ČÍSLO 4, 17. 2. 1969, ROČNÍK II


Milan Rúfus

Legenda o ľudskom údele
Poďme proti prúdu pamäti, tam dozadu, ak už nie priamo k počiatkom človekovho bytia, nuž aspoň k počiatkom človekovho vedomia o sebe a stave svojich vecí. Poďme k duchovným jasliam ľudstva. Kto sú tie sudičky, čo sedia pri kolíske človekovej? A čo mu sľubujú?
Jedna zo sudičiek je legenda o Prométeovi. Prométeus ukradol z paláca boha Dia oheň a daroval ho ľuďom. Vládca bohov poslal Hefaista, aby prikul Prométea najťažšími a najmocnejšími reťazami k vysokej skale na Kaukaze. Každý deň prilietal k Prométeovi obrovský orol a trhal mu mocným zobákom pečeň z tela. Takto chápala ľudský údel staroveká grécka legenda. Ako ťažký trest za poznanie symbolizované ohňom. Poznanie, ktoré zmenilo život človekov, ale proti jeho osudu a proti jeho smrti ostalo bezmocné.
Vedľa tejto sudičky sedí pri človekovej kolíske jej kresťanská sestra. Hospodin postavil človeka v raji Eden a za porušenie zákazu jesť zo stromu poznania dobra a zla ho potrestal vyhnaním z raja do tvrdosti bytia, v ktorej bude v pote tvári dorábať chlieb a v bolesti rodiť svoje deti.
Tretia sudička: mýtus o Sizyfovi. Aj Sizyfos si rozhneval Dia, hlavne preto, lebo chcel oklamať smrť. Za trest musí v podsvetí váľať do kopca ohromný balvan z mramoru, a keď ho konečne dovalí na kopec, kameň mu skĺzne a letí dolu svahom. Znovu a znovu opakuje človek márnu robotu, vracia sa k svojmu balvanu a opäť ho začína tlačiť, pretože príve v tomto zdanlivo nezmyselnom dvíhaní bremena k vrcholu je zmysel jeho života. Šťastie.spočíva v dosahovaní šťastia.
A tak sú dejiny ľudstva dejinami veľkých a čistých snov a zároveň dejinami nesplnených snov. Dejinami plnými zástav a symbolov, pod ktorými sa tiahlo za ľudskosťou, a zároveň dejinami podupaných zástav a rozbitých symbolov. Dejinami vyznievajúcimi tak protirečivo a proti pôvodným zámerom, že to v nich občas vyzerá tak, akoby človek ubližoval najviac tomu, čo má najradšej.
Až očistíme cestu človeka od všetkých ilúzií, zbavíme ju sentimentálneho balastu, až uvidíme človeka, ako prišiel na svet a žije v ňom ako nahý v tŕní, sám proti sebe, opustený všetkým mimo seba, ani zviera ani boh, a jedno i druhé, všetkých a ničí, často ani svoj nie, choroba i liek zároveň, strelec i terč, do ktorého strieľa, a, panebože, vidiaci na to všetko, až potom uzrieme jeho skutočnú veľkosť, danú veľkosťou jeho údelu. Údelu, aký by nebol schopný uniesť nikto, okrem neho, človeka, tej zázračnej i strašnej bytosti, ktorá okrem toho, že je pokrvným bratom všetkých živočíchov, nesie v sebe aj dych mocného a vidiaceho božstva, ktorého si je synom i otcom zároveň.

Josef Smrkovský

Hlboko si vážim
Veľmi ma potešilo, že sa vaša redakcia obrátila na mňa, na Čecha, aby som napísal niekoľko slov o zmysle a práci Matice slovenskej. Pretože som bol prijatý za čestného člena Matice slovenskej, čo si nesmierne vážim, iste budú tieto myšlienky prijaté ako názor jedného z členov tejto organizácie.
Postavenie Matice slovenskej v celej štruktúre národnej vedy, kultúry a umenia by malo mať určitú sústreďujúcu a zlaďujúcu funkciu národného života v týchto oblastiach. Mala by harmonizovať a obracať pozornosť verejnosti na všetky dosiaľ málo známe oblasti a presadzovať všetko nové a novo sa rodiace v slovenskej národnej kultúre. Dávať podnety a perspektívy. Časopis Matičné čítanie by mal byť priekopníkom týchto snáh. Mal by byť zrkadlom tej mnohosti národného života i tykadlom v hľadaní styčných bodov s kultúrami a národnými tradíciami českého života i národného života iných krajín. Aby to bola, obrazne povedané, taká šťuka, preháňajúca spohodlnené myslenie, predsudky a konzervativizmus v názoroch.

