ČÍSLO 11, 26. 5. 1969, ROČNÍK II

Dominik Tatarka

Hovory o kultúre
Odkedy je človek človekom, dokedy žije, prejavuje sa. Prejavuje sa krikom, plačky, nahlas, mlčky, slovne, spevne, hlučne, zvukovo, pohybovo, poskakujúc, hrajúc sa, tančiac, vystupujúc, zostupujúc, nehýbuc sa. Prejavuje sa detsky, hrajúc sa, kresliac, brblúc, zariekajúc, odriekajúc zariekanky, odriekanky, prejavuje sa mladícky, dospelo alebo starecky. Prejavuje sa, keď je sám, aby nebol sám, aby sám bol, zriekajúc, čarujúc, opisujúc okolo seba kruh, modliac sa, privolajúc neprítomné, privolajúc zver, privolajúc božstvá, mŕtvych, nenarodených.
Prejavuje sa vytvárajúc malé alebo veľké spoločenstvá, sekty, náboženstvá, spolky, vytvárajúc spoločné výstupy, zábavy, divadlo, sprievody, maškarády, vykonávajúc obrady, akty, účtovanie, popravy, stávajúc sa dušou obce, sekty, spolku, organizácie, vytvárajúc dušu obce. To sú všetko človečie prejavy.
Chápeme sa iba v súvislostiach. Čím širšie sú tieto súvislosti, tým hlbšie sa chápeme, tým naše sebavedomie, najmä sebavedomie malých národov, je istejšie, vyzbrojenejšie, tým je i chápavejšie a znášanlivejšie, naozaj všeľudskejšie. A v týchto rozširujúcich sa súvislostiach chápeme aj zjavy, ktoré sme nevideli, nechceli vidieť, alebo sme ich popierali, odkazovali do oblastí povier, bájí, ilúzií. Kultúra je pamäťou. Hľadaným, nachodeným východiskom, či umelým, či fiktívnym východiskom. Ale východiskom, i keď umelým, nevyhnutným, aby človek, odprírodňujúci sa tvor s vedomím či svedomím, nezošalel. Opakujem: Chápeme sa iba v súvislostiach, človek si v kultúre vytvára, udržiava, oživuje pamäť, svoju nadosobnú pamäť, pamäť ľudského pokolenia.

STRANA 1

Ján Junas

Turčianski olejkári
Jednou z najvýraznejších kapitol pôsobenia ľudového liečenia na Slovensku je činnosť olejkárov, výrobcov a predavačov rôznych liečebných prostriedkov, hlavne olejov a mastí, vyrobených ponajviac z rastlín. Olejkárstvo uviedli mnísi z kláštorov Spiša a Turca, ktorí ľud týchto oblastí naučili vyrábať oleje a masti z rastlín ešte v 16. storočí.
O olejkárstve sa ako prvý zmieňuje Peter Melius v roku 1559 ako o hazardérstve s ľudským zdravím a škodlivom mastičkárstve. Roku 1617 Matej Czanaki, ktorý sa stal neskôr osobným lekárom Juraja Rákóczyho, spomína žobrajúcich Slovákov, predávajúcich akési lieky vo Švajčiarsku. V 18. storočí každý rok z Turca odchádzalo do sveta vyše tritisíc olejkárov. Olejkárstvo sa niekedy v dvadsiatych - tridsiatych rokoch 19. storočia stríca navždy. Nahradilo ho šafraníctvo, podomový predaj korenín a neskôr aj predaj rôzneho drogistického tovaru.
V pamäti ľudu najmä v Poľsku a Bielorusku sa zachovali rozprávky i piesne o olejkároch, ba dokonca aj vianočné hry o nich. U nás písal o nich Jozef Miloslav Hurban roku 1842 v románe Olejkár, Viliam Pauliny-Tóth v rozprávke z roku 1863 Dvaja olejkári a z novších nachádzame iba novielku Jozefa Cígera Hronského Olejkár a mních z roku 1958 z autorovej americkej emigrácie.
Olejkárstvo bolo dôležitou kapitolou dejín nášho ľudového lekárstva, ktoré si ním otvorilo cestu do sveta a má svoj význam odborný aj historický.

