ČÍSLO 3, 3. 2. 1969, ROČNÍK II


Dominik Tatarka

Treba nám všetko
Treba nám všetko - chrámy, domy kultúry, stodoly, krčmy, Maticu slovenskú i naše národné povedomie modernizovať.
Na otázky, ktoré v ankete kladiete, či totiž Matica slovenská dnes je anachronizmom alebo nie je, dá sa odpovedať iba tézovite. A tézovité odpovede sotva môžu koho uspokojiť a tobôž nadchnúť alebo podnietiť k aktivite.
Bolo by treba sa spytovať na veci základnejšie. Napríklad: Čo stvoril v kultúre tento štát za života jedného pokolenia? Zostane po ňom len Nová Dubnica - Vorošilovgrad? Zostane po ňom len štyristo bezduchých monumentov a len štyri obstojné?
Treba sa spytovať na veci evidentné, takéto: Kde sa zhromažďujú naše obce? Zhromažďujú sa ešte stále tam, kde odjakživa. V nedeľu v chrámoch božích a každý deň, teda sedem ráz do týždňa, v tých starých známych - zadymených dedinských krčmách. Našťastie. Našťastie, že sa ešte zhromažďujú, kde sa dosiaľ zhromažďovali, lebo keby sa prestali zhromažďovať, keby každý z nás zaliezol do svojej diery, ako ho k tomu nútime, bolo by to ešte horšie, bolo by to vonkoncom zle. Okrem chrámov konfesií dedinská krčma ostala i naďalej národným domom kultúry. Myslím to vážne, vôbec nie ironicky. Vlastenci, národovci, údovia Matice slovenskej, prečo to je?
Naši architekti, žiaľ, že nie aj naši politickí činitelia, konečne začínajú uvažovať o tvorbe životného prostredia. Čo to je? Životným prostredím pre človeka v prvom rade a predovšetkým je zas človek, tí ostatní, obec. O tom nás poučuje práve stará známa dedinská krčma. Je to miesto zadymené, páchnuce, nevzhľadné, bez ľudí pusté, ba odporné. Prečože tam chlapi chodia, to nepochopia ani naše verné ženy. A pretože tam chlapi chodia, je to naše životné prostredie. Je to spoločnosť, kde sa človek cíti človekom. Pivo je najlacnejšia vstupenka sem do spoločnosti. Bolo by treba zamyslieť sa a definovať, čo je to naša dedinská krčma, náš národný a všeľudský dom kultúry. Krčma nie je červený kútik, nie je to dom štátnej či cirkevnej propagandy, nie je to ani dom ochotníckej ani profesionálnej kultúry. Človek si tu oddýchne pri pive, posedí, porozpráva. Keď kiná, divadlá, koncertné siene zejú prázdnotou, krčma netrpí hluchotou. Musím povedať, že v krčme som skúsil a zažil city aspoň také vznešené a povznášajúce ako v divadlách, nikdy však som odtiaľ neodchádzal s takým pocitom nudy alebo sklamania ako z chrámov vznešených múz.
Ak ktorýsi z našich nadaných architektov stvorí taký mestský či dedinský dom kultúry, kde sa ľudia, občania, muži, ženy naučia chodiť ako dosiaľ do krčiem, stvorí nové, teda o stupeň vyššie či kultúrnejšie životné prostredie. Jediná politická sila v tomto štáte, komunistická strana, ktorá sa právom či neprávom nemieni s nikým deliť o moc, nijaké matičné hnutie v dohľadnom čase nestrpí a už vonkoncom ho nebude podporovať. Ale trpí a podporuje čosi také ako akcie na okrášľovanie miest a dedín. Tam kdesi treba začať alebo pokračovať: tvorbou životného prostredia. Pre začiatok by to mohla byť trebárs prestavaná stodola. V tom by som videl začiatok moderného hnutia kultúrneho, matičného i národného, demokratického.

Janko Silan

Vlasti
(Veniec slôk na hrob Jana Palacha, Važec 19.1.1969)
Ó, Bože, kde sme?
Ó, Bože, kde si?
Jak sa to vezme.
Len vzdychneme si.
Ešteže piesne aj cez útesy znejú. A presne. Mlčanie kriesi,
kývajme vesne, že rovní sme si. Ach, blúdiť cez ne, kým šumia lesy...
Hynieme? Mrieme? Ale kdežeby! Čože my vieme, oltár veleby
keď neuzrieme na dne pahreby? Stúpa zo zeme, svieti na nebi...
A sviečku zažni. Zahášaš? Je koniec. Zvláštny. Máš, čo máš.
Sen. A pod plášťmi kamufláž? Nie! Krížmi-krážmi povznášaš...
Clivota rastie.
Jak ten chlad.
Aj to je šťastie,
umierať?