STRANA 1


Eugen Pauliny

Tisícsto rokov od smrti Konštantína Filozofa
V Živote Konštantína Filozofa sa o jeho smrti hovorí toto: "A keď sa priblížila hodina prijať pokoj a presťahovať sa do večných žilísk, pozdvihol ruky svoje k Bohu a modlil sa so slzami. Ktorých si mi dal, ako tvojich tebe odovzdávam, spravuj ich svojou mocnou pravicou, schovaj ich pod ochranu tvojich krídel, aby všetci chválili a slávili meno tvoje. I pobozkal všetkých svätých bozkom a povedal: Požehnaný je Boh, ktorý nás nevydal za korisť zubom našich neviditeľných nepriateľov, ale ich sieť pretrhol a zbavil i nás od ich skazy. A tak spočimul v Pánu,.keď mal dva a štyridsať rokov, štrnásteho dňa mesiaca februára, indikcie druhej, od stvorenia sveta tohto roku 6377."
Podľa biblického počítania rokov od stvorenia sveta stalo sa tak 14. februára roku 869 nášho letopočtu. Konštantín spolu s bratom svojím opátom Metodom prišli k našim predkom s dôležitou misiou: odovzdať nám zákonník civilizovaného kresťanského sveta a zariadiť u nás vtedy najlepší existujúci právny a súdny poriadok bez cudzieho zasahovania. Ich ďalšia úloha bola vychovať školených ľudí. Konštantín s bratom Metodom utvorili nové písmo (hlaholiku) a do staroslovienskeho jazyka preložili hlavné liturgické texty a najdôležitejšiu literatúru a vyučili učeníkov. Škola, ktorú u našich predkov založili a viedli, bola naša prvá univerzita.

Miroslav A. Huska

Liptovskí murári v Amerike
Po roku 1905 sa po jednom, po dvoch, neskoršie v malých skupinách vytrácajú murári z liptovského Bobrovca do šíreho sveta. Do Ameriky. Inej voľby nebolo, ako alebo živoriť doma, alebo si vypožičať sto-dvesto zlatých a do neznámych svetov sa pobrať. No do neznáma sa vypravil iba prvý z bobrovských murárov, vari Pavel Blahunka, lebo ďalší, ako Jozef Matloň, Matej Spilý, Jozef a Matej Škorupa, Štefan Mašura, Jozef Fašiang, Jozef Žila, Jozef Krásničan a iní už odchodili akoby na isté, ku svojim. Takto sa do roku 1913 z Bobrovca vysťahovalo do Ameriky 32 mužov.
Ešte pred prvou svetovou vojnou vzniká prvá liptovská staviteľská firma Jozefa Matloňa a Pavla Blahunku vo Whitingu (Matlon and Blahunka, contractors and builders). Stavala s pomocou liptovských murárov prvé slovenské a poľské školy, kostoly, slovenské národné domy, ale aj súkromné obytné domy. V Joliet bol staviteľom Jozef Škorupa a v Chicagu bratia Jozef a Ján Mašurovci (dnes majú 94 a 87 rokov). V USA žijú ďalší z Bobrovčanov, ako Štefan Blahunka vo Whitingu, Arnold Spilý (Griffith) a J. Kapitán (Phillips).

Vlado Uhlár

Podnecujúca a obrodná sila
Neuzeraj sa v cudzom zrkadle,
každý svet má svoju koľaj,
nechoď sa hľadať v časy zapadlé,
na vlastný čas sa odvolaj!
Tak spieva veľký Sládkovič v utešených spevoch Detvana. Je síce jeden svet, ale aj v ňom okrem dvoch-troch superveľmocí je stovka štátov a tisícka národov, a každý z nich má svoje vlastné dejiny a svoj vlastný život. Tradície nášho ľudu a osobitná národná kultúra sú tými hodnotami, ktoré sú bezprostrednou súčasťou života národa. Ony nám vytvárajú tú jedinečnú atmosféru, tú našskú klímu, to teplo rodinného kozuba, pri ktorom sa cítime my Slováci dobre a ľudsky.
I vo veku istej celosvetovej integrácie žijú národy aj svojím vlastným životom, so svojimi vlastnými radosťami a bolesťami, túžbami a usilovaním. Svet nie je jednotvárnosť mesačnej krajiny, ale ustavične pulzujúci, pretvárajúci sa a v nových, nevídaných formách kvitnúci život. A národy sú tými kvitnúcimi hriadkami celosvetového životného bohatstva. Národ má zmysel sám v sebe! Tobôž pre vlastných príslušníkov. Aj keby nič neznamenal pre ostatný svet, jeho jestvovanie je oprávnenou skutočnosťou. Láska hovorí uvedomelou prácou za rozkvet nášho života v kultúre, vede, umení, v technike a hospodárstve.

Zabudnutý kalendár

14. 2. Valent žení vtáčence; Matej im rozdáva píšťalky.
24. 2. Matej ľady láme, ak ich nachodí; ak ich nenájde, teda ich narobí.
Matej ľady láme, ak nemá čo lámať, tak v marci ľad máme.