Miloš Jurkovič

Sokol na Slovensku
V roku 1907 sa konal v Prahe sokolský zlet a na spiatočnej ceste skupina siedmich sokolov z amerického Slovenského sokola navštívila Martin, kde boli na stanici vítaní Vajanským a početnými Martinčanmi. Na uvítacom večierku vo veľkej dvorane americkí sokoli Slovákom odovzdali americkú zástavu ako dar, zverujúc ju redakcii Národných novín.

Zabudnutý kalendár

Do Ducha nespúšťaj sa kožucha, a po Duchu zas v kožuchu.
Do Ducha nespúšťaj sa kožucha, a po Duchu pripni si ho k bruchu.
8. 6. Keď na Medarda prší, bude pršať za štyridsať dní.
Medardova kvapka štyridsať dní kvapká.

STRANA 2

Dialógy o národe a kultúre

S Milanom Rúfusom
Nie je bohužiaľ pravda, že sa národ ako spoločenská väzba už prežil. Je to možno budúca pravda, možno pravda v stave hypotézy, v stave niečoho, čo sa rodí, teda pravda na tom území, na ktorom sa pohybuje často snívajúci intelektuál. Najčastejšie spisovateľ, ktorého netrpezlivý smäd po ľudskosti nevie vydržať slimačie tempo historického pokroku, ak čosi také vôbec existuje.
Zdá sa mi, že ak sa ľudstvo skutočne chytí do nejakej pasce, bude to po Hirošime krásna pasca vlasti, národa. Lebo každý národ má svoju pravdu a ak tú svoju pravdu neprekoná a pôjde v jej mene a pudovosti do boja i s partičným atómovým arzenálom, neostane na tejto zemi veľa nielen z jeho pravdy, ale aj vôbec z neho a vôbec z akéhokoľvek národa a z akejkoľvek pravdy.
V lone každého národa je skrytá túžba po ľudskosti a spravodlivosti, slobode. Býva iba rozdiel medzi túžbami národa a medzi priazňou či nepriazňou historických možností tieto túžby realizovať.
Potácali sme sa vždy medzi dvoma krajnosťami: komplexom menejcennosti a neautokritičnosti. Ako chutí ten druhý pocit, to sme si v tejto republike spoločne zopakovali: trpíme, teda sme ľalie a veľmi sa nerozmýšľa nad tým, či sme časť tohto utrpenia nezavinili niečím sami. Mám však raký dojem, že dnes nás, hlavne v kultúre, ohrozuje čosi iné. Podcenenie vlastných hodnôt a lacný mýtus vzdialeného. Johny je skrátka niečo apriórne viac ako Jano. Jano - to je bryndza, Johny - to je svet.
Čas výhovoriek sa však skončil. Čo urobíme zle, už neurobíme preto, že sme museli, ale preto, že sme chceli. Aj vôľa je síce výsledkom konkrétnych dejín. Ale tak ďaleko s útechou ísť nemožno.
 
Pavol Vongrej
 
Domu a domovu slova
Venčíme ďalší dom na tejto historicky posvätnej martinskej pôde slovenského národa. Dom, v ktorého storočnej existencii pulzoval a pulzuje živý prúd viery, nádeje a sily nášho národa, dom Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku
Pred týmto domom defilujú kroky i činy prvých priekopníkov národnej kníhtlačiarne u nás, ich predstoročné prvé tvrdé zápasy, ich práce a sny, ich viditeľné výsledky v podobe neopísateľnej výstavy ich hodnotných prác.
Skláňame sa v úcte a vzdávame dôstojný hold im i vám, ich potomkom, dnešku tomuto. Za milióny vytlačených kníh, za miliardy strán, za miliardy dojmov, sĺz i úsmevov, vier i nádejí, za seba, za národ, za jednu zo záchran jeho existencie. Za minulosť, za súčasnosť aj za možnosť budúcnosti.
Vzdávame hold slovu a pracovníkom slova, ktoré sa v tomto dome zrodilo, rástlo a vyrástlo do hmatateľnej a nezničiteľnej podoby, do pomníkov tvrdších a vzácnejších ako mramor, do monumentov slova, ktoré prešli do srdca a do krvi tohto národa.
Statočnej práci priekopníckym predkom i vynikajúcim súčasníkom martinských tlačiarní odhaľujeme pamätnú tabuľu. Nech sa z tohto domu naďalej rozsvecujú storočné slová nesmrteľných veršov Jána Bottu, nech sa aj v novom storočí skvie zo zlatorezu pamätnej tabule Bottovo posolstvo v tomto znamení a snení:
Tlač len i ty, tlačiareň... Vytlač život nový,
nech tebou Slovák slovo slovenské vysloví!
Bo on, keď i nezroní prachom a olovom,
no zroní vrahov svojich voľným svojím slovom.
 
