ČÍSLO 13, 23. 6. 1969, ROČNÍK II

Štefan Moyses
List IV. valnému zhromaždeniu Matice slovenskej
Okolnosťami úradu mojeho biskupského teraz od valného zjazdu Matice slovenskej na hlbokú moju žalosť oddialený, za potrebno držím nielen nezlomnú moju vernosť a oddanosť k tomuže spolku odhodlane opätovať, lež i verejne vyznať, že pridriťenie moje k Matici slovesnekj nielen s Božím a občianskym zákonom, lež i obzvlášte s biskupským úradom mojím dokonale zhodujúce sa, za najzdarilejší krok v dlhovekom živote mojom považujem.
Viem dobre, cítim od mnoho rokov, že je úloha naša ťažká, preťažká. Prekážok a nedostatkov zo všetkých strán celé Tatry; pomôcok málo, časy nepriaznivé, ochablosť a netečnosť veľkej časti národa desná. Lež z druhej strany účel šľachetný: mravné totiž pozdvihnutie celého národa.
Ján Považan
Štefan Moyses
Rodák z Veselého (tam sa narodil 24. októbra 1797) po štúdiách, vysviacke za kňaza a niekoľkoročnom pôsobení v rozličných farnostiach ostrihomskej arcidiecézy v júni1828 začína pracovať ako slovenský kaplán pri kostole sv. Jozefa v Pešti. Stále viac a výraznejšie si uvedomuje svoje slovenstvo a slovanstvo, svoju príslušnosť k slovenskému národu a k Slovanstvu. Vari aj to ho pobáda požiadať cisára o udelenie profesúry na záhrebskej univerzite. Pôsobil na nej sedemnásť rokov (od januára 1830 do októbra 1847). Na Slovensko prichádza po vymenovaní za banskobystrického biskupa na vrchole svojich síl, ako skúsený bojovník, organizátor a usmerňovateľ. Osobitne sa staral o banskobystrické gymnázium, roku 1856 sa pričinil o otvorenie učiteľskej preparandie v Banskej Bystrici, mienil založiť aj osobitný ústav pre výchovu dievčat. V auguste 1863 sa stal prvým predsedom Matice slovenskej. Viedol ju až do svojej prekvapujúcej a náhlej smrti 5. júla 1869, vo sviatok slovanských vierozvestov Cyrila a Metoda, ktorých si tak veľmi ctil a tisíce výročie príchodu ktorých tak veľkolepo oslávil. .
Pavol Vongrej
Odkaz dnešku
Storočie, ktoré nás delí od smrti prvého predsedu Matice slovenskej, prevratné storočie slovenského národa v jeho európskom dejstvovaní, vôbec neubralo na význame Štefana Moysesa v našom národnom organizme. Jeho harmonická osobnosť, vyžarujúca sústredivú silu už v jeho predstoročnej súčasnosti, sa nepremenno premietla aj do ďalších národných zápasov a v mnohom pretrvala roky i veky nášho národného zápasu. Pretrvala ich ako nepodkupný odkaz ďalších hýbaní, ako symbol Matice slovenskej, a teda aj symbol národa.
Moyses a Kuzmány v spolupráci a tolerantnosti predstavovali symbol pre ďalší odkaz životu a boju nášho národa. A obaja v jednote ako najsvetlejší symbol, odkaz a vedomie kontinuity existencie národa, jeho prítomnosti aj budúcnosti. Ako vzor horlivosti a šľachetnosti našim otcom, nám i potomkom. Ako ich odkaz aj nášmu dnešku.