STRANA 2


Ešte anketa o Matici

Michal Nadubinský
Svojbytná inštitúcia
Pamätného minulého roku v pamätnom mesiaci auguste na obnovujúcom veľkom zhromaždení Matice slovenskej ozval sa hlas proti článku Stanov Matice slovenskej, ktorý hovorí v podstate to, že Maticu slovenskú môže zrušiť iba veľké zhromaždenie. (Poznámka pre korektora: Píšem vedorne veľké zhromaždenie namiesto valné, pretože tu ide o preklad medzinárodného termínu, ako sa o tom môžeme presvedčiť porovnaním českého, francúzskeho, ruského a iných variantov, pričom valný je nepochybne u nás iba zastaraným a málohovoriacim tvarom.) Tento hlas navrhoval miesto tohto článku znenie, že Matica slovenská je večná.
Ak má mať Matica slovenská poslanie, aké do nej všetci s nádejou vkladáme, nemôže byť iba jednou z inštitúcií a organizácií, akých už máme hádam aj dosť (napríklad štátne inštitúcie: SAV, Osvetový ústav, vydavateľstvá, knižnice a podobne, záujmové organizácie: umelecké zväzy, vedecké združenia, zväzy kultúrnych pracovníkov a podobne). Matica slovenská sa musí stať svojráznou a svojbytnou národnou inštitúciou, ktorá bude mať možnosť zasahovať všade tam, kde národ pocíti najväčšiu potrebu, bez ohľadu na to, či sa už o príslušnú oblasť niekto stará alebo nie.
 
Albín Bagin
Srdce národného organizmu
Nevyhnutnou súčasťou národného progranu je kritické myslenie: preverovanie dovážaných hodnôt i výsledkov vlastnej činnosti. Doteraz sme namiesto kritickej analýzy počúvali skôr náreky, výhovorky alebo mesianistické rojčenie. Mohlo to mať - a niekedy vskutku malo - oprávnenie. Dnes sa to vidí byť starou, zbytočnou rekvizitou. Podliehanie svetovým módam a tupý provincializmus sú vlastne len obrazné pomenovania komplexu malosti. Kto sa cíti istý svojou vecou, dovolí si zaťať i do vlastného
Matica slovenská nemôže už asi byť mozgom národného organizmu (túto úlohu plní Bratislava), mohla by sa však stať jeho srdcom.
 
Augustín Maťovčík
Čo po sebe zanecháme
Dnes môžeme už len snívať o časoch, keď Matica bola vyhňou vedeckej práce. Dnes jej ostala len úzka oblasť knihovníctva a bibliografie. Čo však zachovala z vedeckých tradícií, zo serióznej odbornej práce v nových podmienkach? Treba konštatovať, že veľmi málo. Bude treba skúmaž príčiny tohto stavu a od základu zmeniť systém našej práce. Lebo budúce generácie sa nás nezabudnú opýtať, čo sme po sebe zanechali.
 
Imrich Kádek
Hodnotná základňa
Hlásenie sa k Matici je v oblasti výchovného a kultúrneho národného života výrazom hľadania pevnej, čistej a hodnotnej základne, na ktorej má slovenský národ po toľkých rokoch a desaťročiach blúdenia nájsť pevnú bázu svojho principiálneho a tým i všeobecného rozvoja.

STRANA 3


Spisovateľ a spoločnosť

Pod týmto spoločným titulom uverejňujeme výťahy podstatných častí niektorých diskusných príspevkov na aktíve slovenských spisovateľov, ktorý sa konal 13. decembra 1968 v Bratislave. O priebehu tohto zasadania nebola dosiaľ naša verejnosť dostatočne informovaná, hoci otázky, o ktorých sa tu hovorilo, významom svedectva ďaleko presahujú rámec jedného aktívu a danej chvíle: dotýkajú sa podstaty vzťahu spisovateľa a spoločnosti.
 
Július Noge
Pravdepodobne ani literárni ani kultúrni historici nebudú vedieť spoľahlivo a presne určiť príčiny súčasného biedneho stavu našej spisovateľskej organizácie, jej neschopnosti alebo nechuti angažovať sa práve vtedy, keď sa angažujú jednotlivci, kolektívy, ba celý národ. Je to v príkrom rozpore s celými doterajšími dejinami slovenskej literatúry, s úlohou, postavením a funkciou slovenského spisovateľa kedykoľvek predtým.
Súc nezasvätený do tajomstiev kabinetnej politiky a kabinetných diskusií a odkázaný len na veľmi stručné spravodajstvo mám dojem, ba skôr istotu, že sa tu hráme vedome trochu na slepú babu. Vysoké a rozhodujúce fóra vravia: My proti spisovateľskému týždenníku nič nemáme, len urobte v redakcii kádrové zmeny. Ako som počul a ako to súdruh Drug pripomenul, úradne to nie je na papieri, ani mená nikto nevyslovil. Dovoľte, aby som ich vyslovil, ako jedna pani povedala, ale asi na tom čosi bude. Prepustite alebo vymeňte (ako sa krajšie povie) piatich: Boba, Földváriho, Olšinského, Kalinovú a Bútoru. Kto pozná redakčnú zostavu Kultúrneho života vie, že je to bezmála polovica redakcie a čo do funkcie vlastne všetci (okrem Bútoru) zodpovední redaktori. Potom z ostatných by v redakcii ostal len Nadubinský a Sliacky. Kužel ta prešiel mesiac alebo dva mesiace pred politickou realitou a okrem toho sú tam dve mladé redaktorky a sekretárky.
Zdá sa mi, že príslušné politické miesta dobre vedia o faktickej nejednotnosti nášho zväzového predsedníctva v názore na otázku Literárneho života, jeho redaktorov a nechuti mnohých (možno až väčšiny jeho členov) doriešiť otázku dôsledne, a preto ani ich (a tak sa zdá, ani niektorých členov predsedníctva) veľmi nebolí, že sa okrem osobnej krivdy - podozrievanie z protisocializmu - krivdí predovšetkým a najmä slovenskej literatúre.
 
