VYDÁVALA MATICA SLOVENSKÁ V MARTINE
I/1 I/2 I/3 I/4 I/5 * II/1 II/2 II/3 II/4 II/5 II/6 II/7 II/8 II/9 II/10 II/11 II/12 II/13 II/14 II/15 II/16 II/17 II/18 II/19 II/20 II/21 II/22 II/23 II/24 II/25 II/26 * III/1 III/2 III/3 III/4 III/5 III/6 III/7 III/ 8 III/9 III/10 III/11
- Zalistujte si v Matičnom čítaní od jeho vzniku (28. 10. 1968) až do polovice III. ročníka
- (14. 7. 1970), kým bol jeho šéfredaktorom Ivan Kadlečík.
- Alebo si prečítajte zopár listov z jeho archívu.
- Listy 2012
- Listy 2011
- Listy 2010
- V decembri 2013 list od priateľa básnika
- Volá Krakow: 16. 11. 2013 14:33
- T v r d á c e s t a , t v r d á r e č
Celý deň horí lampa na pokraji púšte.- Plameň sa ani o vlas nevychýli.
- Celý deň listujú ďalej v holých stránkach knihy,
- v ktorých mizne aj ich príbeh.
- A v jasnej chvíli napätého ticha podvečera
- sa stávajú našimi prorokmi.
Pozdravujem Ťa aj Ivu a celý pukanský dom- Ivan Štrpka
- V novembri 2013 list adresovaný synovi do Prešova, kde bol na vojenčine (na celé dva roky, pretože chlapci na filozofickej fakulte nemali počas štúdia vojenskú katedru)
- Pusté Úľany 26. 9. 1961
- Drahý môj synku!
- Už máš jednu štyriadvadsiatinu za sebou. Vojančina je škola pre život, ja som ju nepoznal. Mal som byť vojenským kurátom, ale odmietol som.
- Treba vylámať a ošúpať kukuricu, nie všetku, až po orech, za zemiakmi ešte nie je zrelá, 110 viazaníc, ešte bude asi 50, menej ako vlani, keď si ju nosil na povalu. Aj za organom chýbaš, zle sa mi spieva liturgia.
- Našiel som výstrižok z Lermontova: I smutno i nudno i niet komu ruku bys´ dal... To je môj stav, preto chápem teba. Mienim napísať antikvariátu, že im predám všetky staré nemecké teologické knihy, chcem sa ich zbaviť pred sťahovaním sa do Modry. V tvojej izbe som našiel Rúfusovu knižku. Je to mladý básnik? Dni idú, tvrdne chlieb, pribúda samoty – píše ako o mne.
- Dnes presne pred 28 rokmi sme mali v Žemberovciach o štvrť na 6 h. sobáš s mamkou. Ako to bolo vtedy krásne. A 7 týždňov je dnes, čo sme ju pochovali.
- tato
- V októbri 2013 list z októbra 1989 od Joly Kusej, ktorým si pomáhala v samote, keď manžel Miro bol zatvorený v paláci s levmi
- Bratislava október 1989
- Chcem Ti, Ivan, povedať,
- že som strávila víkend s Tvojimi Dvanástimi, aj keď nie práve trikrát dobre, lebo žiadna veľká sranda to teda nie je, ale rozhodne som nebola s tou knihou-neknihou sama. Neviem presne, ako sa to číta tým, čo z takého súdka života neochutnali, ale mám podozrenie, že tiež nebudú môcť zostať sami, že si ich chytil, dobehol, a tu držíš za ruku, tu za malíček a tu pod krkom. Aj nás a aj za nás. Ty asi budeš rozumieť môjmu žiaľu nad tým, že mi zadržali list od Mira – vraj je závadný, lebo tam “uvažuje”. Chceli mi čítať z neho nezávadné úryvky – určené dcéram a mne. Mám dojem, že doteraz nechápu, prečo to bolo pre mňa neprijateľné. Aby mi orgán čítal intímne posolstvo od muža a otca v jeho vyšetrovni – nešlo to, a aj keď by som iste rada vedela aspoň, či je zdravý, vstala som a odišla. A tak sa dozviem, alebo nedozviem, podľa rozhodnutia akéhosi súdu. Nuž Pánboh zaplať aspoň za to, že o tom, či môžem čítať slová od Teba, si nenechal rozhodovať tentokrát žiadne nesúdne vydavateľstvá a mohla som teda čítať namiesto Mirovho listu aspoň Tvoje trpké, múdre a boľavé slová, boli mi tak akurát. Tak si práve myslím, či Ťa niekedy mohlo napadnúť, že by si mohol dostať takýto ďakovný list od čitateľky? Dúfam, že taký pesimista si nebol, vlastne, čo je na tom smutné, že oslovuješ človeka, keď mu je zle a si mu spolupútnikom, veď je to skvelé, ten pesimizmus tam vnášam ja tým, že je ten Miro ako väzeň pre mňa strašne nestráviteľná skutočnosť. Ďakujem Ti za list, účasť na Mirovej obrane i knihu.
- Jola Kusá
- V septembri 2013 došiel ďalší list od neznámeho čitateľa, ktorý "musel" napísať o knihe alebo o tejto stránke. Pri tej príležitosti namiesto jedného či dvoch listov dobrých známych vkladáme čriepky z listov dobrých neznámych
- Rozličné miesta nielen na Slovensku, rôzne dátumy
- Všetko najlepšie k meninám, veľa zdravia a ešte viac životnej energie Vám úprimne a zo srdca želá Váš fanúšik a obdivovateľ Ivan
- Dnes som si náhodou prečítal Vaše slová k 11. januáru 2009: "Milá Magda, milá Zuzana, podobne ako vy, aj my a celý tento národ sme v Milanovi stratili otca, druha, priateľa, brata, učiteľa, sprievodcu... Kto posilní? Kto teraz bude hovoriť? "Úzkosti nás obletujú. Ako kŕdeľ vrán." Keď hrozivo pribúda prázdna, keď pribúda samoty, kto nás ochráni? Azda Hospodin ohnivý bude naďalej kráčať pred nami. V Pukanci v nedeľu 11. januára 2009." Vďaka. Ešte stále bolí ten postoj niektorých ľudí. Napísal som v tom čase list, ktorý zostal bez odpovede. Požehnaný deň Váš Michal
- Dnes som dočítal Vašu knihu Škoda knižke nerozpredanej ležať, ktorú som dostal ako vianočný dar. V podstate už po pár prečítaných stranách skrsla vo mne myšlienka napísať Vám. Oslovili ma najmä Vaše úvahy o literatúre a umení všeobecne a vzťahu našej spoločnosti k nim. Pre Vás a podľa Vás sú literatúra, umenie i kultúra akoby svetlom, za ktorým máme ísť a ktoré nás bezpečne prevedie neraz trpkým osudom a až príliš kľukatým chodníkom života.
