre toho v Bratislave ten na východe, v Prešove alebo v Sobrancaiach, už bol veľmi slabým Slovákom, ak vôbec ho ešte uznal za Slováka.
Či je pre národ užitočnejší ten, kto sa viacej búcha do pŕs a vykrikuje to na všetky strany, aby ho dobre počuli, alebo ten, kto nestratí aj napriek zhoršeným podmienkam (napríklad pobytom mimo slovenského kompaktného etnika) svoje cítenie národné, povedomie spolupatričnosti a všetko, čo si zo svojej materčiny a vlasti odniesol na celý svoj život? Alebo kde hľadať meradlo hodnôt a čo vlastne ním je?
Milan Rastislav Štefánik na viacerých miestach v Herbenovom Čase, ale aj inde ostro kritizuje snahu exkomunikovať zo slovenského národa každého, kto nesúhlasil s vtedajšou rusofilskou a cárofilskou koncepciou vedenia Slovenskej národnej strany. Písal o tých, čo radi exkomunikujú doslova na stretnutie, vylučujú z národa každého, kto si dovolí myslieť iným spôsobom.
Trápia ma pochybnosti, či si príliš "nebahníme" v tej svojej malosti a ušliapnutosti, či sme nestratili určitý zmysel pre dôstojnosť a hrdosť, podloženú, pravda, skutkami na úrovni súčasnej civilizácie, či sa ešte vždy neodvolávame na neprajnosť dejín a nevyhovárame sa (Rúfus to pripomenul!) na kadekoho, či nás vlastne neurčujú viacej komplexy nacionálnej výlučnosti než snaha nájsť adekvátne kontakty so súčasnou Európou?
Budem zatiaľ skromný a poukazujem iba na túto jedinú vec: to búchanie sa do pŕs, že kto je vlastne ortodoxnejší Slovák. Za každého nech hovoria jeho činy. História ho podľa toho bude posudzovať.

STRANA 4


Miloš Kovačka
Načatá pečať
Milan Kraus nie je básnikom, ktorý by revoltoval proti zaužívaným kánonom poézie, skôr ich svojou poéziou napĺňa, nemiluje experiment. Nepatrí do priebojnej modernej slovenskej poézie, nepatrí ani k jej mimoriadnym básnickým zjavom. Jeho básnická zbierka Načatá pečať (Slovenský spisovateľ, 1969) svedčí o tom, že je skôr tichým pozorovateľom siločiar pochádzajúcich zo súčasného človeka a chladným diagnostikom pozície momentu poznávania v súčasnom človeku.
Básnikov tichý krok súčasným svetom sa v zbierke rozchádza do štyroch častí, z ktorých každá má formálneho (pozičného) menovateľa, nerozchádzajú sa však myšlienkovo. Je tu jediná myšlienková linka: básnikova otázka nad poznávaním istoty a otázka nad otáznosťou istoty, vyslovované v rôznych variáciách "načínanej pečate".
Krausova báseň je príbuzná s ponáškami na ľudovú poéziu i motivovaná ľudovou tvorbou, príbuzná s prvkami modlitby, ale predovšetkým básnickým zápisom čistých lyrických situácií, inokedy gradovaných filozofickými konštatáciami, inokedy otázkami.
Krausova lyrika nie je silnou lyrikou, lyrikou všeobsiahlou a všeobsahujúcou, zmocňujúcou, je však komunikatívna, nie však eruptívnou vitalitou, ani pretrpenou bolesťou, ale senzitívnym pozorovateľským odrazom ľudských bolestí, psychických úrazov, človeka poviazaného krivými vzťahmi v spoločnosti.
 

Albín Bagin

Z českej police
Knižka Jak číst poezii vychádza v priebehu siedmich rokov už v druhom vydaní (Československý spisovatel, 1969, autori J. Brabec, M. Červenka, M. Grygar, V. Karfík, V. Karfíková, J. Opelík, Z. Pešat). Autorom nešlo o recept či návod, ale o poskytnutie orientácie tým, ktorí sa začínajú stretať s poéziou. Kniha odráža český básnický vývin posledných rokov, charakteristický ďalšou diferenciáciou a vyzrievaním niekoľkých výrazných osobností (Vítězslav Nezval, Jaroslav Seifert, František Halas, Jiří Kainar, Vladomír Holan, Oldřich Mikulášek, František Hriubín, Jiří Kolář). Autori mali na mysli oba póly vzťahu báseň - čitateľ a ich práca je preto súčasne analýzou i nevtieravou popularizáciou básnického slova, v mnohom cenná aj pre vyspelejšieho čitateľa a odborníka.