STRANA 3

Henrich Janus

Svetlá stránka našich dejín
V celom rade výročí, ktoré v našom školstve spomíname tohto roku (100 rokov od vzniku gymnázia v Kláštore pod Znievom, 50 rokov Univerzity Komenského v Bratislave, 30 rokov prvej slovenskej techniky) radíme aj vznik prvého učiteľského ústavu, ktorý v histórii nášho národa zohral významnú úlohu.
Učiteľský ústav v Spišskej Kapitule založil v roku 1819 biskup J. L. Pyrker. Ústav začal účinkovať pod vedením Juraja Paleša, rodáka z Nitrianskeho Pravna, ktorý napísal pre potrebu poslucháčov Pedagogiku slovenskú pre triviálne školy, ktorá vyšla tlačou v Levoči v roku 1820. Ide o jednu z prvých publikácií tohto druhu u nás.
Vyučovacia reč na ústave bola latinčina v duchu pomerov uhorských. Vyučovanie sa podľa potreby doplňovalo slovenčinou a v prípade, ak boli v ústave žiaci nemeckej národnosti, aj nemčinou. Od roku 1852 sa ustanovila za vyučovaciu reč slovenčina. Maďarčina bola zavedená ako povinný vyučovací jazyk roku 1879. Slovenčina ostala vždy voliteľným predmetom a študenti ústavu vyučovali v cvičnej škole väčšinou po slovensky.
Ústav bol spočiatku dvojročný, v rokoch 1871-1883 trojročný a od roku 1883 až do roku 1940 štvorročný. Za slovenského štátu sa premenil na Učiteľskú akadémiu, ktorá bola päťročná. V roku 1949 v dôsledku zrušenia učiteľských akadémií ústav po 130 rokoch svojej existencie zanikol. Tohto roku pripomíname si vznik prvého učiteľského ústavu v strednej Európe.
 
Miloš Kovačka
 
Jubileum Jána Čajaka
Ján Čajak ml., spisovateľ a učiteľ, príslušník mladej slovenskej literárnej kritickorealistickej generácie, dolnozemský prisťahovalec, rodák z Liptovského Jána, kde sa 19. decembra 1863 narodil ako syn štúrovského básnika Janka Čajaka st. a po jeho smrti a matkinom vydaji nevlastný syn folkloristu, zberateľa slovenských ľudových rozprávok a povestí Pavla Dobšinského, žil a študoval v dusnom prostredí maďarizačného tlaku, ale s intenzívnym slovenským povedomím v Martine, Rimavskej Sobote, Kežmarku a v Lučenci, kde ho z učiteľského ústavu spolu s inými vylúčili pre jeho slovenskú národnú orientáciu. Štúdiá dokončil v Rimavskej Sobote a v Banskej Štiavnici a nepokračoval v pláne vyštudovať teológiu, ale učiteľuje na rôznych miestach po Slovensku, aby sa konečne rozhodol pre Dolnú zem - Báčku a Petrovec v juhoslovanskej Vojvodine, významnom ostrove dolnozemských Slovákov, ktorý si dodnes zachováva svoju slovenskú tvár.
Okrem pedagogickej činnosti sa intenzívne zaujímal o literárnu tvorbu. Jeho črty, poviedky, rozprávky, pamäti a najmä romány boli motivované životom slovenskej dediny (či na Slovensku alebo na Dolnej zemi). Román Rodina Rovesných, ktorý vyšiel roku 1909 je poznačený životom v Rovesnom (Petrovci) a je poznačený i autobiograficky. Príbehy, črty a poviedky, humoristické i vážne, vyšli v zbierkach Tri rozprávky (1907), Pred oltárom (1908), Suchoty (1910), Jožkova svadba (1913).
Zmysel profesionálnej pedagogickej (zostavovanie učebníc pre slovenskú školu), drobnej osvetovej i literárnej Čajakovej činnosti sa napĺňal medzi drobnými ľuďmi mimo vlasti. Je preto 25. výročie spisovateľovej smrti (29. mája 1944) príležitosťou nielen "literárne" spomienkovou, ale i príležitosťou vidieť niektoré paralely súčasného života slovenských krajanov žijúcich mimo Slovenska s časmi Čajakovými.