Michal Gáfrik
Neoddeliteľnou vlastnosťou slovenského spisovateľa, bez ohľadu na to či tradicionalistu alebo modernistu, bolo, že bol nerozlučne zviazaný s problémami tohto ľudu, národa, vyslovoval sa k všetkým jeho bytostným problémom. Je to už zrejme osud malého, len zriedka slobodného, aspoň relatívne slobodného národa. Pritom v tomto národnom spoločenstve nebývalo veľa tých, ktorí boli zvedaví na názory jednotlivých svedomí svojho národa
Od mnohých bolo počuť len hlasy netolerantnosti medzi sebou, podozrievajúce kritizujúcich z mocenských chúťok (ako na poslednej smutne slávnej konferencii), osobnej márnomyseľnosti, urazenosti, odporúčanie názorovým protivníkom, aby zmúdreli a podobne.
 
Jozef Bžoch
Literatúra sa všeobecne neocitla v centre neželateľnej priateľskej pozornosti, je teda nádej, že od nej nebude nikto vyžadovať také koncesie, aké museli urobiť hromadné komunikačné prostriedky. Táto nádej môže byť, samozrejme, klamná. Poznáme totiž svojich pappenheimských.
Stav národného a ľudského ohrozenia, v akom sa napriek profesionálnym utešiteľom nachádzame, je pre literatúru a jej tvorcov výstražným znamením. V tejto deprimujúcej dobe by práve literatúra mala strážiť, aby pravda nepozorovane neprechádzala v lož. Keďže sa veci už pomaly nenazývajú pravým menom, literatúra by sa nemala v nijakom prípade stotožniť, a či aspoň brať pasívne na vedomie eskamotáž, ktorej výsledkom by mohlo byť dokonca aj to, že by sa národné poníženie označovalo, ako sa už aj v jednom prípade stalo, za národnú záchranu. Lebo kto mlčí teraz, keď sa ešte dá hovoriť, zaväzuje sa už automaticky k mlčaniu budúcemu.
 
Daniel Okál
Predovšetkým chcem povedať niekoľko slov ohľadom Kultúrneho života a obnovenia jeho vydávania. Ak zákon číslo 127/68, ktorý sa v materiáli cituje, pripúšťa bez akejkoľvek podmienky prerušiť vydávanie časopisu,.potom bolo povinnosťou nášho výboru, aby znova oznámil, že prerušenie vydávania už nepovažuje za aktuálne a Kultúrny život sa bude ďalej vydávať. Som presvedčený, že i vedenie našej strany, ktoré proklamuje socialistickú zákonnosť a chce ju dodržiavať i v tomto prípade, v zmysle zákona pripustí ďalšie vydávanie časopisu. Myslím, že neobstojí odôvodnenie redakcie Kultúrneho života, že nemôže pokračovať v duchu, v ktorom bol Kultúrny život koncipovaný a redigovaný. Podľa mojej skromnej mienky Kultúrny život i naďalej nielenže môže, ale musí pokračovať v tom istom duchu, ako si v posledných rokoch vytýčil svoju koncepciu a ako všetci prispievatelia písali svoje články. Samozrejme, že je len otázkou metódy, akým spôsobom musí tento duch presadzovať.
 