Tomáš Winkler (-twi-)

Hrdina, ktorému zhorelo srdce
Čo je to za pokrok, ktorý sa stal pokrokom v ceste do tmy. Čo je to za doba, v ktorej človek ako fakľa musí zasvietiť, keď nás obklopuje tma, aby ukázal svoju načistejšiu pravdu. Túžime po pravde a hľadáme pravdu v sebe, ktorá je podstatou nášho bytia.
V jednej z Gorkého poviedok chlapec menom Danko z temného pralesa a barín vyvedie svoj ľud tak, že zo svojej hrude vyberie srdce, pozdvihne ho nad hlavu a osvetľuje ním cestu. Keď mu srdce dohorí, Danko zomrie, ale zachráni ľud.
Zomrel Jan Palach, študent dvadsaťjedenročný. Človek humanitne vzdelaný, iste poučený históriou a starovekou filozofiou stoikov, ktorí za mravný čin pvažovali zničenie seba samého nielen keď to žiada vlasť, ale aj vtedy, keď nemôže žiť slobodne. Upálil sa, aby zasvietil do svedomia doby, v ktorej žijeme. Jeho tragický čin je memento a neostal bez ozveny. Zatriasol celým svetom a ako lavína vlial sa do nás. Jeho obeť sa stala výkrikom aj nášho svedomia.

STRANA 1


Ján Štrasser

Ranofederačná úvaha
Vracali sme sa domov s priateľom Petrom, bolo už neskoro v noci a my sme sa v ten večer trochu liečili z chrípky vodkou. Hovorili sme o tom, o čom ľudia dodnes neprestali hovoriť, a ja som vtedy na tej nočnej prefúkanej ulici zastal a spýtal sa ho: Prečo si tam, Peter, nezostal, žil si tam celý rok, máš tam plno dobrých známych, vieš, že sa naša a ich životná úroveň nedá porovnať, reč ovládaš perfektne, uplatnil by si sa tam kedykoľvek, tvoja manželka tam v tých kritických chvíľach bola s tebou, vedel si, čo sa robí doma a tušil si, čo sa bude diať ďalej, prečo si sa teda vrátil? Pozrel sa na mňa celkom triezvymi očami a povedal: Vieš prečo? Pre ten hlúpy kameň na našej ulici, o ktorý už roky každé ráno zakopávam a pre ten hlúpy strom, na ktorý sa každé ráno dívam z okna a preto, že určité slová sa dajú vypovedať iba v tomto jazyku a iba tu.
Národ sa nemôže vysťahovať, ale národ môže byť šťastný a národ môže trpieť, národ môže mať o svoje veci záujem a národ môže byť k svojim veciam ľahostajný. Záleží to vždy na tom, či jeho hlas predchádza rozhodnutiam, ktoré sa ho bytostne týkajú, alebo či je len ich potvrdením ex post.
Bojím sa, že napriek optimistickým ubezpečeniam našich najvyšších straníckych a štátnych predstaviteľov sa ľudský subjekt opäť rozdelí na dve polovice: na jednu pre verejnosť a na druhú pre seba a svoje deti. Zatiaľ je ešte dobre. Zatiaľ človek ešte napríklad môže povedať: ja som za Smrkovského, a súdruh Bohuš Trávniček ho v Pravde môže označiť za pravicovú silu. Keď si človek znova začne pestovať dva názory a dva charaktery, dve tváre a dve chrbtice, nedopusť to, bože, a tí druhí, ktorí to majú bezprostrednejšie v rukách!

Anton Švehol

Politika - vec všetkých
Všetko - a našu dnešnú tvrdú realitu zvlášť - možno interpretovať všelijako, rôzne. Presviedčame sa o tom na každom kroku, doma i v zahraničí (tam hlavne). Je to znakom istej nekomunikovateľnosti, oslabenia dorozumievacích možností. Dochádza pri tom k metamorfózam, kedy úmysel vyslovene dobrý, čestný môže sa obrátiť v konečnom dôsledku proti autorovi i spoločnosti.
"Viem, že nie vždy nám vo všetkom rozumiete. Nedivím sa tomu. Je to dané zložitosťou doby, práce i prístupom, ktorý musíme voliť. Tým viac je potrebná vzájomná dôvera." To povedal Alexander Dubček. Vláda sa teda musí opierať o nás. Pekne to vyjadril aj prezident Svoboda: "Vláda nechce vládnuť nad nami, ale s nami." Vláda (napríklad Novotného), ktorá túto oporu nemala, sa sama diskvalifikovala - mocensky i mravne. Dnes sa už naozaj nemožno spoliehať na politickú apatiu a vytýkať ľudu toto "staranie sa" dio politiky je nevhodné. Do politiky sme zapojení svojím spôsobom všetci (a nie ako donedávna, ale aktívne), preto nie je ona len výsadou privilegovaných, i keď sa to chvíľami môže tak zdať.
Nebudeme diskutovať s ľuďmi, ktorí nás "dopravili" na pokraj skazy (to však neznamená, že nežiadame ich pokojný odchod z verejného života). Chceme otvorene diskutovať s politikmi, ktorí majú dôveru, lebo politiku tohto štátu vytvárame napokon všetci a máme preto nárok vysloviť svoj hlboký nesúhlas s každou nemravnosťou a nekultúrnosťou .
A národ čaká na slovo zhora i slovo zdola. Pasívna rezistencia (na ktorú máme u nás i tradíciu) by nám pomohla najmenej. Defetistické nálady (radšej byť živou ovcou ako zabitým levom) môžu znamenať pomalé umieranie. Triezvo, uvážene, bez vášní, ale nepodkupne sa musíme držať hlasu svojho svedomia. Prijmeme, čo prijať nevyhnutne musíme, len to nesmie byť krok späť. Už ich bolo dosť!