Peter Liba

Štefan Moyses a Matica slovenská
Tri reči Štefana Moysesa, ktoré predniesol na valných zhromaždeniach Matice slovenskej v rokoch 1863, 1864, 1865 dávajú výrazné svedectvo o tom, čím bol Štefan Moyses pre Maticu slovenskú a skrze ňu pre slovenský národ. On i praktickým osobným činom prisošil sa k rozvoju národnej osvety, ktorú rozvíjala Matica slovenská (Myšlienky o štepárstve), obraňoval ju všetkými svojimi silami a obraňoval ju úspešne.
Matica slovenská a Štefan Moyses predstavujú ideálnu duchovnú slovenskú koncentráciu, prenesenú ponad konfesie a politický partikularizmus i ponad dolinové kulrúry Slovenska. Zo Slovana Moysesa stáva sa Slovák Moyses na rodnej zemi - a je v ňom vyjadrený aj protirečivý a progresívny vývoj národného pohybu smerom k štúrovskej slovenskosti, smerom od myšlienky a idealizovania k činom. A slovenská politická a kultúrna realita šesťdesiatych rokov devätnásteho storočia našla v ňom tvorivého reprezentanta, dôstojného a dôsledného.

STRANA 1

Pavel Hrúz

Uprostred života
Zámok, ku ktorému kráčame, bol už všeličím: kráľovským letným sídlom, hniezdom rebelov, väzenskou pevnosťou, sirotíncom. Dnešné jeho poslanie môže náhodný návštevník uhádnuť práve dnes:- je sviatok Božieho Tela, cesia k zámku je vysypaná pestrofarebnými lupienkami a starostlivo ohraničená papradím.
Privítal nás nevľúdny fráter. Vošli sme a zastali na dolnom nádvorí, trochu vpravo od povestnej Korvínovej lipy, ktorej už dve mocné obruče musia držať rozzevené brucho do sýtosti naplnené osemnástimi metrákmi betónu. Až do tejto chvíle sme mali dojem, že aj po januárovom pléne je tu ešte stále všetko také, aké bolo kedysi pred plenom tatárskym: traduje sa, že od roku 1113 ovládali ľupčianske návršie červení mnísi, templári. Správca nás však rýchlo vyviedol z omylu. Zámok je síce od štyridsiateho piateho majetkom Charity, jeho majitelia však majú ďaleko k suverenite dakedajších svojich predchodcov. Aj františkánova neprívetivosť je skôr výrazom nedôvery než nežičlivého odmietania.
Po pár schodoch ideme okolo pamätnej dosky - svedectvo o boji "proti Turkov horších Rhédeyho vojakom," ktorí bez úspechu obliehali ľupčiansky zámok v roku 1605. Primálo sa toho vie o niekdajšom sídle Zvolenskej stolice a ešte niekdajšejšom bode rímskej Via magny. Komnaty kráľovnej Márie patria k najkrajším partiám htradu. Vo dverách nás víta predstavená. Na náš podiv sa nerozpakuje zaviesť nás do obytnej izby sestier. Odtiaľto sa dívala Mária Terézia, hovorí s jemným maďarským prízvukom a ukazuje rukou na okná. Nepripomíname abatyši, že cisárovná Mária Terézia na tomto zámku nikdy nebola. Posledným panovníkom, ktorý hrad navštívil, bol známy kráľ Matej. Kráľovná Mária, o ktorej bola reč, ostala známa osobným priateľstvom s Martinom Lutherom a tiež tým, že bola manželkou Ľudovíta Druhého. Predovšetkým však piesňou Mám-li přece kříž svúj míti..., ktorú dozaista zložila v týchto komnatách.
Horný zámok záležal z dvoch, bez všetkých staviteľských pravidiel budovaných palácov, takže pomocou stroja vznášaní boli domáci do druhého poschodia, píše v Slovenskom letopise návštevník hradu z roku 1874. Vynálezok ten pripisuje sa Márii Sečanskej, manželke Vešelínovej. Teraz stroja niet a otvor, cez ktorý spúšťaný bol, je zamurovaný.
Dolu, kde sa mali nájsť pod zemou veľké pivnice, kazematy, žaláre, je stredobodom pozornosti studňa. Prenikli sme k zamaskovanému vyústeniu tajnej chodby, vošli sme z horúceho predpoludnia do mrazivej podzemnej noci, kráčali päťdesiat metrov po dláždenej ceste a ešte šesťdesiat krokov až po zakončenie tunela: hrubé kamenné steny zámockej studne.
Pri východe z pivníc očakávajú nás dvaja statní ovčiarsku psi. Ťažké dvere sa zatvárajú. Za nimi ostáva život prostý a neuveriteľne skromný, zato však plný a obetavý. Život, ktorý sme nesmierne podcenili, keď sme rehole zahnali z výchovných ústavov a nemocníc do izolácie. Ľupčianske mníšky patria do viacerých rádov, sú tam vincentky, paulinky, milosrdné a ďalšie rehole, no spája ich práca na malom hospodárstve a temer žiadne nároky. Sú už zväčša v dôchodku.
Vraciame sa po stopách starých dejov, kráčame po dávnej koľaji - a nie je nám veľmi do reči.

