ČÍSLO 5, 2. 3. 1970, ROČNÍK III

Redakcia
Miestna, okresná, krajská, či celonárodná kultúra?
Potencionálne v každej spoločnosti existuje nebezpečenstvo nivelizácie. Z dejín kultúry je známe, že veľkí ľudia boli pre dobu vždy príťažou, preto si ich spoločnosť, inštitúcie držali vo vzdialenosti, z ktorej už nemohli prehovoriť. Socialistická spoločnosť vytvára predpoklady, aby sa ľudský subjekt mohol totálne uplatniť. To je cieľ, snaha, cesta k nemu však môže byť plná protikladov, takže toto úsilie môže sa zdať niekedy absurdným.
Napríklad také veľkodedinské, malomestské, okresné či krajské pomery. Ony môžu túto celospoločenskú snahu umiestniť do svojho rámca podľa svojich kritérií, niekedy už len pre pokojný spánok, idylu. Stále tu však zostáva kolorit miestneho rázu, ktorý pieseň slávika môže zmeniť na škrek papagája. Robiť niečo tam, kde sa nič nerobilo, môže vyvolať zdanie zakázaného ovocia.
Kultúra má sama svoje zákony vývinu, ktoré by sa nemali dať ovplyvňovať pod zámienkami miestnych špecifických podmienok, lebo kultúra je len jedna - celonárodná. Všetko, čo smeruje k tomu, aby bola len miestna, okresná, krajská, je proti jej zmyslu.

STRANA 1

- rb -

Divadlo na korze
V polovici februára tohto roku poverilo Ministerstvo kultúry Slovenskej socialistickej republiky Miloša Borského, riaditeľa Slovtónu, vykonávaním funkcie riaditeľa Divadla na korze. Vystriedal vo funkcii Kornela Földváriho.
Kornel Földvári bol riaditeľom Divadelného štúdia od 1. januára 1969. Vyše roka sa staral o dva súbory Divadla na korze: Lasicu a Satinského a činohru, i o big-beatovú skupinu Prúdy. Počas jeho riaditeľovania uviedol súbor L+S premiéru Radostnej správy, s ktorou úspešne hosťoval v pražskom Semafore. Z Földváriho iniciatívy vyplynuli však nielen úzke kontakty medzi súbormi L+S a Semaforom, ale aj medzi Činoherným súborom Divadla na korze a pražským Činoherným klubom. Inscenácie Beckettovho Čakania na Godota, Mrožkových jednoaktoviek a Gogoľovej Ženby vyvolali v Prahe taký živý a úspešný ohlas, aký v Prahe slovenské divadlo už dlho nemalo.
Kornel Földvári z Divadelného štúdia odchádza. Zostáva však po ňom práca, na akú sa nezabúda.
Miloš Majer
 
Pracuj každý s chutí usilovnou
Trnavský miestny odbor Matice slovenskej bol založený v októbri 1968. Za tých trinásť mesiacov živelnej práce výboru vykázal túto činnosť:
Večer s Andrejom Očenášom v rámci Roku slovenskej hudby
Výstava pri príležitosti osláv Jána Hollého
Odhalenie pomníka Milana Rastislava Štefánika
Spomienková slávnosť na počesť Štefana Moysesa
Divadelný krúžok Kopánka - dve predstavenia v Čalove a v Dunajskej Strede a štyri pre Slovákov v Juhoslávii
Juhoslovanský súbor piesní a tancov - vystúpenie vlani v auguste v Trnave

Chýrnik (1847)

Čudná nárada
O Franklinovi, ktorý hromozvod vynašiel sa hovorí, že blesk odňal nebu a o Morseovi, ktorý elektrické ďalekopisy vynašiel vravia ešte viac: že dal blesku hlas a rozkázal mu hovoriť k ľudstvu. Toto použil istý Angličan k tej nárade, aby sa vraj všetky kazateľnice v celej anglickej krajine elektrickými drôtmi spojili, a tak každého jedného výborného kazateľa reč naraz celému anglickému kresťanstvu v známosť uvedená bola. Čože povedia na to páni Kollár, ktorého kázne ani po zníženej cene dáko sa nemíňajú, a Radlinský, teraz s pokladom kazateľským vystupujúci - veď by sa takým činom s tlačením kázní trápiť nebolo treba!
 
Drobnohľad
V Bratislave (Prešporku) ukazuje sa teraz neďaleko mestského divadla tak nazvaný slnečný drobnohľad, dva milióny ráz zväčšujúci. Aby si nikto na tom hlavu trápiť nemusel, ako tento drobnohľad zväčšuje, povieme len to, že obyčajná blcha tak veľkou sa byť zdá ako kôň.
 
