Taroky



Vyčlenený (pred zátvorku stredného prúdu)

Ivan Kadlečík bol pre mňa vždy predovšetkým morálnou autoritou. Táto autorita pre mňa pramení tak z jeho diela, ako aj z jeho života, jeho životných postojov a názorov. To druhé sa napokon odráža v tom prvom, v jeho literárnom jazyku, reči.

Keď som sa dostal – dosť kľukatým osobným vývojom – k literatúre (bolo to po tzv. normalizácii, v druhej polovici sedemdesiatych rokov), Ivan Kadlečík už nemohol publikovať, jeho meno sa nikde oficiálne nespomínalo. Po prvýkrát som sa s menom tohto autora stretol úplne náhodou, keď niekedy koncom osemdesiatych rokov v rádiu Slobodná Európa Milan M. Šimečka čítal svoju úvahu o knihách a hovoril v nej aj o tom, aké by bolo skvelé, keby sa napríklad pod Michalskou bránou v Bratislave dali kúpiť knihy Dominika Tatarku či Ivana Kadlečíka. Tatarku som poznal (hlavne prostredníctvom jeho Démona súhlasu), a tak Kadlečíka som si podvedome spájal v morálnom kontexte tohto nášho vzdorovitého “karpatského pastiera”.

S Kadlečíkovým dielom som sa začal zoznamovať až po páde komunistického režimu začiatkom deväťdesiatych rokov. V mojich apriórnych očakávaniach som sa vôbec nesklamal a bral som to ako celkom prirodzenú vec, akoby som Kadlečíka poznal už predtým. Ak som bol niečím prekvapený, tak azda najviac jeho veľmi originálnym literárnym jazykom. Objavil som (s poriadnym oneskorením) zrelého, sugestívneho autora, silnú spisovateľskú osobnosť.

Úplne rovnocenné Kadlečíkovej “(cieľa)vedomej” literárnej tvorbe sú jeho listy, epištoly, ktoré písal priateľom. Jeho korešpondencia s Ludvíkom Vaculíkom vyšla zásluhou jeho manželky Ivy Kadlečíkovej aj knižne pod názvom Poco rubato (Fragment, 1994; predtým vychádzala časopisecky v Slovenských pohľadoch). V tejto knihe nájdeme aj takúto autorovu úvahu (z listu Ludvíkovi Vaculíkovi z 29. 9. 1973): “Inak musíme – pokorne a vytrvalo – brať veci, aké sú, dávať hodnotu a zmysel materiálu, ktorý máme poruke, ktorý je nám daný. Neočakávať lepšie, nemať nádej, lebo to je operetné, gýčové a napokon podlé, priekupnícke: mať nádej znamená očakávať honorár za statočnosť, ktorá musí byť bezpodmienečná a beznádejná – iba toto je pravá statočnosť. Nádej oslabuje, zväzuje, spohodlňuje a uspáva ducha; je to droga, ópium. Ale rátať s tým, zmieriť sa s tým, že človek bude bitý a ponížený – a napriek tomu myslieť, tvoriť, nezradiť seba atď., to je ono.” A ešte s nadhľadom a určitou sebairóniou, čo patrí tiež k jeho charakteristickým autorským črtám, dodáva: “A tak som si zamoralizoval, čo je vždy hlúpe; ale ja nemoralizujem a nikoho neučím, len o tom uvažujem, dokonca ani neviem, či to sám dodržím. je to len cieľ.”

Pozornosť a úctu českých disidentských kruhov si vyslúžil nielen tým, že sa vzoprel normalizačnému režimu, s ktorým odmietol kolaborovať, to by zrejme nestačilo, ale najmä kvôli tomu, čo a ako písal. Dobre to dokumentuje opäť citát z korešpondencie (Poco rubato), keď mu Ludvík Vaculík píše: “Madla dnes dopoledne v posteli (je nachlazená) četla Tvou knížku a každou chvilku mi něco chtěla přečíst nahlas. Padlo jí to do noty. Říkala, že na to nevypadáš: na tak vznosný, morálně povznešený a bohatý jazyk. Protože osobně spíš jenom tak mrmleš, dodávám já.” V mojom prípade to bolo presne naopak: najskôr som poznal tento Kadlečíkov “vznosný a morálne povznesený jazyk” a až potom som poznal autora aj osobne. A bol som mierne prekvapený, že “osobně spíš jenom tak mrmle”.

