ČÍSLO 4, 7. 12. 1968, ROČNÍK I


- re -

Záleží na nás
O vojenstve sa hovorí, že je umením. Zaručene to bude platiť aj o politike. Umelec však pre svoju tvorbu má menej zábran pre svoju slobodu, ako ju majú generáli a politici. Tí musia brať do ohľadu viacero prekážok, ktoré musia prekonávať.
V politike, a na to sa poukazovalo už viackrát, musí sa filozofia stať teóriou politiky. A tak ako platí pre vedca nielen vedecká, ale aj morálna záväznosť, táto záväznosť by mala platiť aj pre politikov. Tak to už v staroveku učil Platón.
Na tomto mieste musíme konštatovať, že politická morálka je iná než tá platonovská, ktorá podriaďuje politiku morálke, stanovuje cnosť za cieľ štátu, dáva vládu do rúk filozofom. A ako sa hovorí, základom filozofie nie je učenosť, ale múdrosť. Už viackrát sa v tejto súvislosti povedalo, že intelektuálne a morálne nedostatky politických vodcov vážne ohrozujú moderné národy, najmä v dnešnom svete.
My zatiaľ vedeniu dajme svoj mandát najavo mlčaním, prihliadnuc k situácii Je to mandát viery v spravodlivosť a čestnosť našich vodcov s nádejou na urovnanie nedorozumenia, ktoré vzniklo.
Ľud sám rozumie, keď niekto chcel by s ním a v mene neho zohrať zlé divadlo, dať mu úlohy, ktoré sa mu protivia hrať. Hrajme teda pantomímu, iste si budeme dobre rozumieť. Javisko dejín pochopiteľne takúto hru neznesie a história sa píše. Na toto javisko pozerá dnes celý svet.
Záleží na nás, či sa predstavenie skončí spadnutím opony, či ľud svojich vodcov s radosťou vynesie na slávnostné námestia. Záleží aj na nás, aký bude zajtrajší deň a aká bude budúcnosť. Príde čas a hmly sa rozplynú.

Daniel Rapant

”Pravda o slovenskom pravopise”
Pod týmto názvom ozval sa po dlhšom nedobrovoľnom odmlčaní bývalý profesor Slovenskej univerzity v Bratislave dr. Ľudovít Novák, aby obhajoval svoje životné dielo, reformu, čiže (podľa neho) úpravu slovenského pravopisu. Priznám sa, že pri písaní tých niekoľkých poznámok vo svojom článku Logika dejín (Kultúrny život číslo 13 zo 16. augusta 1968) myslel som predovšetkým na neho ako magnus instaurátora a parenta tejto reformy a očakával som, že sa ozve. Pravda, nečakal som, že to bude tak skoro, tak ostro a vzhľadom na situáciu tak nevhodne.

STRANA 1


Augustín Maťovčík

Slováci a Národní muzeum
Vzťahy Slovákov a Čechov majú svoje svetlé i tienisté stránky, o ktorých sa u nás písalo skôr skreslene a podľa dobovej situácie zaujato. Dnes, keď sa mnohé problémy vyjasňujú a vzťah Čechov a Slovákov ako dvoch rovnoprávnych národov tvoriacich základ našej štátnosti dospel takrečeno k ideálnemu modelu riešenia, bude potrebné povedať plnšiu pravdu aj o česko-slovenskej otázke, o jej vývojovej krivke v dávnejšej i nedávnej minulosti.
Tohto roku si naša kultúrna verejnosť pripomína 150. výročie od založenia českého Národního muzea, ktorému pripadla významná úloha v rozvíjaní českého národného hnutia. Okolo tejto inštitúcie sa sústredili významní českí literáti a národovci. Spisovatelia, učitelia, vlasteneckí kňazi a predstavitelia meštianstva i šľachty sústreďovali dary najrozličnejších zbierok knižných, rukopisných, prírodovedeckých a iných, ktoré tvoria základ klenotnice českej národnej kultúry.
Doteraz poznáme málo dokladov o tom, ako podporovali slovenskí vzdelanci české Národní muzeum. No aj z tých málo svedectiev môžeme usúdiť, že jeho účinkovanie úprimne vítali a podporovali ho najmä slovenskí vzdelanci v Pešti a v Budíne, sústredení okolo Jána Kollára a Martina Hamuljaka. Udržiavali s ním stále styky hlavne od roku 1825, keď navštívil Pešť a Budín známy český spisovateľ a vlastenecký kňaz Josef Liboslav Ziegler.