To sú bohaté noviny
Vlastník anglických novín Times vydal nedávno jednu zo svojich dcér a namiesto svadobného rúcha (vena) dal jej osoh z jedného stĺpca svojho časopisu, ktorý sa vraj vyrovná dôchodkom prostredne veľkej barónie.
 
Jeden londýnsky advokát
poručil v testamente celý svoj majetok blázincu s tým doložením, že bláznom porúča, čo si od bláznov nadobudol.
 
Na ostrove Madagaskare
ešte sa držiava tak rečený súd boží, naozaj strašlivý. A síce obžalovaní musia rieku, v ktorej sa krokodíly len tak hemžia, preplávať. Ak ujdú týmto potvorám, privíta ich ľud s krikom ako nevinných a žalobník musí hodne platiť.

STRANA 2

Cyril Kraus
Andrej Sládkovič
Vyslovíme meno Andrej Sládkovič, a v tej chvíli vynára sa nám autor Maríny a Detvana, diel, ktoré sú a zostávajú stálicou na oblohe slovenskej literatúry. Vyslovíme meno Andrej Sládkovič, a cítime vedome alebo podvedome veľkú osobnosť, ktorá určovala vývin slovenskej literatúry celé tri desaťročia. Andrej Sládkovič osobnosťou bol, a to nielen preto, že ho súčasníci (Ján Kalinčiak) nazvali prvým básnikom a či pohronským slávikom, bol básnikom, ktorému poézia bola osudovou záležitosťou, ktorý cez poéziu hovoril o sebe, národe a všeľudských ideáloch.
Pri stopäťdesiatom výročí jeho narodenia (30.1.1820) pripomeňme si stručne jeho životné osudy. Po celý život zápasil s biedou a nedostatkom. Už v útlej mladosti prerušuje svoje štúdiá na štiavnickom lýceu, odchádza za pomocného učiteľa do Ladzian, aby si zarobil a pokračoval v štúdiách, bieda a nedostatok ho sprevádza i počas štúdií na bratislavskom lýceu i na univerzite v Halle, kde doslova žil o chlebe a soli, i neskoršie v Rybároch, kde pôsobil ako vychovávateľ v rodine Petra Bezegha, i počas kňazského účinkovania na Hrochoti, ba aj v Radvani, kde natrvalo zakotvil a ukončil púť svojho pozemského života.
V celej tvorbe sa nám Sládkovič javí ako človek, ktorý akoby hľadal cestu do priestrannej budovy poézie a snažil sa z nej čo najviac ukoristiť pre seba, pre súčasnosť a vôbec pre život. Nech boli tieto cesty nejedenkrát kľukaté, predsa Sládkovič vždy prekročil prah tejto budovy a básnickým slovom prehovoril o otázkach živých a časových v tak nepostižiteľne lahodných, a predsa prísne vymeraných pomeroch a harmonických súzvukoch, povedané s Jánom Franciscim.
STRANA 3

Anketa

Ktoré sú podľa vás charakteristické črty povahy slovenského národa?
Na túto otázku odpovedajú viacerí naši kultúrni a vedeckí pracovníci v tomto čísle Matičného čítania.
 
Ján Čajak ml.
Za charakteristické črty povahy slovenského národa považujem pilnú pracovitosť najmä na svojom, vynaliezavosť v rozličných situáciách, čo sa v poslednom čase prejavuje v šíriacom sa prevliekaní kabátov, momentálne vzplanutie za vznešený cieľ, ale nedotiahnutie ho do konca, nábožnosť, veľké slová pri pijatike, povrchný pocit potreby telesnej hygieny, sklon povstať proti národ ničiacej sile, skepsu k novým prúdom – „k novotám“, striedanie znášanlivosti v pokoji s hašterivosťou, pohostinnosť, nedostatočnú štedrosť pre národné ciele, oneskorené nadobúdanie národnej hrdosti, rýchlu asimiláciu s cudzím prostredím, snahu o urýchlené nadobudnutie vzdelania, čo potom chŕli škodlivých polovzdelancov, lásku k prírode ospievanú v krásnych spievankách, jedinečný estetický zmysel pre ľudovú tvorivosť, radosť z tanečného rytmu, konečne pestovanie skôr vulgárneho ako jemného humoru, tiež posmeškovanie nerestí britkou satirou.
 