Zabudnutý kalendár

Február: Malý sečeň protiví sa veľkému. Čo veľký zameškal, to malý doháňa.
2. 2. Na Hromnice o hodinu více. Na Hromnice zadúva ulice. Prešli Hromnice, koniec sanice.
Hromnička čistá, konôpka istá (ak na Hromnice niet snehu, vydaria sa konope).
Cigán sa Hromníc bojí (je najtuhšia zima).
Keď sa vtáčik na Hromnice z koľaje napije, tak v marci zmrzne.
Keď chytia Hromnice, odhadzuj onuce; keď pustia Hromnice, len chytaj onuce.
Radšej vidí bača o Hromniciach vlka ako sedliaka v košeli.
Na Hromnice treba mať ešte polovicu krmu.
5. 2. Svätá Agáta býva na sneh bohatá. Svätá Agáta všetky kúty zahatá (snehom).
6. 2. Svätá Dorota - sneh alebo slota. Okolo svätej Doroty bývajú metelice a sloty.
Na Dorotu pôjdu si vtáčky po pesničky.
Na Dorotu pôjdu si vtáčky do Krupiny píšťalky kupovať.

STRANA 2


Michal Gáfrik

Predovšetkým kultúra
Matici slovenskej nemôže byť ľahostajné, že sa už začíname deliť na "dobrých" a "nedobrých" Slovákov, zajtra možno na takých alebo onakých, holohlavých či vlasatých, a to nie na princípe morálky a humanity (medzi ktoré zaiste patrí i národný princíp), ale skôr na princípe nového, novej situácii a novým ľuďom prispôsobeného démona súhlasu. Nemalo by jej byť ľahostajné, že už existujú pokusy (a veľmi autoritatívne) podľa tohto princípu "uznávať" alebo neuznávať spisovateľov a kultúrnych pracovníkov a zajtra možno aj ostatných občanov. Nemalo by jej to byť ľahostajné, ani keby sme žili v normálnej, a nie v znormalizovanej či zrealitnenej situácii.
Slovenská literatúra, umenie, veda, publicistika - vzhľadom na povahu kultúry vôbec a slovenský vývin zvlášť - potrebovali by neustálu intenzívnu konfrontáciu medzi sebou a vnútri seba, ako aj so svetom, potrebovali by nezlomného kritického ducha. Namiesto toho už piaty mesiac nevychádza napríklad časopis, ktorý to v značnej miere robil (Kultúrny život), ani nijaká jeho náhrada, sú náznaky nezdravej izolácie aj od českého myšlienkového sveta (nedostatok českých časopisov, hlasy o nezdravých myšlienkových prúdoch, ktoré k nám prenikajú spoza Moravy...) a podobne. Na druhej strane sa vrchnostensky toleruje (obávam sa, že aj forsíruje) bezduchosť a v nejednom prípade aj nekultúrnosť napríklad v takej významnej inštitúcii, akou je alebo mala by byť bratislavská televízia (spomeniem hoci len silvestrovský program alebo "publicistiku").
Celonárodné škvarenie sa v priemernosti a bezduchovosti, taktika rozdvojovania a umŕtvovania zmiešaná s národnou demagógiou nemôže sa stať slovenskou kultúrnou politikou. Matica slovenská musí vynaložiť všetko úsilie na premenu negatívneho skutkového stavu v pozitívny národný program.

Mikuláš Gašparík

Začať ďalej, ako sa prestalo
Bolo by lepšie a správnejšie, keby pracovníci takej inštitúcie, ako je Matica slovenská, predstúpili pred verejnosť iniciatívne s vlastným programom a dali ho kultúrnej verejnosti, inštitúciám i jednotlivcom na posúdenie.
Komplexom národnej menejcennosti ako príslušník slovenského národa som nikdy netrpel a myslím si, že ním netrpel ani slovenský národ. Ani neviem, prečo by Slováci mali trpieť komplexom menejcennosti, keď ním netrpia Židia v arabskom mori, Maďari v slovenskom, netrpia ním v Urundi Burundi ani v Biafre. Možno ste mali na mysli komplex malého národa. Avšak malé národy už vidia, že ony sú dnes v skutočnosti piliermi a nositeľmi pokroku a humanizmu, nie veľké národy.
Aké miesto v štruktúre slovenskej vedy, kultúry a umenia by mala mať Matica slovenská? Aké si svojou prácou vydobyje.
Matica slovenská by mohla mať poslanie starať sa, aby sa národná kultúra dôstojne zapájala do svetového kultúrneho orchestra a stala sa živým nervom a organickou súčasťou vedomia celého národa: v Skalici i v Humennom, v Čadci i v Komárne.