Zabudnutý kalendár

13. 12. Lucka kľucká
21. 12. Na deň sv. Tomáša (najkratší deň) je voda zamrznutá "ako klinec".
Rastie deň, rastie i zima. Ide slnko dohora, ide zima do dvora.

STRANA 2


Ján Sirácky

O prvých krokoch
Napriek tomu, že ide o novú ustanovizeň, nie sú prvé kroky Ústavu pre zahraničných Slovákov v Bratislave celkom krokmi do neznáma. Vzniká prakticky popri úsilí vedenia Matice slovenskej aj za pomoci a vďaka výsledkom, ktoré v posledných rokoch dosiahli členovia a spolupracovníci Komisie pre výskum dejín a života zahraničných Slovákov pri vedeckom kolégiu Slovenskej akadémie vied za predsedníctva profesora Miloša Gosiorovského. Táto komisia už niekoľko rokov koordinovala a usmerňovala výskum slovenskej krajanskej problematiky, ktorého výsledkom sú pozoruhodné monografie profesora R. Bednárika Slováci v Juhoslávii, J. Štolca Reč Slovákov v Juhoslávii a početné závažné štúdie takmer zo všetkých oblastí spoločenských vied. Napriek značným ťažkostiam vyplývajúcim najmä z možnosti štúdia archívneho materiálu i literatúry spracovali niektorí členovia komisie aj čiastkové problémy Slovákov v USA a v Kanade (Gosiorovský, Jakešová, Slimák). Za významný čin pokladám aj prípravu Dokumentov k dejinám slovenského vysťahovalectva, ktoré spracúvajú dr. F. Bielik a E. Rákoš.

Augustín Maťovčík

Jednota ako program
Myšlienka vzájomnej spolupráce slovanských národov na kultúrnom a literárnom poli mala veľmi dôležité miesto v národnobuditeľských plánoch i koncepciách v celej prvej polovici 19. storočia. Svedčí o tom aj dielo slovenského advokáta Jána Herkeľa, autora Všeslovanskej gramatiky Elementa universalis linguae Slavicae (Základy všeobecného slovanského jazyka), ktorá vyšla v Budíne v roku 1826. V tomto diele Herkeľ prvýkrát vyslovil a teoreticky rozpracoval myšlienku literárnej jednoty medzi všetkými Slovanmi. Herkeľa považujeme aj za pôvodcu slova panslavizmus, ktorému dal jasný literárny obsah.
Herkeľov užší jazykový program sa nemohol uskutočniť jednak preto, že nebol dostatočne vedecky podložený, ale hlavne preto, že vývoj jednotlivých slovanských národov a ich jazykov smeroval k osamostatňovaniu. Herkeľov pokus o všeslovanský jazyk ostal iba pozoruhodným príspevkom k riešeniu jazykovej jednoty Slovanov. Jeho demokratickú myšlienku slovanskej jednoty treba považovať za trvalý majetok slovanských kultúrnych snažení.