Mária Jančová
Najprv tie dobré vlastnosti slovenského národa: Vzácna čistota, radosť a vysoká etika jeho umeleckého prejavu (porekadiel, piesní, detských povedačiek). Jeho citlivosť (drevené piety). Jeho estetickosť (výšivky, architektúra, rezby do dreva, maľby na skle a na hline). (...) Potom pracovitosť a húževnatosť (keď ťa život sto razy o zem hodí, sto razy vstaň), demokratickosť (pána mať je neprávosť a väčšia byť pánom), jeho smelosť (keď treba, vie sa i smrti pozrieť do očí), jeho trpezlivosť, jeho humor. Tie zlé: Minulé generácie trpeli priveľkou poníženosťou voči mocným tohto sveta. Ale tiež len po určitú hranicu. Keď sa miera preliala, vedel sa  vzbúriť a povstať. Potom závistlivosťou a nežičlivosťou voči svojim. Majetkovou pýchou a konfesijnou nesvornosťou. Terajšia generácia trpí – myslím si – priveľkým uzeraním sa v cudzom a podceňovaním svojho vlastného.
 
Juraj Mojžiš
Pretože istota malého národa je istota jeho jednotlivých príslušníkov, je istota jednotlivcov. Istota kultúrneho povedomia, istota kultúrneho poznania. Je to osamotená, ale aj osamostatnená istota pôvodného poznania, istota autentickosti, istota, za ktorú si zodpovedá každý sám pred sebou a sám sebe je poslednou zárukou, zárukou mravnosti a ľudskosti. Zárukou proti vlastnej zrade, proti pokojnému alibizmu, proti rozkladu a rozpadu. A najdôležitejšou zárukou, že sa sám pred sebou nevyzlečie zo zodpovednosti, ale že sa stane vedomím seba ako hodnoty, seba ako človeka, hodnoty nezastupiteľnej, hodnoty ľudskej praxe.
 
Michal Gáfrik
Ťažko je hovoriť nezjednodušujúco o charakteristických črtách povahy národa, ktorý len veľmi zriedka a vždy len veľmi krátko mohol byť pánom svojho osudu, vyvíjať sa podľa vlastných vnútorných daností a predpokladov. Mnohé „charakteristické“ národné črty v skutočnosti vôbec nemusia byť charakteristické, ale vynucované iba podmienkami, dlhodobým odsúdením celého národa k nečinu (alebo k „činu“, presne vymedzenému a prísne obmedzenému). Na základe doterajšej histórie nášho národa nepochybná sa mi však zdá aspoň jedna jeho charakteristická vlastnosť – jeho nezničiteľnosť!
 
Albín Bagin
Po Matuškovi a jeho charakteropisoch slovenského národa ťažko niečo dodať. Nie sme však na tom po povahovej stránke ani lepšie ani horšie než iní. Problém je v tom, že nedostatky a neduhy sa dostávajú k slovu častejšie ako prednosti. To je vari tá najcharakteristickejšia črta našej národnej povahy.
 
Miloš Jurkovič
Sme malým národom, ale máme peknú minulosť, ktorá sa ešte stále odkrýva a prináša pozitívne prvky. Na toto musíme byť hrdí a snažiť sa čo do lásky k svojeti nezištnou službou obstáť i v prísnej svetovej súťaži.
 
Štefan Rysuľa
Národ náš má povahové prednosti, ako je vytrvalosť, pracovitosť, starostlivosť o svoje, láska ku kráse. No má mnohé nedostatky: závistlivosť, škodoradostnosť, chvastavosť a chamtivosť. Zdá sa, vyplynulo to z toho, že chudobný človek hotová opica, ako mu zahrajú, tak tancuje. Typické porekadlá dneška: Kto nekradne, poškodzuje vlastnú rodinu, alebo: Akéže je to pracovisko, keď si nemáš čo ukradnúť. Tak je potrebné tieto naše mravné defekty odstrániť. Veľmi, veľmi potrebujeme nadobudnúť mravnú hrdosť.
 
Marián Bednár
Slovenský národ bol povahy rojčivej a prítulnej. Ak sa mu čosi v prítomnosti nedarí, rád spomína na 2. význačnejšie činy z minulosti svojich otcov, ba až pradedov. Keby sa takto inšpiroval pre prítomnosť, nepoviem. Slovné deklamácie však neraz, aj v niektorých iných situáciách, zostávajú deklamáciami. Rečníme. Kto dlhšie, kto hlasnejšie. Neviem, no sotva to bude dialektická následnosť s obdobiami, v ktorých sme dokázali rozbíjať skaly obyčajným kladivom, orať jednoduchým pluhom, kosiť ručne do strmého svahu a k tomu si ešte aj viachlasne a pekne od srdca zaspievať.
 
Ondrej Zimka
Slovák nepadá ďaleko od stromu, a keď, tak poriadne ďaleko (ak rúbe do stromu, tak rúbe, rúbe, až sa zrúbe).
Potrebuje živú vodu, za tromi vrchmi pokrytectva, za tromi riekami sĺz, zapustené korene do rodnej hrudy, schopné vyživiť bohatú korunu, ktorá pri dobrej opatere musí jedného dňa rozkvitnúť.
 