František Miko

Národ a ľudskosť
Ako je to s naším národom? Sme malý a mladý národ. Chceme si to však asi zatajovať, pravdepodobne sa za to trochu hanbíme. Nech je ako chce, ale sotva sa dá odškriepiť, že sme ešte nedosiahli, aby každý z nás rešpektoval toto národné minimum: s osudom národa a s jeho samostatnosťou sa nešpekuluje a nekupčí, o rešpektovaní národného jazyka a jeho normy sa nediskutuje, osud národa a jeho tradície nám nesmú byť ľahostajné.
Sú to veci nepodmienené a nepodmieniteľné. Ak toto ešte neplatí, nie sme ešte dospelí, sme ešte veľmi mladí. Pravda, môže byť aj tak, že o tom všetkom nemusíme chcieť nič vedieť! Len či nám to osoží!

STRANA 3


Daniel Okáli

Zmysel a poslanie
O národnej menejcennosti možno hovoriť vtedy, keď národ nie je ochotný prinášať obete na uplatnenie svojej suverenity. Celosvetová integrácia kultúry je zákonitým procesom od historických začiatkov. Odvtedy, odkedy národy vzájomne sa stýkajú, pestujú vzťahy mierové, alebo dokonca i vtedy, keď vedú krvavé, vojnové výboje. Duch kultúry veje kam chce.
Avšak súčasne s procesom kultúrnej integrácie prebieha i proces dezintegrácie. V tomto procese génius národov z hlbín svojich tvorivých zdrojov prináša do spoločnej pokladnice svetovej kultúry svoje osobitné kultúrne hodnoty. Hodnoty tryskajúce z jeho špecifických, národných energií, obohacujúc takýmto tvorivým prínosom vesmír všeľudskej kultúry. A národ je živý dotiaľ, kým mu nevyschli tieto žriedla plodnej aktivity.

Pavol Števček

Verím, že ešte ožije
Ďalšie oživotvorenie Matice slovenskej v úplne inej skutočnosti národného života nemohlo nepriniesť aj isté rozčarovanie, pokiaľ ide o program a výhľady matičného hnutia: ak v minulosti išlo všetko zo života národa cez Maticu, teraz, v socialistickej prítomnosti (najmä päťdesiatych rokov), bola zasa Matica z celého národného života vylúčená, ponižujúco exkomunikovaná. Bezprostredne dnešná akoby rehabilitácia Matice či jej znovuinštalovanie do funkcie inštitúcie národnej naráža preto na bariéry novej kultúrnej štruktúry, na hrádzu pevne organizovaných, subordinovaných ustanovizní. Akadémia, vedecké a výskumné ústavy, školský a kultúrno-výchovný systém, dokončená parcelácia edičného podnikania a v neposlednom rade až neprehľadná spleť organizácií spoločenských, kultúrnych, záujmových a mládežníckych, to je schéma ovládanej a zvládnutej národnej spoločnosti, na brány ktorej teraz nesmelo klope Matica slovenská so svojimi nevyjasnenými ambíciami národného hnutia, spolku, alebo čoho. Osobne sa so skepsou v tomto smere vôbec netajím.

STRANA 4


Cyril Kraus
Namiesto bilancie
Netreba azda pripomínať, že ak sa chceme vyrovnať s nedávnou minulosťou, nijako nevystačíme s apriórnymi súdmi, príznačnými pre dogmatické chápanie literárnej problematiky, ale že je potrebná kritická analýza podložená argumentmi. Zodpovedné riešenie tejto úlohy našu literárnu kritiku a literárnu vedu ešte čaká.
Terajšie diela len v máločom nadväzujú na literárnu produkciu päťdesiatych rokov a len v ojedinelých prípadoch možno hovoriť o organickej vývinovej kontinuite. Možno azda hovoriť, že by napríklad Novomeského Vila Tereza alebo Tatarkove Prútené kreslá nadväzovali na "úspešné" diela päťdesiatych rokov? Možno to hovoriť o našej najmladšej generácii básnikov:a prozaikov? Súčasná literána produkcia skôr dokumentuje neschopnosť tej cesty, na ktorú sa vydala naša literatúra, keď sa usilovala "prispôsobovať" zjednodušujúcim tézam o socialistickorelistickom umení, keď život sa vnímal cez prizmu epochálnych činov, keď sa vytvárala ilúzia nebývalého rozmachu literatúry a spisovateľovi sa pripisovala úloha "inžiniera ľudských duší".
Bilancia "dielčích úspechov" je neudržateľná a skôr alebo neskôr ju treba opustiť. Zvádza totiž na mylné cesty, vytvára ilúziu "istôt", ktoré sú však koniec koncov veľmi labilné. Čím skôr ich zrelativizujeme, tým lepšie pre nás.