V tom čase som už v Námestove začal vydávať knižky autorov, ktorí mi boli niečím blízki a ktorých som si vážil. Väčšinou išlo o autorov žijúcich bokom od ostentatívneho a niekedy možno aj snobského literárneho centra, ale tvoriacich nepopierateľné hodnoty. A tak sa stalo, že som Ivanovi Kadlečíkovi vydal najskôr básnickú knihu Srdce sa volá ň (Malé vydavateľstvo poézie, 1994) a potom aj “historický románik” Taroky (Štúdio F, 1997).

Taroky sú možno tým, čo by si z Kadlečíkovho pera už v roku 1988 rád prečítal s ním osudovo spriaznený Ludvík Vaculík: “Ale řeknu Ti: při čtení Tvých besednic napadlo mi párkrát, jak by z Tvé ruky zněla povídka, i delší, asi? Když ta svévolnost, zdánlivá, lépe řečeno měnění zákonů dle vlastní hlavy, a ty “deformace” by musely postihnout nejen věty a odstavce, a vlastně formu, nýbrž celý příběh, postavy a všecko ostatní, nevím ani sám co! (Vznikla by přirozená bizarnost!)” Ale Taroky sú iste aj hľadaním autorovej (európskej) identity a podľa môjho názoru i jeho osobným vysporadúvaním sa s literárnou postmodernou – v tomto zmysle je to asi jeho najexperimentálnejší text.

Kritici Kadlečíkovi niekedy vyčítajú “patetický” či “sentimentálny” štýl. Patetický v ich ponímaní znamená smiešny. Ale ako upozorňovať na isté hodnoty a nebyť pritom smiešny? (Pravda, dnes sú – alebo boli vždy? – najsmiešnejší svätí. Napríklad taký vášnivý, až zúrivý hlásateľ mravnosti a pokánia, ako bol Ján Krstiteľ, alebo naopak mierny a pokorný František z Assisi.) Dnes už – alebo to tak bolo vždy? – o takom niečom, ako je mravné posolstvo generácií hovoria iba čudáci a blázni. Nuž, Ivan Kadlečík sa k tomu bláznovi sám hlási. V Tarokoch prostredníctvom tarokovej karty s najvyššou hodnotou, ale bez čísla – škýza, šaša, blázna. Takýto “blázon”, nezoskupený, neočíslovaný, žije vždy mimo “main streamu”, vylúčený, vyčlenený (pred zátvorku stredného prúdu), aby sa ním všetko (čo je v zátvorke) prehodnocovalo? zhodnocovalo? znásobovalo? prestupovalo?

Pokiaľ ide o žánrové vymedzenie Kadlečíkových próz, tu takisto ide o autorskú nezaraditeľnosť. Jeho štýl vôbec nie je “čistý” (aj preto tá “vylúčenosť” ako “nečistého”?). Stretáva sa v ňom prízemné s vysokým, modlitba s kliatbou, víno sa mieša s krvou. Autor voľne, slobodne komponuje, syntetizuje a alchymisticky zmiešava. V Tarokoch nájdeme vari všetko: príbehy, sentencie, postrehy, dialógy, úvahy, dojmy, eseje, štúdie, (auto)biografie, moralizmy, aforizmy, filozofizmy i mudrlantské špekulácie, anekdoty, hravé naschvály a huncútstva jazyka a reči, básnické trópy a subtrópy, paradoxy, logizmy, sylogizmy i nelogizmy, krásne hlúposti i múdre škaredosti, čertovský výsmech i zbožnú úctu. Je v tom baroková roztopaš a šírka i existenciálna úzkosť. Rozkokošená, rozkošatená bujarosť a šťavnatosť i holá, chladná strohosť a striedmosť. Zatrpknutosť, ohrdnutosť i pohŕdanie; svätý oheň, vzbura i pokora. Spred či spoza (zátvorky) vyšľahnú politické, spoločenské i osobné narážky na to, čo je (v zátvorke), spisovateľove vnútorné zrážky s vonkajškom. Časté digresie zabiehajú v Tarokoch aj opticky akoby mimo “hlavného” textu, až pod čiaru.

“Niektoré veci jestvujú len preto, lebo sa o nich píše,” zaznamenáva autor svoj postreh v Tarokoch. Áno, a my dodajme, že niektorí ľudia existujú iba preto, lebo píšu. Vyčlenení (pred zátvorku), v “emigrácii svojej pracovne”, lebo iba tam sa cítia slobodne, bezpečne a autenticky, ako to vtáča z ich nepokojnej duše: “Pokraj cesty strmou stráňou zašveholilo kde-tu vtáča a ako splašené vyletelo a hľadalo úkryt hlbšie v hore pred mrazom.”

