ČÍSLO 3, 23. 11. 1968, ROČNÍK I


- re -

Jednoty nám treba
Národy tejto zeme stali sa jednotnými tak ako nikdy predtým. Kvôli ospravedlneniu svojich činov niekto, a robí tak sústavne, nám nahovára, že sa u nás niečo chcelo zmeniť, zvrhnúť. Zmenilo sa veľa – priblížili sme si ciele, ktoré boli príliš žiarivé, ale o to ďalej sme boli od nich my, hovorili sme si o cestách, ktoré k nim vedú – pravdivo.
Všetkých nás spájajú neviditeľné spoje, ktoré nemôže nikto pretrhnúť. Na tomto stojí a padá náš program demokratického a humanistického socializmu. Možno, že sa nás niekto veľký a preto mocný bude snažiť odbiť z tejto podoby socializmu. Môže, ale nikto nemôže zašliapať to, čo je v nás, na to sú idey humanizmu a demokracie veľké a vznešené, aby sme sa ich vzdali. Naviac, tiekla už za ne krv.
Naša jednota je však len prvým predpokladom. Aby sa nedala zneužiť, znesvätiť, ba i poprieť, predpokladá normálne fungujúci politický systém. Tento systém predstavujú tí, ktorým dôverujeme. I bez ohľadu na všetko zachovajme si v sebe jednotu. Zachovajme si v sebe mier, radosť a nadšenie od januára tohto roku i prebudenie do augustového rána. Pripomínajme si to preto, lebo možno príde čas, keď svetlo bude tmou a tma sa bude vydávať za boha slnka.
Žime statočne, aby história mohla vydať svedectvo o hrdinstve týchto malých národov.

Anton Cíger

Nesplnená túžba J. C. Hronského
Matica slovenská ožila, opäť sa dostalo slovenskému národu ochránkyne jeho duchovných hodnôt. So životom Matice slovenskej súvisí i časť života môjho brata – Jozefa Cígera-Hronského.
Jozef Cíger-Hronský v životnom úsilí pomohol mnohým, preto je celkom pochopiteľné, že ho veľmi ranila skutočnosť, keď z kruhov tých, ktorým otváral svoju dušu a bol skutočným priateľom, našli sa "priaznivci" a pousilovali sa Hronského v rušných dňoch Slovenského národného povstania uväzniť. Toto Hronského zlomilo, nevedel sa zmieriť so skutočnosťou, že sa mu za tak významných dní slovenského života dostalo takéto uznanie za jeho celoživotnú oddanosť k slovenskému národu.
Konečne prišiel list od bratovho syna, datovaný 3. mája 1966. Obsah bol potešujúci potiaľ, že som sa dozvedel, kde brat bol, ale list obsahoval aj veľmi smutné slová, veď písal: Milí moji, tam ďaleko, ďaleko... Už nás je menej! Otec aj matka umreli. Otec ešte posledný večer sa smial, žartoval a o chvíľu umrel na mozgovú porážku. Mama o mesiac a desať dní zaspala a viac sa neprebudila. Ťažko mi je o tom písať a ani teraz po šiestich rokoch neverím, že sa tak prihodilo. Obaja umreli v stave milosti. Pochovaní sú v murovanej hrobke a cínových, hermetických truhlách, čo ak raz Boh dá (otec si tak žiadal), nechá sa previezť tam, do rodnej zeme pod Tatrami...