STRANA 3


Ján Štrasser

Kríž pre Quijota
Reč by mala ísť o Milanovi Rúfusovi, o jeho druhej básnickej zbierke Zvony (Smena 1968).
Rúfusova výpoveď je esenciou, výsledkom tlaku obrovského priestoru básnikovej duchovnej skutočnosti a tento výsledok udivuje svojou múdrou prostotou.
Kde vlastne pramení podstata Rúfusovej múdrej prostoty? Začať bude treba azda pri tom najprvotnejšom, pri základných, kľúčových slovách Rúfusovho básnického slovníka: matka, chlieb, pole, zvon, kameň, kríž, pri tých prapôvodných praslovanských slovách, ktoré pomenúvajú bytosti a veci pre človeka najpodstatnejšie, ale zároveň označujú aj základné ľudské hodnoty. A ozajstným básnikom je len ten, kto básnickým slovom znova a znova dokazuje, že svet bol stvorený práve z týchto podstát, len ten, kto si stále znova a znova overuje svoj vzťah k týmto hodnotám.
V Rúfusovej zbierke (v básni Sloboda) znovu zaznie tá otázka, ktorú už poznáme z jeho debutu Až dozrieme: "A čo je pravda?" Vtedy odpoveď znela: "Rozprávková víla, ktorá nám večne uniká." Dnes básnik nemá priamu odpoveď. Odpovedá: "Hraj, ži, môj Quijote, už sa nepýtaj. A neutekej. Hraj, lebo sa stane veľké nešťastie... A tancujúc s tým ťažkým na nohách budeš na smiech. Nikdy ti neuveria, že to i bolí."

Ján Šefránek

O humanite a demokracii
V týchto dňoch hádam nič nepomôže viac ako múdre slovo. Slovo, ktoré pretrvalo roky a stále je čerstvé, lebo hovorí práve v tejto chvíli priamo k nám. Slovo, ktoré obnoví nádej a načrtne perspektívu. Slovo, ktoré apeluje na zodpovednosť každého z nás. Nesmrteľnosť myšlienky je našou oporou a našou perspektívou.
Podivná hra osudu chcela, aby súbor drobných prác T. G. Masaryka, ktorý pod názvom Ideály humanitní vydal Melantrich v novej edícii České slovo, vyšiel na jeseň roku 1968. Obsahuje texty troch prednášok: Ideály humanitní, Problém malého národa a Demokratism v politice. Tieto názvy hovoria samy za seba. Sľubujú čítanie, ktoré nás nemôže nechať ľahostajnými, ktoré bude rezonovať s našimi už utvorenými myšlienkami a podnieti vznik nových myšlienok.
Problém malého národa je pre nás problémom realizovateľnosti humanitných ideálov. Malý národ potrebuje vlastencov, predovšetkým však takých vlastencov, akých chcel Havlíček: "Napřed buď každý našinec sám přičinlivý, vzdělaný a čestný člověk a pak teprv vlastenec." Pozitívnych, nie negatívnych vlastencov. "Člověk, který miluje svüj národ negativně, přijímá myšlenky a věci cizího národa tou měrou, kterou jej nenávidí. Vždyť člověk, který má zlost na svého souseda, nežije sobě, jeho zajímá stále jen co dělá soused a celý jeho život je otráven." Malý národ potrebuje kritických vlastencov. Láska k národu nevylučuje poznanie jeho chýb a jeho kritiku, naopak, môžeme mu pomôcť len vtedy, keď vidíme jeho chyby a chceme ich odstrániť.
Aké sú však prostreidky malého národa? Masaryk ich vidí vo výchove a sebavýchove, v budovaní dobrej národnej školy, v rozhliadaní sa okolo seba, v zbieraní všetkých síl národa, v spolčovaní, v jednote, v svornosti. Vidí ich predovšetkým v práci.