Albín Bagin

Svedectvo o zemetrasení
S menom Kamila Peteraja sa v mladej slovenskej poézii spája niekoľko zvláštností. Neobyklé je už to, že dvadsaťtriročný básnik sa po Sade zimných vtákov a Čase violy predstavil už treťou zbierkou Kráľovná noci (Slovenský spisovateľ, Bratislava 1968), kým donedávna v tomto veku bolo odvážne pomýšľať čo i na prvotinu. Nekaždodenným zjavom bolo medzinárodné ocenenie druhej zbierky. Priznám sa, že patrím k tým, ktorí oceňuijú produktívnosť básnikovej cesty (práve cesty, nie vždy nespornosť výsledku).
Peterajova poézia sa vyhranila motivicky aj výrazovo v druhej zbierke Čas violy. Takmer všetky konštatovania o nej platia aj pri tretej zbierke: poznávateľský charakter, príroda ako ústredná téma, priestor básne a zdroj básnických pomenovaní, procesnosť a dynamickosť vo videní sveta, "človek v stave trpnosti". Iba vedomie pominuteľnosti tu nenachádzame v pôvodnej podobe, nahrádzajú ho spomienky a ich svet.
V tretej zbierke ostal Peterajov lyrický subjekt osamotený, "v úzkosti hľadania" istôt, o ktoré by sa mohol oprieť v rozkolísanom svete. Konfrontuje sa iba so sebou, nanajvýš s prírodnou skutočnosťou, no tá - sama ohrozovaná a ohrozujúca - neposkytuje hľadané útočište. Je iba zrkadlom rozporov, ktoré človek prežíva i v spoločenskom bytí. Hoci básnikovou prednosťou je skôr pocit mnohotvárnosti a premenlivosti sveta než presné videnie a vyjadrenie miesta človeka v ňom, musíme priznať tejto poézii kvalitu svedectva, ktoré nepoteší.

Ivan Kadlečík

Trepeme sa v sieti
"Čoraz viac si navykáme poznávať očami a ušami, často aj na úkor mozgových závitov," čítame v jednej z troch próz Anny Devečkovej, ktoré vydala pod názvom Sny na úteku (Slovenský spisovateľ 1968). Myslela to pochopiteľne inak, ale ja sa chytám tejto výpovede, pretože by mohla byť mottom spomínanej knihy bez toho, aby sme si robili "tak trochu srandu", povedané jazykom umeleckej prózy Anny Devečkovej.
Očami a ušami poznávame vrch, javovú stránku bytia - a hoci aj ktosi povedal, že podstata sa javí a že javy hovoria o podstate, ak ide o umenie, nehovoria, žiaľ, o podstate skutočnosti, ale o podstate zlej literatúry. Tu, s prepáčením, ťažko hovoriť o literatúre: "Nič také - flirt a hotovka. Symboly, znaky, krátkozraké dohady, trepeme sa v sieti..." Trepeme sa v sieti prázdnych slov a umenie, duch je kdesi nedosiahuteľne ďaleko. Len flirt s literatúrou nám už zostáva.
Podstata prózy sa javí už v jazyku a v štýle. Skrze ne vzniká k dielu láska na prvý pohľad. V prípade našej knihy však vzniká na prvý pohľad čosi iné, a "usocaný" čitateľ sa až "okúňa", keď tu na neho zo stránok knihy "civia" akési "ľudové, írečité" slová, akoby "vyčrpnuté" z novín, i keď sa azda niekomu môžu zdať "slušivé". Aj príbehy akoby vystrihnuté z dennej tlače. Chápeme, že ich podkladom je bohatá autorkina novinárska a reportérska skúsenosť, chápeme, že sa ona pridŕža životnej fakticity. Lenže kritik nevymyslel tento paradox a nemôže ani za to, čo sa stalo: akokoľvek silný, otrasný, ľudský a pravdivý životný príbeh, keď sa - aspoň v snahe - povýši do roviny literatúry, nestačí. Umenie má, všakáno, svoju pravdu a svoj svet, ktorý síce je vo vzťahu k skutočnosti, avšak mechanické požičanie si skutočnosti pravdu iba splošťuje. Reportáž je silná v reči faktov; ak sa však fakty zbeletrizujú, znejú hlucho.
Autorka to zrejme pocítila a snaží sa zachrániť, čo sa dá: nevládny príbeh podopiera barlami a protézami komentárov, vysvetľovaní, psychologizovania, duchaplných filozofických úvah, moralizovania a didaktického poučovania: "Volanie zriedka vyvoláva rovnako silnú ozvenu a príčinou nemusí byť vždy ľahostajnosť, nevďak." Alebo: "Len tí vytvorili najväčšie diela, ktorí najviac trpeli životom..." A tak ďalej. Kde nestačia vlastné sily, privolá si na pomoc duchov zomretých: Plutarchos, Spinoza, Nietzsche - a iné citáty. Lenže ani títo páni akosi nevládzu urobiť zázrak. Bože, bože!