STRANA 4

Fedor Ruppeldt
Myšlienky nad knihou
Svetoznámy Slovák je dr. Aurel Stodola, ktorý v odbore techniky parnej sily sa stal veľkým učencom - technikom a vynálezcom, takže ho volali otcom parnej turbíny. O tomto Stodolovi napísal syn jeho brata, náš známy spisovateľ-dramatik Ivan Stodola knihu s titulom Náš strýko Aurel (Mladé letá 1968).
Dr. Ivan Stodola opisuje tu celý život svojho strýka Aurela, svetoznámeho učenca, ktorý sa narodil pred vyše sto rokmi (10. mája 1859) v Liptovskom Mikuláši (vtedy ešte Svätom), v tom "meste medzi horami". Kniha v úvode hovorí, že svetoznámy fyzik a filozof relativity Albert Einstein bol žiakom dr. Aurela Stodolu na technike v Zürichu. Aurel Stodola dožil sa veľkej slávy, keď za jeho práce o parných strojoch vyznamenali ho v Anglicku medzinárodnou medailou Jamesa Watta, teda najväčšou poctou, aká mohla byť daná technikovi. V roku 1906 bol vymenovaný za člena Akadémie vied v Paríži. Zomrel 25. decembra 1942. Pri jeho pohrebe v Zürichu prítomný bol i celý profesorský zbor techniky.

Ján Štrasser

Trpký Mokoš
V napchatej obálke, ktorú mi dali na začiatku tohoročnej martinskej Slovesnej jari som okrem hŕby propagačného materiálu, pozvánok a programov našiel aj útlu nestránkovanú bibliofíliu Jesenné litánie Jozefa Mokoša, neveľkú básnickú skladbu - asi 200 veršov (na vydanie v Matici slovenskej, Pamätník slovenskej literatúry, Martin pripravil Jaroslav Rezník).
Jozef Mokoš sa po svojom debute Praskanie krvi (1962) - akademicky povedané - odmlčal. Samého seba však nestratil. V Praskaní krvi to bol spontánny lyrik, básnik s doširoka roztvorenými očami, vnímajúci svet čisto a vrúcne a - iluzívne, jemným a optimistickým básnickým slovom obrusujúci ostré hrany skutočnosti. Čo sa s ním stalo za tých šesť-sedem rokov od jeho debutu? Len to, čo sa stáva s každým ozajstným básnikom v tomto neurotickom svete - zmúdrel a trochu zatrpkol. Uchoval si všetky básnické kvality, ktorými disponoval už v debute: čistú imaginatívnosť, zmysel pre presnú a prenikavú metaforickú výpoveď. Ale teraz to všetko slúži inej básnickej filozofii. V Jesenných litániách posúva Mokoš svoju básnickú výpoveď od impresie k poznaniu, od poetistického objavovania sveta k chápaniu jeho vnútorných rozporov a bolestí človeka v ňom
Napriek všetkému - a to si u Mokoša cením hádam najviac - sa však nevzdáva tej možno dnes až absurdnej zodpovednosti básnika za osud tohto sveta. Nevzdáva sa dnes až naivnej a romantickej (ale práve teraz veľmi potrebnej) básnikovej povinnosti byť hovoriacim korunným svedkom.