STRANA 5


Rudo Čižmárik

Podstaty
Pribúda vrások v tvári - letokruhy,
nepresekáš sa nimi,
zhlboka vyvierajú, taja cesty úzkosti.
Vedz:
 
Nezbratáš oheň a vodu,
lebo sa nikdy nedopátraš prapríčiny nenávisti,
nevyzradíš sa,
človeka.
 
Prevracajú sa dni a noci,
prachu je stále rovnako, mení iba tvár,
preto sa nikdy nedopátraš jeho podstaty
a nezvieš zrkadlami očí
utajený.
 
Ó, úzkosť hrdelná,
keď pamäť načúva, ako sa krv v žilách
obracia na život,
aby sa dopátral prameňa.
Po koľký raz:?
 
Len mŕtvi, v samote,
kam nikto nesiahne na kruhy,
spodnou tvárou prachu dýchajú
večnosťou.

Theo H. Florin

Spomienka na človeka
Doktor Juraj Slávik, bývalý československý veľvyslanec v USA zomrel 30. mája vo Washingtone. Pre mnohých táto kratučká správa z novín skoro nič nehovorí. A predsa meno Juraja Slávika-Neresnického nie je neznáme. Mal som to šťastie osobne ho poznať počas môjho pôsobenia v Paríži, neskoršie v Londýne a napokon v rokoch 1946-1948 vo Washingtone, kde bol naším veľvyslancom a ja k nemu pridelený.
Kus slovenských dejín je v jeho životopise. Narodil sa 28. januára 1890 na Dobronivej. V stredných školách sa učil síce po maďarsky, ale v Banskej Bystrici v tom čase udržoval dobrého ducha na evanjelickom gymnáziu vzácny rodoľub profesor Ján Kmeť a učilo sa tam ešte nepovinne slovenskej literatúre. V Bratislave na evanjelickom lýceu vzdelávali sa roduverní slovenskí študenti sami a založili si - najmä pričinením Štefana Kliešku a Slávika - i svoj tajný spolok Kozub. Na univerzitu prešiel ako preamaturus do Budapešti, kde sa stal hybnou silou v Slovenskom spolku a v jeho literárnom odbore, ktorý v tom čase viedol Pavel Bujnák. V roku 1910 odišiel na univerzitu v Berlíne a potom pokračovať vo svojich právnických štúdiách do Paríža. Práva absolvoval v Budapešti a dosiahnuc doktorát bol koncipientom v Liptovskom Svätom Mikuláši, kde spolu s Fedorom Ruppeldtom bol hybnou silou kultúrneho života. Po martinskej deklarácii bol najprv tajomníkom Slovenskej národnej rady v Bratislave, poslancom revolučného Národného zhromaždenia v Prahe, vládnym komisárom východnej polovice Slovenska (od Žiliny po Užhorod) najprv so sídlom v Spišskej Novej Vsi a potom v Košiciach, generálnym tajomníkom republikánskej strany v Bratislave, županom veľžupy zvolenskej, neskôr župy košickej. V rokui 1926 bol menovaný ministrom "zemedelstva", v roku 1929 ministrom vnútra. Od roku 1935 až do druhej svetovej vojny bol vyslancom vo Varšave, za druhej svetovej vojny v Londýne členom československej vlády a po roku 1945 veľvyslancom vo Washingtone. Neskôr zostal v exile v USA, kde 30. mája 1969 vo veku 79 rokov zomrel.
Mne bolo vždy ľúto (a to mu vyčítal aj Vladimír Clementis), že sa Slávik nevenoval výlučne literatúre. S Františkom Votrubom by sa boli veľmi dobre dopĺňali. V Paríži a v Londýne často sme sa púšťali do literárnych rozhovorov. Nieledy sa ich zúčastnil aj Vlado Clementis. Z týchto rozhovorov vždy sa zrodila nejaká esej alebo väčšia štúdia, ktoré Slávik potom uverejnil v niektorom z našich časopisov vychádzajúcich v Londýne. No najviac literárnych sentencií, úvah, recenzií mal uverejnených v mnou vydávaných Nových časoch. Na týchto čiernych hodinkách literárnych zrodili sa jeho štúdie Slovo básnika hlasom svedomia národa, Odbojová poézia Čechov a Slovákov, O Terézii Vansovej, O Helene Turcerovej a iné.
Najmilšou jeho prácou bolo, keď chodil počas exilu v Londýne do rozhlasu BBC a tam mohol v československom vysielaní recitovať ilegálne básne Janka Jesenského. Nikomu tak pekne nezneli z úst slová Jesenského ako práve samému básnikovi Neresnickému.
Keď sa bude písať história II. zahraničného odboja v Londýne, meno Juraja Slávika iste bude medzi tými, ktoré malo dobrý zvuk a vážnosť. Nebyť jeho, neviem, či by sa uslutočnilo vydávanie Nových časov, či by účinkoval Slovenský seminár. Podobne to tak bolo v Paríži, kde zásluhou a pomocou Slávikovou mohli vyjsť niektoré publikácie a časopisy. Áno, bol to Juraj Slávik, ktorý so mnou v predposledný deň obsadenia Paríža nemeckou armádou zredigoval posledné číslo Slovenského chýrnika (1941). Jednou bránou už prichádzali Nemci do Paríža, a my s číslami novín odchádzali sme druhou bránou z Paríža.