- Ja som iba obyčajný človek, ktorý pracuje vo veľkom podniku na východe Slovenska. Iba malé koliesko, ako v živote, tak aj vo fabrike. Celý život sa pohybujem medzi obyčajnými ľuďmi a vidím, akou kultúrou žijú títo ľudia. Superstar týždeň čo týždeň hlási ďalší rekord v sledovanosti. Mladí ľudia sledujúci tento program sú schopní Darinke Rolincovej zatlieskať aj za perlu: toto nie je môj šialok kávy. Sledujúc Smotánku krochkajú blahom ako dobre nažrané prasa, keď ho niekto škrabe po bruchu. Ak niekto siahne po knihe, tak je to nejaký titul od Danielle Steelovej alebo reklamou a marketingom nanútení Da Vinciho kód Dana Browna či Harry Potter. Kdeže Tatarka, Hrúz či napríklad Sloboda. To sú absolútne neznáme pojmy. Žiadne hľadanie pravdy či burcovanie svedomia, ako to píšete vo svojej knihe. Iba ďalšia kratochvíľa, zábavka, zabitie nudy niečím, čo je ľahučké, čo neublíži, pri čom si rozum ďalej nerušene a pokojne pláva vo svojich zvyčajných, bezpečných, no plytkých vodách.
- Mám pocit, že v našich ľuďoch niet túžby objavovať krásno, lebo na to treba zapojiť myslenie, vynaložiť istú námahu. Dnes sa ľudia radšej nechajú unášať všadeprítomným konzumom, napríklad pri míňaní peňazí za čačky-mačky v nákupných centrách, sledovaním televíznych hlúpostí alebo počúvaním rozhlasových somarín. A naši analytici ako aj všelijakí odborníci na všetko ich v tomto správaní len utvrdzujú. Takýto má byť znalec problematiky a expert? Vzdelanec a intelektuál? Demokrat? Iba obyčajný manipulátor. Takíto ľudia sú bez problémov a najmenších výčitiek svedomia schopní obhajovať vojnu. Kritické myslenie u nás nebolo podporované v minulom režime, no v dnešnom konzumnom tiež nie je potrebné a tak ľudia preberajú takéto názory bezmyšlienkovito a automaticky.
- Vyplýva mi z toho otázka, čo proti tomu robiť. Pôsobiť na iných ľudí, aby sa zmenili a snažiť sa im pootvoriť dvere do sveta krásna a literatúry? Alebo to všetko nechať tak a vyplniť svoj život umením a kultúrou čo najviac ako sa dá a o ostatných sa nestarať? A nevidím to všetko až príliš čierno a skutočnosť je veselšia?
- Dúfam, že som Vás týmto mojím pokusom o zamyslenie veľmi neotravoval. Chcel by som Vám poďakovať za to, že ste mi ako čitateľovi dali možnosť prečítať si krásnu, hodnotnú, ale najmä inšpirujúcu knihu a dovoľte mi ešte zaželať Vám do nového roku pevné zdravie, mnoho múdrych čitateľov a nech sa Vám zdarí všetko čo tento rok plánujete urobiť. S pozdravom Vladimír
- Vážený pán spisovateľ, v čase, keď i mňa, obyčajného smrteľníka, dávia existenciálne tiesne, prečítal som si úryvky Vašich rozhovorov na internete a s prekvapením som zistil, že na rozdiel od mnohých iných stránok tá Vaša je stále aktualizovaná a nemenej aktuálna. A pretože súcitím so všetkými, ktorí vyslovujú otázky priame a bytostné (ale nie súcitom nadradeného, skôr v zmysle pochopenia a splynutia s myslením druhého človeka), dovolil som si napísať Vám túto krátku správu.
- Obdivuhodne sa mi Vaše slovo prihovorilo po prvýkrát práve cez internet. Aj preto vďaka tým, ktorí sa o to pričiňujú. A tak ma zaujalo, že som si objednal niekoľko Vašich kníh, postupne, pravidelne som nasával z nich krásu jazyka, múdrosť života a pravdivosť zraku. K Vašim knihám sa musím po čase vracať, chýbajú mi, keď som od nich ďaleko, chýba mi to Vaše slovo, keď som v cudzine. Rozmýšľam, či tie moje imaginárne korene nezapúšťajú do zeme práve tam, kde mám uschované Vaše knihy, či sa nenapájajú aj z Vašej živice.
- Takže nie Váš, ale naše životy sú pieskom vo vetre. Vaše dielo, podopreté životnou skúsenosťou, je balvanom, o ktorý sa zrnká tohto piesku môžu obtrieť, ba niekedy aj na nás zosadnúť, trochu odpočinúť. Preto Vám s úsmevom odopieram právo na bytostnú úzkosť, s trochou sebakritiky nemyslíte si, že Vaše dielo je večné? S úctou Váš čitateľ-fanúšik Juro
- Veľmi ma potešil Váš veľkonočný pozdrav a prajem Vám aj všetkým Vášmu srdcu blízkym bytostiam pokojné prežitie tohto krásneho obdobia, ktoré má v sebe silu prebúdzať aj spiace očká. Martina
- S potešenim som objavil Vašu internetovú stránku. Veľmi rád čítam Vaše knihy aj články. Mám ich doma skoro všetky. Práve teraz čítam knižku s názvom Škoda knižke nerozpredanej ležať. Veľmi sa mi páči, ďakujem. Zaujal ma Váš postreh o tom, že v prvej polovici 18. storočia na Slovensku žilo a pracovalo mnoho vynimočných osobností, ktoré sú však dnes nedocenené či dokonca nepoznané (Bel, Krman a pod.). Oni by mali byt našimi historickými vzormi a nie kadejakí zbojníci.
- Práve som dočítal poslednú stranu z útlej knižky, ktorej by bolo zaisto škoda nerozpredanej ležať a takto elektronicky by som Vám rád poďakoval za ten kus človečiny, ktorého sa mi dostalo. S potešením sa zahryznem znovu... S pozdravom skoro až sused Fero
- Ja patrím k tým, čo im bolo Slovensko primalé (primladé?), takže ma to odvialo až do Kanady. Ale dobre sa stalo, lebo až ďaleko od vlasti (a možno aj vekom) chce sa mi skúmať svoje korene. Až keď sú napnuté cez pol zemegule. Už teraz sa teším domov na archiváciu "skvostov" svojej histórie. Tiež Vám prajem všetko dobré!! Frankie:)
- Píšem Vám takto podvečer taký obyčajný pozdrav. Umožňuje to súčasná moderná technológia. Občas je hrozná a občas milosrdná. Tá technológia. Neviem, čo si mám o nej myslieť. Inšpirovala ma Vaša webová stránka (súčasť tej modernej technológie). Na nej v jednom z rozhovorov tvrdíte: Literatúra nikoho nenúti, neprikazuje, nemanipuluje. Nemá nijaké úlohy, nedáva ich ani nedostáva a neprijíma. Naozaj je literatúra takáto sterilná a bezpohlavná? Nemá vlastný názor? Nezastáva žiadne postoje? Politické, sociálne, kultúrne či iné? Nemá úlohy? Nechce polepšovať ľudí? Ukazovať cestu? Nedáva nádej na ľudskosť, vieru, lásku, obetovanie? Ak je naozaj taká iba sama pre seba, tak potom asi nemá zmysel ju písať a tobôž nie čítať. Alebo som to všetko iba zle pochopil? S pozdravom a prianím všetkého dobrého Vlado
- Úprimne Vám želám pevné zdravie a jasavú myseľ. A zvesť k zvestoňovi navracia sa, aby sme "spevom spevnievali". Váš čitateľ Ján
- Úvodom tejto krátkej správy ma nechajte sa predstaviť; už sme sa raz stretli, a síce toto leto koncom júla sme Vás s mojou manželkou Sandrou neočakávane prepadli vo Vašom sídle, aby sme Vám potriasli pravicou a nakoniec sme sa mohli s Vami v prítmí Vašej obývačky dokonca aj porozprávať. Sme dvaja mladí ľudia a vtedy sme cestovali na bicykloch a vlakmi po Slovensku, pričom sme sa zastavili v Pukanci, pokračovali do Banskej Štiavnice a ďalej na východ.