Ján Volko-Starohorský
My Slováci sme v prítomnom čase veľmi mnoho docielili. (...) Držme sa školy, držme sa vedy, do smrti sa učme a aj iných vyučujme, zdokonaľujme sa a dosiahneme ďalšieho nášho posiaľ ešte len vysneného cieľa.
 
J. V. Agin
Koho chlieb ješ, toho pieseň spievaj. Históriou našou príslovie toto znie,
aj pocítili sme zvôle jeho prejavy. Nič to! Sme predsa národ spevavý.
 
Milan Gajdoš
Slovenský národ je málo uvažujúci, dosť pracovitý, ale mimoriadne rojčivý. Určite mu chýba dokonalejšia práca na sebe. Trpí komplexom malosti aj historičnosti. V každom prípade nemá v sebe náročné sebectvo. Nie je brutálny a agresívny. Jeho charakteristickým znakom je, že neubližuje, skôr trpí. V podstate sa uspokojí s tým, čo dosiahol svojím pričinením, nesiaha na cudzie. Ináč povedané, nie je chamtivý. Pravda, začína byť materialistický, ale je spojený aj s filozofiou a morálkou svojich predkov . Je tolerantný k iným národom, aj k tým, čo mu ublížili. Rýchlo vzplanie a rýchlo zabúda. Má elán mladosti, verí si, že čosi dokáže silou rúk, umu a duše.
Má vlastnosti iných národov, takže sa im skoro podobá. Nie je ani najhorší, ale ani najlepší. Chce dať seba svetu a chce poznať svet. To nie je málo!
 
Gabriel Rapoš
Chlieb, soľ – i nôž.
 
Ján Tibenský
Slovák v porovnaní s Čechom je uzavretejší, menejvravnejší, na druhej strane často bezprostrednejší. Ľahšie podlieha citovým emóciám. Slovenská civilizácia a kultúra v porovnaní s mestskou českou je viac dedinská, a to by sa dalo rozviesť do hlbších dôsledkov. Za najtypickejších predstaviteľov národného charakteru Slovákov považujeme inteligenciu, u ktorej na jednej strane proces prekonávania lokálnych krajových determinácií, na strane druhej zovšeobecnenie spoločných celonárodných najviac pokročil.
 
Štefan Pleško
Citová zložka je presiaknutá hlbokou láskou k svojeti a vyrástla – mala by v každom z nás vyrásť – cez rodinu, rodisko. Vedie k trvalej láske k predkom, vynikajúcim rodoľubom, umelcom, vedcom, politikom, i k plejáde všetkých malých, nepoznaných, tvoriacich národ.
Rozumová zložka neprestajne núti kriticky hodnotiť všetko myslenie a konanie, pracovať, napredovať, učiť sa a uvedomiť si, že náš národ je síce malou (aj malá minca je nezbytná), ale potrebnou, nepostrádateľnou hrivnou v pokladnici kultúry všeľudskej spoločnosti.
 
Ján Gerči
Rýchla a prílišná prispôsobivosť k cudziemu prostrediu ako aj ústupčivosť a skromnosť v spoločenskom chovaní. Vo vlaku, v obchode, ba i v služobnom postavení Slovák radšej ustúpi širokým lakťom, ako by mal vyvolať hádku, nepríjemnosť. Je milovníkom čistoty i poriadku vo svojej domácnosti, avšak (až na niektoré výnimky) je ľahostajný k čistote vlastnej reči, vlastného jazyka. No i napriek týmto chybičkám, takmer u každého Slováka je charakteristická dobrosrdečnosť.

STRANA 4

Andrej Gajdoš
Kult ženy na fotografii
Nie je to ani módnosť ani extrémnosť. Je v tom snáď trocha opozdenej originality, ktorá sa z odborných fotografických časopisov dostala do ucelenej knihy. Honosný a dostatočne reklamný titul Femina (vydalo vydavateľstvo Novinář, Praha) napomína, že ide predovšetkým o ženu. A kde ide o ženu, vždy je v tom aj štipka fantázie bohov, ktorí ju do tohto podobenstva stvorili, i značný podiel pôvabu a sexu, ktorý vykúzlili šošovky fotoaparátov. V našom prípade teda ide o ženu na fotografii, ktorá hodnoverne štylizuje z jej pôvabov tie naj naj krásy, čo vedia čitateľa vždy zaujať a potešiť.
Zostavovateľ Leoš Nebor (najpočetnejšie zastúpený autor z viac ako dvadsiatich fotografov rôzneho umeleckého naturelu) mohol voliť koncepčne precíznejší prístup k výberu aj k redakcii knihy vôbec. Aspoň tak, aby kniha nevzbudzovala dojem pestrého všeličoho. Akt v tejto knihe dominuje. V detaile aj v celku. Od jedného pólu až k druhému, od jedného extrému v zmysle umeleckého hľadania až k fotografii minimálne vizionárskej, drsne pravdivej (Pavel Dias, Jaroslav Valenta). O nevyhranenej koncepcii azda najviac presviedča neujasnený zámer textovej časti. Autor Pavel Šoltész sporadicky publikuje patetický text, akoby poéziu, ktorou sa snaží gradovať efekt jednotlivých fotografií.
 