Pavol Števček
Politikou reality učičíkavaný spisovateľ prijal údel konformizmu. Onemel prorok, ked vravieť mal,
keď totiž národ na prahu novšej svojej túžby po slobode čaká slovo záväzné, slovo zákonné, keď sa pravdepodobne nadlho rozhodne o zmysle a vnútornej hodnote federácie. Spisovateľ premenený na tvorcu i reprezentanta štátnej ideológie zbezradnel a zrozpačitel vo chvíli, keď sa aj jeho živiteľka ideológia ocitla v krízovom postavení. Má prázdne ruky i prázdnu hlavu - a nemá inú možnosť, len sa pustiť do potupného reparovania svojho štátoideologického postu. To je: skromne a disciplinovane uhýbať, cifrovať nepravdu, mlčať.
Milan Hamada
Namiesto pranierovania tohto zväzu a výboru, čiže aj seba samého, by som sa pokúsil vysvetliť zahanbujúci postoj slovenských spisovateľov, najmä však Zväzu slovenských spisovateľov v posledných niekoľkých mesiacoch od augusta. Samozrejme pokúsim sa to vysvetliť, ale nie ospravedlniť, pretože ospravedlniť to podľa môjho názoru v nijakom prípade nemožno.
Vznikla situácia, ktorú možno nazvať ambivalentnou. Niekto cudzí nám silou moci vnútil to, čo sme nechceli a stále nechceme. My sme sa bezmocnou silou ducha vzopreli, vzdorovali sme, oidporovali sme - a dúfam, že vo svojom odpore a vzdore neprestávame. Niekto cudzí nám zločineckým spôsobom vnútil niečo, čo sme už dlho prekonávali, čomu sme voľakedy v čistej nádeji dokonca aj verili.
Teda dostali sme sa do situácie, ktorá nám nie je vlastná, nie je to naša situácia - a sme v nej, pretože sme nemali silu ani nádej ju zlikvidovať. Zaujali sme my na Slovensku zahanbujúce postavenie, a práve my sme mali a máme - to si myslím s predsvedčením - vážne ľudské poslanie. Nedajme sa manipulovať, nečakajme na budúcnosť! Mali by sme byť rovnoprávnymi, rovnocennými partnermi politikov. Tí, ktorým dôverujeme, nás potrebujú práve takých. S tými, ktorí nás nepotrebujú - takých je tiež dosť a aj iných - s tými nemusíme hovoriť.

STRANA 4


Miloš Kovačka
Ohne svedomia
Básnický debut, ako každý iný debut (alebo vôbec umelecké dielo), býva slávnostnou príležitosťou, alebo tichým krokom, slávnostnou inštaláciou, alebo pasovaním, alebo aj snažením dostať sa a udržať sa jednou nohou na schodíku básnikov, ktorí už vydali knižku. V našom ponímaní je však debut aj rozhraním, štartovacou plochou, sumarizovaním úsilí, nielen pokrstením, ale aj "uverením" a vierou v svedectvo. Hľadajme teda nielen prostriedky, ale najmä ideový zmysel príchodu posolstva debutu Štefana Baláka Ohnisko (Slovenský spisovateľ, Bratislava 1968, ilustroval Milan Laluha).
Zbierka svojím členením a stavbou stala sa zbierkou úsilia vypovedať rôzne, a predsa jednotne, vydať svedectvo, že nové a iné vzťahy vytvárať, o nové a iné domovy sa usilovať, okrem tých, ktorým bol určený a ktoré dosiahne svojím rozumom a zmyslami, aj keď v nových a iných podobách. Ohniskom nazval básnik svoju zbierku, lebo báseň je pre neho miestom, kde vzniká oheň, kde nastáva skúška pevnosti a nefalšovanosti, báseň pre neho býva pochodňou zapálenou ohňom svedomia, ale ohnisko a oheň je i rodovým zmyslom, obsahom a určením.

Ján Štrasser

Príbeh a tvar
Belovi Kapolkovi vychádza v tom istom vydavateľstve, v tej istej edícii už druhá knižka poviedok: po debute Kanadské smreky (1966) je to Strecha (Smena, Bratislava 1968). Možno ju považovať za voľné pokračovanie debutu, nachádzame v nej podobne ladené poviedky a v nich to isté prostredie, tých istých protagonistov, tú istú problematiku. Teda znova príbehy o horách a ľuďoch v nich, o ich vyhranených, ba vo vypätých životných situáciách až obnažených etických princípoch. A sú to znova príbehy bez nejakého zvláštneho autorovho úsilia realizovať sa cez tvar; ide mu skôr o snahu ralizovať sa cez zmysel svojich príbehov.
 
Augustín Maťovčík
Juraj Palkovič
Mária Vyvíjalová v podtitule svojej práce o bratislavskom profesorovi Jurajovi Palkovičovi (Bratislava 1968) uvádza, že ide o kapitoly k ideovénu formovaniu osobnosti a pôsobeniu v národnom hnutí. Autorka sa rozhodla sledovať iba viaceré kľúčové úseky jeho činnosti, pričom si vytýčila za cieľ poukázať na Palkovičovu účasť pri zintenzívňovaní národnoobrodeneckého procesu a na jeho prínos do pokladnice národných snažemí. Takáto zúžená koncepcia jej nedovolila podať celkom vyčerpávajúci pohľad i na celé literárne a filologické dielo Juraja Palkoviča, no i napriek tomu možno túto prácu označiť za doteraz najkomplexnejšiu monografiu o tomto dejateľovi. Vyvíjalovej práca je dôstojným príspevkom k 200. výročiu narodenia Juraja Palkoviča.