Námestovo 15. 11. 2003

Rudolf Jurolek

Histórie sa ťažko zmocniť, možno s ňou mať len malý románik

Reedícia “Tarokov” Ivana Kadlečíka v roku 2003 je dobrým rozhodnutím Kamila Kertésza Bagalu a jeho vydavateľstva L.C.A. v prospech pôvodnej slovenskej tvorby. Prvé vydanie tohto titulu v roku 1997 v Štúdiu F v Námestove (redaktor Rudolf Jurolek) bolo veľmi rýchlo vypredané a pre mnohých Kadlečíkovych čitateľov (a verejné knižnice) sa stal takmer “podpultovým” tovarom.

Knižka je veľmi trefným, ale pritom vtipným príspevkom k hľadaniu našej identity, či už na úrovni národnej, stredoeurópskej alebo regionálnej. V spoločensky dusnej atmosfére druhej polovice rokov deväťdesiatych bol tento “historický románik” možno tou najvýstižnejšou odozvou na slovenskom literárnom poli k zápasu o chápanie a formu demokracie. Autor dokáže tak bravúrne pracovať s históriou a má dôkladne načítanú klasickú slovenskú literatúru, že môže dovoliť zahrať si s ktoroukoľvek našou významnou kultúrno-historickou postavou vynikajúcu partiu tarokov. Platí to pre Štúra, Sládkoviča, Hurbana, Hodžu, Kalinčiaka, ale aj Vajanského, Holubyho, Timravu, Chudobu, či Tatarku.

Tému tarokov si vybral Ivan Kadlečík veľmi vhodne, táto hra má historicitu obsiahnutú priamo v sebe – je to najstaršia známa matematicko- logická kartová hra v Európe. V Taliansku sa hrávala od 15.storočia a postupne si získala v strednej Európe veľkú obľubu. Svedčí o tom viacero zachovaných lokálnych variantov hry – uhorské taroky, bavorské, moravské... Znalosť tarokovej hry patrila k samozrejmým spoločenským znalostiam pre každého, kto sa považoval za vzdelaného. Platilo to rovnako pre pánov i pre dámy, vedeli ju hrať všetci slovenskí kultúrni dejatelia. Preto môže autor napísať : “podpredseda Matice Kuzmány by sa len usmial – keď sa tu prestanú hrať taroky odídeme zo strednej Európy – podľa reči kariet sa tak stalo asi v prostriedku dvadsiateho storočia.... Guláš nám ostal, trochu vychladnutý, v karpatskom kultúrnom kotlíku.”

Okrem dobre vybranej témy zaujme autor aj majstrovskou prácou s jazykom – slovenčina v jeho podaní je okúzľujúca a vrtká. Na tohtoročných októbrových Dňoch slovenskej literatúry v Prahe reprezentoval Slovensko práve Ivan Kadlečík. Ludvík Vaculík to komentoval takto : “..Kadlečík dostal jazyk na stupeň dokonalej slobody. Veľmi nepresne, ale trochu priliehavo by som povedal, že zatiaľ, čo jeho kolegovia v devätnástom storočí svojimi postavami bojovali za slovenský jazyk, Ivan takto vyspelým jazykom bojuje za svoju postavu – svoju slovenskú postavu v Európe.”

Vydarený románik “Taroky” je postmoderne experimentálny a eklektický (ironický, hrajúci sa s jazykom, výrokmi, citátmi, historickými postavami i literárnymi štýlmi) a zároveň tradičný a kultúrne kontinuálny (archaický jazyk, historická kontinuita vývoja, dobové dokumenty a citáty). Taroky môžu byť symbolom štylistickej i myšlienkovej ukotvenosti slovenskej kultúry v Európe.

Pre toho, kto rád číta niečo viac než prvoplánový text, je toto dielko určite lahôdkou a pre tých, ktorí sa chystajú písať, možnou školou práce s jazykom, štýlom i kultúrno- historickou tradíciou.

Taroky sú pripravené, hra sa môže začať ...

Igor Zmeták

Slová sú ako hracie karty

V roku 1997 vydal v Námestove básnik a vydavateľ Rudolf Jurolek knihu Ivana Kadlečíka Taroky, s podtitulom Historický románik. Pochopiteľne, spojenie historický románik je mienené ironicky, pretože takmer všetky texty knihy sú ironické, parodické a sarkastické, čo je niekedy jediná možnosť merania si síl literatúry s tým, čo bolo i čo nás obklopuje. Slová a vety sú trpko hravé, teda spravodlivé, lebo "histórie sa ťažko zmocniť, no možno mať s ňou malý románik".