STRANA 1


Ivan Kadlečík (Ján Čitateľ)

Čítanie. Myslenie?
"My u korbeľa sme len chlapi..." Také je svedectvo básnikovo. "Krok držať s osvieteným svetom, pachtiť sa trochu vyšším letom, trudiť sa v plodnom, vážnom potu, šat haliť duše na žobrotu, rozšíriť obzor svojho hľadu: to nie je pre nás, Slovač mladú". V tom sa spoznávame, aj keby nás básnik nemenoval. Ale u nás je tradične dobrým zvykom o tom mlčať: robí nám to dobre, takéto mlčanie vyzerá múdro, uspokojuje a hladká. Ale ak predsa len chceme nemlčať, vedecky vieme zdôvodniť nechuť rozšíriť obzor svojho hľadu; vieme to zdôvodniť tak, že vo svojich očiach rastieme, hej, akí sme my chlapíci, či by sme si zakrepčili, až by sa náš košiar triasol!
Kiežby konečne prišiel čas, že sa budeme môcť (musieť) vyhovárať len sami na seba (možno federácia je krôčikom i k tomu). Táto krajina – vdova po duchu, bojí sa myslenia, čo je pochopiteľné. Lebo ak by raz na nás prišla táto pohroma, že by sme totiž nesmeli nemyslieť, koľko veľkých by sa stalo maličkými! Nuž tak, bratia Hejslováci, či nám je len dobre: nemusíme rozmýšľať. Naším národným povedomím je krik, heslá, zástavky a symboly. A zhromaždenia, zjazdy, výbory – to robí dojem, akoby sa tu niečo robilo. Tak teda básnik nemá celkom pravdu, lebo my nie sme chlapi iba u korbeľa, ale aj na poradách a za predsedníckymi stolmi.
A vôbec: načo myslieť, keď naším veľkým bohom je všemohúci konzum. Tlačené slovo sa stáva spotrebným tovarom, ktorý treba lacno kúpiť a lacno stráviť. A myslenie bolí. Potom od bolesti kričíme: je to ťažké, je to nezrozumiteľné a suché, to nie je pre nás! Je však tlačené slovo servisom a komunálnou službou pre ľahšie trávenie? Všetko je relatívne: ak teda zvoláš, že ti je niečo privysoké, ráč si najprv uvedomiť, že to preto, lebo si menší a nižší. Podvihni sa! (Ale to je práve to ťažšie.) Písal raz Vajanský Hviezdoslavovi: "Ani Ti nesľubujem oslňujúci úspech, lebo Ty si svoj človek a hovoríš svojou rečou. Veľký trh nikdy neschváti to dobré, ale iba to pohodlné." Ó, my pohodlní!
A predsa – ospravedlňujem sa – nie je pravda, že sa u nás nemyslí. Lenže my, poriadkumilovní Hejslováci neznesieme, aby sa myslelo len tak hocikde a hocikedy, ale organizovane; dráždi nás, ak sa myslí aj inde a inak, ako je úradne vymedzené. Máme predsa úrady, organizácie, zväzy, spolky, ba aj mestá na to určené. Tak čo? Veď je to tak správne, dohodnime sa, lebo... Ty budeš vypisovať lístky a kartičky, inventarizovať a katalogizovať knižky a rukopisy, organizovať a podobne – a ja budem myslieť. Mám na to úradné povolenie a pomazanie skrze tituly a funkcie. A ty to môžeš prípadne osvetársky popularizovať.
Ale písať a čítať znamená to isté ako myslieť – naivne veríme. Ak sa raz Hejslovák zmení na Slováka, potom ani od toho, čo sa nazýva Čítaním, nebude nikto očakávať pohodlný konzum a nemyslenie.

Michal Potemra

Akú som videl Ameriku
V USA som bol od mája do októbra 1968. Mojou hlavnou úlohou bolo zozbierať základné údaje k bibliografii a prehľadným dejinám slovenského časopisectva v USA v rokoch 1868 až 1968. Usiloval som sa navštíviť všetky spolky, ktoré teraz alebo v minulosti vydávali slovenské noviny. Každý, kto si myslí, že kritériá nášho národného vývoja i našich národných ideálov možno s určitými korektúrami aplikovať na Ameriku, sa mýli. "Slovenská Amerika" mala svoj špecifický vývoj, iné možnosti národnej sebarealizácie a najmä iné perspektívy. Kedysi pomáhala Slovensku, teraz potrebuje pomoc ona od nás. .