STRANA 5


Pavol Országh Hviezdoslav

List Vlčkovi
Jaroslave môj drahý! Prichádzam ťa a priateľa pána doktora Alberta Pražáka, udanlivo tvojho spolupracovníka pri Čítankách, tak trochu pounúvať.
V tieto dni totiž došlo mi psaníčko od redakcie Zlatej Prahy, v ktorom pozýva ma pán redaktor Pallas vstúpiť do radu spolupracovníkov. O mojom spolupracovníctve, starigáňa, predsa už náležite ukonaného prácou, pravda - ani reči; ale toto je, áno, pohnútkou i mojich riadkov. Nuž tomuto vyzvaniu kvôli posielam svoje (hrúza! až) Krvavé sonety: ak sa hodia alebo trebárs i len daktorý z nich za príspevok pre onen časopis, buďte tak dobrí a pošlite to jeho redakcii, ak sa dá, napríklad i od straky, akže o takomto oslovi-poslovi tam v Prahe chyrujete.
Sonety obsahujú dojmy z počiatku vojny, odfúkol som si v nich, ako som vedel. Ak sa dobre pamätám (lebo svoje veci nerád čítam znovu), vysadol som si sprvu na vysokého tátoša humanity, ale veru neskôr vykľul sa zo mňa tiež - nacionalista, Slavian, obávajúci sa o osud Slovianstva, to jest idealizujem prv až kamsi do nekonečna a potom biedne antropomorfizujem. Budú tam i iné naivity a hlúposti, a preto - prísny súd.
Pozdravujem vás oboch (spolupracovníkov totiž) čo najsrdečnejšie, tvojej milostivej ruky bozkávam a slečny dcérky úctive pozdravujem. Na zdar! V Nižnon Kubíne (ináč Dolný vraj úradne) 21. 1. 1919 tvoj úprimný starý priateľ Pavol Országh.

Ondrej Nagaj

Improvizácie
V jjedno augustové ráno som sa prebudil na kovový zvuk môjho budíka. Jeho hlas bol viac kovový ako inokedy. Celkom nahý som vyšiel na cestu.
Bola to cesta do krvi vysilená. Schovaný do ramien som šiel, drevenou slinou mával a môj chlieb so soľou vrabce vyzobali.
Pri každom míľničku
stratil som slzičku.
Trošičku rosičky
za všetky hromničky.
 
Preto mi je ľúto všetkých ciest,
po ktorých sa bosky nechodí.
(Takých ciest asi niet,
a ak, tak vedú do vody.)
 
A predsa, tuláci s bosými nohami,
niekto nám smerovky popísal krvou.
Kdekoľvek sme, plazí sa niekto za nami.
Preto tak ťažko vyslovujem: domov.
 
Preto tak ťažko sa nám hovorí,
kým z grúňa neozve sa starý známy hvizd
a prvýkrát sa Sitno otvorí.
Starý otec zapáli si do fajky
a povie: Už svitá, chlapci, môžeme ísť.
A slnce vyjde nad hory.

STRANA 6


Augustín Maťovčík

Albert Škarvan
Životná odysea slovenského svetobežníka akoby sa bola začala už od narodenia, od ktorého uplynulo práve storočie (31. 1. 1869). Sotva sa naučil šantiť po vŕškoch rodného Tvrdošína, rodičia sa presťahovali do Hýb. Orava, Liptov a neskôr tatranská oblasť Spiša vplývali na chlapčenské a mládenecké city, myseľ i ducha. Bol to nielen účinok okolitej prírody, ale aj školská výchova v Hybiach, v Spišskej Novej Vsi a v Kežmarku. Spod tatranských štítov odchádza nadaný študent do Budapešti, Prahy a Innsbrucku, kde získava lekársky diplom. Nadobudnuté poznatky, skúsenosti a pozorovania pretavuje vo vlastnú životnú filozofiu, ovplyvnenú európskym myšlienkovým prúdením, hlavne tolstojovským učením.
Významným medzníkom v jeho živote bol rok 1895, keď sa zriekol vojenskej služby v košickej nemocnici, za čo bol väznený a súdený. Väzenské zážitky a názory zhrnul v pozoruhodnej knihe Zápisky vojenského lekára. V tom istom roku na pozvanie Tolstého prívržencov putuje najskôr do Ruska, odtiaľ vypovedaný cárskou vládou odchádza do Anglicka a napokon sa usadzuje vo Švajčiarsku.
V literárnej tvorbe po ruskom vydaní Zápiskov vojenského lekára (1898) pracuje na slovenských redakciách tohto spisu, prekladá články a diela L. N. Tolstého, z nich najcennejší je slovenský preklad Vzkriesena (1900), ktorý je prvým prekladom tohto románu do cudzieho jazyka vôbec. Popri prekladateľskej činnosti pracuje súčasne na samostatnej rozsiahlejšej štúdii o Slovákoch. Kniha ostala v rukopise a len dnes sa dostáva jej slovenský preklad do rúk širšej verejnosti v edícii Š. Kolafu v zborníku Literárny archív.
V roku 1910 sa vracia na Slovensko, žije na viacerých miestach, po vypuknutí prvej svetovej vojny je znovu väznený a napokon internovaný. Po prevrate sa jeho putovanie končí posledným návratom na Slovensko, kde pôsobí v Liptovskom Hrádku až do svojej smrti v roku 1926.
Bol to človek hnaný vnútorným dynamizmom, duch rozporný a komplikovaný. Máločo z jeho filozofie možno dnes prijať, jednako si zaslúži, aby sme na jeho životné dielo spomínali s úctou i obdivom.