Teraz Taroky vychádzajú v druhom vydaní vo vydavateľstve L.C.A. Kolomana Kertésza Bagalu s doslovom Rudolfa Juroleka. Prvé vydanie sa z rôznych príčin nestretlo s veľkým ohlasom, aj keď literárny kritik Jozef Bžoch veľmi presne a kladne napísal slová, ktoré citujeme a ku ktorým niet čo dodať: “Kadlečík vtipne a zmysluplne využil princíp tarokovej hry, miešania karát, kombinatoriky, herných náhodností, koexistencie nerovnakých karetných hodnôt vedľa seba a, samozrejme, aj kartomantiu, vykladanie karát. Podarilo sa mu to celé premietnuť do tvaru a jazyka literatúry priam postmodernistickej, ktorá sa podľa jeho definície podobá obsahu dámskej kabelky. Tak ako je v nej kopa rozličných predmetov, u neho je pele-mele tém, motívov, štýlov, faktov.”

Zuzana Kadlečíková

Taroky  v knižnici a v histórii

“Stredná Európa je tam, kde sa varí guláš a hrajú sa taroky” (Ivan Kadlečík)

V roku 2004 opätovne vychádza vo vydavateľstve L.C.A. historický románik Ivana Kadlečíka Taroky. Pôvodné vydanie tejto knižky z roku 1997 veľmi rýchlo zmizlo z kníhkupectiev a nachádza sa iba v máloktorej knižnici. Na Slovensku takmer zabudnutá téma tarokov patrí neodmysliteľne do dejín stredoeurópskej kultúry a môže byť lakmusovým papierikom úrovne nášho historického vedomia.

Do polovice 20. storočia na Slovensku i v celej strednej Európe bola znalosť tarokovej hry samozrejmou výbavou pred návštevou vzdelanej spoločnosti – pánskej i dámskej. Dnes si u nás pojem taroky mnohí mýlia s egyptskými vešteckými kartami – tarotom.

Kartová hra taroky patrí k najstarším zachovaným matematicko-logickým hrám v Európe. Je naozaj hrou historickou, doložená je už v stredoveku – v Taliansku pod názvom tarocchi. Za dlhé storočia jej existencie vznikli viaceré regionálne varianty pod názvami: tarock, tarok, tarokk, taroc, taroky. Obrázky na kartách sa menili s dobou, zo stredoveku zostalo rímske číslovanie 22 tromfov – tarokov. O tom, že sú živou hrou dodnes svedčia internetové stránky v mnohých jazykoch – aj v slovenčine.

Tak ako Ivan Kadlečík dokáže vynikajúco pracovať so slovenským jazykom, platí to isté aj o histórii. Výberom témy tarokov dokázal zamerať pozornosť na historickú kontinuitu vývoja slovenskej kultúry a zároveň sa inteligentne zahrať s našimi kultúrnymi dejateľmi, minulými i  tými súčasnými a rovnako aj s čitateľmi. Kadlečíkove Taroky sa vyznačujú na jednej strane postmodernou iróniou a hravosťou s literárnymi štýlmi, historickými postavami a ich výrokmi, na druhej strane upozorňujú nepatetickou formou na význam tradície a kultúrnej kontinuity v našom každodennom živote.

Historický románik Taroky by bolo možné z hľadiska štýlu porovnať s Ecovými otvorenými románmi. Kadlečík je autentický a svojský, ponúka čitateľovi okrem významového obsahu aj hru –  historické výroky sú vtipne zakomponované do textu a ten, kto má už niečo prečítané, si môže vychutnať autorovu “partičku tarokov” s osobnosťami a falošnými hráčmi na poli kultúry.

Najvyšším tromfom v hre je XXII. tarok (jediný bez čísla) škýz – potulný šašo, v ktorom je skrytý šľachtic s mečíkom a možný kráľ. Ostatné taroky nemajú na kartovom liste svoj zrkadlový obraz, ale vnútorný, skrytý protiklad – sú dialektické, ich jednota je schovaná v rôznych významoch. Tak na taroku s číslom I je mužský a ženský princíp, na II tulák, chodec a orol s atribútmi kráľovskej moci.

Kadlečíkove Taroky majú okrem svojej vynikajúcej literárnej kvality v sebe zakódovaný nenásilný a nepatetický spôsob poučenia o význame histórie, ktorá nám môže pomôcť pochopiť a orientovať sa aj v súčasnosti. Tak ako význam legendy o sitnianskych rytieroch nie je v “trblietavých pancieroch”, ale v charaktere, tak je namiešaná aj partička tarokov v knižnej podobe. Stačí prijať výzvu rozdávajúceho...

Igor Zmeták