- Knihy, ktoré sme s Vaším dovolením dostali od Vašej pani manželky sme už skoro zhltli (Sandra už áno, ja som si ešte spravil odbočku k Masarykovmu krátkemu životopisu) a za nás oboch musím povedať, že boli veľmi inšpiratívne. U nás je mierkou kvality "podčiarknutosť" slov a viet a podľa tejto mierky dosahujú obe Vaše knihy veľmi dobré výsledky. No ale na teraz dosť. Vopred ďakujeme a želáme pekný zvyšok večera. Sandra a Michal
- Chcel by som sa Vám poďakovať za knihu Iskra v studenej pahrebe, ktorá sa mi dostala do rúk zhruba pred týždňom. Naozaj ma oslovila a vďačný som najmä za nasledujúce myšlienky: Jednotlivcov statočný postoj je márny, ale nevysloviteľne potrebný. Lebo opraviteľnosť je kritérium hodnoty. Nepíšem svoje texty pre texaských rančerov, ale pre úžitok a potešenie svojich blízkych. Strach z výsmechu zo strany "modernistov" zväzuje ruky pedagógom, recenzentom, teológom, sociológom, literárnym kritikom a jazykovedcom, ktorí namiesto vážneho varovania, aby ich neobvinili zo smrteľných hriechov, teda z pátosu, kazateľstva a moralizovania, radšej podliezajú a podlizujú sa arogantným sopľošom.
- V neposlednom rade Vám chcem popriať všetko dobré do nového roku (i Vašej rodine), hlavne veľa zdravia a tvorivých síl. Ja už zmysluplný nový rok mám, a to aj vďaka Vašej knižke. Ešte raz ďakujem a teším sa na ďalšie riadky, ktoré tomuto svetu v budúcnosti venujete, s pozdravom Martin
- So záujmom a s radosťou som si prečítal Vašu novú knižku Iskra v studenej pahrebe, ktorú priniesol Ježiško môjmu bratovi pod stromček. Pri tejto priležitosti Vam chcem zaželať hlavne veľa zdravia, osobnej pohody a spokojnosti a hlavne veľa ďalších pekných a múdrych knižiek prehovárajúcich do duše aj v tomto roku, veď hľadanie a nachádzanie pravdy je zmyslom života. Ak by ste mali záujem o nejaké ilustrácie do knižiek, rád Vám prispejem svojou maličkosťou:) ArsAnimus (inak Váš menovec po priezvisku) P.S. Hrad prepevný jest Pán Buh náš...
- Vážený majstre, dovoľte mi povinšovať k Vášmu sviatku. Hlavne, dľa možnosti, dobré zdravie a mnoho dobrých ľudí okolo Vás:) Slovká, slová i reči nech sa roja tak krásne a trefne i naďalej. Ako sa rojili doteraz.
Spomínam na pár stretnutí v KC Dunaj, kde som Vás mala možnosť vidieť i počuť. A tiež na skvelé pagáčiky z košíka Vašej pani manželky. Tie stretnutia, spoznanie človeka, Vás i Vašej pani manželky, rezonujú vo mne doteraz.
Lístoky nosím so sebou na cestách necestách. Nech mi Pánbožko odpustí, skoro "ako modlitebnú knižku". Obrazne povedané. Priznám sa, že tú tak so sebou nenosím, ako tie Vaše Lístoky:) S úctou a vďakou za úprimné a prirodzené slová Mária
- V auguste 2013 si pripomíname Ruda Brtáňa, literárneho vedca, vzácneho človeka, starého otca Andreja Šebana jediným jeho nedatovaným listom adresovaným redaktorovi jeho knihy o Jankovi Kráľovi, s ktorým sa osobne ani veľmi nepoznali
- Astrová 26, 821 01 Bratislava
- Milý pán Ivan Kadlečík,
- netušil som nikdy, kto skracoval (myslím v genealógii zbytočne a na ujmu predkov Janka Kráľa) moju monografiu o Jankoví Kráľovi. Prekvapili ma milo Vaše slová o mojej knihe a o mne, na čo ma upozornil môj syn Ivan, zvukár v televízii. Nuž ďakujem Vám srdečne! Bolo to netušeným a milým prekvapením.
- Inak na Pukanec mám veľmi radostné spomienky, na tamojších rodákov aj učiteľov a farárov, najmä literárne činných. A Ján Bakoš bol pri mojom otcovi kurátorovi farárom a mojím priateľom po prevrate a videl som ho ostatný raz v SNP na Magurke, kde som sa s ním rozlúčil a volal ho do Hýb, že sa mu tam nič nestane! A musel mu i syn v Bystrici padnúť.
- A Jaromír Bázlik bol mojím srdečným kamarátom až do 1. 1. 1997, keď mi neočakávane umrel.
- Všetko najlepšie Vám žičím, ďakujem za blahoželanie a želám Vám dobré zdravie a dlhý život!
- Váš vďačný Rudo Brtáň
- V júli 2013 si pripomíname zosnulého Ludvíka Kunderu listom spred dvadsiatich rokov.
- Kunštát v roku 1993
- Vážený pane I. K.
- Laskavostí přátel Bočkayových ke mně před vánocemi dorazily dvě Vaše knížky: díky, srdečné díky!
- A zároveň omluva, že děkuju s tak hanebným zpožděním. Mám takový zvyk (zlozvyk?) reagovat na knížky až po jejich přečtení. Chystal jsem se, a to s příjemným napětím, v tzv. mezisvátí. Jenže: děti a děti dětí! Pak jsem si (globaje ovšem – jsem zvědavý) na Vás vyhradil dny okolo Tří králů. Do toho vpadla práce, jinými slovy dvě korektury. Ty přicházejí, jak asi víte, vždy nevhod. Je to však vždy velká radost! Takže jsem si Vaše dvě knížky v klidu přečetl až v minulých dnech.