STRANA 4


Ladislav Ballek

Rýchlik do mesta N
Muž myslel na tento deň celý rok. Celé mesiace, odvtedy, ako sa rozhodol odcestovať 12. apríla týmto nočným rýchlikom do mesta N. Rýchlikom do mesta N sa každý deň utešoval, pomyslenie na 12. apríl činilo muža šťastnejším a slobodnejším, tento deň, len čo si ho pred rokom určil, ho oslobodzoval od všetkých zármutkov, každodenných starostí, od nudy všedných dní, od jednotvárnosti jeho života. Tento deň ho mal zbaviť všetkého, čo sa v jeho živote nemení, nezmení a zmeniť nemôže a dával mu nádej, že sa ešte v jeho živote niečo zaujímavého, zvláštneho, živého objaví, že mu prinesie nekaždodenné myšlienky. Kým si neurčil tento deň, 12. apríl, a odchod nočným rýchlikom do mesta N, život mu pripadal ako mŕtve bahenné jazero s dusným nehybným ovzduším, v ktorom sa neobjavuje nič vzrušivého, nič farebného, nič, čo poteší.
Onedlho zbadal svetlá lokomotívy. Približovala sa k výhybkám. Tŕpol, či nespomalí a nezastane, no o chvíľu už vletela do stanice. Rýchlik zastal, cestujúci sa rozbehli a všetko urýchlene nastupovalo. Po dvoch či troch minútach súpravou trhlo, pohla sa a opúšťala stanicu. Po ďalších minútach už blikali v tme len červené svetlá, potom sa aj tie stratili v tmavej rovine.
Muž sa poobzeral a pohol sa k vchodu do podzemia. Nevšímavo prešiel prázdnou čakárňou, opustil budovu stanice a za stanicou sa pustil dolu svahom na poľný chodník, ktorým prišiel.
Opäť začne všetko odznova. Začas bude všetko také, aké bolo, bude, kým sa nezžije s predstavou, že čaká teraz už na 12. máj, na deň, keď sa vyberie k nočnému rýchliku, aby odcestoval do mesta N.
Vošiel do hustej tmy, ktorú ešte viacej zhusťovali vysoké štíhle topole, čo sa v noci dotýkajú neba a cez deň sa strácali v diaľke, až tam, kde každá rieka pramení.

Marián Bednár

V dosahu Býka
Ponárame hlavu do dlaní, v hĺbke predklonu dolujúc význam, príčinu, čo nás právoplatne čaká;
dotyk a kontakt – pričasto znázornená alegória závislosti,
skôr než medzi parabolické zrkadlá vlákali prvý falzifikát slnka,
aby v ohnisku – v križovatke horúcich nitiek pekla – zhorel zelenomodrý prsník báne.
Odvtedy počúvam po nociach klokotanie vodobielej miazgy,
cirkuláciu generácií v dostrele a okruhu storočia,
tmu hrobu klíčiacu v hrude, keď zapaľuje svoju viditeľnosť v snežných iskričkách
a blíži sa a vystupuje z celulózy kníh; býk rusavý ručiaci na niekoľko strán.

STRANA 5


Bohumír Bachratý

Ambície Dunajského bienále
V októbri a v novembri tohto roku prebiehalo v bratislavskom Dome umenia Medzinárodné bienále mladých výtvarníkov Danuvius 68. Už ako prvý ročník stalo sa nesporne jednou z najvýraznejších a najvýznamnejších výstavných akcií v Československu. A v širšom meradle je po Parížskom bienále mladých druhou akciou tohto charakteru na svete.
Výstavy sa zúčastnilo 120 výtvarníkov, z toho 49 zahraničných z 18 krajín Európy, Ázie a Ameriky. Pôvodný termín otvorenia výstavy september sa z pochopiteľných príčin posunul. Už v tejto dobe si vedúci a organizátori výstavy uvedomovali fakt, že výstava v novej situácii, ktorá vznikla v dôsledku augustových udalostí, nadobudne v celkovom kontexte a pôsobnosti nové kontúry, problémy i spory. Podstatným faktom je však skutočnosť, že výstava sa realizovala vo svojej pôvodnej koncepcii a rozsahu a nenechala nikoho na pochybách o tom, aké je súčasné mladé výtvarmé umenie. Zaangažované, búrlivé a dynamické, kruto pravdivé i iluzórne, miestami hluché a hľadajúce, proste žijúce problémami súčasnej doby, problémami existencie človeka nášho sveta.
Rozsah tejto recenzie nemôže pochopiteľne zaručiť podrobnejšiu interpretáciu takého dynamického celku, aký predstavuje expozícia Danuvius 68. V každom prípade je skôr základnou orientáciou v situácii a v pohybe, ktorá v súčasnom mladom výtvarnom umení prebieha. Nechce a nemôže byť definíciou, pretože proti tomu sa radikálne stavia i samo umenie, s ktorým sa na výstave stretáme. Stavia sa proti tomu v zmysle potreby tvorivého hľadania a nachádzania, v zmysle potreby voľného priestoru, v zmysle potreby ľudskej i umeleckej slobody. A v tomto prípade je Danuvius 68 nám všetkým najbližší. Ako pripomienka, ako poučenie, ako varovanie.