Augustín Maťovčík
 
Slovenské vysťahovalectvo
Netreba osobitne zdôrazňovať, že vysťahovalectvo patrí medzi smutné, ba tragické stránky v živote slovenského ľudu, ktorý hľadajúc východisko z neznesiteľných hospodárskych, sociálnych a národných pomerov masovo opúšťal rodné kraje (najmä východné Slovensko a Oravu) a usadzoval sa v úplne neznámych končinách Ameriky a iných svetadielov. Preto je veľmi naliehavé poznať príčiny a problémy slovenského vysťahovalectva, k čomu urobili významný krok František Bielik a E. Rákoš vydaním pramennej publikácie Slovenské vysťahovalectvo (SAV, Bratislava 1969).
Je to prvý zväzok širšej edície prameňov k dejinám slovenského vysťahovalectva obsahujúci 144 väčšinou doteraz nepublikovaných dokumentov z rokov 1879-1918. Druhý zväzok bude odsahovať dokumenty z obdobia prvej Československej republiky a napokon v treťom zväzku plánujú editori vydať korešpondenciu slovenských vysťahovalcov z celého obdobia. K náležitému vystrojeniu edície patria registre, štvorjazyčné resumé a celkovú serióznu úroveň vydania dopĺňa obsiahla úvodná štúdia Františka Bielika.
 
Drahoslav Machala
Z českej police
Životné osudy Vincenta van Gogha provokujú už dlhší čas románopiscov, kritikov, bádateľov a samozrejme i psychológov a filozofov. Na sklonku minulého roka sa u nás zjavila v českom preklade kniha Henriho Perruchota Život Vincenta van Gogha (Orbis, Praha 1969). Po celej sérii českých prekladov Perruchotových maliarskych diel od Maneta cez Cézanna, Toulouse-Lautreca až po Gauguina v roku 1968, je biografická knižka o Vincentovi van Goghovi edičným činom, ktorý v určitom zmysle slova uzatvára okruh záujmu o revolucionizujúce maliarstvo minulého storočia.
Zdá sa, že román je na povrch fádny, suchý, nemá esenciu, a už onedlho by sme pochopili, že to je len dojem. Treba si zvyknúť na autorove pravidlá. Postupne cez suchý vedecký štýl odrazu možno pocítiť autorov vzťah k van Goghovi, jeho hlbokú snahu o pochopenie každého rozhodujúceho momentu v umelcovom živote.
Každá z doterajších Perruchotových knižiek má jednu zvláštnosť. Autor totiž sleduje osudy maliarových diel aj po jeho smrti, sleduje osudy obrazov, záujem, ktorý odrazu narastá, výstavy, ktoré sa množia, uznania, ktoré za umelcovho života prichádzali tak veľmi neochotne. Často až detektívne zamotané príbehy, s paradoxným podtextom, výborne dokresľujú výsmech a iróniu osudu umelca a jeho diela.