STRANA 6


Juraj Mojžiš

Kontrapunkty Krivošovho výtvarného diela
Umelec, hodný toho mena si na otázku o človekovi odpovedal camusovsky: Najvyššou hodnotou, posledným dobrom, pre ktoré sa oddá žiť a bojovať, stále zostáva sloboda. Umelec je stelesnená najvyššia úcta k sebe. A nie je nič neľahšie než táto úcta k sebe.
Hľadanie zorného uhla, v ktorom sa maliarske dielo Rudolfa Krivoša "vyjavuje" ako otázka o zmysle umeleckého diela, je aj hľadaním východiska pre návratné vyjavovanie zmyslu ľudského jestvovania a postoja človeka voči sebe samému.
Práve on - a Paľo Tóth - ostali po skončení školy v meste. Ostatní z galandovcov sa na čas vrátili domov, na dedinu, nielen k prameňom, ale priamo do pocitu čohosi kompaktného - čím dedina rozhodne je - do pocitu, v ktorom škola a mesto prvej polovice 50. rokov napáchali drastických deštrukčných zásahov neúrekom.
Už v názvoch Krivošových obrazov môžeme sledovať posun a stupne jeho výpovede. Od zdôrazňovanej potreby komunikatívnosti človeka a sveta až k tragickej nekomunikovateľnosti vlastného vnútorného sveta. Krivošov princíp kontrastu dorastá do konfliktného napätia už v Postave za zrkadlom (1965) a v téme zrkadlenia vôbec. Nazeranie sveta v jednote zmyslového a duchovného, kedysi u Krivoša prítomné, je tu rozrušené a zrušené a príroda a svet sa javia človeku bytostne nepriateľskými. Zmysel života, zdôraznene videný cez fakt (zmyslu) smrti - nie ako konca života, ani nie ako trestu za život, ale ako smrti v živote, ústie ničotnosti v bytí. Tento zmysel smrti neanuluje ľudský čin, a to čin slobody.
Tridsaťpäťročný maliar, ktorého umelecká výpoveď je úprimne antinomická, s nemalou vôľou po jednote rozštiepeného, vyjavuje rozsypaný svet. A hoci vie, že umenie by predsa len malo byť viac než umenie, že by malo byť aktívnou pomocou, odmieta vizualizovať svet ako sklladačku náhradkových idolov spoločnosti. Umelec je ten, kto svedčí, umenie neprisviedča. A to Kriovošovo, predsa len s mravnou úľavou, sprítomňuje a spodstatňuje - "zo skrytosti do neskrytosti" - obraz človeka, ktorý sa pýta.
 
V čísle sú uverjnené tri Krivošove diela: Rozdielnosť III, olej, 1967, V ateliéri I, kombinovaná technika, 1964, Postava za zrkadlom, olej, 1965.
 