Zabudnutý kalendár

29. 6. Na Petra a Pavla seje Pánboh prvé hríbiky.
Peter a Pavel rozsievajú huby.
Peter a Pavel pretrhnú žitám korene (už nerastú).

STRANA 2

Michal Gáfrik

Stretnutie Martina Rázusa s dejinami
Generácia Hviezdoslava a Vajanského napriek zverstvám maďarizácie, napriek takmer z roka na rok sa zhoršujúcej slovenskej národnej situácii v zásade verila v dejinnú spravodlivosť, v pozvoľný vývin ľudstva k dokonalosti, k civilizácii, k rozumu, k ideálom slobody, rovnosti a bratstva.
Generácia Krasku, Jesenského a Roya tejto viery v postupnú humanizáciu človeka a sveta, v reálnosť uskutočnenia ideálov slobody, rovnosti a bratstva.už nemala. Nie cieľavedomé zdokonaľovanie človeka a ľudskej spoločnosti, ale chaos, bludisko a náhoda, slepé, plieniace, nepredvídateľné a neovládateľné spoločenské sily - takým sa im zdal svet. Pritom práve rozum, všetko neúprosne kruto analyzujúci, bol podľa nich v nemalej miere príčinou súvekej ľudskej biedy.
Niečo z podobného postoja (hodnotenie úlohy rozumu, poznania) možno nájsť aj u mladého Rázusa. Medzi "civilizované" dvadsiate storočie, kríž Golgoty a blčiace hranice inkvizície dáva znak rovnosti. Teda historický pesimizmus, demobilizujúci úsilia človeka, vzdanie sa, rezignácia? Pesimizmus áno, ale nie demobilizujúci, nie rezignácia.
Z nevyhnutnosti aspoň čiastočne humanizovať život človeka, ak má byť vôbec hodným žiť ho, vyplývali Rázusove celoživotné sympatie ku géniom vedy a kultúry, ktorí svoj humanizačný zápas a vernosť pravde boli ochotní podporiť aj vlastným životom alebo aspoň mnohorakými prenasledovaniami a celoživotnými trampotami.
Ku kolobehu ľudských dejín a k jarmeniu slobodnej humanitnej myšlienky vrátil sa Rázus potom čoskoro znovu - počas prvej svetovej vojny, pri päťstom výročí Husovho upálenia. V básni na Husovu pamiatku dochádza predsa len k optimistickejšiemu záveru a poučeniu z dejín, k poznatku o nezničiteľnosti, nevykoreniteľnosti ľudskej myšlienky a súčasne aj o zmysle a účelnosti heroických obetí v zápasoch za pravdu, poľudštenie človeka a svetských poriadkov.
 