STRANA 5

Zlata Solivajsová

Zajakavo
Niekedy v prostred slov zaváham
a už je tu bublinka vzduchu
malá chyba krásy zakliata do skla
A kedykoľvek smädná
na polceste k ústam ruka ustrnie
(Viem podozrievate ma
že nepoznám podstatu smädu
A že aj holub kým sa napije hladinu najskôr zakalí)
 
A keď sa náhle vzdiali obzor
a hviezda padá pred dozretím
v hrdle vzpriečená hláska
odpovedz čo bolo skôr more či skalnatý breh
Odídem do ovsa hodím kľúče skryjem sa
(Bolesť má mačací život
Tisíckrát zablúdiš a ona poslepiačky trafí
Na prah si sadne kam prídeš tam je jej dom)
 

Cyril Urban

Noc a deň
Stojí pri obloku s čelom pritlačeným na skle. Za chrbtom má izbu topiacu sa v šere, plnú tieňov a
rozmazaných obrysov. Ticho. Vpredu za sklom padá dážď. Hustý a vytrvalý. Všetko sa leskne vlhkosťou. Päť poschod pod ním leží ulica - mokrá, opustená ako mŕtvola utopenca. Pred chvíľou sa vrátil zo stanice. Bol pochovať poslednú nádej. Pustila ho, ako ktovie koľkých pred ním, k vode. Pripomenul si, že tej, pre ktorú chcel žiť, už niet. Tak sa dohodli. Ak nepríde, nemá mu viac čo povedať. Neveril, že by sa také niečo mohlo stať, a predsa...
Obrátil sa. Pomalým krokom prešiel cez izbu. Šťukol vypínačom, ale tma ostala neporušená. Šťukol ešte raz - márne. Nebolo prúdu. Tma v izbe medzitým toľme zhustla, že sa pohybuje len popamäti. S rukou pred sebou prešiel popri stene do kúpeľne. Chcel pustiť vodu, ale voda netečie.
Stojí teda v tme a v hlbokom tichu celkom sám. Má pocit, že všetko vôkol zaniklo, len on sám tu ostal zabudnutý a nepotrebný. Od zlosti je mu do plaču. Vrátil sa do izby a ani sa len nevyzlečúc zvalil sa na posteľ ako kus dreva. Zakryl si hlavu rukami a po chvíli zaspal. Objala ho noc. Tmavá a beznádejná.
Prebudil ho prenikavý zvuk zvončeka. Pri dverách stál poštár: Máte telegram. Prídem v nedeľu R 303. M.
Dnu v hrudi sa mu niečo rozhorelo a naplnilo ho teplým tlakom. Trčí pohľadom v papieri a oči sa mu smejú. Má dve hodiny času. Položil papier na stôl a prešiel k obloku. Ostal stáť tam, kde stál včera večer. Pred sebou má nebo, belasé a vysoké. Letné nebo s dvoma bielymi mráčkami. Oprel si čelo o sklo a zahľadel sa dolu pod sebou. Ulica je suchá a čistá, vymytá včerajším dažďom. Gaštany po jej stranách sú bujné, tmavozelené. Po chodníku idú deti zo škôlky. Navlečené na bielej šnúre pripomínajú náhrdelník z pestrých sklíčok.
Noc a deň... Aký to rozdiel!