Miloš Pietor
 
Nič sa nedá naraz
Nemám rád napodobňovanie cudzích vzorov. Slovenské divadlo je strašne mladé a väčšinou svoje profilové a programové zámery vidí predovšetkým v napodobňovaní. Tu nieken každá umelecká generácia vyrastá na poznatkoch generáciá predchádzajúcich, ale okrem toho divadlo má ešte jedno špecifikum: musíte byť závislý na prevádzke podniku. Jeho povinnosťou je zaplniť každý večer tžch čtyristo či šesčsto kresiel. A obecenstvo, ktorí je odchované na ešte viac menej na Stražanovom lútkovom divadle, a pre ktpré najväčší divadelný nymbus je osoba Borodáčova s jeho popisným realizmom, ťažko nachádza komunikatívnosť medzi hšadiskom a javiskom v nejakých výbojoch, ktoré pochádzajú z Paríža - bez kontinuity s s načím divadelnýám vávojom. A potom - výrazové prostriedky nie sú ani fyrby, ani pero, ktoré počúvajú podľa potencie a náopaditosti tvorcu, ale ale sp to zas len ľudia, herci, ktorí tiež odrástil v určitej tradícii, v určitom ducghu a škole. Odstraňovať výrazové prostriedky, ktoré sú klišé, treba opatrne a s veľkou dávkou psychologickej obratnosti vo vzťahu k hercovi.
Bratislavské Činoherné štúdio Divadla na korze musí vychádzať z psychológie publika, ktoré ho navštevuje, to sú momentálne mladí ľudia z Bratislavy. Bude musieť byť repertoárovo široko zamerané, pre širší záber konzumentov. Keď si zvyknú chodiť na bulvárny repertoár, budú chodiť aj na Mrožeka aj na Becketa. Zástoj tohto divadla je krásny v tom, že ešte nikdy na Slovensku sa nepodarilo takto založiť divadlo. Nie dekrétom povereníctva alebo nadriadeného orgánu, ale spojením ľudí príbuzných názorov a príbuzných pocitov. To zatiaľ na Slovensku nemá precedens. A názorovo príbuzní sú nielen herci, režiséri a dramaturgovia (na slovenské pomery výnimoční - Strnisko a Porubjak), ale aj riaditeľ divadla Kornel Földvári.
Dnes už vieme, že sme veľmi zle hrali absurdné hry, keď sme ich štylizovali. Štylizáciou sa absurdné divadlo stáva bezzubým! Kruté je vtedy, keď sa absurdita čím viac podobá životu, lebo on de facto taký je. Preto bolo predstavenie Gogoľovej Ženby v Divadle na korze (1969) také úspešné. So starším, vyzretejším kolektívom v martinskom divadle sme naštudovali Gorkého Na dne, predstavenie bolo vyhodnotené ako najlepšia slovenská inscenácia sezóny 1967-1968.
 
Sl. Solárik
 
Vokálny a organový koncert
V Prievidzi usporiadali 7. júna už druhý koncert skladieb pre organ a klasickú polyfóniu. V kláštore piaristov predstavili sa už známi interpreti: Miešaný zbor zo Žiliny, víťaz medzinárodnej súťaže Spittal 1968, ktorý viedol profesor Anton Kállay, a organista Ladislav Kiss, nádejný poslucháč Vysokej školy múzických umeni z triedy profesora Klindu.
Početní poslucháči mohli dokonale vychutnať diela Bachove, Lisztove, Schubertove a Černohorského. Pozoruhodnosťou súboru je najmä intonačná čistota, bohatý dynamický registrer, vyrovnanosť a disciplína hlasov. Vysokú muzikálnosť organistu zvlášť dosvedčilo predvedenie Hindemithovej Sonáty číslo 1.