Vladimír Štefko

Dramatik morálneho pátosu
Meno a dielo dramatika Jozefa Hollého (20. 1. 1879 - 3. 12. 1912) sa doteraz v každej publikácii zaoberajúcej sa literárnou históriou spomína veľmi stručne. Evanjelický farár v Moravskom Lieskovom tvoril zo zdrojov existujúceho spoločenského vedomia, z existujúceho vzdelanostného a kultúrneho stupňa a konkrétnej životnej reálie. Ak o hrách Ferka Urbánka, M. O. Horváthovej možno povedať, že v ich, v podstate romantických dielach sem tam zaznejú tóny realistické, Hollého dielo spejúce k realizmu len časťou svojho potenciálu ešte väzí v romantizme či je ním determinované. Celé jeho dielo má silný tón spoločenskej a sociálnej kritiky.
Štúrovskej generácii bolo divadlo národnou inštitúciou s hlavnou úlohou národne prebúdzať, pestovať spisovnú reč. Hollému už ide nielen o národné prebudenie, ale o mravné pozdvihnutie národa (Márnotratný syn, Kubo, Amerikán, Černová, Geľo Sebechlebský). A v mnohom prekonal svoju dobu, pretože jeho diela sa stretávali so živým ohlasom ešte niekoľko desaťročí po jeho predčasnewj smrti, čo mu vyrvala z ruky pero, ktoré najmä Geľom Sebechlebským sľubovalo, že vydá ešte vzácne plody.
Karol Horák
 
Spoveď
Začínal som ako recitátor. Andraščík, ktorý to vtedy viedol, mi nedôveroval. Povedal, že sa na to nehodím. Bol som slabý, lebo som nevedel vyjadriť predlohu tak, ako som to momentálne chápal a ako som tomu rozumel.
Dnes som vedúcim a režísérom Divadla poézie pri Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove. Sme amatéri, hráme zadarmo, v tomto vysokoškolskom prostredí, kde máme svoje publikum a ľudí, ktorí sú ochotní podľahnúť i experimentu, nemusíme robiť komerčné diovadlo. Už v roku 1967 sme boli na Štúrovom Zvolene s inscenáciou Lermontovovho Démona. Pohoreli sme. Jednak sme to robili narýchlo a jednak nám porota nerozumela, prevedenie bolo modernistické.
Som plne za syntetické divadlo. Ak dokáže povýšiť estetické vyznenie, ak je funkčné. Vychádzam zo syntézy, to znamená dosiahnuť čo najplastickejšiu hlasovú podobu toho prvotného a potom, sekundárne, dotvárať predlohu svetelnými zložkami, čiže nielen svetlom, ale aj jeho pohybom. A slová sme vyslovene vyberali z textu, radili vedľa seba podľa akéhosi akusticko-symbolického výrazu. Aj keď napríklad Čepan popiera teóriu o mágii slova. Slovo sme umocnili hudbou, zhrávaným slovom, pohybom. Využili sme akustiku, ako sa využíva napríklad v big beate - mikrofónmi, dozvukmi.
Naše Divadlo poézie, teraz už stála vysokoškolská scéna, sa začína nyvhnutne deliť na tri sekcie: okrem poézie vznikol činoherný klub, kde sme minulého roku inscenovali Sachsove Samopašné hry a rýmovačky, Mastersov Pahorok a Pinterovho Milenca, ktorého pohostinne režíroval Ján Šilan, šéf prešovskej spevohry. A potom sa rodí aj pantomíma zásluhou iniciatívy poslucháča fakulty Štefana Kekelyho.