Ľubomír Kára

Pochybnosti o bienále
Bolo správne realizovať výstavu Danuvius v dnešnej situácii?
Padlo aj slovo kolaborácia. Boli sme a sme však toho názoru, že je správne - čo príde neviem - aby sme umeleckým činom prispeli k neľahkému zápasu našich národov, aby sme aktivitou, ofenzívnym kultúrnym programom podporovali realizáciu nášho celospoločenského filozoficko-politického programu, ktorý sa zrodil v januári 1968. Je možná aj druhá koncepcia: Nerobme nič. Alebo aj taká obmena, aby sa postupovalo proti všetkému, čo možno spojiť s pojmom "oficiálnosti".
Nemohli sme vytvárať výstavu znovu. Nielen z dôvodov časových, ale aj z dôvodov principiálnych: výstava už raz bola pripravená. Bolo možné pripravenú výstavu nerealizovať, anulovať to, čo sa urobilo. Ale tým, okrem iných strát, riskovať, že takáto akcia v Bratislave vôbec už nabudúce nebude, lebo keď niečo nezaložíte, keď myšlienka sa nestane realitou, môžete sa prípadne utešovať, že niekedy v budúcnosti ju uskutočníte. Ale vieme dnes, či by sa nám Danuvius podarilo v roku 1970 založiť? Nemyslím len na otázky politické a nemyslím vonkoncom na otázky ekonomické, myslím napríklad na otázky kultúrneho kontextu.
Výstava vznikla predovšetkým z kultúrnej potreby. K akcii sme nepristupovali preto, aby sne sa mohli ukazovať, alebo že by sme chceli dokazovať, že môžeme mať ešte ďalšie medzinárodné podujatie, že sme schopní robiť bienále, keď ho môžu robiť i v Ľubľane, v Krakove, Paríži, Tokiu a tak ďalej. Opakujem, išlo o skutočnú potrebu konfrontovať našu tvorbu a pritom aby konfrontácia bola ostrá, aby náš vystavujúci výtvarník slovenský a český mohol posúdiť bezprostredne kvalitu svojej tvorby v susedstve zahraničných exponátov.

STRANA 6


Delegáti miestnych odborov Matice slovenskej

Závery a úlohy
Podľa uznesenia Obnovujúceho zhromaždenia Matice slovenskej 10. augusta 1968 v Martine sa zišli delegáti miestnych odborov v dňoch 16.-17. novembra 1968 vo Vysolých Tatrách na pracovnú poradu, aby prerokovali základné problémy a úlohy matičného hnutia.
Po vypočutí referátov dr. Jána Martáka, správcu Matice slovenskej a prof. Alojza Kuruca, riaditeľa Členského ústredia a po diskusii prítomných delegátov sa pracovná porada uzniesla na mnohých organizačných záveroch a schválila najbližšie úlohy najmä v oblasti kultúry.