Zabudnutý kalendár

30. 11. Veštbami vždy spojenými s prelievaním olova zabávala sa mládež v predvečer Ondreja.
December: Iba svitá a mrká.
4. 12. Svätá Barbora ťahá sane do dvora.
6. 12. Deti, ja som Mikuláš, modlite sa Otčenáš, mrcha deťom nesiem korbáče, dobrým orechy a koláče. Na svätého Mikuláša neučí sa, neskúša sa.

STRANA 2


Andrej Polonec

Múzeum ľudovej architektúry v Martine
Snahy o vybudovanie slovenského múzea ľudovej architektúry v Martine za I. ČSR bezprostredne nadväzujú na domáce tradície a viažu sa na Muzeálnu slovenskú spoločnosť a Slovenské národné múzeum v Martine, v snahe zachraňovať zanikajúcu ľudovú architektúru na Slovensku.
Vo výbere objektov ľudovej architektúry sú zastúpené všetky oblasti Slovenska a v rámci nich i všetky typologické skupiny, prihliadajúc na pôdorysné a výškové členenie obytných, hospodárskych, výrobných a spoločenských objektov. Pri výbere sa prihliadalo aj na ich estetický vzhľad, časové začlenenie a sociálnu diferenciáciu.

M. Horáková

Muž, ktorý zvečnil národ
Na stupňovitom návrší pred budovou jedného z najkrajších múzeí v našej republike bola v rámci múzejníckych osláv v Martine 5. novembra 1968 odhalená socha Fraňa Štefunku zakladateľovi slovenského múzejníctva Andrejovi Kmeťovi. Príčinou osláv v tomto medzinárodnom roku múzeí boli okrem iných dve významné výročia: 60 rokov od smrti Andreja Kmeťa a 60 rokov
od otvorenia prvého Slovenského národného múzea. (Pôvodný termín osláv posunuli augustové udalosti.)
Písal knihy vo svojom jazyku, kde oboznamuje ľud s novými metódami hospodárenia, zakladá spolky a knižnice. Perom vo Velebe Sitna sa snaží zvečniť to, o čo sa obáva, že čoskoro zanikne – rýdzosť slovenského prostredia, jazyk, zvyky a kroje ľudu. A tu je vlastne počiatok jeho múzejníckej práce. Z obavy pred zánikom svojho národa začína zhromažďovať kroje, výšivky a rôzne výtvarné prejavy ľudu, takže sa jeho fara v Prenčove, neďaleko Banskej Štiavnice, kde pôsobil od roku 1878, pomaly stávala malým múzeom. Zbieral staré názvy a začal sa venovať archeológii.
Predovšetkým však bol Andrej Kmeť prírodovedec. Od mladi sa venoval botanike a bol v písomnom styku s desiatkami európskych botanikov, s ktorými spolupracoval. Jeho zbierky ruží od Sitna ocenili mnohí botanici a svojou zbierkou húb (počíta 33 000 položiek) položil základy československej mykológie. Botanici jeho doby pomenovali po ňom veľa rastlín. Herbár, ktorý zanechal a ktorý sa dnes nachádza v bratislavskom múzeu, počíta spolu s herbárom húb 70 000 položiek. Významná je aj jeho činnosť v geológii, kde vyniká predovšetkým ako zberateľ, podobne ako v zoológii.
Konečne roku 1878 po národopisnej výstave Živeny v Martine vznikla myšlienka založiť múzeum. Tak vzniklo v Národnom dome (terajšie Divadlo SNP) prvé slovenské múzeum. Slovenské národné múzeum je dnes múzeom čisto národopisným s oblasťou pôsobenia pre celé Slovensko.