STRANA 5

Alfonz Böhm

Havária
Sanitka zastala tesne pri prevrátenom autobuse, potom cúvla a na úzkej ceste sa ťarbavo obracala, lomoziac ako parná lokomotíva. Šofér dával medziplyn a predtým, než vypol motor, vytlačil spojku a naposledy pridal. Stará vojenská sanitka zavrčala ako lietadlo po pristátí a napokon stíchla.
Prvý som vystúpil ja, potom Pivi a za ním šofér. Podal som ruku policajtovi, ktorý mi zďaleka salutoval, a podišiel som k raneným. Všetkých som ich zbežne prezrel, každému som siahol na zápästie a každému som naučeným pohybom ukazováka odchlopil viečko. Musel som sa rýchlo rozhodnúť, bál som sa, aby som správne vybral, možno záležalo na rýchlej pomoci. Keď som sa narovnal, mal som už všetko premyslené. Ukázal som prstom: Ten, tento a tá žena. Ostatní sa mi nezdali ranení natoľko, aby nemohli vydržať, kým ich vezme nejaký kamión alebo kým sa pre nich nevrátime.
Zmeral som žene pulz a utrel som jej spotený obličaj vreckovkou namočenou v čaji z termosky. Obrátil som sa k starcovi, ktorý sa tváril, akoby nevedel, o čo ide. Bez slova som mu siahol na zápästie. Ani sa nepohol. Pulz mal rýchly a sotva sa dal nahmatať. Žena dýchala opäť povrchnejšie, zdalo sa mi, že máličko pohybuje perami, akoby sa modlila. Starec ma chytil za plece: Nechaj ju už. Zomrie. Zomrie, než príde ráno.
Musím jej pomôcť, aby nezomrela, povedal som nepresvedčivo. Chlap pokračoval, zdalo sa, že si nenárokoval, aby ho niekto počúval: Ak má niekto zomrieť, zomrie. Neverím cudzím doktorom. Priveľa špekulujú. Ničomu nerozumejú. Boh vie, koho si má zavolať. Túto ženu si zavolal.
Myslíš si, že človek nemôže zachrániť človeka, ak si to neželá Alah? Viem to, povedal starec a sklonil hlavu. Život je ako pohár vody, doktor. Boh prilial do pohára blenu, aby ho upozornil, že tento život je horký. Keď vyprázdniš pohár, vtedy je koniec. Dopil si poslednú kvapku blenu. Skončil sa tvoj život na zemi. Tá kvapka blenu sa nedá odstrániť. Vy, doktor, len riedite vodu v pohári.
Žena už temer nedýchala. Mohli by sme ju zachrániť roztokom na povzbudenie obehu. Lenže ten sa včera minul. Napadlo mi, že by som sa ešte mohol pokúsiť zohnať darcu a dať jej krv. Kým prišiel ošetrovateľ s krvou, vyfajčili sme s Pivim balíček cigariet. Kde si ju zohnal? spýtal som sa chlapca. Od jej muža, odvetil.
Zomrela presne štyri hodiny po tom, ako sme ju priviezli. Keď som vošiel do miestnosti, zazrel som starca, ktorý sedel pri ranenej. Ticho pohyboval perami. Zomrela, doktor, povedal, keď som prišiel bližšie. Nebolo poznať, či sa raduje z víťazstva nado mnou, alebo je smutný. Urobil si, čo si mohol, dodal.
Ču tu robí? opýtal som sa ošetrovateľa.
Bola to moja žena, doktor, povedal starec.

Janko Silan

Zimné ráno
Aký je pustý kraj! Aj v mojej duši.
Úsmev mu požičaj, nech ešte túži!
Sťa vrabec pod strechou zimou sa trasiem.
Zohrej ma potechou, keď padnem na zem!
Prikry ma láskave len svojou dlaňou!
Nech moja láska vie, kto je jej paňou.
Sen, túžba v clivosti, zbadáš ma v snehu?
Len trošku milosti! A nehu, nehu!
Aj pohľad postačí. Všetko viem, cítim.
To šťastie po plači zaplatím žitím.
Pominie ráno mráz aj tá hmla hustá.
A bude potom kňaz otvárať ústa,
že veď tie snežienky, keď sa to vezme,
sú iba spomienky, sú iba piesne,
sú ozaj iba ty, keď ťa tu nieto,
keď mám ťa v objatí, ó, leto, leto...
Ladislav Šimon
 
Pamäť
Jar brána do veľkosti
v sladkom tušení
 
Božie oko
udiera do scény
 
A nech by sa hocičo stalo
nech hráči zabudnú text
 
Nech oceľ zanechá stopy
v spanilom oblúku ciest
 
Jar voda spenená
zaklope závraťou
 
A my ju prijmeme
aj s hlavou odťatou

STRANA 6

Jozef Pichonský

Bienále maľby
Je historickým faktom, že výtvarné umenie v Košiciach má - v porovnaní s ostatnými druhmi umenia - najstaršiu tradíciu. Jeho novodobý vývin (od roku 1938) mal svoje peripetie vzmachu avantgardy i prešľapovania na mieste.
Keďže komorná maľba má tu prirodzené a najrozšírenejšie zázemie, vznikla v roku 1967 vďaka porozumeniu Povereníctva kultúry výstava Obraz 66-67. Po skúsenostiach s touto celoslovenskou výstavou zo súčasného slovenského maliarstva sa zrodila akcia Bienále maľby Košice, ktorej prvý ročník prebieha vo Východoslovenskej galérii od polovice decembra 1969.
Ak prvý ročník pre časovú tieseň je ešte obmedzený iba na národný okruh, ďalšie ročníky budú rozšírené o účasť vybraných a pozývaných autorov z Čiech a z Moravy, ale aj zo zahraničia.
Výstavu oboslalo 81 autorov spolu s 213 obrazmi, z ktorých jury vybrala 119 exponátov od 67 autorov. Porota udelila ceny a diplomy, ktoré boli odovzdané v rámci 25. výročia oslobodenia Košíc týmto autorom:
Cena Ministerstva kultúry Slovenskej socialistickej republiky Juliánovi Filovi, Jozefovi Fabinimu, Alojzovi Klimovi. Cena mesta Košíc Michalovi Petrekovi. Cena Zväzu slovenských výtvarných umelcov Rudolfovi Krivošovi. Cena Slovenského fondu výtvarných umení Alexandrovi Eckerdtovi a Milanovi Laluhovi. Cena Východoslovenskej galérie Jánovi Želibskému. Cena Inžinierskych stavieb v Košiciach MIchalovi Jakabčicovi. Cena Východoslovenských strojární Jánovi Švecovi.
 