STRANA 7


Redakcia: Ivan Kadlečík, Tomáš Winkler, Damián Vizár, Pavel Hrúz

Výkričník
"V čase kompromisov, keď sa nepomenúva veľa faktov a javov našej spoločenskej skutočnosti, existuje reálne nebezpečie, že sa výnimočná situácia bude vydávať za normálnu," píše sa v stanovisku vedcov, umelcov a novinárov k súčasnej situácii z 27. novembra 1968.
Pripájame sa k tomuto stanovisku a zdôrazňujeme potrebu spoločenskej aktivizácie všetkých pokrokových síl na jedinej možnej platforme, ktorou je socializmus, ako ho vytvorila tradícia tejto krajiny – socializmus demokratický a humanistický, očistený od plevelu predchádzajúceho obdobia.
Za očistu spoločnosti, progres a za ozdravenie základov našej spoločnosti vystupoval do popredia svojho času aj Kultúrny život. Tieto stanoviská zastával v čase, keď mocenský a byrokratický aparát so svojím mechanizmom znemožňoval a nevyberaným spôsobom potláčal tieto názory. Kultúrny život pomáhal klásť základy toho pohybu, ktorý vyústil do dnešných dní.
Je paradoxné, že Kultúrny život, ktorý obhájil svoju existenciu v minulosti, zanikol v týchto časoch "z vyšších záujmov". Neexistujú vyššie záujmy, lebo najvyššie záujmy v tejto dobe sú naše najvlastnejšie záujmy. Život nemôže stáť na mieste, všetci pociťujeme potrebu pohybovať sa dopredu, a to i napriek prekážkam, ktoré sa stavajú tomuto pohybu do cesty. Rezignácia v tejto oblasti znamená opúšťanie cieľov, ktoré sme mali na zreteli pri východiskách našej cesty, a to v čase, keď viac ako inokedy cítime potrebu zdravého kritického myslenia, výmeny názorov, potreby brániť sa a pomáhať pri hľadaní nových ciest, v čase, keď existuje potreba konfrontácie myslenia a cítenia všetkých ľudí tejto republiky s názormi inými a iných, nielen v oblasti kultúry.
Obraciame sa preto na tých, ktorých tento orgán reprezentoval: Zväz slovenských spisovateľov, na bývalú redakciu, ale i na tých, ktorí povoľujú, schvaľujú, registrujú, aby v záujme chodu spoločenského organizmu vytvorili podmienky, ktoré nazývame normálne. Jedným z príznakov takéhoto stavu je obnovenie časopisu Kultúrny život (Literárny život).
- mk -
Buďme optimisti
Žijeme v čase registrácie a neregistrácie. Čo nie je registrované, nemá nárok na život. Tento zákon súčasnej demokracie sa priamo dotýka novín a časopisov, avšak s terminologickými obmenami postihuje celú našu spoločnosť. Buďme však optimisti, veď práve v časoch nástupu novej tvrdosti sa stretávame so starými známymi literárnymi orgánmi, ktoré už niečo znamenajú v povedomí nielen inteligencie.
V novembri sa v novinových stánkoch (i keď poskromne, aspoň na Slovensku) znova objavil týždenník Svazu čs. spisovatelů Listy, čiže známe Literárky, ochudobnené o jedno L, no v ničom nestrácajúce na predchádzajúcej úrovni a pôsobnosti. Svedčí o tom aj ich aktívny program a výzva k činorodej práci: "Také budoucí svobody se rodí z přítomného zápasu."
Zasvätenejší milovníci literatúry.mali iste nemenšiu radosť aj z druhého obnovenia: po takmer dvojročnej nútenej prestávke vyšlo prvé číslo kultúrneho mesačníka Tvář, ktorý vydáva v novom formáte starý redakčný kolektív. V skromnej poznámke redakcia konštatuje, že napriek známym obmedzeniam nezaniká potreba kritického myslenia a vecnej analýzy a sľubuje: "V tomto duchu se také budeme snažit navázat na tradici časopisu." Obsah prvého čísla to potvrdzuje.
Dnes teda viac ako inokedy platí, že aj časopisy majú svoje osudy. Moderné zaklínadlá: normalizácia, registrácia sa však aj tu uplatňujú s mierou odlišnou (to konečne nezávisí len od zaklínačov). Lebo kým slovenský literárny týždenník čakal na milosť "mocných tohto sveta", v Čechách registráciu znova urýchlili aj s rizikom zastavenia, ktoré môže mať iba dočasný charakter.

STRANA 8