STRANA 6

Juraj Mojžiš

Maľovanie je záležitosťou charakteru
Milan Laluha, ako málokto v slovenskom výtvarnom umení, je maliarom životných istôt. (Nie však v naivnom význame, trebárs by sme to slovo vedeli pochopiť v dôstojnom zmysle.) V kontrastoch i absurdnostiach doby si do popredia stavia problém typologický. Laluhova typológia, pravda na prvý pohľad a teda zjednodušene, určuje smer skúmania od ranejšieho ženského typu k tomu neskoršiemu typu mužskému. Oba sa síce v jeho diele preplietajú či postupujú súbežne, ale vývinový dôraz na jednom i druhom je rozpoznateľný. Najmä v raných sériách aktov a v antropomorfizovaných krajinách, ktoré sú tvaroslovnou a rytmickou ozvenou hrabáčok, symbolom veľkej a pevnej (formy) pospolitosti a obce.
Mužský typ nie je u Laluhu typ jednoznačne mužný – výbojný, je mu – oproti ženskému, obecnému – symbolom individuálneho, kritického a krízového zároveň. Príkladom nad ostatné sú jeho autoportréty. Naliehavá výpoveď o jednej zo základných potrieb človeka, o nutnosti orientovať sa vo vlastnom bytí. Aby si osvetlil a vysvetlil svoj pobyt vo vlastnom bytí, aby si pozhľadúval kamienky mozaiky konštantných podmienok ľudskej existencie a – to je jeho tajomstvo – aby ich obnovil.
 
V čísle sú kresby ceruzkou Milana Laluhu (Kráľ, Krotiteľ, Autoportrét s fajkou, všetky tri z roku 1968, Autoportrét v klobúku II a ďalší Autoportrét, oba z roku 1969) a drevorez Autoportrét (1967).
 
Ján Hušták
 
Kultúra, humanizmus, architektúra
Každá epocha a hnutie v myslení ľudí zanecháva svoj odkaz budúcim generáciám v kultúrnom dedičstve hodnôt, ktoré vytvorili. Najvytrvalejšími a často jedinými pamiatkami starých kultúr sú architektonické diela.
Hybnými pákami kultúry sú veda a umenie. Architektúra ako syntéza oboch tvorí osobitnú zložku kultúrneho bohatstva spoločnosti. Preto architektúra rovnako ako celé umenie je len odrazom skutočnosti, zušľachtenou formou jeho životného prostredia. Keď je však zdeformovaná skutočnosť, nemožno viniť umelca, že sa táto deformácia prejaví v jeho umení ako karikatúra. Prečo nadávať na kasárenské bývanie v sídliskách, keď nám nevadí uniformita "šuštiakov" alebo šedá jednotvárnosť myslenia?
V architektúre, rovnako ako v celej kultúre ľudstva zohráva dôležitú úlohu i vedecký a technický pokrok. Bolo len na škodu architektúry, že dlhú dobu balancovala medzi výtvarným a užitým umením bez toho, aby si uvedomila svoju špecifickosť a objasnila svoju podstatu priestorového pôsobenia na všetky zmysly človeka. V honbe za technickým pokrokom a "vysokou životnou úrovňou" sa zabudlo na človeka i jeho ľudské hodnoty.
Princíp tolerancie a rešpektovania ľudských práv, princíp zodpovednosti za vlastnú prácu, princíp pomoci a spolupráce i princíp dobrovoľnej a pozitívnej účasti na tvorbe životného prostredia sú teda prvými predpokladmi pre tvorbu kultúry, humanizmu a ľudskosti.

STRANA 7

Ján Ursíny

Pokračovanie pamätí.
 