STRANA 7


Gabriel Rapoš

Kapitolka z rozhlasového odboja
Kvôli historickej pravde treba podčiarknuť, že účasť rozhlasu a nás, pracovníkov bývalého Slovenského rozhlasu v Slovenskom národnom povstaní nebola náhodná. Už na začiatku roka 1943 nadviazal so mnou spojenie stotník M. Polák z neskoršieho Vojenského revolučného vedenia a od tých čias som bol jeho a ich aktívnou spojkou. Stretávali sme sa v Banskej Bystrici a tu sme okrem iného uvažovali aj o nevyhnutnosti prípravy rozhlasu na aktívnu odbojovú činnosť. Keď sme už mali v hrubých črtách plán pripravený, informovali sme o ňom aj majora J. Marka a cez Poláka a Marka aj ďalších vojenských a politických činiteľov. O týchto mojich rozhovoroch v kontexte rozhlasu som informoval vtedajšieho tajomníka rozhlasu J. Balaďu, členov ilegálnej KSS Andreja Bagara a Jozefa Vrabca a Antona Prídavka z prešovskej stanice.
Obrátili sme sa na Maticu slovenskú, ktorá bola členom rozhlasového Jednateľského zboru, aby sa domáhala pravidelných mesačných prenosov zo štúdia v Martine. Tu sme začali budovať jedno stabilné štúdio materiálmi z Bratislavy a do Banskej Bystrice postupne evakuoval Anton Prídavok s Ing. S. Šubom technické a programové materiály z Prešova. Z Martina sme vysielali celý rok, od mája 1943 do apríla 1944. Dvoj-trojdňové rozhlasové prenosy absolvovala rozhlasová posádka Bagar-Rapoš-Vrabec. Faktom je, že sa tu niekedy až prismelo robili relácie, ktoré v Bratislave boli tŕňom v oku podaktorým horlivcom. A tak ich rigorózne zakázali a mňa z rozhlasu s okamžitou platnosťou prepustili.
Zašiel sm do Martina a hľadali sme s dr. Jánom Martákom východisko. Navrhol riskantné, ale jedinečné riešenie. Matici slovenskej, respektíve ÚSODu, patrilo Slovenské komorné divadlo, ktoré som spoluzakladal s Andrejom Bagarom. V čase našich martinských prenosov divadlo nemalo plateného riaditeľa, a tak mi navrhol prijať túto funkciu. Vydali mi dekrét a tým moje postavenie legalizovali. V druhej polovici augusta som formálne nastúpil a 28. augusta prišla po mňa na motorke vojenská spojka z Banskej Bystrice.
V Martine sme mali prichystané linky do Matice slovenskej a v Banskej Bystrici do Evanjelického spolku, ktorý bol vo výhodnej polohe pri pošte. Príkaz na obsadenie vysokofrekvenčnej stanice na bystrickej pošte spolu s rozkazom na zabezpečenie vysielacích možností a odpojenie sa od programov Bratislavy a Prešova mi oznámil stotník Polák spolu s Jánom Ursínym. Splnili sme úlohu, nechali sme na pošte stráž, spojili sme sa s Ing. Šubom v Prešove, spolupracovali sme s Ing. K. Dilinbergerom, s profesorom L. Sárom a s profesorom Ľ. Škrovinom.
Okolo jedenástej do nášho revolučného štúdia prišli podplukovník Mirko Vesel a Ing. J. Styk, prvý prečítal vojenský, druhý politický ohlas o vyhlásení Slovenského národného povstania. Predtým sme si premysleli, že zvučkou nášho vysielania bude štvorveršie Mor ho! a že stanicu budeme hlásiť ako Slobodný slovenský vysielač. Striedavo sme hlásili Sára a ja, Mor ho! recitoval on.
Celých 59 dní vysielania povstaleckého Slobodného slovenského vysielača v Banskej Bystrici čaká na svojho zodpovedného a objektívneho kronikára a historika.
Milan Šoka
 
Zdravotnícke okienko
Zadrž, neznámy priateľ! Nerozbíjaj zrkadlo! Nie je príčinou tvojho zničeného výzoru, vrások a predčasných šedín na sluchách. Musíme ťa upozorniť, že zrkadlo je nevinné - verne odráža tvoj obraz. Chápeme, neznámy priateľ, tvoje rozhorčenie a cítime s tebou. Chceš dosiahnuť všetko naraz ako malé tvrdohlavé dieťa. Hnusí sa ti karierizmus, neschopnosť vedúcich, úplatkárstvo, nadutosť hlupákov, moc slabochov. Ale pochop, že aj toto patrí k prednostiam ľudskej spoločnosti.
Nechci byť nasilu, za každú cenu iný, zbytočne nekritizuj a nekomplikuj si takto zdravotný stav! Na tvojom súhlase či nesúhlase vôbec nezáleží, si takrečeno miniprach povrchu zemského. S ním alebo bez neho kráča svet aj tak neúprosne dopredu. Patríš do kategórie takzvaných tvrdých palíc, a to ti neprospieva. Dospeli sme k názoru, že ťa treba liečiť. Odporúčame do tvojej ctenej pozornosti:
Deformazol - pôsobí veľmi aktívne na povahové črty, deformuje a spoľahlivo mení charakter človeka k úplnej spokojnosti nadriadených.
Chrbtozohona - zvyšuje pohyblivosť a pružnosť chrbtice, zaručí správnu orientáciu za každých okolností.
Pätolizín - napĺňa vrecká a zaručuje funkčný postup každému, kto vydrží dávkovanie po dobu troch mesiacov.
Plazolax - navonok ponižuje človeka, ale nenápadne mu približuje vytúžený cieľ - výhodné postavenie.
Unikátne lieky nášho Výskumného ústavu prirodzených zvráteností zabezpečia pohodlný život, pomerne rýchly vzostup a dlhý život na výslní spoločnosti.

STRANA 8