Cyril Kraus
Jonatan Dobroslav Čipka
V rade štúrovcov má svoje miesto, miesto nijako nie podradné, Jonatan Dobroslav Čipka. O jeho detstve a štúdiách máme len veľmi málo strohých údajov. Narodil sa 14. júna 1819 v Tisovci z meštianskych rodičov. Základné školské vzdelanie nadobudol v rodisku, študoval na lýceu v Kežmarku a v Bratislave. Jonatan Čipka, podobne ako skoro všetci jeho rovesníci na lýceu písal básne, uverejňoval ich vo Fejérpatakyho Vlasteneckom kalendári a v Slovenskom pozorníku. Pozornosť si zasluhujú jeho preklady zo Schillera (Mladík pri potúčku, Na jaro).
Cez prázdniny i po skončení štúdia v Tisovci bola v úzkom a priateľskom styku trojica príslušníkov štúrovskej generácie: August Horislav Škultéty, od roku 1841 kaplán u superintendenta Pavla Jozeffyho, a tisovskí rodáci Štefan Marko Daxner a Jonatan Čipka, s ktorými bol v kontakte Ján Francisci z blízkej Hnúšte. Venovali sa kultúrno-výchovnej práci a s nadšením sa pustili do zbierania ľudových povestí, výsledkom čoho bola rukopisná zbierka, takzvaný Codex Tisovský, jeden zo základných prameňov vydaní slovenských povestí (zbierka Škultétyho a Dobšinského Slovenských povestí 1858-1868 a Dobšinského zbierka Prostonárodných slovenských povestí 1880-1883).
Koncom roka 1843 odchádza Jonatan Čipka do Mošoviec za vychovávateľa u baróna Révaya. Koncom roka 1845 prešiel do Ratkovej, kde bol učiteľom a neskôr i kaplánom. Spolu so Škultétym sa podieľal na vydávaní "zábavníka" Zornička. Roku 1847 odchádza za evanjelického farára do Drienčan, kde sa popri kňazskom povolaní venuje folkloristickým záľubám a 14. februára 1861 zomiera.
O Jonatanovi Čipkovi sa zachovalo len málo dokumentov a údajov a nezanechal po sebe ani väčšie dielo. No už aj na základe zachovaného materiálu vidno, že jeho miesto v štúrovskom hnutí nie je bezvýznamné. Každý zo štúrovcov väčšou alebo menšou mierou na ňom participoval, prinášal doň čosi svojské, svojrázne a svojím spôsobom jedinečné. Bez toho by štúrovské hnutie nemalo ani to rozpätie a ani ten kultúrny a spoločenský dosah, ako ho poznáme..
 
STRANA 3

Miroslav Krleža

Z chorvátskeho časopisu Vjesnik
Za ten čas, kým som môjmu nacionalistickému okoliu vysvetľoval, že socialistická cesta je jediná možná cesta, prešli desiatky rokov, a potom sa ukázalo, že kapitalizmus naposledy nevydýchol, že ho čert neodniesol ako toho krakovského medveďa zo starej poľskej legendy, ktorý sa prežral klincov, ale predsa nezdochol, a navzdory všetkým našim prognózam solídne hýbe svetom. Angažoval si sa, aby si sa oslobodil za osudných a historických a politických okolností, a zostal si to, čo si, čo si bol: fiakrový kôň trvale angažovane oslobodzujúci sa, tvrdohlavo, vytrvale.
Počas minulých niekoľkých tisícročí bolo Období kultu osobnosti nekonečne veľa. Každé Obdobie kultu osobnosti ekvilibruje ako povrazolezec v cirkuse: len jeden jediný chybný krok vľavo alebo vpravo znamená zrútenie sa do priepasti. A okrem toho každé Obdobie kultu osobnosti sprevádza ako besná hyena Obdobie antikultu tej istej osobnosti, striehnuc na jej každý krok, a keď sa potkne, zdrapí ju a roztrhá. To je pravidlo prírody: ryba rybu žerie, lebo tak je stvorený tento "najdokonalejší" Leibnitzov svet, a preto sa apologétom, ktorí niektoré Obdobie kultu iosobnosti považujú za výbornú príležitosť pre svoju politickú kariéru, odporúča, aby rátali s tým, že nebolo takého Obdobia kultu osobnosti, ktoré by nebolo zaniklo.