- A jsem tuze rád, že jste mi otevřel svůj svět, který se leckde překrývá s mým. Jsem taky venkovan (byť teperve sedmnáctý rok), i v roce 1990 na nás (jako na Vás) vybyl "svazový pobyt" v tehdy ještě SSR – my byli na Jaltě. Byl to zážitek z té hroutící se říše!
- Bohužel nejsme vinorodí. Kolem 500 m n. m. – ale kdysi tomu musilo být jinak. Blízký kopec se jmenuje Vinný vrch... (Ve středověku prý se pilo i víno zcela kyselé. Dnes máme rádi "tvrdé".) Připíjím Vám vínem z Milotic u Kyjova.
- Abyste mě taky trochu poznal, posílám Malé radosti. Novější knihy (ale všecko je to 1963-1989!) sem na venkov pronikají hrozně pomalu. Rád bych Vám poslal jednu z posledních československých knížek, totiž Lorelei, výbor z Heina, vyšlý v posledních dnech Československa (Feldek to, skvěle, přeložil, já se postaral o vše kolkolem), ale nemám ni kus. Třeba to k Vám dorazí via Bratislava.
- Díky a – buďte zdráv a blažen.
- Váš Ludvík Kundera
- V júni 2013 sme znovu dostali od Ivony Ďuričovej pravidelný každomesačný list (vzdušnou poštou) aj s peknými fotografiami (fotografie nikdy nechýbajú, niekedy ich dopĺňajú priliehavé haiku)
- Ivanka pri Dunaji 4. júna 2013
- Milí Kadlečíkovci,
ďakujem za Vaše mailové riadky a pozdravujem znova z upršanej Bratislavy. Mala som "hustý" máj, som Vám dávnejšie nenapísala, lebo stále sa čosi dialo. Začiatkom mája som bola pár dní v Zaježovej, na lazoch, za Slatinskými lazmi, bez mobilného signálu, bez internetu – v krásnej prírode s pár krásnymi ľuďmi. Hrali sme (sa), maľovali, na lúke pískali na trávach, na púpavách, spievali... ako sa to moderne povie – "dobíjala som baterky". Pripájam fotografiu s lesnými zvieratami.
Potom v práci som mala toho dosť (analýzy dotácií do poľnohospodárstva – čo je moje povolanie – ako vedecko-výskumná pracovníčka), potom mi zas vyšla v Prírode, pár týždňov po podkolienkových lienkach ďalšia kniha – Veselá abeceda. Na každé písmeno básnička, na všetky, vrátane ô, ä, ĺ, ŕ... všetky okrem w – to je väčšinou len v cudzích slovách. Pripájam aspoň obrázok obalu, formátom je rovnaká ako Lienky.
Ešte som bola s jednou návštevou v Rakúsku, len tu blízko za hranicami... viac tam počuť slovenčinu aj tak... mnohí tam chodia za prácou odtiaľto. Najviac sa mi páčilo v Marchegu – bociania kolónia, vraj najväčšia v EÚ. Hniezdia tam na starých duboch, niektoré ešte sedeli na vajciach, v pár hniezdach už boli mladé. Musí byť úžasné pozorovať to, ako učia tých mladých lietať... to je asi akurát v tomto období. Škoda, že som nemala ďalekohľad alebo lepší fotoaparát... no, ale nie som profesionál fotograf, tak fotky pripájam aspoň pre bližšiu predstavu.
Teraz znova pracujem na ďalšej knižke – bude to veľká kniha riekaniek, hádaniek, prísloví, básničiek, rozprávok – spoločná, päť autoriek – plus doplnené aj ľudovou slovesnosťou. Dávam dokopy kapitoly, aby to malo hlavu, pätu, logiku, náväznosť... roboty "ako na kostole", ale baví ma to. Preveršovala som do nej aj pár Ezopových bájok. Jednu Vám – len tak – pre zaujímavosť sem dám, ak nevadí.
Prajem všetko dobré, nech sa Vám darí, hlavne, nech zdravie slúži!
(a zas ma veľmi poteší, ak dáte vedieť, ako sa máte, čo máte nové).
Ivona
- V máji 2013 si každý večer znovučítame Ludvíkovu Vaculíkovu knihu Český snář (Brno, Atlantis 1990), je to akoby jeho denník z roku 1979, pôvodne vyšiel v edícii Petlice a potom v Toronte a vzbudil náležitú pozornosť nielen vo verejnej sfére, ale aj v okruhu priateľov, ktorí sú v nej spomínaní. Hľa, aj jeho listy bývali v tom čase podobne koncipované: tri z knihy Poco rubato
- 1. Praha 15. 5. 1975
- Milý Ivane!
- Děkuji Ti za lístek z výletu a předtím za fejeton, který se mi velice líbil, takže jsem ho opsal a dal několika přátelům. (Nevím, jestli by sis to byl přál, ale už se stalo...)
- Protože, jak se domnívám, Ti vzali předešlé fejetony, posílám Ti několik posledních znovu. Dávej si na to větší pozor. Mně nevzali žádné Tvoje dopisy, protože jsem je neměl.
- Zapomněl jsem, jak se jmenuje ten Tvůj šafrán správně – pažlť? Nenašel jsem to ve slovníku spis. slov. jazyka. Nevíš jak je to latinsky? Zahrada nám celá kvete, většina roubů na přeroubované hrušce zdá se, že se ujala. Měli bysme spolu mluvit, ale nevím jak. A věř, že bych račí mluvil o takových těch obyčejných věcech, které se nijak netýkají toho blbnutí.
- Co na to na všecko říká tvoje žena? Na to myslím teď nejčastěji.
- Mějte se, jak dovedete.
- Ludvík
- 2. 28. 5. 1975
- Zaváhal jsem s odesláním, s ohledem na Tebe, ale povzbudila mě Tvoje dnešní zásilka fejetonu, Pavlova: pozdravuj ho a řekni, bude-li se ptát:
- Je to zvláštní směs půvabu a nesrozumitelnosti, naštěstí hravé. Nakonec – ani to tak nesrozimutelné (=nesrozumitelné) není, na další čtení. Má vtipné a nadžgané vyjadřování, chybí mu zřejmě jakási praxe ve škrtání (svých) textů. Rozhodně si to však nenechám jenom pro sebe, a nebudu jediný, kdo bude mít radost, že je nás víc o jednoho...
- Tvůj fejeton o trávě se mi líbio (není to snad srbsky "líbil"?), opsal jsem ho a poslal, ale zřejmě se už cestou zalíbil i jiným natolik, že někteří adresáti ho vůbec nedostali. Tak abys to věděl.
- Napište zas, oba, chlapci! Něco jen tak pěkného, bez politiky, a ne jako já, vůl, o tom Prvním máji! Ale příště se opravdu polepším.