STRANA 3


Ivan Kadlečík

Svedomie a doba
Vidíme ho pred sebou v profesorskom talári a barete alebo v kutni augustínskeho mnícha; poznávame ho aj na obraze Lukáša Cranacha, jeho priateľa. Ale vnímame ho aj inak, akosi skutočnejšie a prítomnejšie, hoci si to nie vždy priznávame.
Narodil sa pred štyristoosemdesiatimi piatimi rokmi v predvečer Martina a dostal jeho meno; a narodil sa do bezcharakternej doby – nie jedinej, ani poslednej a prvej – pripravenej zákerne, ako vždy, vtlačiť človeku svoje znaky. Ale tu sa prerátala: duchovná látka, z ktorej bol stavaný, sa akosi neľahko poddávala a odliatok sa neuskutočnil; nevznikla verná kópia, lež čosi viac. Ktorá doba to znesie vo svojej samoľúbosti? Tak vznikol zápas, preto sa stretli: slabý, bezmocný, rozorvaný a osamelý človek - a skutočnosť, bohatá a mocná nástrahami a lákavými pokušeniami, núkajúca všetko, ak jej bude slúžiť, opretá o neomylné inštitúcie, vojsko, intrigy a lož.
Zostal jeho protest proti nezmeniteľnej realite, jeho absurdný a večne krásny a večne potrebný protest; zostala myšlienka, duch, slovo, čin a tvorba a etický postoj. Ešte za jeho života sa dostal k nám a pôsobí vari dodnes ako soľ tejto zeme.
Zostalo jeho štyristopäťdesiat kníh, tritisíc kázní, vyše dvetisícšesťsto listov a preklad Písma, ktorý znamená počiatok národného nemeckého jazyka a literatúry; zostal základ novovekej demokracie a humanty, ktorá stavia individualitu, zodpovednosť, svedomie, presvedčenie a vieru vyššie než čokoľvek. Myslenie, tvorba a svedomie sú dôležitejšie než poslušnosť inštitúcii, úradu, moci a autorite, ktoré majú povahu iba nástroja a prostriedku (zväčša sú však samy sebe cieľom a pomoc človeku menia za sebazáchovu).
Aký teda bol ten človek, ktorý chcel napraviť a reformovať svet?

Peter Liba

Pohyb v abstraktách
Múdry vydavateľský čin vydavateľstva Slovenský spisovateľ sprístupňovať živému dnešku zabúdané, odsúdené hodnoty slovenskej literatúry medzivojnového obdobia nachádza svoje pokračovanie. Šesťdesiatročný Pavol Gašparovič Hlbina (narodil sa 13. mája 1908), básnik a kňaz, jubiluje takto výberom z celoživotného diela, ktorý má priliehavý názov Víno svetla.
Zdroje Hlbinovej poézie sú dešifrovateľné: svet duchovna, prebratého, naučeného, nie ním stvoreného a vybojovaného, a prirodzený svet rôznych modalít krásy, získaných a zmocnených povrchným dotykom. "Sen bohatý a skutočnosť pustá" (Moja bolesť), ale aj tento sen aj básnikom stvorená skutočnosť básne sa dokážu pohybovať len v abstraktách, mnohovýznamových, nadosobných, ako je láska, život a smrť, svetlo a tma, srdce a duša, telo a svet, krása a tajomstvá, nebesá a zem, Boh a anjeli.