STRANA 5


Mikuláš Gacek

Vigília pri Dunaji
Literatúra, naša spoločná láska, nás zblížila. Ktorási jeho báseň, možno iba sloha básne ma zaujala, uchvátila. Napísal som mu z Kubína. V Chynoranoch, vo svojom rodisku, mal svoju rezidenciu, tam niekde na juhu...
Svojím listom si ma veľmi a milo prekvapil, odpovedal mi z Novej Bane Valentín Beniak. Ja som síce už starý harcovník, ošľahaný a otrepaný, ktorý si nerád utiera oči, ale ty si ma dojal a to sa nedá zabudnúť.
Moja poézia, vieš, to ti boli začiatky ťažké a okrem Krčméryho, ktorého si pietne a s láskou pripomenul, sotva ma kto chápal. Cteným pánom kritikom som raz bol dedinským ruralistom, raz impresionistom, príležitostným a sviatočným veršovcom, symbolistom, poetistom atakďalej, atakďalej, takže bolo im treba stále unikať, aby zostali sedieť aj s ich škatuľkami, do ktorých ma chceli zastrčiť, jeden do tej, druhý do inej. Milý Emil Boleslav Lukáč videl vo mne outsidera, ktorý zďaleka musí doháňať - povedzme - jeho. No ja som sa s nikým nevadil, ani do debaty nepúšťal, osvedčenia nedával, kritikov nekritizoval, videl som, že v týchto chlapcoch kritikoch je veľa veľa ambície a školáckej múdrosti, ktorú ako maltu na teba hádžu, a tesnia, formujú ťa zdanlivo podľa svojej obrazotvornosti, krútia hlavami, alebo potľapkávajú ťa zvysoka - azda niečo bude z teba. Dávali mi nádeje, keď mi už šedivela hlava, ako nejakémui chlapcovi, ktorý vtíska do remesla hľadajúc nejaké efemérne úspechy, čo by sa dali premeniť na dobrú mincu.
Teraz sedia a otvárajú ústa. Prevažujú a premeriavajú a ustaľujú "klady". Pánboh zaplať, toto neboli lacné úspechy, aby z toho bola namyslenosť.
List je datovaný 2. februára 1937. Naše osudy sa od toho dňa čudesne začali splietať. Sčista.jasna, nenazdajky prikrivkal do Kubína. Ani keď sa vladár vyberie inkognito obhliadať svoju ríšu. Zachovala sa o tom pamiatka - autogram v Poštovom holubovi 28. júla 1938. Zašli sme poobede aj k báťovi Jégému-Nádašimu.
Nerád moderných veršotepcov, povedal, keď sme po priateľovom odchode boli zas na slove. Ale v Beniakových veršoch je čosi. Poprečitoval som si Poštového holuba, čo si mi bol priniesol - akási neodolateľná sila z nich sála, je to osobnosť, to zaraz poznáš.
Donedávna zakázaný, ale v skutočnosti už dávno bez úradov národný umelec Valentín Beniak sa 19. februára dožíva 75 rokov. Jeho poézia (Strážcovia a ochrankyne, Vigílie, Popolec, Žofia, Igric) sa dožila našich dní a iste prežije aj tento neprajný čas.

Blažej Belák

Biľag na čele národa
Raz biľag na čele národa dozreje a zahojí sa.
Smrek bude smrekom
a hniezdo v jeho nebeskej korune hniezdom,
do ktorého priletieť bude úľavou.
Dážď bude dažďom, pesnička spevom a lúka lúkou.
Šípky na úvrati budú šípkami, lipa za kostolom lipou
a moja túžba splnením.
 
Raz biľag vypálený na čele národa, znamenie otroctva, dozreje a zahojí sa.
Potôčky budú modré rybami, skaly fialové machom.
Klen nad chodníkom klenom,
tma tmou, svetlo svetlom, ruža ružou
a moja túžba splnením.
 
Raz biľag vypálený na čele národa, znamenie otroctva, dozreje a zahojí sa.
Čas milosrdný priloží ústa na vyhĺbené jazvy
a dychom nehy ich zahladí.
Smrek bude smrekom, lúka lúkou, dážď dažďom, tma svetlom
a moja túžba splnením.
 
Keď biľag zíde z čela národa ako oneskorené snehy z ozimín.

Ján Pohronský

Modré chryzantémy
Vypočuj ma, ó, veľký šogun. Poslednú noc, keď som spala v dome svojej matky, snívalo sa mi, že chodím bosá po tvojej záhrade. Všetky kvety boli v nej rovnako krásne, ale najviac sa mi páčili modré chryzantémy. Boli najpríťažlivejšie a ich vôňa bola najlahodnejšia. V tôni obrovských stromov prechádzal sa mocný pán tejto záhrady. Hádzal kvety do umelého jazierka a povedal mi, že modré chryzantémy sú znakom jeho lásky. Lu, povedal mi, dokiaľ ťa neobsypem lupeňmi týchto kvetín, dotiaľ sa ťa ani prstom nedotknem. Dovoľ, ó, veľký šogun, aby sa splnil tento môj sen.
Modré a voňavé chryzantémy? čudoval sa šogun. Nepoznám tento druh kvetov. Istotne nerastú v mojej záhrade. Ale aby som ťa presvedčil o svojej láske, stane sa, čo si žiadaš. Veľký šogun nemohol dodržať svoj sľub, lebo modrých chryzantém nebolo na svete. Po čase vyhľadal čiernu Lu v letohrádku.
Preto si žiadala modré chryzantémy, moja najdrahšia, lebo si vedela, že takéto pod slnkom nerastú, povedal vyčítavo. Ako som to mohla vedieť, pán môj, keď si sám nemal pochybnosti o tomto kvete a si starší a múdrejší. Napokon musí kdesi jestvovať, keď som ho videla vo sne. Sen nie je skutočnosť, hovorím, modrých chryzantém niet pod slnkom.
Potom teda splň svoj sľub a dovoľ mi, aby som opustila tento dom.