- Přikládám novou pěknou knížku: Skácela s grafikou mého i jeho přítele Vladislava Vaculky z Uherského Hradiště. Pro Tebe zadarmo.
- Měj se pěkně, napiš, čis to v pořádku dostal, a připomínám svou otázku z předešlé stránky.
- Ludvík
- Praha 14. 5. 1979
- Nazdar, Ivane!
- Dlouho o sobě nic nevíme, že? Posílám Ti dvě knížky, vlastně tři – s dodatkem k Seifertovým básním, jež jsi dostal k vánocům. Z čeho to zaplatíš, nevím, ale zatím považuju za důležitější, abys tyto dvě věci četl.
- Jak možná spozorovals, neposílám Ti žádné fejetony, protože už je nevedu. Uplynulý ročník byl, co se mě týče, poslední, dál ať si každý autor dělá, co chce. Myslím tím, že když napíšu(eš) fejeton, pošlu(eš) Ti(mi) ho, ale o jiné už nepečuju. Mám moc práce, letos konečně budu moct do Petlice dát nějaké své texty, možná. A co Ty robíš?
- Juniperus prosperuje lepší než např. hruška, protože ta nenasadila vůbec na květ. Třešně odkvetly pěkně, ale nelétaly včely, tak nevím. Právě se rozvíjejí jabloně. Meruňka čili marhula se ani nechce probrat, nevím, zda je to věkem, přestálým mrazem či mou několikaletou péčí. Zemáky už nám lezou. Je hodně pampelišek. Také rybíz možná bude, a začíná kvést ořech. Jak Tvůj Josef? Po celé zahradě rozlézá se nám jak mor jakýsi rozrazil, což je tím, že jsem hodně kosil a žal strojkem, čímž se poškodily vyšší trávy a prosperuje tato plazivka. Ani ryngle nebudou, nekvetou. Švestky čili trnky, ba správně slivky, kvetou sice, ale řídko. A jakýmsi chatrným květem.
- Napiš aspoň, kolik vás už zas je, ano?
- Tvůj Ludvík
- Praha 21. 4. 1980
- Milý Kamaráde!
- posílám 2 knížky, které Tě možná zaujmou. Šikulova Vilma se mi dost líbila. Kdyby Ti chybělo do tržby pár korun, pošli mi třeba 3x toho Ťažkého. Když dojde dopis bez toho, koupím si ho tu sám.
- Já svou věc už mám napísanou, ale nemůžu posílat, zajímej se během května (mája) na příslušných nejbližších místech. (Když uvažuju, že po dokončení svého Spisu budu se muset a chtít někam ztratit, napadá mi také Pukanec na středním Slovensku.)
- Velice Tě zdravím a v Tvém zpravodajství o přírodě mi dávno chybí informace, co je s naší moruší či čo mi to tam pěstuješ!
- Tvůj Ludvík
- V apríli 2013 predjarný pozdrav od Janka Púčeka, zoznámili sme sa pred rokom, keď prišiel na jarmok do Pukanca s priateľkou a s Olegom, odvtedy vydal už aj knižku s peknými poviedkami a občas chodia od neho rukou písané potešujúce listy
- Trstín 6. marca 2013
- Milý pán Kadlečík, vážený Ivan...
- Zajtra ma čaká strihanie viniča, a tak som si nemohol nespomenúť na Vás, nemohol som neposlať Vám správu (toľko záporu v takej pozitívnej vete!). Bude to určite príjemný a dlhý rozhovor. Máme si čo povedať. Najstarší kmeň má už viac ako päťdesiat rokov, pomaly sa mení na strom. Musím mu zvestovať, aký je ročník 2012 aj s prímesou mojej krvi (pri oberačke som si takmer odstrihol prst), musím vysloviť nádej a tak trochu aj požiadavku, aby ročník 2013 bol minimálne tak isto dobrý. Celé to strihanie, samozrejme, je však len zámienka, aby som mohol uprostred týždňa opustiť ruch a plyny Bratislavy, aby som mohol pookriať na našom dvore.
- Chystá sa tu veľký výbuch. Zlatý dážď a čerešňa už majú zápalné šnúry podpálené, čochvíľa pridá sa aj hruška. Človek môže takmer počuť ako zobudená miazga vibruje a otriasa celým dvorom. Práve prichádza predjarie – hovorím si každý deň, akoby som chcel ten okamih pristihnúť pri čine a uchovať. Predjarie. Prvé vône vlhkej zeme. Naše nosy vyhladnuté a vysmädnuté sa po celej zime začínajú nepokojne chvieť a vykrúcať. Prvá včela mi preletela okolo ucha už minulý víkend. Príde aj ruja – som pripravený na všetko. Ľutujem posledný fľak snehu, ktorý sa ukryl do škáry za garáž a bojí sa odtiaľ vystrčiť nos. Ľutujem ho, ale vidieť ho už nechcem...
- Posielam Vám DVD s mojím krátkym filmom o Iwanovi Laučíkovi. Je to krátka, sedemminútová esej s jeho hlasom a jeho vlastnými slovami. Film som robil od septembra do januára, no celá tvorba, najmä jej jesenné počiatky, sa vyznačovala hlavne dlhými a tichými rozhovormi s mojím hrdinom. Som rád, že Iwan sa, napriek rôznym komplikáciám pozemským i nadpozemským, napokon rozhodol v mojom filme účinkovať.
- Na ten istý disk Vám pripájam aj film mojej priateľky, vzniknuvší na tom istom dokumentárnom seminári. Je to krátka prechádzka s Olegom Pastierom a so mnou po zhumpľovaných uliciach Bratislavy. Sledujeme v ňom spoločne stopy dávneho bratislavského undergroundu... (dúfam, že počítač oba krátke filmy bez problémov prehrá) (zároveň dúfam, že my s počítačmi neprehráme)...
- Nuž – na záver to najdôležitejšie. V malej, veľmi voľne improvizovanej tabatierke pripájam zopár cigariet ušúľaných z tuhého tabaku Burley, nakúpeného v malom zázračnom bratislavskom obchodíku. Kupujú sa tu celé tabakové listy rôzneho druhu a zákazník sám si ich nareže, ušúľa i vyfajčí. Dúfam, že im dlhá cesta ani nežný stisk poštárky neuškodia. Škatuľka je pevná, páskou prelepená...
- Keď vzplanie konček cigaretky, pomyslite na Trstín – Nádaš, z ktorého Vás srdečne a priateľsky pozdravujem.
- Ján Púček
- V marci 2013 list Jána Štrassera spred dvadsiatich rokov
- Bratislava 26. 4. 1993
- Vážený pán Kadlečík!
- S ľútosťou si Vám dovoľujem oznámiť, že 30. apríl 1993 je posledným dňom funkčného jestvovania redakcie Slovenských pohľadov, mesačníka Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska.