STRANA 7


Milan Lasica a Július Satinský

O všeličom
Lasica: Zoznámili sme sa v roku 1953, v bývalom bratislavskom Pionierskom paláci. Môj kolega Satinský, ktorý bol organizovaný v pionierskej organizácii ako organizované dieťa, na druhej strane súčasne chodil miništrovať do kostola Svätého Ladislava, čím sa istil na obe strany. V tomto Pionierskom paláci organizovali slávnosť príchodu deda Mráza, ktorého predstavoval člen Novej scény Ivan Krivosudský. Pri tejto príležitosti napísala spisovateľka Krista Bendová také pásmo, kde vystupoval dedo Mráz a dvanásť mesiačikov. Mňa prizvali, aby som jedného z týchto mesiačikov stelesnil. A síce bol to mesiac jún. Satinský stelesňoval mesiac marec. Mali sme niekoľko mimoriadne úspešných vystúpení.
Satinský: Tam vtedy, v roku 1953 sme mali ešte pre tie doby také typické rozpory, pretože Lasica ako významný predstaviteľ luteránskej obce, ja ako katolík, sme nezabudli na tieto rozpory, ale zblížili sme sa na celkom inej báze, na báze humoru, ale i na báze poézie a prózy na Orave v Dolnom Kubíne. Tuším v roku 1957 bol prvý Hviezdoslavov Kubín a hneď v tom roku sme sa zúčastnili ako súťažiaci v umeleckom prednese poézie a prózy. Už vtedy prednášal Lasica Krvavé sonety, už vtedy som vedel, že z neho bude významný tragéd. Súveká tlač hodnotila prístup k Hviezdoslavovmu textu ako výnimočný.
Lasica: Ja som ten Hviezdoslavov text celý neovládal naspamäť, pretože som nemal času pripraviť sa. Na Hviezdoslavovom Kubíne zúčastniť sa prinútili ma zo školy. A keďže som videl jedinú možnosť, ako zmaturovať, tak som tam šiel. Záverečnú časť prejavu som improvizoval, takže takto sa zrodil náš divadelný prejav.
Satinský: Ale čakať na Godota je dnes úplne zbytočné, pretože Godot ukázal, ako všetci jeho vrstovníci: sitnianski rytieri, blaničtí rytíři a všetci ostatní godotovci, že keď sa národ na nich najviac spolieha, sú neprebuditeľní.
Lasica: S Godotom sú ťažkosti a neoplatí sa čakať. Režírujem v divadle pôvodnú divadelnú hru Samuela Becketta Čakanie na Godota. Hrajú tam moji priatelia Stano Dančiak a Marián Labuda, s ktorými skúšam tú hru už niekoľko týždňov a dodnes som im nepovedal, že Godot nepríde. Obávam sa, že by neboli ochotní viac skúšať.
Satinský: Ani my neradi pracujeme, na Slovensku žiadne vzory v práci nemáme...
Lasica: Miroslav Horníček je náš veľmi dobrý priateľ. Je naším vzorom, inšpirátorom našich divadelných začiatkov. Odvtedy sme s ním v neustálom kontakte a teraz v poslednom čase to prerástlo do spolupráce, predovšetkým v rozhlase, čomu sa veľmi tešíme a dúfame, že spolupráca bude pokračovať.
Ján Beňo
 
Akcia štyri šestky
Je veľmi dobre známe, ako si ľudia storakými spôsobmi sami sebe škodia. Napríklad svojmu zdraviu. Chodia v pľušti, v čľapkanici v topánkach a v topánočkách, ktoré sa raz dva rozmočia. Fajčia a vysedávajú v zadymených miestnostiach. Čítajjú v posteli a nedbajú na to, aby im pri čítaní svetlo prchádzalo zľava. Neskoro chodia spať a ráno po prebudení miesto rezkého vyskočenia z postele zostávajú lenivo vylihovať. Jedia veľa múčnych jedál a málo zeleniny. Lúskajú orechy zubami. A tak ďalej.
Každý vie, čo je zdravé a čo nie, ale málokto sa drží správnych zásad. Popri týchto dávno známych zásadách vývin ustavične prináša nové a jemnejšie zistenia o tom, čo človeku a jeho zdraviu škodí. Nezaobíde sa to bez popierania a odbúravania takzvaných starých a osvedčených múdrostí.
Jednou z nich napríklad je, vlastne bolo: zhlboka dýchať! Dýchať z plných pľúc! To znamená čím najviac a čím najvýdatnejšie. Ukázalo sa, že dlhodobým sledovaním a experimentálnym zisťovaním sa dokázalo, že s dýchaním to tak nie je. Človek, ktorý dýcha, a tak hlboko, ako len môže, ktorý dýcha naozaj naplno, poškodzuje svoje zdravie, svoj organizmus a v konečnom dôsledku si skracuje život!
Najlepšie dýchanie, ako sa bezpečne overilo, je teda dýchať tak, že sa kapacita pľúc a výkon pľúcneho mechanizmu využíva len z dvoch tretín. Dvojtretinovým dýchaním sa šetrí jemné ústrojenstvo priedušiek a pľúc, čo je z hľadiska trvácnosti zdravia a predlžovania ľudského života neobyčajne dôležité. A okrem toho sa do ľudského tela nedostáva toľko nečistôt, prachu, dymu, exhalátov z ovzdušia a vôbec všetkého, čo naň pôsobí zhubne a otravne.
A tak sa začalo propagovať, a nielen propagovať, ale aj v najširšom meradle zavádzať dvojtretinové dýchanie. A pretože dve tretiny zo sto je 66, 66, celá akcia sa uskutočňovala pod týmto číselným označením. Populárne sa jej hovorilo akcia štyri šestky.

STRANA 8