STRANA 6


Fraňo Bartošek

Stretnutie s Martinom Jonášom
Na vernisáži bolo všetko, čo sa patrí. Pozvaní hostia stáli v polkruhu, počúvali otvárací prejav i odborné zhodnotenie vystavených obrazov z úst riaditeľa galérie.
Do stredu polkruhu vstupuje štíhly päťdesiatnik výrazných čŕt tváre a tak trochu amerikánskeho vzhľadu. Chvíľu sa odmlčí, premeria pohľadom priestor. A potom slovo za slovom, vetu za vetou modeluje svoj bezprostredný prívet. Ďakuje usporiadateľom, že sa môže na Slovensku predstaviť takouto samostatnou výstavou. Je to jeho dávna túžba. Hovorí stručne o sebe, o juhoslovanskej Kovačici, kde žije a tvorí viac takých maliarov ako on, Martin Jonáš. Tie slová v ľubozvučnej slovenčine lahodia uchu. Znejú zemito, akosi archaicky.
Nie som profesionálnym maliarom, nemaľujem pre výstavy, ale pre seba. Som predovšetkým roľník s celým tým denným a ročným kolobehom okolo domu a polí. To je moja hlavná práca a starosť. A vo voľných chvíľach maľujem. Obyčajne to, čo nosím už dlho v sebe, čo som si premyslel a vysníval.
Môj otec šil kožuchy, najmä takzvané grudniaky, a tak k nám chodili často zákazníci. Díval som sa na hostí, pozoroval som ich tváre a rozmýšľal som, ako by som ktorého z nich namaľoval. No ešte skôr ako tváre som objavil ruky. Tie ťažké mozoľnaté ruky dolnozemského sedliaka. Pozorne som si všímal tie mohutné ruky poznamenané ťažkou prácou. Bol to pre mňa fantastický svet, akási živá galéria tvarov. Pozoroval som ruky do najjemnejších detailov, mám ich aj teraz pred očami. Tie ruky sa potom veľa ráz objavili na mojich obrazoch.
Pri príležitosti mojej prvej výstavy vo Švajčiarsku som bol hosťom riaditeľa galérie, ktorý mi raz ráno priniesol plátno a farby. Poprosil ma, aby som namaľoval niečo z toho, čo vidím okolo seba. Súhlasil som, no k maľovaniu som sa akosi nepriberal. A keď som aj začal, nešlo mi to. Aj ma to mrzelo, nechcel som ostať v úlohe nevďačníka. No s mojím obrazom som sa nevedel dostať z miesta. Takmer som sa hanbil, keď sa hostiteľ opýtal, ako pokračujem. Priznal som sa, že mi to akosi nejde. On sa usmial a vysvetlil mi, že to myslel ako pokus. Chcel iba dôkaz o tom, že insitný maliar vie tvoriť iba vo svojom najvlastnejšom prostredí.
Vernisáž sa končí, výstava tridsiatich obrazov Martina Jonáša v bratislavskom Dome družby otvára svoje brány tisícom nadšencov tohto umenia, pretože Martin Jonáš nie je u nás neznámy. Videli sme jeho obrazy na Prvom trienále insitného umenia v Bratislave, veľa reprodukcií jeho prác prináša aj monografia Kovačickí maliari, ktorá vyšla v Tatrane

Eman Muntág

Národný spevokol učiteľov
Učiteľský spevokol pôsobí už 23 rokov a šíri národnobuditeľskú pieseň a slovenskú klasickú vokálnu tvorbu vytvorenú v minulosti aj v súčasnosti. Činnosť spevokolu je známa pod názvom Ľudový spevokol učiteľov Slovenska. Bol vytvorený roku 1946 zlúčením okresných speváckych telies, čím sa jeho pôsobnosť rozrástla na celé Slovensko. V roku 1968 sa sedemdesiatpäť aktívnych spevákov v rámci ôsmich nácvikových sústredení podieľalo na 11 celovečerných koncertoch, 12 výchovných koncertoch a 7 ďalších verejných vystúpeniach v Turčianskych Tepliciach, v Martine, v Dubovom, v Topoľčanoch, v Bošanoch,. v Lipníku, vo Veselom nad Moravou a v Holíči. Zvlášť významným vystúpením spevokolu bol Koncert pod lipami usporiadaný v rámci matičných augustových slávností v Martine. Pod vedením dirigenta Ondreja Lenárda svojím celovečerným koncertom ukázal vysoké umelecké kvality a ambície.
Aja Gabzdilová
 