Mária Potemrová
 
Cassovia musicalis
Košice sú druhým najväčším slovenským mestom, sú kultúrnym centrom východného Slovenska a druhým hudobným centrom Slovenska. Majú stály spevoherný súbor (opera, opereta, balet), Štátnu filharmóniu s celoročnou koncertnou sezónou, Košický rozhlasový orchester, viac spevokolov, šesťročné hudobné konzervatórium s priemerne 250 žiakmi, dve Ľudové školy umenia priemerne s 3000 žiakmi a sto učiteľmi, hudobné vysielanie v rozhlasovom a televíznom štúdiu, väčší počet skupín populárnej hudby, ľudový súbor Čarnica, niekoľko dychoviek a iných ľudových súborov.
V Košiciach žijú a tvoria skladatelia Jozef Grešák, Teodor Hirner, Ladislav Holoubek, Gejza Topercer. Za posledných dvadsaťpäť rokov tu vznikol celý rad skladieb veľkého počtu skladateľov, ktorí tu pôsobili: Dezider Kardoš, Michal Vilec, Tibor Frešo, Jozef Bartl, Juraj Hatrík, Jan Truhlář. V Košiciach pracujú hudobní vedci a pedagógovia. Má tu sídlo východoslovenská organizácia Zväzu slovenských skladateľov, Spoločnosti pre hudobnú výchovu, v hudobnom odbore je profesionálne zamestnaných tisíc ľudí, hudobných umelcov.
 
Julo Zborovjan
 
Poznámky o činohre
I keď nehodnotíme v tejto jubilejnej sezóne (25. výročie trvania Štátneho divadla v Košiciach) osobitne tri súbory tohto divadla (činohra, spevohra, balet), chceme sa pozastaviť pri práci činoherného súboru, ktorý prešiel mnohými peripetiami a skúškami, ale vždy sa vedel postaviť do čela umeleckého diania a prúdenia v meste.
Činohra do dnešného dňa prešla tromi prúdmi vnútorného i vonkajšieho vývoja. Najpodstatnejší bol doteraz ten prvý, zakladateľský, ako ho formuloval a formoval národný umelec Janko Borodáč v rokoch 1945-1953. Bol to prúd živého divadelného realizmu. Druhý prúd zachytávajú roky 1953-1968, v ktorých na čele divadla stál Andrej Chmelko. Keď sa Andrej Chmelko vzdal funkcie a odišiel na dôchodok, riaditeľom divadla sa stáva Štefan Merešš a šéfom činohry je Vladimír Petruška.
 
Alexander Futáš
 
Bábkové divadlo
Profesionálne divadlo pre deti vzniklo v Košiciach v roku 1959 z vtedajšieho amatérskeho súboru, ktorý existoval pri Mestskom dome osvety pod vedením metodičky pre bábkové divadlo Jany Pogorielovej. Divadlo sa vzmáhalo, hľadalo, pracovalo, a 25. februára 1962 prvý raz sa konkrétne dozvedela kultúrna verejnosť Slovenska o existencii Bábkového divadla v Košiciach, keď toto divadlo otváralo prvé vysielanie košického televízneho štúdia hrou E. Tarachovskej Na rozkaz šťuky.
Rok 1969 bol vôbec najúspešnejším rokom pre divadlo. Medzinárodná výberová komisia pozvala naše divadlo na Medzinárodný festival bábkových divadiel hrajúcich esperantsky do Záhrebu. V októbri 1969 sme sa tejto prehliadky zúčastnili a v silnej medzinárodnej konkurencii sa nám podarilo aj zvíťaziť. Známa hra V. J. Plevu Budulínček v košickom predvedení (réžia M. Schortová, výprava Jana Pogorielová, hudba Ali Brezovský) získala hlavnú cenu festivalu a ďalšie ocenenia.
Keď sme asi pred štyrmi rokmi zistili, že náš umelecký súbor svojou hlasovou dispozíciou, temperamentom, rytmom je predurčený na to, aby robil detské muzikály a keď sa nám podarilo získať spoluprácu režiséra Štátneho divadla v Košiciach Otta Katušu a hudobného skladateľa Aliho Brezovského a neskôr nášho terajšieho režiséra Bedřicha Svatoňa, zistili sme, že toto je cesta, po ktorej by sa divadlo malo uberať. Výsledok tomu nasvedčuje. Inscenácie Zvieratká a zbojníci, Budulínček, Princezná a klaun, Zvedavý sloník a či Sviniarik, všetky nám potvrdili správnosť našej cesty a akéhosi profilovania divadla, ktoré sme si neraz overili na reakcii detského publika.