- Zavŕšil sa tak vyše pol roka trvajúci proces premyslenej a cieľavedomej likvidácie prestížneho literárneho a spoločenskovedného časopisu, ktorý sa už dva roky pred novembrom 1989 usiloval, limitovaný možnosťami v rámci oficiálnej kultúry i vlastnou odvahou, roztlačiť mantinely vtedajších ideologických noriem, uplatňovaných na vedu, kultúru, literatúru, umenie, na všetky oblasti spoločenského života.
- Dnes, v dobe, keď na Slovensku stále drvivá väčšina finančných zdrojov v kultúre pochádza zo štátneho rozpočtu, je neudelenie dotácie Slovenským pohľadom akt jednoznačne politický. Ministerstvo kultúry SR (presnejšie, osobná zaangažovanosť ministra kultúry SR Dušana Slobodníka) svojím rozhodnutím vylúčiť Slovenské pohľady zo zoznamu subvencovaných periodík dalo verejnosti jasne najavo, že mu nejde o podporu širokého a pluralitného spektra slovenskej literatúry a kultúry, ale mieni pri poskytovaní finančných prostriedkov, naakumulovaných z peňazí daňových poplatníkov, uplatňovať zúžené ideologické kritériá.
- Podrobnosti nášho zápasu o ďalšiu existenciu Slovenských pohľadov sú Vám známe z tlače, rozhlasu a televízie. Musím konštatovať, že Slovenské pohľady sú vo výkone trestu. Nepridelenie dotácie na rok 1993 je trestom. Trestom za to, že vydavateľ Slovenských pohľadov a ich redakcia neodstúpili svoje oprávnenie vydávať SP Matici slovenskej, presnejšie skupine ľudí túžiacich si privlastniť tento prestížny literárny časopis a získať tak aj vlastnú prestíž. Trestom za to, že sme sa nedali podplatiť a nevymenili sme Slovenské pohľady za nezáväzný prísľub ministra kultúry dotovať iný časopis, ktorý by AOSS vydávala. Tento nezáväzný, nijakou dohodou ani uznesením nepotvrdený prísľub nazvali tí, ktorí nám odnímajú Slovenské pohľady "korektnou ponukou ministra kultúry".
- Je pravda, že sme ju neprijali. Jej prijatím by sme si totiž vlastnými rukami nasadili psiu hlavu nepriateľov a zradcov slovenského národa, ktorú sa nám takýmito a podobnými slovami márne pokúšajú nasadiť práve tí, ktorí nám berú Slovenské pohľady. Jej prijatím by sme si sami vykopali hrob a ponúkli v ňom miesto aj desiatkam vynikajúcich slovenských spisovateľov a vedcov. Jej prijatím by sme totiž potvrdili výrok jedného z protagonistov tejto neonormalizačnej kampane proti Slovenským pohľadom, šéfredaktora matičných "Slovenských pohľadov 93" Milana Ferku, výrok ako vystrihnutý z úvodníkov straníckej tlače 50. a 70. rokov, že Slovenské pohľady sú časopisom, "ktorého opozičnosť sa zmenila na trvalú protislovenskú líniu". Preto sme neprijali, nemohli prijať tú tzv. korektnú ponuku ministra kultúry Dušana Slobodníka, už aj preto nie, že on sám ako najvyšší úradník rezortu tú účelovú ideologickú argumentáciu, reprezentovanú ako pars pro toto citovaným výrokom, prijal, stotožnil sa s ňou a nezachoval v tejto veci neutralitu, vyplývajúcu z jeho úradného postavenia.
- S trpkosťou a nie bez pocitu osobnej prehry musím konštatovať, že napriek nemalému úsiliu sa nám nepodarilo zabezpečiť pre Slovenské pohľady finančné prostriedky z nezávislých zdrojov. Šlo nám pritom o takú podporu, s ktorou by sme dokázali uchovať identitu Slovenských pohľadov a udržať ich dnešnú úroveň. Improvizovať, zháňať prostriedky z čísla na číslo, nemôcť garantovať periodicitu a rozsah časopisu - a tým aj súčasnú koncepciu a zastúpenie jednotlivých oblastí, disciplín a žánrov - sa nám nezdalo vhodné, aj keď rešpektujeme aj iný pohľad na tento problém.
- Nemyslíme si, že je všetko stratené. Nemienime vyprázdniť priestor pre diskusiu o ťažiskových problémoch slovenskej literatúry, vedy, kultúry, spoločnosti, priestor, v ktorom za svoje neodňateľné právo a intelektuálnu povinnosť pokladáme slobodné, nezávislé a zvrchované kladenie otázok a hľadanie odpovedí. Ak sme dnes prehrali bitku o Slovenské pohľady, určite sme neprehrali zápas o demokratický charakter slovenskej kultúry.
- Chcel by som sa Vám v tejto chvíli poďakovať za všetko, čím ste boli Slovenským pohľadom prospešní: za Vaše vyslovené i napísané názory, rady, podnety, projekty, za Vaše pripomienky k našej práci, za Vaše príspevky a, samozrejme, za prejavy Vašej solidarity, ktorá nás povzbudzovala nevzdať náš zápas o Slovenské pohľady skôr ako to bolo nevyhnutné.
- S priateľským pozdravom a úctou Ján Štrasser, šéfredaktor SP
- Vo februári 2013 list Miloša Kovačku, s ktorým sme sa v Martine pred desiatkami rokov zoznámili a priatelili a dodnes nám to vydržalo
- Martin 8. augusta 2006
- Milí Kadlečíkovci,
- ďakujeme Vám za milý sliačsky pozdrav, ktorý ste nám poslali. Pozdravili sme od Vás i Maťovčíkovcov. Boli sme u nich na mena Magdalény. Mala veľa gratulantov. Aj sme si tam u nich zaspievali staré slovenské piesne, turčianske i oravské. Ale inak nám do spevu veľmi nebolo. Vyčerpali nás veľmi letné horúčavy – takisto ako nedávna zima. Najmä mňa s mojím vystresovaným srdcom veľmi vytrápili. Keď ich vystriedali chladnejšie dni, mal som taký pocit, ako keď sa po chorobe preberá rekonvalescent. Veríme, že Vám pobyt na Sliači prospel a obdaroval Vás rozličnými čo len malými radosťami a iste aj nejednou inšpiráciou, ako nám to Ivan naznačil aristotelovským článkom v SME. Potešil nás.
- My sme si medzitým našli nové internetovské služby. STonline, ktoré sme mali, nám slúžilo už dlho, ale na dnešné pomery už nie najlepšie. A tak sme hľadali iné riešenia. Oslovil nás bezdrôtový prenos ako jedna z možností prísť k dátam a spojeniu rýchlejšie a komplexnejšie a pritom lacnejšie ako u T-Com. Stalo sa. Na streche máme anténu a je to omnoho lepšie – aj keď sme si z finančných dôvodov nemôžeme veľmi dovoliť zvlášť excelentné služby. Máme teda nové adresy.