Umelci pred verejnosťou
Celý január zasvätila Prešovská galéria modernému umeniu. Dokonalým lákadlom sa stala výstava piatich východoslovenských umelcov, ktorí sa predstavili verejnosti ako skupina Roveň. Juraj Daňo, Andrej Gaj, Julo Machaj, Štefan Makara a Mikuláš Rogovský prichádzajú s veľmi progresívnymi smelými perspektívami východoslovenského výtvarného prejavu. Pozorný vnímateľ si z tejto výstavy odnáša konkrétnu predstavu o výrazových prostriedkoch súčasného výtvarného umenia. Sú to rôzne kombinované techniky, počnúc farebnými kompozíciami na smalte, pokračujúc technikou farieb na plechu, využívaním možnosti farby v akvarelových aktoch. Jediný sochár tejto skupiny Julo Machaj sa predstavuje plastikami komponovanými v rôznych materiáloch.

STRANA 7


Ján Šesták

Celonárodné oslavy budú v Čake?
Miestny odbor Matice slovenskej v Čake usporiadal 26. januára 1969 slávnostnú akadémiu pri príležitosti 75. výročia smrti Martina Čulena, ktorý tam dvadsať rokov pôsobil ako farár. O jeho živote a diele hovoril dr. Július Mésároš, riaditeľ Historického ústavu Slovenskej akadémie vied v Bratislave a rodák z Čaky. V kultúrnom programe nazvanom Nehaňte ľud môj sa predstavil divadelný súbor. Potom prehovoril Ján Šesták, pracovník Matice slovenskej a dr. Miloš Štilla za prípravný výbor osláv storočnice Znievskeho gymnázia. Oslavy vyvrcholia 31. mája a 1. júna otvorením pamätnej izby Martina Čulena a odhalením jeho busty. Mali by mať celonárodný charakter, čím by sa ocenil význam Martina Čulena, ktorého Jaroslav Vlček nazval druhým Štúrom a ktorého dnešná mládež temer nepozná.
Gunnar Scandinavius
 
Pozor na Švédov!
Kráľ Gustáv III. pustil jedného dňa politiku z hlavy a zamyslel sa sám nad sebou. Tajní radcovia (ani nie tak radcovia ako tajní) nad touto novotou ustrnuli, no len čo sa prebrali z prekvapenia, smelo pristúpili k trónu.
Počúvajte, poradcovia moji verní, obľubuje ma tento národ? spýtal sa panovník. Ctí si ma vôbec niekto ako vládcu? Nezazlievajú mi spôsoby a maniere dvora i prílišné napodobňovanie cudzích mravov?
Radcovia sa rozpočítali na prvých a druhých, podľa poradia dôležitosti. Naopak, Vaša Jasnosť, povedal prvý radca zľava, všetci obdivujú vašu energiu. Kráľ sa polichotene usmial a obrátil sa viac napravo. Nemožno vás neobdivovať, Excelencia, keď sa snažíte povzniesť silu koruny, povedal prvý z pravých radcov. Treba na nich tvrdo, zašepkal ten pravý ľavý radca, keď chcú byť slobodní, musia pochopiť nutnosť, pane. Sir, keď chcú byť pre nás potrební, musia pochopiť slobodu ako takú, teda triedne a striedmo, povedal najnepravejší z radcov pravých.
Vo vzácnej chvíli zníženia sa k radám padalo návrhov neúrekom. Kráľ Gustáv III. sa napokon spamätal a hromžiac na svoju chvíľkovú slabosť rozhodol sa rozhodovať naďalej sám a ešte v ten deň sa pobral medzi ľud.
Spoznal všetky jeho starosti a slasti, prežíval vedno s ním dni radostné i dni biedne. Stal sa doslova jedným z radových členov národa - a práve to ho napokon nahnevalo. Nik si ho totiž zrazu nevšímal: Gustáv III. bol už len bežným a bezvýznamným občanom. Śvédi chodili okolo neho bez akejkoľvek úcty a ľahostajne obchádzali protokol, celkom v súlade s tradičným svojím chladom a tolerantnosťou.
Kráľ sa bez odkladu pešo pobral tam, kde bolo jeho miesto - do paláca. Neslýchané, kričal, tento národ ma nemá za nič. Okrem kliky najatých tlieskačov ani pes po mne nebrechol. Aká to nevďačnosť! Kto nechápe, že mu chcem dobre a stavia sa proti mne, ten škodí celej spoločnosti. A to nemôžeme strpieť!
Od tejto chvíle sa radcovia stali opäť tajnými, tajomstvá znova len verejnými a kráľovstvo -. podľa ústavy skvostná to konštitučná monarchia - desaťnásobne despotickejším.

STRANA 8