STRANA 7

Alfréd Piffl

Prihodilo sa v archeológii
Myslím, že máloktorá veda mávala a stále má toľko rôzností v pracovných postupoch ako práve archeológia. Archeológ je vždy oddelený od výsledkov voľákou vrstvou hliny alebo inou terénnou prekážkou. Je tu však veľká vedecká tolerancia v tom, že záporný výsledok je tak isto výsledkom. Aj keď každý archeológ sníva o tom, že by mohol nájsť voľačo, čo tu ešte nebolo a čo by jeho výkop mohlo urobiť známym v literatúre.
Archeológia nie sú len sondy, vykopávky, plánovaný výskum s kontrolnými blokmi! Patrí sem aj povrchový zber na oraniskách, na miestach známych nálezov a na pôde známej z archeologickej literatúry.
Koho to chytí, ten prepadne kúzlu hľadania a nepozná úradné hodiny. Dali ste do toho hľadania kus seba, kus svojej duše, kus svojho života, pre ktorý sa stala archeológia životným programom a predovšetkým láskou. Hoci prípadne ani nie ste puncovaným archeológom, ako ním nie som ani ja - skromný architekt.
Niekedy hrá rolu náhoda, niekedy nie je núdza o prekvapenia.
Búrala sa synagóga na Zámockej ulici v Bratislave a súčasne sa búrala partia domov od Židovského plácku - školského dvora po Mikulášsku ulicu. V tejto partii stál tiež najužší dvojposchodový dom na Židovni. V synagóge sme pri prvej návšteve zistill, že je opustená, vyrabovaná, po zemi sa váľali staré hebrejské rukopisy, rukopisné knihy a rôzny inventár. Vo výklenku za pódiom zostal zabudnutý neporušený valec popísaných pergamenov, v ktorých sme zistili rukopisy tór ešte bez začiatočných iniciál. Nálezy sme vtedy presťahovali na fakultu architektúry, kde náš pán Krajčovič urobil na tieto zvitky debnu a všetko sme odoslali do Židovského múzea v Prahe, keďže v Bratislave židovské múzeum nejestvovalo. Príjem tór nám potvrdila vtedajšia riaditeľka pražského múzea doktorka Volavková. A keď nebohý pán inžinier Bárkányi dával dokopy inventár budúceho Židovského múzea v Bratislave, bolo dojednané, že tieto tóry budú Bratislave navrátené.
Onen najužší dom, druhý od židovského dvorka pri archíve, sme merali dva dni. Zistili sme, že najvyššie poschodie má dva stropy a v medzistropí asi 60 centimetrov vysokom boli uložené knihy a listinný materiál, pravdepodobne z doby po požiari Židovne pred prvou svetovou vojnou. Pri meraní na druhý deň sme zistili, že škára vo fasáde sa oproti včerajšku rozšírila, stavebný stav budovy je veľmi podozrivý a že pobyt v dome nie je bezpečný. Neskoro popoludní sme dom opustili a sotva sme došli do polovice ulice Kapucínskej, počuli sme rachot padajúceho domu. Bolo to niekoľko sekúnd a dom aj s medzistropím už nejestvoval.
V dňoch 20. a 21. februára tohto roku zasadalo Predsedníctvo Matice slovenskej v Martine za účasti okresných predsedov z Dolného Kubína, Prievidze, Čadce, Žiliny, Považskej Bystrice a Martina. Prerokovalo a schválilo program redakčnej rady Matičného čítania prednesený správcom Matice dr. Jánom Martákom. Matičné čítanie v budúcnosti má venovať zvýšenú pozornosť matičnému hnutiu, propagovať úspešné výsledky miestnych odborov, prinášať rozhovory s funkcionármi Matice, listy čitateľov a tak ďalej, slovom má byť skutočným obrazom matičnej kultúrnej práce.
Šéfredaktor: Ivan Kadlečík. Zástupca šéfredaktora: Tomáš Winkler. Predseda redakčnej rady: Ján Marták.

STRANA 8