STRANA 4


Ján Lenčo

Maškarný ples
Nebol to obyčajný maškarný ples, nie, veď na obyčajnom, normálnom, typickom maškarnom plese aj pri akejkoľvek dobrej nálade a dokonalej ilúzii predsa len jestvuje akési spodné, ale pri tom veľmi jasné vedomie, že ide len o maškarný ples. Nikoho ani len nenapadne pochybovať či popierať, že každý bol pred plesom celkom iný a keď odtiaľ odíde, opäť sa stane tým, kým bol predtým, než si nasadil masku. Skrátka, obyčajný maškarný ples je vo vedomí všetkých účastníkov čímsi provizórnym, chvíľkovým, dočasným, čo sa onedlho musí skončiť práve tak, ako sa začalo!
Maškarný ples, o ktorom rozprávam, sa od obyčajných, normálnych, typických líšil tým, že všetci účastníci verili, presviedčali iných i seba, že to nie je maškarný ples, že je to ich všedné prostredie, v ktorom žijú od zrodenia a budú žiť až do smrti, nikomu z nich ani len nenapadlo, že maska je len maskou, že sa pod ňou skrýva iná tvár, všetci svorne verili, že masky sú tvárami a pod nimi sú už len kosti, svaly a šľachy a všetci verili, že ich maškarný ples sa nikdy neskončí, verili v jeho trvalosť a neotrasiteľnú stálosť.
Na tomto maškarnom plese, ak o maškarnom plese vôbec možno hovoriť, keď ho zaň nepokladali tí, čo na ňom boli ako masky, bolo veľa, veľa ľudí a všetci sa báječne zabávali a veselili a zlatým klincom programu bola, ako na každom maškarnom plese, voľba najkrajšej masky, ak o maskách môžem hovoriť, keď ich za masky nepokladali tí, ktorí ich na sebe mali, teda volili a zvolili najkrajšiu masku maškarného plesu, prvú cenu dali mužovi, ktorý vierohodne a presvedčivo predstavoval Omyl.
A pretože na tom maškarnom plese všetci verili, že nie sú na maškarnom plese a že pod maskami sa neskrýva iná tvár, nik z nich sa nedozvedel, že: muž s krásnou maskou Omylu je a zostáva Zločinom.

Janko Silan

Slobode
Keď nasýtená mojou chválou
odo mňa cúvneš jak od hoviadka,
nerob si posmech z našich bálov,
kde začala sa naša pohádka.
 
Mysli len, že si dokonalou
a že ťa za to nežne pohladká
plačúca moja duša, žiaľov
plná a chmúrna a bez pozlátka.
 
Ešte sa vrátiš ku mne pre sen
a budeš jak pred smrťou príjemná.
Ó, labutia, ó, clivá pieseň,
už zneješ? Ale nie pre mňa.
Mám totiž na návšteve tieseň,
bohyňu posledného videnia.

STRANA 5


Richard Blech

Juraj Jakubisko – univerzálny talent
Hneď ako Juraj Jakubisko vstúpil do kinematografie, bolo jasné, že sa zrodil mimoriadny talent. A do kinematografie vstúpil veľmi skoro. Dal o sebe vedieť už ako poslucháč Filmovej fakulty pražskej AMU, kde absolvoval filmom Čakanie na Godota, ktorý mu dodnes prináša úspechy z medzinárodných filmových festivalov. Po absolvovaní filmovej réžie sa dostal na čas do Laterny magiky, kde ako jeden z jej spolupracovníkov mohol si overiť svoje nápady a fantáziu v konkrétnej práci s filmovou technikou. Ešte počas svojho pražského pobytu odskočil na niekoľko dní na svoje rodné východné Slovensko a realizoval pre košické televízne štúdio film Vysťahovalecké piesne. Filmové obrazy, ktoré nakrútil, boli kontrapunktom Grešákovým Vysťahovaleckým piesňam.
Juraj Jakubisko sústredil svojimi výbojmi pozornosť kultúrnej verejnosti nielen na svoju činnosť, ale aj na celý pohyb svojej generácie, ktorá nie je nejako zvlášť početná, ale o to viac ambiciózna, pretože svojimi snahami a výsledkami vytvára novú koncepciu slovenskej filmovej kultúry a zaraďuje ju na čestné miesto v modernom filmovom prúdení.