- Tieto adresy sú tak trochu kadlečíkovské. Keď som totiž išiel (na bicykli) po martinskom Severe podpísať s novou internetovskou spoločnosťou zmluvu, zrazu vidím a zdravím milú kolegyňu kunsthistoričku Katarínu Závadovú. Ruky bozkávam, volám na ňu a ona: Stojte, postojte, niečo pre Vás mám. Z kabely vybrala dve pekné fotografie z Pukanca s komentárom: Pukanské stretnutie bolo pre nás nezabudnuteľné! Na jednej Ivan s Ivou a nad nimi nápis na pukanskom katolíckom kostole: Nechajte maličkých ku mne prísť... Na druhej je scéna z kostola. Som veľmi vďačný Kataríne Závadovej (tak som si z Pukanca zapamätal, že Ivan ju pozná) a verím, že rovnaké pocity budete mať i Vy obaja, keď fotky Kataríny Závadovej dorazia do Pukanca. Zapísala si Vašu adresu, ktorú som jej na martinskom Severe nadiktoval.
- V júli, potom, ako sme 10. júla otvorili v Martine v starom župnom dome (teraz Turčianska galéria) medzinárodnú výstavu Modrá krv – tlačiarenská čerň (šľachtické knižnice 1500–1700) mal som "tvorivú" dovolenku. Pripravoval som sa na jubilejné podujatie o Ľudovítovi Šenšelovi. Bolo v nedeľu 30. júla v Liptovskej Porúbke a Liptovskom Hrádku. Túžil som vidieť harmincovský kostol v Liptovskej Porúbke (rovnaký – podobný je v Prietrži a v Liptovskej Kokave) a splnilol sa mi. Aj Šenšelov a Jurášov do skaly vyrúbaný hrob v strmej stráni nad Porúbkou, odkiaľ vidieť vysoko do neba i na Kriváň, rozdáva neobyčajné pocity. Je to veľkolepá metafora. A ten spev v Hrádku! Úžasná akustika. Evanjelici napriek všetkému ešte milujú svoje evanjelictvo a sú mu napriek všetkým neporiadkom verní. Bože môj, aby to vydržalo!
- Ozvite sa aj Vy!
- Pozdravujú Vás všetkých vospolok Kovačkovci
- (a isto aj Maťovčíkovci, ktorí sú s deťmi v Jasenskej doline)
- V januári 2013 úryvky z listov Ruda Chmela v rokoch 1964-1965 z Palúdzky, kde vtedy žil, do Košíc, kde sme my práve začínali - keď tu máme teraz práve rok Košíc!
- Liptovský Mikuláš – Palúdzka 20. II. 1964
- Pozdravený buď, šíriteľ svetla na ďalekom východe!
- Zdravím Ťa, Ivan, ten úvod, to je nonsens, ale nevedel som ako začať.
- Bakoš mi už pripravil pobyt v Budapešti, čo ma hnevá, lebo ma takto začína pritláčať k múru. Nechce sa mi toľké tirády vypisovať, lebo si myslím, že sa o dva týždne stretneme (na plese v Bratislave). Zorganizuj to v mene slovenskej menšiny na východe a ja by som Ti na budúci týždeň zavolal.
- Pozdravuj šickych a pracuj, resp. šír dobré meno, zdravím Ivu, Teba Rudo
- Tak Ťa zasa zdravím, napíšem Ti reku dačo, keď som sa už zo "zasľúbenej zeme bratislavskej" vrátil. Bol som tam tri dni, je tam aj všeličo nové, idú nejako hlbšie kefovať Akadémiu, resp. jej spoločenskovedné ústavy, ÚV vydalo uznesenie (značne nezmyselné) o obmedzení pracovníkov. Bakoš však vyhlásil, že si nedá rozpustiť Ústav. Meno východu šírim v dobrom zmysle, ako mi to Bagin nakázal, kade chodím. Z Tvojho listu badám, že žijete pomerne intenzívne, zakladavši, len aby ste ten časopis pri tých pitkách či bitkách neprepili a neprebili Vám ho potom nejakým tromfom. 23. II. 1964
- Nastal čas vakácií, a tak i ja som sa včera práve lúčil s Bratislavou a dnes som slávnostne započal ďalšie pokračovanie v započatom (úradne v septembri) ničnerobení. Ďakujem za písmo i pozdrav z Juhoslávie. Všetko to držím pred sebou (robím si celoročný ordnung, preto asi aj tento list, v privátnych personáliách).
- Umrel nám teda "sivovlasý akademik" Mráz a ktosi mi vravel, že si bol na pohrebe. Chcel som i ja prísť, no nevyšlo mi to. Škoda baťka, teraz už neviem, kto tu môže byť baťko. Prišli sme takto i o baťkovskú tradíciu. Ale vážne, dojalo ma to, lebo najmä v poslednom čase som sa s ním stýkal a ak ho berieš historicky a dialekticky, tak si ho musíš vážiť. 27. VI. 1964
- Dúfaš, že sa začne v našej korešpondencii nová epocha. V to bych rád i ja dúfal, veď iste tiež hovno robíš, tak aspoň takto tvor! Si ešte v Pravde či kde? Vaše diskusie vo Východoslovenských novinách sledujem napodiv presne čírou náhodou, lebo sem-tam ich i v Mikuláši dostanem. A tak som čítal posledného Mríza, Tvoje ostrovtipné "epochálnosti" o krajskej spokojnosti a napokon i toho, čo vám odpovedá (neviem či Sabol či Sedlák). Ten Lúč mi posielajte, ak nebude veľa stáť a ak bude za dačo stáť (v čo zbožne dúfam), hádam si ho predplatím. 26. IX. 1964
- Kedveš família, zdravíme Vás teda vospolok, ako som povedal, do týždňa sa ohlasujeme. V zmysle, dúfam, pozitívnom. No, aby som nepreťahoval a išiel in medias res, na toho Silvestra by sme prišli. Ak zariadime u testinej pinčla a budeme mať peniaze (v čo pevne dúfam, ale nie je isté, či ich budú milióny), nič by nemalo brániť tomu, aby sme si nezasilváčili, i keď dovolím si Vás upozorniť, že s tým Vaším pinčlom to nebude také jednoduché! 13.XII.1964
- Ako som Ti spomínal, učím teraz na učňovskej škole celý mesiac za jednu babu, ktorá išla do kúpeľov. Aspoň dačo zarobím, lebo inak sú všetky príjmy a hodnoty veľmi relatívne. Chudobný človek hotová opica. V rámci nasratosti všeobecnej sa môže stať, že v budúcom liste sa Ti ohlásim ako riaditeľ Literárnohistorického múzea Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši, no i to ešte nemusí byť isté. Tým však by som nechcel zahodiť ašpirantúru a urobil by som ju externe. 10. I. 1965