Spojenie s Londýnom
Mne a priateľom so mnou spolupracujúcim bolo jasné, že potrebujeme mať kontakt s naším zahraničným odbojom, aby sme spoločne pracovali na zvrhnutí neľudskej ideológie. Spojenie nebolo ani tak ťažké ani tak riskantné, kým Nemci neobsadili Juhosláviu. Bolo nutné udržiavať spojenie i s Čechmi a Moravou. Spojenie s Protektorátom udržoval hlavne dr. Josko, s Parížom udržoval styk Ján Lichner, a to prostredníctvom Dušana Čaploviča, zamestnanca Dunajskej paroplavebnej spoločnosti, ktorý sa služobne plavil do Belehradu. Lichner posielal správy cez Budapešť. Po uväznení dr. Pápežovej a Žákovej hrozilo uväznenie i Lichnerovi, preto musel opustiť Slovensko.
Po vyhlásení povstania sme sa už s Londýnom dorozumievali prostredníctvom vysielačiek. Hneď po vyhlásení Povstania, bolo to možno na druhý či na tretí deň, hovoril do rozhlasu v Londýne prezident Beneš. Vítal vyhlásenie povstania. Potrebovali sme však i nejaké časopisy, ktoré by povzbudzovali obyvateľstvo. Komunistická strana Slovenska skôr ako my začala vydávať denník Pravda. Aj my sme sa neskôr uzniesli na vydávaní denníka Čas. Tlačili sme ho vo Zvolene. Úvodník do prvého čísla napísal som ja pod pseudonymom Ivan Podriensky. Samozrejme písal som v ňom proti fašizmu a nacizmu vôbec a horlil som za demokraciu. Bola v ňom i jedna veta, že bez demokracie niet slobody a bez slobody niet demokracie. Túto vetu ako motto si vzal po oslobodení v Košiciach vychádzajúci denník Demokrat. Mal som v tom duchu i prejav do rozhlasu.
Milan Lechan
 
Vývoj a patológia bedrového kĺbu v súčasnej slovenskej poézii
Prehraboval som sa v záplave básnických zbierok a teraz sa to už nebojím povedať, nenašiel som v nich ani pri dobrej vôli čo i len minimálnu sondáž do oblasti bedrového kĺbu. Je až nepekné, ako sa autori cez rafinovaný metaforický princíp zmocňujú skutočnosti, ktorá ich obklopuje, ako sa vyjadrujú k rôznym častiam tela, ale bedrový kĺb neprávom zaznávajú. Sklamaný čitateľ zanevrie na celú poéziu, a potom sa nečudujme, že dennodenne, ale i noc čo noc stráca slovenská poézia konzumenta za konzumentom.
Dezider Banga je dobrý básnik. Uvediem príklad: "A tvoja sukňa okolo tvojich bokov zatrepe ako bažant." I keď nie je jasné, či tým bažantom mieni vojaka základnej služby, predsa sa mi páči kulminácia k bedrovému kĺbu.
Marián Bednár má síce modré oči, predsa by sa mu však nemalo stávať, aby v jeho poézii vôbec nefiguroval kĺb. Buzássy tvrdí, že "Kosti panvy sústrednené do jedného ohniska." O aké ohnisko ide? Myslel tým bedrový kĺb? Ktovie?!
Nagaj napísal Verše na pni. O koľko krajšie by znelo Verše na bedrovom kĺbe. Alebo Ján Ondruš, príslušník trnavskej skupiny, prečo vydal zbierku Posunok s kvetom, a nie Posunok s bedrom? A Ján Stacho, básnik a doktor, mohol byť prvým kvalifikovaným odborníkom v oblasti bedrového kĺbu v súčasnej slovenskej poézii. Janovic (známy predovšetkým ako humorista) v básni Tvoje nohy spomína lýtko, ale ďalej odvtedy nepostúpil.
Sám píšem už niekoľko rokov. Mám niekoľko rukopisných zbierok na spomínanú tému a hodlám ich vydať v niektorom zdravotníckom vydavateľstve v najbližšom čase. Rád by som uviedol niekoľko veršov zp zbierky Fragmenty ad bedro, ktoré sú typické pre môj básnický naturel a priblížia čitateľovi moju poetiku.
Železo mi v íverčokoch núkaš a vravíš trp
ja omotaný pavučinou slova a soli
namáham svoj bedrový kĺb.
Bolí.
Celkom zámerne som si na záver nechal Mariána Kováčika, ktorý napísal v roku 1963 zbierku Súradnice a v básni Portrét o 01.30 píše: "V bedrách máš pšenicu ukrytú v čiernej prsti." Je to zatiaľ ojedinelý pokus a nemožno s istotou povedať, či perspektívny. Všetci autori by si z neho mali vziať príklad, aby tak naša poézia bola obohatená o nové témy, o nový pohľad na skutočnosť a realitu, ktorá nás obklopuje a provokuje, aby sme ju stvárnili do bánického slova.

STRANA 8