STRANA 4

Ivan Kadlečík
Kamienkom dohodíš...
Drevený oblúk od kolísky po kríž. To je hrdinský epos a mýtus siahajúci za prah pamäti ľudstva; legenda neuveriteľná a predsa ešte aspoň v tejto chvíli overitelná, lebo skutočná a prítomná hoci ako len kdesi a kýmsi zabudnutý predmet; zabudnutý, lebo zaštítený "vrchmi pred oceľovým príbojom dvadsiateho storočia". Legenda, ktorá - aspoň v takejto podobe - dožíva, alebo ak aj nedožíva načisto, určite sa mení. Heroický oblúk sa stáva krivou a nalomenou čiarou, lebo nie je zápasom iba o holú existenciu, prestáva byť stretnutím človeka a prírody, ale je stále viac a viac bojom človeka proti človeku o moc a mamonu; bojom, v ktorom sa už "ľudská ruka nedotýka priamo vecí okolo seba" - robí to za ňu stroj. Tým si človek uľahčil, "ale aj oľahčel, pretože skutočne milovať môže iba tie veci, ktorých sa dotýka rukou..." Veci tak prestali mať svoje pevné miesto a akoby strácali svoj dobrý zmysel. Odchádza teda jedna civilizácia, ale ešte tu je - a my máme vzácnu a "poslednú príležitosť dotýkať sa toho, z čoho sme prišli"; príležitosť zásluhou básnika a fotografa - výtvarníka. Ale slovo tu neilustruje obraz, ani ho nedopovedá, lebo obraz svedčí silno sám. Ani obraz tu nie je slovu barličkou, o ktorú by sa bezvládne opieralo. Báseň stojí pri obraze na pevných nohách; oboje si žije vedľa seba, hoci môže žiť aj zvlášť - no spolu im je lepšie: vzniká niečo nevypovedateľné slovom a nezachytiteľné obrazom - napätie, iskra, svätá atmosféra a fluidum dané a vyjadriteľné práve len touto a takouto symbiózou. Básnik a výtvarník vyslovili trojjedinosť svedeckého významu: skrze cyklus striedania ročných období ľudí v horách vypovedali nielen večný mýtus zrodenia a smrti, ale aj hrdinskú báseň života jednej civilizácie a azda aj celého človečenstva. Vzniklo tak čosi viac, než iba kniha. Vzniklo čosi, od čoho už iba kamienkom dohodíš k slze. Pretože ku kráse. Pretože k pravde. (Martin Martinček, Milan Rúfus: Ľudia v horách. Tatran, 1969.)

Rudolf Chmel

Z českej police
Ćo nám, ľuďom druhej polovice 20. storočia môže povedať minulosť? Aký význam má poznanie vecí minulých pre nás, pre naše snaženia a túžby? Nad takto postaveným zmyslom dejín sa zamýšľajú autori ôsmich esejí o českých dejinách v knihe Naše živá a mrtvá minulost (Svoboda, 1968). Českí historici Třeštík, Šmahel, Petráň, Hroch, Kořalka, Lowenstein, Olivová sa po úvodnej Grausovej eseji zamýšľajú nad dejinami českého národa od "veku zlatého a železného" cez vzdialenú minulosť husitstva, ľud a národ v pobelohorskom labyrinte, dobu vlastencov bez národa i národa bez štátu až k českému pravicovému radikalizmu a prvej svetovej vojne a k slobode medzi dvoma vojnami.
Autori sa pokúsili staré veci vysvetliť po novom, sproblematizovať staršie i odveké súdy a tvrdenia. Ide o naznačenie možnosti nových ciest, ktoré majú zbaviť českú historiografiu všetkého provincionalizmu, izolacionizmu, staromilstva.
Pre slovenskú históriu je kniha podnetná nielen pomerne nezvyčajnou formou eseje, ale predovšetkým nastolením a riešením mnohých analogických problémov, volajúcich i u nás po nástojčivom výklade, po zbavení sa romantických ilúzií o nepoškvrnenom národe slovenskom, pokornom dieťati božom, holubičej povahe, ktorá v mene inkarnácie dobra v sebe zabudla na druhú stránku mince a hodila ju na iných. Naše dejiny stelesňujú v sebe dobro i zlo tejto krajiny, epochy i národa. Je úlohou historiografie ho v pravej podobe zaznačiť.

STRANA 5

Mária Marenčinová

Jasnovidné stromy
Očami koreňov predvídajú plody
a očami plodov dovidia korene.
 
Rutina
Celkom vyplnený priestor je celkom prázdny.
 