- Zdravím Ťa obratom, brat môj dolnokubínsky! Po Tvojej bohovskej správe som bol včera kúsok šokovaný, dostavši takto brata spoluriaditeľského a ešte ako blízko! Vec sa má tak, že by išlo v podstate o nejaké zapracovanie mesiac-tri, a potom by si vykonával dve funkcie: riaditeľa Hviezdoslavovho múzea a správcu Čaplovičovej knižnice. Byt hneď: štátny, trojizbový. Inak v Kubíne žije Florin, mladý talentovaný asi 32-ročný maliar Ignác Kolčák a iní. Príroda pekná, čiže všetko je tam, lenže v malom, ergo slovenskom prevedení. Tak uváž a rozhodni sa! Ja zatiaľ nie som si na čistom, lebo pre zmenu Popovič, ktorý ma pred polrokom prehováral na múzeum, ma teraz prehovára zostať v Akadémii. 24. V. 1965
- Servus, barátom, ďakujem za "almanach" Dovolíte?. Pošlite jeden exemplár aj Milanovi Hamadovi a Tónovi Popovičovi, možnože ich to primäje k nejakej spolupráci. Almanach som zbežne pozrel, vyzerá to celkom "avantgardne", len sa bojím, že tá úprava "zabije" obsah, ktorý evidentne nemôže mať svetové hodnoty. Inakšie si myslím, že to má úroveň a nemalo by to prejsť len tak pomimo našej vehlasnej kritiky. Už na prvý pohľad je to sympatická publikácia, a to je dôležité. Škoda, mohlo to byť hádam užitočné aj pre Lúč, keby sa to bolo spojilo, lebo také veci ako tá Baginova by podľa môjho náhľadu boli potrebné aj do "programového" Lúča, aby bolo jasno, že nejde o provinciu a napokon ani o regionalizmus. Rád by som bol pri tom, keď to budete dávať dokopy, ale to sa mi asi ťažko v týchto pohnutých časoch podarí, lebo roboty mám neúrekom. 20. IX. 1965
- Telefonujem ešte pred odchodom do Bratislavy s Popovičom a ten mi okrem otázky migzótov etc., ktorú tak dobre "rozpitval" v Kultúrnom živote Špitzer a ktorá sa tých migzótov tak dotkla, teda okrem tejto veleotázky sme "riešil" otázku Tvojej recenzie Jaroša (Sedláka zobral bez výhrad), že sa mu nepáči atď. Reku nahaj tak, prídem, prekonzultujeme. Aj tak sa stalo. Prídem v stredu ráno do Bratislavy, idem okolo pol jedenástej do Slovenských pohľadov a tam mi Popovič dal čítať tú recenziu. On a hlavne Kot, ktorého názor on poslušne hlási, ju odmietli, ale hlavne preto, že si tam citoval toho Števčeka o "epikotvornosti", a to vieš, Slovenské pohľady a Kultúrny život sú na nože, lebo tí chlpáci či "chlapci" v SP si myslia, že majú monopol na rozum a všetci ostatní že sú sprostí. Ja reku, dobre, vy chlapci, zoberiem si ju, veď ja nie som obchodný cestujúci s recenziami. To tam boli Popovič, Vanovič a Wlachovský, teda naozaj "chlapci", to ich aj nasralo, že som im to tak pejoratívne dal pocítiť. Zobral som recenziu a išiel som na obed aj s Vladom Petríkom a Vilkom Turčánym a spočiatku bol s nami aj Popovič. Bola reč aj o Jarošovi, Vlado vravel, že ho posudzoval do Slovenského spisovateľa a že by o tom napísal aj do SP. Popovič samozrejme hneď horlivo, že nech napíše atď. Potom odišiel a ja som mu to zrekapituloval, ako to bolo a dal som mu prečítať Tvoju recenziu. Pochválil a povedal, že on by to lepšie nenapísal (toho Števčeka, teda jednu vetu by vyhodil a hotovo) a že to zoberie do Smeny, lebo Blech od neho pýta už mesiac recenziu na Jaroša. Na druhý deň mali straníci voľajakú plenárku o puberte a Vlado to dal prečítať Milanovi Hamadovi, ktorého som už predtým stihol o veci informovať. Milanovi sa tiež veľmi páčila a večer potom som s ním telefonoval a tieto veci sme vyriešili. Opísal som Ti to širšie nie preto, aby som Ti chuti odobral, ale aby si videl, že najlepšie je naozaj sa na všetko vykašlať a robiť si vo svojej vinici. 28. XI. 1965
- Sedím teraz väčšinou doma a čumákujem do tých maďarík, keďže chvíľa môjho epochálneho preslovu k "problémom a úlohám výskumu slovensko-maďarských literárnych vzťahov" sa nezadržateľne blíži. Chcem to dokončiť i preto, lebo 15. má uzávierku Slovenská literatúra a tam by som to mal podľa všetkých príznakov pustiť, i keď Bakoš robí veľký nábor pre novovzniknuvší časopis Slavica Slovaca, ktorý bude mať asi takú impotentnú úroveň ako náš ústav. 3. XII. 1965
- V piatok poobede som zasa išiel do Kubína, kde sme sa večer stretli partia na nádašiovsko-jégéovské oslavy u veľkého (ale ako stále ďalej na to prichádzam, vlastne celkom malého) Thea: Kusý, Noge, Čepan, Petrík a ja. Skončili sme o polnoci a ja som potom ešte s Vladom kecal do tretej. Spomenul si i na Teba a odkazuje Ti, či nemáš interes o miesto riaditeľa Štúrovho múzea v Modre, lebo vraj Mihalkovič to nechce už robiť. Vlada totiž napadlo v tej súvislosti, že Ty si ako Modran a máš k tomu vzťah a tak. 8. XII. 1965
- Dostal som telegram od Ivana Kusého, ktorý sa ohlásil aj s partiou na piatok u mňa, tak som ich čakal a potom som sa na ich ponuku k nim pridal v rámci dovŕšenia alkoholického zájazdu. Vilko Turčány totiž išiel odtiaľto rovno do Bratislavy, tak sa uvoľnilo miesto v aute – išiel Kusý, Čepan a Veľký – tak som na chvíľu vybŕdol z týchto pomerov. Odo mňa sme išli k Florinovi, ktorý nás počastoval večerou a ostatným. Teba pozdravuje špeciálne. Okrem iného som u neho zistil nasledovnú vec. Ukázal mi časopis Napjaink (čosi ako dnešok alebo tento deň či čo), IV. ročník, december 1965, severomaďarský literárny a kultúrny list, v ktorom je uverejnená jeho báseň a je tam aj pod nadpisom Východoslovenský kultúrny život dosť veľký článok od nejakého Zircz Pétera, v ktorom sa podrobnejšie zaoberá i Dovolíte? a pletie tam voľačo s Patarákom i s Baginom. Odtiaľ sme išli do Martina a tam zasa matičiari na čele so správcom Paškom robili recepciu v Slovane. 13. XII. 1965