Demo Vizár

Znova divadlo
Dnešné ochotnícke divadelné súbory na Slovensku stoja tak trochu vo vzduchoprázdne. Rozpadávajú sa, znova sa zgrupujú a okrem prekážok, ktoré by boli vždy, pristupujú tie najnepriaznivejšie - pre koho hrať? Tak slovo ochotník dostáva opäť ten najpravejší výraz a odtieň: je niekto ochotný si zahrať divadlo, je vôbec niekto ochotný?
Tretí martinský divadelný festival (5. až 9. novembra 1968) bol prehliadkou tohtoročných úspechov v slovenskom amatérskom divadelníctve. To, že bol prehliadkou, vytvorilo slávnostnejšiu atmosféru, ktorá bola pracovnou len v tom zmysle, že umožnila vzájomne konfrontovať jednotlivé predstavenia.

Augustín Maťovčík

Opera a dráma o Svätoplukovi
Peštiansky dom slovenského lekára pôvodom z Gemera Martina Sucháňa, ktorý sám vydal Písně světské...v hudbu pro klavír uvedené (1830), bol miestom, kde sa uskutočnili viaceré hudobné podujatia za účasti slovenskej inteligencie.
Neprekvapuje nás preto, že v takomto prostredí v kruhu slovenských vzdelancov sa objavuje veľmi pozoruhodný návrh na napísanie opery Svätopluk. Stalo sa tak hneď po vyjdení vynikajúceho diela Jána Hollého, eposu Svätopluk (1833), ktorý tak podnetne zapôsobil na národné cítenie Slovákov, najmä štúrovskej mládeže.

STRANA 6


Mišo Kováč

Hodnoty literatúry názorne
Od začiatku roka 1967 buduje sa pri Matici slovensekj nový ústav - Pamätník slovenskej literatúry ako ústredné literárne múzeum a galéria knižnej grafiky.
Pamätník slovenskej literatúry popri príprave základných expozícií sa usiluje prispievať do kultúrnej aktivity nielen výstavnými akciami (doteraz najväčšou je práve inštalovaná výstava Päťdesiat rokov československej krásnej knihy), ale aj spoluorganizovaním kultúrnych podujatí (seminárov, konferencií, školení, jubilejných slávností Výročie veľkých, Slovesnej jari, Večerov pri Vajanskom, Divadelného festivalu Štúrov Zvolen a iných), ale aj publikačnou prácou.

STRANA 7


Aurel Styk

Spomienky novinára
Utvorenie prvej Československej republiky poskytovalo dosť možností pre novinárčenie. Spolupracovníkom "Slovenskej politiky", ktorá vychádzala v Prahe, som sa stal v roku 1920. Aký bol vtedy jej smer ? Predovšetkým silne československý. Vychádzala z toho, že Česi by bez Slovákov znamenali oveľa menej ako s nimi a Slováci bez nich skoro nič. Preto bojovala a ostro kritizovala hlasy rôznych zadubencov, ktorí hovorili, že na Slovensko sa len dopláca a že takzvané historické krajiny by boli sebestačné, ba dokonca vodilo by sa im lepšie, keby sa zbavili príťaže Slovenska. Vo vnútornej politike ostro vystupovala proti rozbíjačom mladej republiky, hlavne proti ľudákom a maďarským reakcionárom na Slovensku.
V posledných rokoch predmníchovskej republiky "Slovenský denník" nebol už zďaleka tým, čím bol, keď sa objavili jeho prvé čísla v pohnutých novembrových dňoch roku 1918 na ružomberských uliciach. Bolo to vtedy hlavne zásluhou redaktorov, z ktorých väčšina už sedela tam skoro celé desaťročia, mala k nemu vzťah a predovšetkým nielen značné životné, ale hlavne pracovné skúsenosti, vedela, ako sa dajú i ako treba robiť dobré noviny. Žiaľbohu, všetko to netrvalo dlho. Nástup slovenského ľudáctva priniesol nakoniec i zánik a či zastavenie Slovenského denníka a celého radu iných denníkov a časopisov, ktoré i keď nevytvorili bohviečo, predsa len vyorali hlbokú brázdu v slovenskom živote a položili základy, na čom sa mohlo všeličo dobré postaviť, hoci sa z toho dosť zbúralo ako nevyhovujúce a duchu času nezodpovedajúce.

STRANA 8