Hovorí kruh
Keď bolesť dozrela, stáva sa radosťou,
keď radosť dozrela, stáva sa bolesťou.
Živá ilúzia stáva sa skutočnosťou,
neživá skutočnosť stýáva sa ilúziou,
Tiež podľa lásky.

Vladimír MIro

Kurizant
Michal Kohútik, známy v širokom okruhu i pod menom Kurizant, vošiel do svojej kancelárie. Sedel tam chudý chlap so šedivými vlasmi, zdvihol hlavu a zvedavo pozrel na nervózneho kolegu. Tajomníčka sa ma pýtala, zamrmlal Kohútik, prečo vraj chodím do telefónnej rozvodne. Krava sprostá, od nej si budem pýtať povolenie! Starý chlap po chvíľke šibalsky poznamenal: To dievča v rozvodni je šumné, kamarát.
Kohútik nereagoval, ukradomky pozrel na hodinky. Budem dopoludnia hovoriť so Zlatovláskou? Prekliate cesty do Hapšudy! A ten hotel v okresnom meste, príliš komfortný na také malé mesto, lenže v zime, v lete sa v ňom zastavujú turisti. Vtedy som Zlatovláske uvaril kávu a keď som pristúpil k posteli, roztriasli sa mi ruky, až sa káva rozlievala po tanieriku, musel som ju odložiť na nočný stolík. A potom... aké závratné šťastie... A takto sa skončilo, drahý, stala sa nám nepríjemnosť... Čo teraz? Naozaj sa mi to muselo prihodiť, už tretí raz v živote? Prvýkrát so Suchou trlicou, lenže vtedy ešte nebola suchá, ba veru nie, a potom som si ju musel vziať. Druhýkrát v Tepliciach s tou učiteľkou, lenže tá skoro chmatla akéhosi somára a vydala sa za neho. A tretíkrát so Zlatovláskou.
Len čo sa ozvala šumná dievčina z rozvodne, hneď bol na chodbe, rozbehol sa po kokosovom koberci a už aj držal slúchadlo a hlásil, aby zavolali súdružku A. Z. Na druhej strane zavládlo na chvíľku mlčanie. Nie je tu. Celý deň tu nebola, ozval sa konečne ženský hlas, v ktorom Kohútik vycítil rozpaky. Akože? čudoval sa. V telefóne sa po chvíľke znovu ozval hlas, teraz mužský, hrubý. Pozrite sa, pán môj, hovoril tiež s rozpakmi, neviem, či budete môcť uskutočniť s A. Z. stretnutie túto nedeľu. Zavolala si ju verejná bezpečnosť. Ako? ledva vydýchol Kohútik. Práve tak. Vyšlo najavo, že si privyrábala. Vydierala ženáčov, vraj čaká dieťa. Vraj sa už priznala a že sa tak skoro nevráti. Chcete ešte niečo vedieť? Ďakujem, už nič, položil Kurizant slúchadlo, stál v zadumaní, v hlave mu hučalo.
Stretnutie v nedeľu sa neuskutoční, súdruh Kohútik? vyrušil ho spevavý hlások šumnej dievčiny. Vtom polapil svoju myšlienku. Srdce sa mu rozhýbalo šťastím, veď keď je to isté, vypadol som z hry, nemusím sa báť, nijaký proces, nijaké alimenty... Tiež som mala ísť s kamarátkou na tanec a pokazilo sa to, počul, ako sa dievča žaluje. V Kohútikovom vedomí sa rozsvietil nápad, ba zažiaril ako ohňostroj. Ale ihneď pohasol.
Kráčal po chodbe ľahko, ľahúčko. A predsa nebol celkom spokojný. Darmo je, žena by sa dozvedela, keby som išiel s týmto dievčaťom tancovať, a sľúbil som jej, že pomôžem pred Vianocami...
Azda?

STRANA 6

Eman Muntág

Requiem aeternam
Premiéra Salvovho Requiem aeternam, ktoré odznelo v rámci Bratislavských hudobných slávností a Roku slovenskej hudby v Dóme sv. Martina v Bratislave, je výrazom udomácneného nástupu slovenskej avardgardnej hudby a jej tvorcov. Oratoriálny koncert vyznel ako mohutný výkrik celého ľudstva po pokoji, po mieri, po humanite a po demokratickej slobode všetkých národov. Salvovo dielo vzniklo po silných impulzoch a udalostiach, ktoré otriasli svetom a zanechali hlboké rany v státisícoch mŕtvych a postihnutých hrôzami vojny a neľudskosti.
Salva rámcuje svoje dielo nezvyčajným spôsobom. Koncert odznieva v Dómer sv. Martina a v sprievode šiestich akolytov necháva vstúpiť do sanktuária troch recitátorov (Ladislav Chodík, slovenský text, Ján Rybárik, latinský text, Imrich Fábry, anglický text). V desiatich častiach Requia s liturgickými názvami v rôznyvch obmenách odznievajú slová z úst recitátorov v sprievode troch miešaných zborov (Spevácky zbor Slovenskej filharmónie), Detského zboru Československého rozhlasu (zbornajster Andrej Francisci), tenorového sóla (Jiří Záhradníček), skupiny dychových a bicích nástrojov (členovia orchestra Slovenskej filharmónie) a organa, pod taktovkou Ladislava Holáska.
Bolo by treba, aby toto umelecké dielo poznala čo najširšia slovenská verejnosť a v rámci Roku slovenskej hudby malo by odznieť v našich mestách a dómoch.

STRANA 7

Ján Keveš

Príchod prvej partizánskej skupiny
Na Ukrajinskom štábe partizánskeho hnutia v Kijeve prúdili živé porady. Z vycvičených frekventantov v partizánskych kurzoch v Obarove pri Rovne, ktoré zabezpečilo moskovské vedenie Komunistickej strany Československa v máji1944 s Ukrajinskou vládou na základe Zmluvy o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci, zostavili prvú desantnú skupinu, určenú organizovať partizánsku činnosť v tyle nepriateľa priamo na Slovensku.
Je tichá letná noc z 25. na 26. júla 1944. Na kijevskom letisku znejú slovenské piesne. Potom sa douglas odlepuje od zeme a vznáša sa čoraz vyššie smerom na západ. Front preletuje vo výške tritisíc metrov. Organizátorská partiznska skupina Petra Alexejeviča Veličku nachádza sa druhý raz nad Nízkymi Tatrami. Pred dvoma dňami sa musela vrátiť pre nepriaznivé počasie.
Jedenásť padákov sa rad-radom otvára a klesá nad slovenské hory. Omylom pilota je to však namiesto Ploskej Hiadelské sedlo v okolí Liptovskej Osady a Liptovskej Lúžnej, kde príslušníci Veličkovej skupiny zbaľujú padáky. Iba Jurij Jevgenevič Černogorov zápasí so zamotanými popruhmi na veži českobratského kostola v Liptovskej Osade. Zdravotná sestra Aňa Stoľarová sa vykúpala po pás na sútoku Revúcej a Korytničianky a žmýkala šaty. Valentínovi Davidovičovi Ziľbertovi, prekladateľovi, sa pri zoskoku zachytil padák o vrcholec borovice a zavrel sa. Tenký vrcholec nevydržal váhu parašutistu, zlomil sa a Valentín letel pätnásť metrov bez padáka na zem. Zlomil si nohu. Štefan Demko padol medzi humná uprostred dediny, blízko katolíckeho kostola, takže musel preliezať ploty. Demko zbadal na protiľahlom svahu svetielko lampáša - veliteľov signál. Prebrodil sa cez bystrú a chladnú Korytničianku a pobral sa cestou-necestou. Pri Veličkovi našiel šiestich príslušníkov skupiny. Hľadali ostatných, ale darmo.
Skupina sa počas zoskoku rozdvojila. Veličko a ďalší šiesti odišli ďalej do úbočia. Začali svoju činnosť na Latiborskej holi s pastierom Antonom Kučerákom z Čierneho Balogu-Medveďova. Pavidelne každý deň udržiavali spojenie s Kijevom.
Druhá časť Veličkovej organizátorskej partizánskej skupiny na čele s komisárom Ľachom po dotyku s gestapom, žandármi, slovenským vojskom a po poplachu a chaose, ktoré vznikli streľbou a ohromným šumom pri padaní vriec zhodených z lietadla, uchýlila sa v blízkosti Liptovskej Osady k pastierovci Štefanovi Bebiakovi z Ludrovej pri Ružomberku.
Obidve časti našli živnú pôdu pre partizánsku činnosť na Slovensku. Niekoľko dní pôsobili osobitne a snažili sa jedna druhú nájsť. Pričinením viacerých obetavých ľudí sa im to podarilo práve v noci 6. augusta, keď partizáni na Latiborskej holi kládli vatry v podobe veľkého ruského písmena G a čakali ďalšiu skupinu zo Sovietskeho zväzu. V tom čase mal Veličko vo svojej skupine asi štyridsať partizánov.
Karol Gažo
 
Na stanici sa nečaká
Prešla som v živote veľkými hlučnými stanicami, ale takých milých, príjemných chvíľ čakania na vlak som prežila iba v kraľovanskom kultúrnom stredisku, napísala pani Etela Mestická, Slovenka z New Yorku, do Knihy pripomienok a návrhov.
Nie žeby som bol prívržencom čakania v priestoroch na to určených, zvlášť pre matky s deťmi do šesť rokov, zvlášť pre fajčiarov, vlastne Fajčiť zakázané, zvlášť pre... Železničná stanica - ten význam je asi odvodený od toho, že tam stoja vlaky, i keď každý, kto s ťažkými kuframi či s taštičkou, do ktorej je starostlivo zabalená desiata, si toto slovo odvodzuje inakšie - stáť na peróne, pozerať na hodiny, odpočítavať minútu za minútou, pozerať, či už konečne... Znamená to teda stáť, prešľapovať, myslieť na nezmyselné, čítať staré časopisy. Čítajú sa aj uznesenia v novinách svetového formátu, aj rezolúcie k nim, aj to, aké bude či aké malo byť počasie.
Neviem si predstaviť veľké stanice a veľké čakárne. Poznáte to od Lasicu a Satinského o tých čakárňach, to sú zariadenia na čakanie. Sme za lepšie a kultúrnejšie čakanie, sme za... Pozdlĺž košicko-bohumínskej železnice sú stanice skôr menšie, také učupené. Železnicu tu stavali ešte v tamtom storočí, nepočítali teda s tým, že na naše časy to nebude. Iste si mysleli, postavia si nové. Bude vraj drahšie cestovné.
Kraľovany - nová stanica, nie podobná tým malým zašpineným pozdĺž trate. Odtiaľto odbočuje vlak hore, ku Florinovi na Oravu. Bol to Clementisov tajomník, dobráčisko. Píše básne. Pani Emília Šutovcová pracuje tu v kultúrnom stredisku, vždy víta všetkých účastníkov Hviezdoslavovho Kubína, ktorý organizuje Florin. Píše relácie do staničného rozhlasu, organizuje prácu v kultúrnom stredisku. V knihe, ktorá sa volá prozaicky Kniha pripomienok a návrhov, je veľa poďakovaní za príjemné chvíle v kultúrnom stredisku, za informácie, za milé prijatie. Chodí tu veľa turistov z celého sveta, zapisujú sa do tej knihy, chvália v ruštine, nemčine, angličtine. Tie knihy sú už dve, lebo všetkých 1300 pochvál sa do jednej nezmestilo.
Emília Šutovcová pracuje v službách "dráhy" už tridsať rokov. Začínala v Bratislave na ministerstve. V kultúrnom stredisku v Kraľovanoch pracuje už osem rokov. Ako to robí? Milé slovo, systém, poriadok... Staničný vestibul si zariadila ako výstavnú halu. V Kraľovanoch na stanici sa nečaká. Môžete si pozrieť výstavu, bolo ich už niekoľko: o Matici, o Živene, o bratislavskom hrade... Aj z televízie to tu filmovali, ako sa to má robiť.

STRANA 8